Choď na obsah Choď na menu
 

10. časť

28. 8. 2010
MICHELLE
 
 
„Krásne nové ráno všetkým poslucháčom v posteli, je šesť hodín...“
Pretočila som sa na druhý bok a neochotne vzdychla.
„...V Los Angeles sa začína ďalší príjemný a teplý jarný deň a...“
Zhlboka som zazívala a hlavu si zaborila do mäkkého vankúša.
„...teraz aktuálne zo sveta. Prezident Ronald Reagan a Sovietsky líder Gorbachev sa dnes prvýkrát stretnú vo Švajčiarsku. Producent Quincy Jones a populárny spevák...“ KLIK.
Rukou som sa natiahla a vypla ten vrieskajúci rádiobudík. Vyhrabala som sa spod dekády vankúšov a výdatne sa ponaťahovala.
Po včerajšom nevydarenom budíčku som si dnes dala na čas pozor.
V kúpeľni som prešla rannou hygienou, učesala si posplietané dlhé pramene a nalíčila sa – tentoraz nielen so špirálou. A práve keď som si starostlivo nanášala čiernu farbu na mihalnice, akosi som sa pozabudla a bez upozornenia sa mi začali vynárať včerajšie zážitky s Michaelom. Michaelom Jacksonom... Podvedome som sa usmiala, ale keď som sa spamätala a uvidela svoju tvár v zrkadle, sama na sebe som vyprskla smiechom. Na očiach som mala hrubú vrstvu maskary, vyzerala som ako Kleopatra. Rýchlo som si tú ťažkú oponu z očí odlíčila a nechala som iba prirodzene pôsobiacu vrstvu.
V izbe som sa obliekla do červeného svetríka a jednoduchých čiernych riflí (nezabudla som ani na nešťastné spodné prádlo), ktoré som si pre každý prípad pripravila už pred spaním.
Becky už bola dávno v práci (nevymýšľala si, keď vravela o hektickom mesiaci). Bože, naposledy som ju videla v deň, keď som sa sem nasťahovala... Predvčerom. Včera keď som prišla z práce, ešte doma nebola, čakala som ju až do jedenástej večer, no viac som nevydržala, oči mi klipkali, tak som si šla ľahnúť bez toho, aby som jej vyrozprávala niečo zo svojich zážitkov. Aspoňže som jej vtedy v STUDIU 54, po tom, čo sa Michael tak záhadne vyparil, stihla povedať o stretnutí s Nickom.
Popravde som si to tu všetko predstavovala inak, ľahšie. Lenže moja najlepšia kamarátka pracuje od rána do neskorého večera, moja rodina je vzdialená stovky kilometrov a ostatných pár priateľov tiež akosi nemá čas... Aspoňže v práci sa necítim tak... sama.
V kuchyni som si ešte niečo malé hodila do úst a po dvadsiatich minútach som už prechádzala labyrintom chodieb kliniky, po ktorých som včera uháňala ruka v ruke s Michaelom.
Opätovne som sa ocitla vo veľkej šatni pre zdravotné sestry, kde už bolo náramne rušno. Do oka mi udrela najmä početná skupinka dievčat zhŕknutá okolo Nicolinej skrinky. O niečom sa rozrušene rozprávali, ale každá prekrikovala každú, takže som im nerozumela. Priblížila som sa hneď vedľa, ku svojej skrinke a zvedavo ich pozorujúc  som ju odomkla.
Naraz sa zo stredu kruhu zdvihla jedna ruka a začala pojašene mávať.
„Michelle. Michelle! Sakra, baby, uhnite...!“ Bol to Nicolin hlas, ale tvárila som sa, akože nič a popiskujúc som sa začala prehrabávať vo svojej skrinke.
Nicol ma zozadu schmatla a zatriasla mnou, obrátila som sa k nej so záchvatom smiechu.
„No?? Horí??“ zajačala som s vypleštenými očami naoko dramaticky a znova sa rozosmiala.
„Počúvaj, práve sa dohadujeme, kto môže byť toto,“ vrhla mi čosi pred nos. Úsmev na perách mi zamrzol.
 
 

MICHAEL 

Zrkadlo, môj najväčší nepriateľ.
Vlastne jediná chyba na zrkadle je tá, že v ňom vidím seba. Svoj odraz. Svoju tvár.
Naposledy som sa doň dokázal zahľadieť s vlažným úsmevom ako 17-ročný.
Odvtedy už nikdy.
Dodnes doň pozerám len s veľkým premáhaním. A ten úsmev? Ten nahradila bezmocnosť. Cítil som sa príšerne už pri pohľade na svoju aknóznu pleť, ako sa už môžem asi cítiť pri pohľade na Vitiligo? Nedokážem sa preniesť cez svoj poznačený výzor, jednoducho k sebe ešte stále necítim takú úctu, ako by som chcel. Zažil som už dni, kedy som na seba nemohol ani pozrieť a celú vizáž som nechal iba v rukách Karen Faye, mojej stylistky.
Každé ráno s ním zohrávam neľahký boj, inak tomu nebolo ani dnes.
Smutne som pokrútil hlavou, vydal krátky povzdych a siahol po veľkom čiernom kufríku. Otvoril som ho a vybral pár nevyhnutných pomôcok, ktoré som sa musel naučiť pravidelne používať. Dnes mi však pribudol aj nový profesionálny tónovací krém. Tvár som si umyl vodou, osušil a nacvičenými pohybmi si ho hubkou naniesol na tie miesta tváre, ktoré bolo potrebné zjednotiť. Ten krém bol takmer na nerozoznanie od make-upu, v malom bielom guľatom kelímku. V každom prípade to je plusom pre moju psychiku, pretože so ženským make-upom som sa vždy cítil neprirodzene, ako dievča.
Keď som skončil s pleťou, dôkladnými ťahmi som si orámoval oči čiernou ceruzkou. Na záver som svoje neposedné kučierky upravil voskom a pár pramienkov som si nechal voľne padať z čela, ako som to mal najradšej.
Naposledy som pozrel do zrkadla, aby som skontroloval svoj výtvor a potom som všetky veci vrátil na miesto. Pred odchodom z kúpeľne som ešte venoval letmý pohľad nálepke v rohu zrkadla, ktorú mi tam prilepila mama. Stál na nej nápis KEEP SMILING pod veselým žltým smajlíkom. Tak som sa teda usmial a vyšiel von, do svojej izby. Z nočného stolíka som zdvihol bielu tubu s liekmi proti bolesti od dr. Burnsa, jednu tabletku som si vysypal do dlane a zapil ju pohárom vody zo stolíka. Teraz už bolo všetko v poriadku, na sebe som mal už aj svoju klasiku – čierne krátke nohavice, biele ponožky, biele tričko a šedú košeľu s bielymi pásikmi. Z pyžama som sa vyzliekol hneď po prebudení, nechcel som si pri prezliekaní oblečenie ušpiniť od make-upu – z prvej skúsenosti som sa poučil.
Vyšiel som zo svojej izby a ešte stále zívajúc som zišiel dolu schodmi do miestnosti, odkiaľ som začul niečie hlasy. Pri mojom príchode ale okamžite stíchli.
Zastal som na prahu kuchyne, pretrel si od únavy (nespal som práve najlepšie) oči a pozdravil Marlona sediaceho za stolom a Janet, obrátenú chrbtom ku sporáku. „Dobré ráno prajem.“
„Eh... ahoj, Mike,“ akosi rozrušene odzdravila sestra Janet a vrátila sa späť k príprave raňajok pre celú rodinu.
„Ale dobré ránko, braček môj! Ako si sa vyspinkal?“ sladko sa ma spýtal Marlon, keď zdvihol oči od novín pred sebou.
„Čo sa deje, Marlon, že si dnes taký milý?“ podozrievavo som sa spýtal a prehrnul si šticu kučierok.
„Radšej mi povedz, čo sa stalo tebe,“ vyhŕkol Marlon dôrazne. „A pekne do detailov...“
„O čom to rozprávaš?“ nechápavo som mu položil otázku. „A vôbec, čo sa s vami deje? Ako to, že ste už hore? Veď je len deväť hodín, máme tu nejaký zraz, o ktorom neviem?“
„Myslím, že skôr nevieš o tomto...“ obrátil moje slová Marlon (čo bol jeho obľúbený zvyk) a predhodil na koniec stola obálku novín tak, aby som na ňu dovidel.
Michael Jackson si užíval s neznámou kráskou v sklade!
Svietil obrovský titulok na vrchu magazínu, doplnený o farebnú fotografiu, na ktorej som zachytený ako vychádzam s Michelle zo skladu. Moja tvár bola takmer cez celý záber, ale za mnou bolo vidieť aj Michelle, ktorej, našťastie, do tváre vidno nebolo, pretože jej hlava bola rozmazaná – asi ňou práve pohla...
´Ako je to možné? Veď som tam nezaregistroval žiadne ďalšie blesky fotoaparátov...´
Klesol som na stoličku vedľa Marlona a dlaňami si od hanby a krivdy zakryl tvár.
„Ohh, nie. Ale ako to? Veď Billy sa predsa zbavil všetkých záberov... Odkiaľ to majú?“ premýšľal som s prázdnym pohľadom, svoje myšlienky som však vyslovil nahlas, čo mi ani nedošlo.
„HA! Takže dobrovoľné priznanie už máme za sebou...“ Marlon sa zatváril, akoby nachytal zločinca pri čine. „No paráda, tak ty si si prvýkrát vyskúšal, ako to funguje v praxi a ani sa nepochváliš svojmu najmilšiemu bratovi?“ zatváril sa urazene.
„Marlon...“ začal som mu unavene vysvetľovať. „Vôbec to nie je tak, ako to vyzerá...“
„Jasné, otrepaná fráza previnilcov!“ zachechtal sa. „Tak Mikie... nebuď zlý a vyspovedaj sa svojmu bratríčkovi... Kto je to? Má na sebe bielu uniformu, takže teba berú sestričky?“ zamrkal na mňa hustými mihalnicami, čím mi pripomenul vílu Cililing z Petra Pana – ibaže trošku tmavšiu, ťažšiu, so strniskom a bez krídielok...
„Prestaň, Marlon! Nechaj ho na pokoji! Veď... Michael by nám určite neklamal, však Michael?“ váhavo sa nad nami ozvala Janet a postavila predo mňa tanier s chrumkavými hriankami. Jednu som vzal do ruky, ale potom som sa zastavil a položil ju nazad.
 „Vy veríte viac tomu... hlúpemu bulváru ako vlastnému bratovi...?“ sklamane som sa vrátil k debate.
V tej chvíli sa z chodby ozval sloní dupot po schodov a už z kuchyne som zazrel rýchlo sa pohybujúce plyšové papuče v tvare tigrích labiek.
Ich strapatý majiteľ v pyžame sa zároveň s nimi objavil vo dverách a hneď na nás vybafol.
„Ach, tie ženské! Nedostal som sa ani do jednej kúpeľne, v jednej práve LaToya začala so svojou prekliatou rannou očistou a v druhej zas mama triedi stoh špinavého prádla...“
Nečakal ani na naše reakcie, hneď mlel ´randyovsky´ ďalej.
„Uáááááááááhhh... Ozaj, čo to varíš, Janet? Cítil som to až do postele!“ zvolal neupravený Randy naťahujúc si ruky do vzduchu.
„Aj tebe príjemné ránko, pažravec!“ Marlon po ňom hodil veľavravným pohľadom.
„Ok, tak sorry, pán veliteľ! Dobrý deň prajem všetkým prítomným.“ Randy výsmešne zasalutoval, svižne prebehol okolo a usadil sa oproti nám s Marlonom. „To mala byť pochvala tvojho kuchárskeho umenia, nie urážka, ak si si nevšimla, Janet...“ namieril na ňu svoje slová pozerajúc do taniera predo mnou. „Naložíš aj mne toľko, čo Michaelovi?“
„Pokojne si vezmi moje,“ posunul som pred neho svoju porciu.
„Michael, vysoko si cením tvoju štedrosť... ale JA predsa nebudem jesť po chlapovi...!“ striasol sa. Musel som sa zasmiať, ale pod stolom som mu uštedril slabý kopanec.
„Ale ja som z toho ešte vôbec nejedol!“ ohradil som sa, avšak s úsmevom na perách.
„Ááááuu. Ty surovec, poviem to mame!“ pohladkal si koleno, pritom som sa ho ledva dotkol. No po mojich slovách zbystril pozornosť. „Fakt? Tak daj sem!“ prisunul si ponúknutý tanier k sebe a do každej ruky si vzal jeden sendvič, z ktorých začal striedavo odkusovať.
Prisahám, Randy Jackson je biela ovca našej rodiny.
Zrazu mu oči padli na noviny na stole vedľa mňa, ktoré som sa doteraz schválne snažil ukryť pod svojim lakťom. Môžem ja za to, že ho mám taký chudý...?
„ČO to tam skrývaš?“ prižmúril oči, jeden sendvič si napchal celý do úst a chňapol po novinách spod môjho opretého lakťa, čo spôsobilo, že sa mi pošmykol a v poslednej sekunde som zabránil pádu zo stoličky.
Snažil som sa mu ich ešte zobrať, chvíľu sme o ne bojovali, ale potom sa Randymu podarilo šikovne mi ich vytrhnúť (aj natrhnúť), lebo využil mojej slabiny – pošteklil ma. Paralyzovaný som to teda vzdal, no vedel som, že tá klebeta v rukách Randyho je časovaná bomba.
„Ólalá, čo to tu máme?“ sklopil zrak k nechvalnej titulke. Pri tóne jeho hlasu som pocítil, ako mi horia líca – lenže nemal som sa začo hanbiť...
Randy sa obrátil na Marlona s jedným nadvihnutým obočím, akoby chcel z neho vyčítať jeho názor.
Marlon len pokrčil plecami, ukradomky na mňa zazrel a vrátil sa k svojim raňajkám.
„Ako som už vravel, neodohralo sa vôbec nič, čo by vás mohlo zaujímať. Vážne,“ dôsledne som sa obom zahľadel do očí, aby som podčiarkol svoje slová.
„Nóó, dobre. Predpokladajme, že nič nebolo... Čo si potom s ňou robil sám v sklade??“ vystrúhal grimasu Randy.
Ťažko by som bratom vysvetľoval pravý dôvod, aj tak by mi neuverili, tak som si s prekríženými prstami pod stolom narýchlo niečo vymyslel.
„Hm... ukazovala mi jeden... prístroj,“ vyletelo zo mňa.
„A neukazoval si jej tam ty náhodou jeden nástroj...?“ vystrelil Randy do vzduchu, načo sa obaja začali bláznivo rehotať.
Ohromene som vyprskol. Našťastie, prišla záchrana – Janet s poslednou várkou sendvičov, pred ktorou sa bratia vždy krotili, keďže bola najmladším členom našej šialenej rodiny. Plný podnos položila doprostred stola a potom si sadla na prázdnu stoličku vedľa Randyho.
„Obaja ste smiešni, myslíte len na jedno. Vďakabohu, že Michael nie je po vás,“ kriticky ich napomenula Janet a zvyšok už posmešne venovala iba Randymu: „Ach, tí chlapi!“
„Tak to pŕŕŕ, sestrička! Zato, že ty si si musela dať už po roku pauzu v manželstve, my nemôžeme. Nie sú všetci chlapi ako tvoj drahý manžel,“ ozval sa Marlon, ale dosť to prehnal.
„Ste hnusní, musíte mi pripomínať moju krízu?“ zaúpela Janet s pohľadom zaboreným v tanieri pred sebou.
Začínalo to medzi nimi vrieť, tak som rýchlo zakročil, aby nedošlo ku katastrofe.
„Čo keby sme zmenili tému?“ veselo som nadhodil. Randy s Marlonom stíchli, no Janet sa toho chytila.
„Vďaka, Michael... Ako ste včera v štúdiu pokročili s tou piesňou? S tou, ktorej melódiu si mi nedávno predviedol v kúpeľni, pamätáš?“ so záujmom na mňa zahľadela.
Potešene som sa zapojil do novej debaty.
„Jasné. Včera sme začali s nahrávaním. Ale zistili sme, že potrebujeme viac ľudí do refrénov, LaToya, Tito a Jackie včera prisľúbili účasť, ale ešte nám chýbajú...“ hodil som očkom po bratoch. „...dvaja mladí černosi... s vysokým hlasom, najlepšie by bolo, keby som ich poznal a...“
„My to berieme!!“ zavyl hlasno Randy a prihlásil sa ako malý prváčik. Tváril som sa, že ho nepočujem, Janet moju hru pochopila a pokračovala ďalej ona.
„Hm... ale to by mali byť nejakí slušní dospelí muži, ktorí by sa nevysmievali druhým a hlavne boli sympatickí, aby mohli reprezentovať americký národ, čo povieš?“ smerovala na mňa, ale škodoradostne mrkla po Marlonovi s Randym.
„Ale nie...! My už budeme dobrí! Sľubujeme, však Marlon?“ rezignoval Randy, ktorému sa nepozdávali reči o tom, že by len trošičku nevyzeral dobre, a drgol Marlona lakťom.
„Tomu ver, Mikie...“ podporil ho Marlon s lyžicou v ruke. „My ti predsa veríme a už sa nebudeme smiať, fakt! Len nás tam vezmi, prosím!“
„Dobre teda, presvedčili ste ma,“ zatváril som sa, akože ma zlomili svojimi prosbami a oči som vyvrátil k stropu. „Tak rátam s vami, ok?“
„Super! Ja som vždy hovoril, že ťa milujem!“ od čírej radosti ma Randy pobozkal na líce.
„Hlavne, že samou láskou by si po mne nezjedol ani omrvinku,“ sucho som skonštatoval odťahujúc sa od Randyho mastných pusiniek.
„Ale no!“ postrapatil mi vlasy. „Prečo vlastne nič neješ? Držíš zase nejakú skrášľovaciu diétu?“
„Zabudol si, že dnes idem na odber krvi?“ pripomenul som mu uhladzujúc si starostlivo navoskované kučierky späť na svoje miesto.
„Jáááj, na to som zabudol ako na smrť! Tam pracuje tá tvoja kráska v bielom, čo?“ potmehúdsky sa na mňa usmial. „Nuž, včerajšia láska nehrdzavie...“
Ironicky som sa zasmial a štuchol ho do boku, čo je zase jeho slabina.
„A kedy tam vlastne máš byť, Michael? Veď už je štvrť na desať,“ informovala ma Janet ignorujúca Randyho.
„Viem, ďakujem. Mám ešte čas, až o jedenástej. Doktor ma schválne objednal až po ordinačných hodinách, aby som v čakárni nespôsobil rozruch...“
Cŕŕŕńn..................Cŕŕŕńnnnnn. Z chodby k nám doľahol zvuk telefónu.
„Vezmem to,“ vstal som od stola, ostatní predsa len raňajkovali. „Myslím, že to bude pre mňa.“
Nemýlil som sa. Keď som si totiž zdvihol slúchadlo k uchu a ohlásil sa: „Haló?“, z druhej strany sa ozval hlas môjho manažéra, Franka Dilea.
„Ahoj, Michael. Dúfam, že som ťa nezobudil, ale videl si už dnešný TIMES?“ netrpezlivo sa ma spýtal.
„Ahoj, áno, viem o tom...“ odpovedal som a znova som zacítil pálenie na lícach, nemal som dôvod na hanbu, ale bol to tak neslušný výmysel, ktovie, či to videla Michelle...
„A čo mi k tomu môžeš povedať?“ počul som jeho horlivý hlas.
„Je to kopa nezmyslov, Frank. Úplne prekrútili moje slová a použili na to svoje klamstvo...“ skleslo som mu vysvetlil.
„Michael, ja ti verím, a som presvedčený, že aj tvoji fanúšikovia. Nerob si starosti, uvidím, čo sa s tým dá robiť, možno zvolám nejakú tlačovku...“ podelil sa so mnou o svoje myšlienky.
„Ďakujem, Frank. Vážim si tvoju pomoc.“
„Ale prosím ťa, je to moja práca,“ odvetil.
„No aj tak...“ úprimne som sa zasmial, hoci ma nemohol vidieť. „A, prosím ťa, o všetkom ma informuj.“
„Samozrejme, dám ti vedieť. Zatiaľ sa maj a drž sa, ahoj.“
„Ďakujem, aj ty sa maj a pekný deň,“ ukončil som hovor a slúchadlo vrátil na vidlicu.
Ďalšiu polhodinu som strávil prechádzaním sa a kŕmením zvieratiek v našej záhrade spolu s Janet, pohral som sa s lamou Louiem, veľhadom menom Muscles a šimpanzom Bubblesom.
Potom som sa už ponáhľal do auta, ako vždy v sprievode Billa Braya a ďalších dvoch ochrankárov, priamo do neďalekej kliniky.
Pred nemocnicu sme sa dostali s štvrťhodinovým predstihom, počítal som s preplnenými cestami, ale tentokrát boli priechodné. Spoločne sme všetci vyšli na druhé poschodie, cestou nás, našťastie, nikto nezastavoval a potom som, presne ako včera, neisto zaklopal na dvere s nápisom Imunologicko – dermatologická ambulancia.
Čakal som, ale nikto neotváral, ani sa neozýval. Zaklopal som naliehavejšie. Ticho.
´Asi tam ešte nikto nie je...´ pomyslel som si. Iba zo zvedavosti som skúsil potlačiť kľučku.
Na moje počudovanie povolila.
 
 
 
 
 
 
 
 

Náhľad fotografií zo zložky Fotografie k 10. časti

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Michael

(Aďuška-Jackie, 14. 8. 2012 14:53)

No tak aj táto kapitola ako tamtie pred ňou bola naozaj skvelá, pohodová a oddýchla som si pri nej ... je to relax prečítať si kúsok skvelého príbehu, s ktorým som maximálne spokojná a inšpirovaná ... idem ďalej :-)

Aleluja:DDD

(Kačena, 1. 9. 2010 16:41)

No konečne po takej dobe ho pridalo:D ja som taká rada,ale škoda,že nepridalo ten prvý.Taký pekne dlhý som napísala:(

...

(Kačena, 1. 9. 2010 16:39)

Och už toľko krát som písala tento koment,že neverím,že to sem pridá aj teraz.Ale ak náhodou áno,nechce sa mi to už zase vypisovať.Myslím,že na vyjadrenie mojich pocitov stačí aj jedno slovo.DOKONALÉ z každého pohľadu aj keď to bola len prechodná časť.teším sa na novú kapitolku ako malé dieťatko na vysnívanú hračku:D

bohovskeee!! :DDD

(kucierka242, 30. 8. 2010 11:56)

kks tak tato cast ma naozaj dostala!! :D...pises uplne plynule tak ako keby si to zazila to pisanie je take prirodzene:)))) to sa mi velmi paci a velmi sa mi lubilo ked sa tam Michael upravoval a daval si make-up to bolo take mileee:D...nooo a rozhovor s bratmi nekomentujem to je vzdy haluz..vzdy sa narehocem:DDD...brutalne sa tesim na dalsiu cast dufam ze bude uz coskoro!!!!:D..GBY!:-*

woow

(baja-987, 30. 8. 2010 11:53)

Takéto konce zbožnujem hee. Woow Miška je to super kapitola. Teším sa na ďalšiu.Najviac sa mi páčilo keď majk povedal že mu tá sestrička ukazovala nástroj a Randy tam dobrú volovinu zatreoil že A neukazoval si jej tam ty náhodou jeden nástroj. Tak tro som sa smiala. je to naozaj super. Veľmi ťa chválim. Už som to asi napísala ale teším sa na ďalšiu kapitolu. Tento príbeh je proste superrr. Sorry že som nenapísala koment skôr. K čítani som sa dostala až dnes no teda vtedy osm si to čítala ale nedokončila osm to potom som na to sabudla tak teraz máš tu ten koment. Naozaj k rásne píšeš. GOD BLESS YOU

Superná časť=D

(Lili ( Moonwalker_Girl ), 29. 8. 2010 18:52)

Krásne píšeš:-*... páčil sa mi samozrejme celý príbeh (ako inak).. ale najlepšie to bolo s tým prístrojom:D:D:D abo potom jeho brácho: Si Si to už vyskúšal v praxi a ani si sa nepochválil.. haha:D:D:D... a tam kde píšeš o tej titulke... to je dôkaz toho, že novinári všetko prekrútia a je jedno o koho sa jedná... či o kráľa popu alebo o prezidenta:))... teším sa na pokračovanie:)*... GBY a veľa nápadov=DD

DAD GONE IT!

(Ivusska_15, 28. 8. 2010 22:33)

Ešte dobre že to po sebe čítam kks :D *skoro MI vyšli slzy... Keď rýchlo píšeš, strácaš pojem o gramatike :D

......................................

(Ivusska_15, 28. 8. 2010 22:32)

Mišulienka :))
Musím ti povedať, že hoci sa Michael s Michelle nestretli, bola to NAJlepšia časť z Michaelovho pohľadu. Fakt.
A prečo si to myslím? Netuším. Proste len viem, že ma naplnila úplne najviac zo všetkých... Už len pri tom zrkadle, keď sa líčil, skoro my vyšli slzy, opísala si to úplne nádherne (hoci mi je to trošku povedomé, avšak ty vieš prečo, ak ti občas nedochádza rovnako ako mne, povieme si to potom:D)... Určite to takto prežíval aj Michael. Hoci mne nejde do hlavy, ako sa mohol považovať za odpudivého :( Síce by som sa nemala ozývať, pretože niekedy pozriem do zrkadla a s hnusom sa radšej odvrátim :D :P Lenže on je pre mňa vždy nádherný :) Ups, odbočila som od tvojej story :D
No a ďalej, pri tých raňajkách... Mala som celý celučičký čas úsmev na perách :) Ty to vždy vieš opísať tak neskutočne záábavne :D Milujem kombináciu Michael+Marlon+Randy, rada opisujem ich situácie, preto sa vždy poteším, ak to sem zapojíš :D Proste vy-ni-ka-jú-ce :-*
A aby som nezostala len pri Michaelovi, to s Michelle si opísala tiež úžasne detailne :) Som zvedavá, čo to tam vlastne mali, ahh :D Ak zvládneš to, čo si mi povedala, o čom nepochybujem... Gad, tešííím sa :D
Ty si snáď bola zrodená na tieto veci :) Predtým si len mne písala komenty k príbehu a proste... Teraz si úplne ...dokonalá :) Nádherná story moja ňuňu funky žena :D Madam, dovoľte mi pogratulovať vám ;) Ms.Writer :)
Ďakujem ti krásne za to, že to píšeš :-* ILY & GOD BLESS YOU <3

perfect :*

(nika13, 28. 8. 2010 21:19)

pkenučká čast :) som rada ,že sa ti darí pisat :) len tak dalej mojáá :)

:):):):):)

(123smajlik1, 28. 8. 2010 19:49)

wá krásne:)detailý:D...to je tvoje:D..a dokonalé to je proste:)...a dlhéé:D:D...som to musela na 3 rázy čítať:DD...perfect!:):)

:) Like

(Vika, 28. 8. 2010 19:40)

Ach :D tak si to ukončila že ohm :/ .. ale tým viac sa teším na dalšiu :) No to čo ma zaujíma najviac je ta Michelle, koho fotku jej to ukázali ?? .. neviem, ale tak keby tam bol Michael asi by ho tie jej kolegyne spoznali, čí ? :D Nevem ale straste sa teším na dalšiu. Nasmiala som sa :D Krásne si to opísala .. Ten Randy je úžastný :* :D uplne :) Ale na Michaela nemá.No keď Michael povedal niečo o tom nástrojí a Randy povedal či jej nahodou on neukazoval jeden nástroj ja som bola mimo :D:D:D:D najprv som sa zasmiala ale potom som si predstavila ten "nástroj" :D:D:D Nečakala som že ešte aj pri takejto FUN kapitole budem mat hriešne myslienky .. :D THE BEST STORY :) .. Opakujem sa ale velmi sa teším na dalšiu :) Dúfam že tam sa už Michael a Michelle stretnu, že preskočí nejaka ta iskra ;) Aj ked potom budem Michelle neopisatelne zaviidiet :D prípadne ju budem neznášať :D:D:D .. No len to som chcela :D :) Krásne Krásne Krásne Krásne :-* Ja nemám slov .. Pokračuj :) MJ- forever :) Milujem ..

:) :)

(Ria, 28. 8. 2010 18:46)

Krásne , krásne :) ako vždy ... a ani mi nevadilo ,že sa nestretli ...a s jeho bratmi ..to bolo funny :D ... v tej kúpeľni ,keď Majkl povedal ,že sa nemôže na seba pozerať tak mi priško tak ...neviem divne :/ ...a teším sa na tých 5000 častí :)a dúúfam ,že ma Mikieho narodeninky dáš new kapitolku ...:)

JANULIK

(JANULIK, 28. 8. 2010 18:27)

Miška to je super ... ty a Ivuss vy vydajte knižky prosím :D Ale myslím to smrteľne vážne super kapitolka a suprový príbeh ... nemám čo dodať:) Už aby bola dalšia časť ... a taká napínavá ja musím vedieť ako to dopadne:DDD

...

(Sorbonica, 28. 8. 2010 18:13)

joj!!!ja ťa zabijem!!!bože napínaš to a napínaš!! =D joj krásna časť :-** prosíííííííííím rýchlo ďalej...hrozne sa teším =) krásna story...celá =) :-** ...God Bless You