Choď na obsah Choď na menu
 

1. časť

10. 7. 2010
MICHAEL
 
Oslepujúce ostré svetlo.
Nemal som šancu vidieť niečo viac.
Len čo som vkročil do obrovskej tmavej sály v sprievode svojich bodyguardov, okamžite ma zaliala nekonečná záplava zábleskov. Neprepadol som však žiadnej panike, vedel som presne čo sa deje. Iba som automaticky privrel oči.
Podobnú situáciu som zažíval vždy. Mohol som byť či už pred domom, na ulici, v reštaurácii, v kine, v aute... Kdekoľvek.
Pokaždé to isté.
Keď žiara pomaly uberala na intenzite, otvoril som oči. Našťastie som mal nasadené slnečné okuliare, pretože som niečo podobné očakával. Ale, popravde, ani tie veľmi nezaberali.
„Ah, dobrý deň, pán Jackson! Už Vás očakávame...“ obrátil sa na mňa muž v obleku, ktorý sa znenazdania vynoril spomedzi hromady fotografov predo mnou.
„Dovoľte mi predstaviť sa. Som Charles Beering, manažér múzea.“  
Vďačne som sa naňho usmial. Nadšene mi potriasol rukou, čím evidentne vzbudil záujem novinárov cvakajúcich ostošesť.
„Ďakujem, že ste prijali pozvanie... Som nesmierne poctený, že Vás stretávam. A teraz ma, prosím, nasledujte. Máme pre Vás prekvapenie. Dúfam, že sa Vám bude páčiť,“ odpovedal a otočil sa na odchod do ďalšej časti zaplnenej miestnosti.
Prekvapenie...? Aké prekvapenie? O niečom takom počujem prvýkrát. Mal som predsa iba slávnostne otvoriť novú expozíciu múzea. O žiadnom prekvapení nebola reč...
Rukou, na ktorej som mal natiahnutú obľúbenú trblietavú rukavicu, som ešte letmo zakýval smerom k novinárom a potom som vykročil rovno za ním.
Pozrel som pred seba do diaľky. Niekoľko metrov pred nami stálo malinké pódium na ktorom bol umiestnený mohutný biely podstavec. Avšak nebolo vidieť, čo na ňom stojí, pretože bol až po zem zahalený striebornou látkou.
Tak teraz som už tušil o čo asi pôjde...
Čím sme boli bližšie, tým som videl stále väčšiu a väčšiu masu ľudí a počul stále väčší krik.
Charles Beering sa zastavil dole pod „pódiom“ a rukou mi naznačil gesto, aby som vyšiel hore po schodíkoch. Tam už na mňa čakalo hneď niekoľko ďalších mužov vrátane troch žien, s ktorými som si hneď podal ruku.
„Prepáčte, mohli by ste si dať dolu okuliare, prosím...?“
Obrátil som hlavu k jednej zo slečien, ktorá v rukách držala dlhú čiernu pásku a hľadela na mňa.
„Je to prekvapenie, chápete... Tak ak môžem...“ zdvihla mi tú tenkú látku s úsmevom pred oči.
Po chvíli zaváhania som si okuliare rozpačito zložil a zažmurkal.
Šero v miestnosti, ktoré som vnímal pred chvíľou, sa razom rozplynulo.
Nesmelo som sa usmial. Slnečné okuliare som zasunul do jedného z vreciek na svojom lesklom čiernom saku a čakal.
Dievča mi pásku preložilo cez oči a zozadu mi ju napevno uviazalo na mašličku.
Chytil som tú vec snažiac sa upraviť si ju na tvári čo najpohodlnejším spôsobom.
Moje oči sa tentokrát ponorili do úplnej tmy. Iba tu a tam sa mi v černote mihotali malé žiarivé ´hviezdičky´ ako pripomienka všetkých tých blikajúcich fotoaparátov. Pripomenulo mi to krásnu nočnú oblohu... Spontánne mi napadla pieseň Someone In The Dark a v duchu som si začal pohmkávať jej melódiu.
Ani som sa nestihol spamätať a ktosi ma jemne chytil za rameno a spolu s niekým ďalším ma viedol bližšie dopredu.
Necítil som sa takto práve najlepšie, nemal som nad situáciou žiadnu kontrolu. A to ma dosť rozrušilo.  Zároveň vo mne vrela aj obrovská, až detská zvedavosť, pretože som miloval prekvapenia. Ešte stále som sa usmieval, ale už z číreho nadšenia.
Zrazu som začul neznámy zvuk, akoby šuchot plátna. Na pár sekúnd zavládlo ohromené ticho.
No potom sa všetci spamätali. Ľudia z tlače začali hlasno prednášať nejaké otázky zanikajúce za zvukmi novinárskych prístrojov, verejnosť ešte viac burácala kričiac moje meno.
Stále som nehybne čakal, kým si aj na mňa niekto spomenie a konečne mi rozviaže oči. ´Tak ma už toľko nenapínajte, prosím...´ vravel som si v duchu.
To napätie som už nemohol viac vydržať. Ruky sa mi nedočkavo zdvihli k páske na očiach. No kým som si stihol oči uvoľniť, niekto ma predbehol.
„Počkajte! Ja Vám ju dám dole...“ pobavene sa ozval ženský hlas.  
„Ďakujem,“ odpovedal som s náznakom nervozity.
Napokon sa mi konečne zrak oslobodil.
Ako prvé mi pohľad padol na dievča, ktoré mi uväzovalo a pravdepodobne aj odväzovalo pásku z očí. Usmievalo sa na mňa a rukou mi dalo najavo, aby som sa pozrel pred seba. Poslúchol som. Vo výhľade mi však stále bránili dvaja muži, ktorí sa, ani neviem kedy, postavili predo mňa, tak som ich svižne obišiel, aby som aj ja uvidel to umelecké dielo, ktoré vzbudilo toľký rozruch.
Potom som pochopil všetky tie reakcie.
Stál som vedľa takmer dokonalej napodobeniny seba samého.
Voskovej figuríny Michaela Jacksona.
Svojej vlastnej sochy.
Figurína mala oblečené biele trblietavé sako, krátke čierne nohavice s bielym opaskom a biele ponožky, pričom jednu ruku držala vysoko zodvihnutú. Pravdaže na nej nechýbala ani trblietavá rukavica.
Presne to isté som mal na sebe na turné Victory...
A presne toto isté gesto som robieval asi najčastejšie.
Úprimne som sa pousmial. Veľmi ma to potešilo, aj keď som si logicky domyslel súvislosti. Stál som predsa v Múzeu voskových figurín.
No čo som naozaj neočakával, bolo, že sa z obyčajného vosku dá vytvoriť až tak realisticky vypracovaný model, pretože som nikdy predtým podobné múzeum nenavštívil. Jediná vec, ktorá ma mrzela, bola tá, že vedľa tejto sochy nestáli aj sochy mojich bratov z Jacksons.
Zaslúžili by si to.
Aby som si mohol lepšie preštudovať detaily tváre, podišiel som čo najbližšie.
Novinári neustále cvakali ako o dušu, ale v tej chvíli mi to bolo celkom jedno. Zaujalo ma to. Tá figurína ma vážne zaujala.
Niečo podobné by som si vedel predstaviť aj doma...
„Michael... Michael!!“ začal jeden z novinárov revať moje meno, aby prehlušil krik ostatných.
Vybehol hore za mnou a priložil mi mikrofón k ústam.
„Michael... Ako sa Vám pozdáva vaša podobizeň? Ste spokojný...?“ zadychčane na mňa vyhŕkol.
Pohľad mi spočinul na jeho mikrofóne, kde stál nápis ´CNN´. Pravdepodobne dostal prednosť pred inými, pretože je zo známej televízie.
Muž netrpezlivo otŕčal mikrofón predo mnou, tak som teda zo seba niečo vysúkal: „ No...myslím, že je fantastická. Je skutočne fantastická... Ďakujem ľudom, ktorí ju vytvorili. Nesmierne si to vá...“
Nestihol som ani dokončiť vetu a môj hlas zanikol v hotovom šialenstve.
„MICHAEL!!! Podpíšete sa mi na tento hárok...??“
„PÁN JACKSON, čo by ste odkázali našim...???“
„Michael, povedzte, zmenili by ste niečo na tej figuríne? Ste predsa perfekcionista...??“
„Michael! Michael! Michael! Milujeme ťa!!...“
„Mohli by ste sa postaviť k nej a...????“
„PRÍDETE SEM EŠTE...???????“
S otázkami všetkých ostatných novinárov akoby sa roztrhlo vrece.
Prekrikovali sa jeden cez druhého, skákali si do reči a vystrkovali svoje diktafóny smerom ku mne. Úplne prehlušili už aj tak dosť hlučných fanúšikov.
Nedalo sa to vydržať. Nemal som už chuť odpovedať na žiadne ďalšie otázky.
Charles Beering spozoroval môj vyľakaný výraz  a, ako som si všimol, ihneď čosi zašepkal mojim ochrankárom postávajúcim blízko neho.
Tí okamžite zakročili. Prebojovali sa ohromným davom až ku schodom a vyšli hore ku mne.
Nemuseli ani nič vravieť, v okamžiku som vkĺzol medzi nich a všetci traja sme pomaly zostupovali dole, kde sa s nami Charles v rýchlosti srdečne rozlúčil.
Ešte naposledy som zhliadol hore, na figurínu predstavujúcu mňa samého a potom som sa už iba krčil pri Billovi Brayovi, v duchu sa modliac, aby nás dav rozjarených fanúšikov neroztrhal na kúsky...
Nakoniec sme sa horko – ťažko pretlačili pred budovu múzea, kde sme s hrôzou zistili, že na nás nečaká len limuzína, ale aj asi tisícový zástup ďalších priaznivcov...
 
*** 
 
„Pán Jackson, kam to bude?“ obrátil sa šofér na zadné sedadlá, kde som sedel spolu s Billom utierajúcim si spotené čelo pod klobúkom.
Rozhorúčení sme už sedeli v aute. Nejakým zázrakom sme sa, po pár drobných potýčkach, dostali rozrušení do auta. Šofér sa ešte predral okolitým davom, ktorý nás obkolesil a zašiel za roh, z dosahu fanúšikov.
Neodpovedal som mu hneď.
Zamyslel som sa nad všetkými možnosťami odpovedí na jeho otázku. Bolo pár minút po piatej poobede, súkromné lietadlo bude pripravené na odchod domov takmer za šesť hodín. Kam by som tak mohol zájsť...? Londýn ma neuveriteľne lákal. Tak rád by som si obzrel napríklad Londýnsky Tower Bridge. Alebo slávny Big Ben, či hoci aj mestský park. Dnešok je posledným dňom mojej návštevy a ja som všetky tieto turistické atrakcie videl akurát tak z okienka auta. 
Zároveň som už ale dopredu poznal jedinú možnú odpoveď. Vedel som, že tieto moje zdanlivo jednoduché a skromné túžby sa nesplnia. Aspoň nie tak, ako by som chcel. Nemôžem sa prejsť ani po ulici, jednoducho okolo seba míňať cudzích ľudí a vychutnávať si slobody života, aby sa nestrhla akákoľvek reakcia na moju osobu... To je daň za slávu. Možno priveľká daň pre niekoho, kto chce iba ľudom priniesť radosť a lásku. Pre niekoho, kto robí len to, čo preňho znamená všetko. Prečo niekto ako ja nemôže viesť zároveň aj normálny život...? Milujem hudbu a svojich fanúšikov. Ale taktiež aj kúsok svojho vzácneho súkromia. Ahhh, prečo sa to len všetko nedá skĺbiť dohromady..?´ 
„Tak, pane..?“ náhle ma zo snívania prebral naliehavý hlas.
„Hm...myslím, že...tak ako vždy. Do hotela, prosím...“ požiadal som s pokleslou náladou, znovu si nasadil okuliare a zahľadel sa z okna.
 
 

Náhľad fotografií zo zložky Fotografie k 1. časti

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

woow

(baja-987, 11. 7. 2010 15:53)

Na začiatok by som povedala len to že je to veľmi pekné.
už sa teším na ďaľšie
kapitoly som zvedavá čo sa stoho vyvinie myslím že
to bude ozaj nádherný príbeh na ktorý sa ÚPRIMNE!!
veľmi teším a dúfam že budeš dávať kapitoly pravidelne.
Good Bless You!!!
Milujem ťa Michael
REST.IN.PEACE!!!!!!!

:)...

(123smajlik1, 11. 7. 2010 15:44)

kráásne:)len tak ďalej...:))

...

(Sorbonica, 10. 7. 2010 16:39)

pekný začiatok...nech ti to vídev=)