Choď na obsah Choď na menu
 

11. časť

29. 8. 2010
MICHAEL
Zastal som s rukou na stisnutej kľučke dverí. Nie je to odo mňa nevychované?
Napokon ma predsa len premohla zvedavosť, aj keď som mal obavy, že opäť narazím na nejaký zamilovaný párik alebo podobne, čo nie je na tejto klinike asi nič výnimočné.
Letmo som dvere pootvoril a nahliadol dnu. Vyzeralo to, že tam predsa len nikto nie je, biela miestnosť zívala prázdnotou, do ticha sa zarýval iba rytmický tikot nástenných hodín na neďalekej stene.
Pohľadom som preletel po miestnosti – prázdne kreslá, prázdne lôžko, otvorené okno, poupratované stoly... Počkať. Otvorené okno?
Niečo mi nevedomky vravelo, že som zachytil viac než len to. Vrátil som sa očami naspäť, k širokému oknu otvorenému dokorán.
Bola tam.
Oblečená vo svojej bielej uniforme tak splývala s okolitým prostredím, že som ju takmer prehliadol. Sedela na okennej parapete, bokom sa opierala o rám okna, jedna noha sa jej hompáľala v prázdnom priestore vonku a zahĺbená vo svojich myšlienkach sa uprene dívala cez okno do diaľky pred sebou.
Nechcel som ju rušiť, ale... niečo vo mne volalo pravý opak. Nečujne som vkročil dnu, jemne za sebou zavrel dvere a odvážil sa pristúpiť len na niekoľko krokov od jej chrbta. Neušlo mi, že je naboso, pod oknom na zemi ležali odkopnuté jej biele prezuvky.
Zazmätkoval som – ako sa jej prihovoriť, aby to vyznelo nenútene a aby sa nezľakla a ešte náhodou nevypadla von?
Mlčky som sa nadýchol a potom slabunko zakašľal: „Echm... ahoj.“
Neotočila sa, najprv sa iba nevýrazne zamrvila, možno si myslela, že sa jej to len zazdalo. Ale vzápätí obrátila hlavu dovnútra a v okamžiku som jej padol do očí.
„Uhm... Michael...?“ vrhla na mňa zaskočený pohľad. „Ahoj. Asi som ťa nepočula... Nie si tu nejako... skoro?“
„Áno, trošku som. Vadí to? Ja počkám aj vonku...“ odvetil som previnilo a rukou namieril na dvere od čakárne.
„Ale nie,“ rázne pokrútila hlavou a vylúdila nepatrný úsmev. To mi zdvihlo náladu, nerád by som bol považovaný za nevítaného.
Nesmelo som ukázal na voľný kúsok vedľa nej. „Môžem si prisadnúť?“
„Nech sa páči,“ odsunula sa do rohu okna, čím vzniklo oveľa viac miesta, než bolo treba. Ochotne som sa posadil do druhého rohu a po chvíli vytiahol nohy aj s čiernymi mokasínami na parapetu pred seba. Zahľadel som sa cez okno, na miesto, kam smerovali aj jej oči.
„Oh, je tu nádherný výhľad,“ zahlásil som úprimne ohromený panorámou, ktorá mi učarovala na prvý pohľad. Boli sme len na druhom poschodí tejto vysokánskej budovy, možno však práve preto mal tento výhľad niečo do seba, nebolo to ani príliš vysoko, ani prinízko, ale tak akurát. Zrak mi padol na vrcholky stromov v parku pod nami a končeky okolitých domov, na ktoré vrhali svoje tiene vysoko sa vzpínajúce mrakodrapy. Do očí mi udrelo najmä majestátne slnko sfarbené do oranžova, žiariace nad celou scenériou. Z obdivovania tejto krásy ma prebral až Michellin tichý hlások.
„Michael...?“
Obrátil som k nej tvár. „Áno?“ Hľadela mi do očí akosi nepokojne.
„Mrzí ma to...“ odpovedala úplne nečakane a sklopila zrak.
„Čože?“ zmohol som sa iba natoľko, nemal som tušenia, čo je vo veci.
„Tá titulka. Určite si ju videl,“ skľúčene prehodila hľadiac kamsi na moje ruky, ktoré som mal položené na kolenách. „Dozvedela som sa o tom len pred chvíľou od kolegyne.“
„Máš pravdu, videl. Nie je to spravodlivé, my sme... nič také. Ale...“ chcel som pokračovať, no nepočúvala ma.
„Je to moja chyba. A to nie je všetko. Aj za to, čo sa odohralo v tom bare môžem ja...“ bezmocne spustila ramená, na mňa však stále nepozrela. „Všetko je to vlastne moja vina. Tvoje zranenia, problémy a teraz aj starosti s novinármi...“
„Michelle...“ pokúsil som sa o zmierlivý tón, ale znova ma temperamentne prehlušila vlastnými slovami.
„...Keď si to tak vezmem... Odkedy sme sa spoznali ti len kazím život, Bože. Je to tak. Ale... ako to? Ako je možné, že ti priťahujem iba smolu?“ s prižmúrenými očami sa zadívala oproti rozpálenému slnku a smutne sa zasmiala.
„Ja... ja to nechápem. Cítim sa tak hlúpo. Ty si ku mne taký milý, a ja...? Ja ťa zaťahujem len do problémov,“ kútiky veľkých očí jej zvlhli, pohotovo nimi zaklipkala, aby ich dostala pod kontrolu. Drobné slzy jej však vybehli von, razili si cestu po líci, kým ich urýchlene nezotrela svojou dlaňou.
„Prosím, neplač...“ ľútostivo som šepol so zmäteným pocitom.
Už odmalička som nemohol zniesť, keď v mojej prítomnosti niekto plakal (ak to len nebolo od radosti). Predovšetkým nie deti a ženy. Odhliadnuc od toho, že slzy žiaľu mi jatrili staré rany na duši, som sa prejavom smútku a bolesti snažil všemožne vyhýbať a vždy ma trápilo, keď som videl slzy na niečej tvári. V takýchto situáciách som nikdy presne nevedel ako sa zachovať.
Každá jej vyronená slza sa mi doslova zapichávala priamo do srdca. Najradšej by som ju bol objal, ako to zvyknem robiť pri hystericky plačúcich fanúšikoch (hoci toto malo od ich prehnaných reakcií veľmi ďaleko), ale na to som teraz nenabral odvahu. Lenže jej stav ma nenechával chladným, dlhšie som to už nevydržal a rozhodol sa zakročiť. Využil som teda moment ticha, prisunul sa k nej bližšie a jemne jej položil ruku na rameno.
„Michelle, vypočuj ma...“ opatrne som sa jej prihovoril.
„Michael, nepokúšaj sa ma presvedčiť o opaku. Som nanič,“ prehovorila trasľavým hlasom a s privretými očami ticho vzdychla.
„Ale ja ti to musím povedať,“ zložil som ruku z jej pleca a nervózne ju stiahol do lona.
Michelle si dlaňami pretrela tvár a mlčala, čo som bral ako nepriamy súhlas.
„Vieš, keď sme sa prvýkrát stretli v tej... nezvyklej a trošku nešťastnej situácii, prial som si, aby som bol v tom okamžiku na inom mieste...“
„No tak vidíš. Prepáč mi,“ obrátila sa ku mne a venovala mi prosebný pohľad.
„Nie, počkaj. To nie je všetko,“ mäkko som ju zastavil. „Po počiatočnom šoku som si to ale vyhodil z hlavy. Došlo mi, že za tým všetkým sa skrýva niečo iné.“ Spravil som menšiu pauzu, aby som svoje slová patrične zvýraznil. Chcel som, aby si uvedomila, že ich myslím naozaj vážne. Pri pohľade na ňu som však nevedel odhadnúť, čo sa jej momentálne preháňa mysľou, mala neutrálny výraz a oči uprené do prázdna.
„Teda veľa dobrého. Teraz ďakujem Bohu, že mi ťa v ten večer postavil do cesty. Pretože vďaka tej náhode som sa tvojim pričinením dostal k...“ v duchu som si skladal správne slová do ucelených myšlienok a pomaly zo mňa vychádzali premyslené vety ako dieliky puzzle postupne sa skladajúce do prekvapivého obrázku.
„Michael, ale veď...“ ozvala sa Michelle s neveriacim tónom a odmietavo pokrčila čelo. Teraz som ju ale nemohol pustiť k slovu.
„Prosím, nechaj ma to dopovedať...“ potichu som zahabkal, pretože mi narušila detailne pripravené dieliky slov, ktoré sa začali rozpadať, čo ma zneistilo. Nechcel som prísť o nič z toho, čo som mal v úmysle povedať.
„...Uch, dostal... dostal k doktorovi, ktorý by mi mohol pomôcť v boji s mojou chorobou. To, čo sa stalo v STUDIU 54, je v porovnaní s tým, čo mi to dalo iba kvapka v mori. Bola to zanedbateľná cena, ktorú som musel zaplatiť, aby som sa... posunul ďalej,“ netypicky som sa rozhovoril, čo aj mňa samého prekvapilo.  
„Priviedla ma totiž sem. Spoznal som človeka so skutočným srdcom a dokonca mi toho večera napadol dlho chýbajúci text k piesni. A to všetko za pár škrabancov a jednu modrinu... Vidíš na tom niečo, čo by malo mňa alebo teba mrzieť...?“ s ľahkým úsmevom som sa na ňu striedmo pozrel.
„Ale... ach, ja neviem. Keď to vidíš takto...“ zaúpela, nachvíľu vyzerala celkom pokojne, ale potom sa jej vrátila späť nepreniknuteľná tvár.
„V každom prípade, tá titulka je nočná mora, ktorú som naozaj spôsobila ja. Chcem sa ti ospravedlniť, Michael. Keby som ťa nevzala tam... nebol by si teraz roznesený v každom bulvárnom plátku. Moju tvár tam nie je rozpoznať, no neviem, či sa mám z toho tešiť alebo plakať. Ja som z toho vyšla dobre a ty... si na to doplatil. Predtým fyzicky a teraz psychicky,“ prehovorila a do očí sa jej znova hrnuli slzy.
Prečo ju to až tak veľmi vzalo...? S tým nezmyselným článkom som sa už dokázal ako tak zmieriť, ale ako je možné, že Michelle si to tak úzkostlivo berie k srdcu? Zjavne bola omnoho citlivejšia, než som si do tejto chvíle predstavoval. Dokonca viac ako ja sám. Tá titulná stránka jej predsa mohla byť ukradnutá, tým skôr, keď jej totožnosť zostala zahalená za rozmazanou šmuhou fotoaparátu. No na základe jej vlastných slov som dospel k jedinému záveru.
Príčinou tých sĺz som bol skutočne JA.
Nebola v tom žiadna pretvárka, faloš alebo zlé úmysly, z ktorých som ju v začiatku niekde v hĺbke duše paranoidne upodozrieval. Sám som sa v duchu pokarhal za svoje vykonštruované teórie. Zase som sa raz nechal uniesť svojou fantáziou a apatiou voči ľudským bytostiam nežného pohlavia. Musel som si zopakovať - nie všetky dievčatá sú rovnaké. Nie všetky sú ako fanaticky posadnuté fanúšičky, pred ktorými ma vždy vystríhala mama a ktoré nás s bratmi privádzali až do šialenstva.
Michellina ľútosť však bola úprimná, vedel som to. Cítil som to z odlesku jej očí, z každého rezervovaného pohybu, z každej mimiky tváre.
Z ničoho nič som sa spamätal a v hrudi pocítil niečo ako... mix dojatia, vďačnosti a úcty. Správala sa tak, akoby som bol jednoducho... človek. Obyčajný zraniteľný človek bez nálepky CELEBRITA na čele.
„Michelle, pokiaľ ide o ten bulvár... znova si za nič nemohla ty a znova som ti len vďačný. Prežil som s tebou zábavné chvíle – tá naháňačka bola proste super!“ veselo som na ňu žmurkol so zdvihnutými palcami.
Michelle konečne na mňa zdvihla oči a nad mojim gestom sa jej pery zavlnili do úsmevu. Jej slabý náznak potešenia bol natoľko povzbudzujúci, že zo mňa opadla skoro všetka tréma, rovnako ako smútok v jej očiach.
„Takže... ty sa na mňa vôbec nehneváš?“ nádejne sa spýtala odrazu.
Namiesto mojej odpovede však prišlo, alebo skôr priletelo čosi iné. S perfektným načasovaním.
 
 
 
MICHELLE
 
 
So zmiešanými pocitmi som hľadela na osobu, ktorá ma prekvapovala stále viac a viac. Napínavo som čakala na odpoveď, pretože som sa skutočne cítila zle za všetko, čo sa odohralo. Ibaže medzi nás sa priplietol jeden „návštevník“ z blízkeho parku (až teraz som si uvedomila, ako blízko Michael pri mne sedí. Jeho ľavé koleno sa takmer dotýkalo môjho boku, pretože na okne sedel v zvláštnej pozícii, niečo ako poloturecký sed. Ľavú nohu mal ohnutú v tradičnej polohe a hore nad ňou mal postavenú pravú s pokrčeným kolenom smerujúcim k stropu).
„Holubička!“ zvýskol Michael od radosti, keď mu na špičke tmavej topánky pristál špinavo biely vtáčik.
Ihneď ju vzal do rúk, s citom jemu vlastným, akoby držal vzácny krehký porcelán. Zase sa mi to stalo - oči som nemohla spustiť z jeho úst, pier, úsmevu. Akokoľvek by som to chcela presne pomenovať, bolo by to nemožné. Ten úsmev prezrádzal o svojom majiteľovi oveľa viac, ako by sa mohlo zdať. Bol to čistý a prívetivý úsmev od srdca, mal v sebe neopísateľnú iskru. Prezrádzali to jeho prenikavé rozradostené oči, hoci som na ne teraz mala výhľad iba z profilu, boli priamym dôkazom pravosti tej radosti.
Michael chcel svojim správaním asi posunúť náš rozhovor ďalej od doterajšej témy, pravdepodobne mu nebola veľmi príjemná alebo mi iba nechcel otvorene odpovedať na moju otázku. No ja som nedokázala tak rýchlo pretočiť stránku, chcela som si to s ním ujasniť, vedieť, čo si v tej súvislosti o mne myslí. Napriek tomu som sa ale nemohla prinútiť otvoriť ústa, ten pohľad naňho upútaval všetku moju pozornosť. Avšak Michael si všimol, že som ticho a venoval mi nežný pohľad.
„Biela holubička odjakživa predstavuje mier. Michelle, lepší symbol, ktorý by vyjadril moju odpoveď asi neexistuje.“ Zahlásil s veselým úsmevom a pohladil mini vtáčika po hladkých pierkach na krku.
Bola to neopísateľná scéna, razom som zabudla na všetko zlé okolo mňa, neho i medzi nami. Po jeho slovách vyslovených s tak výrazným citom som sa prestala zbytočne trápiť otázkami, ktoré mi vírili hlavou, hlúpymi predsudkami, ani výmyslami ľudí, ktorí o Michaelovi a skutočnej pravde nemali ani tušenia, iba slepo závideli jeho slávu a chceli z neho vyťažiť čo najviac. Po tomto som mu nemohla protirečiť.
„Ďakujem,“ zašepkala som, aby to znelo naozaj vďačne a stretla sa s jeho pohľadom. „Asi som to s tými emóciami prehnala. Ale vieš, keď som sa to dnes ráno dozvedela a... zbadala tú fotku. Celá nemocnica teraz zisťuje, s kým si Michael Jackson ´užíval´ v tom sklade. Ráno sa ma kolegyne spytovali, či neviem, ktorej šťastlivke sa podarilo uloviť ťa. Našťastie mám povesť slušného dievčaťa, takže by ich ani vo sne nenapadlo, že som to bola ja,“ vzhliadla som naňho, na chrbte ruky mu ešte vždy nenútene sedela drobná holubička. On ma ale sledoval s pobavením v očiach.
„Hoci mám čisté svedomie, určite by mi tak uverili, že sme sa tam iba schovávali a smiali.“
„Ja som bratom povedal, že sme si tam obzerali nový lekársky prístroj,“ s vážnosťou prehovoril, no o chvíľu sme sa obaja na tom rozosmiali. Holubičke na Michaelovom prste sa to zrejme nepozdávalo, bojazlivo roztiahla krídla a vzlietla do výšky cez okno von. S Michaelom sme pozorovali ako sa necháva unášať jarným vetríkom, keď zaznel jeho zasnený hlas.
„Holubica skutočne prináša mier. No pre mňa znamená oveľa viac. Podľa mňa je to mier, láska, sloboda i pokoj,“ odvetil s očami v oblakoch.
Odtrhla som pohľad od oblohy a kútikmi očí pozrela naňho.
„Michael, si úžasný človek...“ prehodila som na jeho adresu a on nahol hlavu na mňa. Súdiac podľa jeho úst vykrútených do hanblivého úsmevu ho to zaskočilo.
„Ďakujem za kompliment. A ty si...“
„Blázon. Ja viem,“ skočila som mu pobavene do reči a vytresla prvú vec, čo mi napadla.
„Prečo blázon?“ položil mi otázku, ale vyzeralo to, že na ňu skutočne očakáva odpoveď. Mal tak rozkošne naivno-spýtavý výraz.
„Hm... tak napríklad...“ našpúlila som pery rozmýšľajúc, čo originálne mu odpoviem. „...napríklad nosím hodinky na pravej ruke.“
„Potom som blázon aj ja,“ zdvihol svoje pravé zápästie do vzduchu pred moje oči. Vybuchla som do smiechu. Takisto mal na ňom náramkové hodinky.
„Ako to robíš, že ma vždy dokážeš rozosmiať?“ opýtala som sa cez nával smiechu. „Dokonca ešte aj keď nič nerobíš?“
„Ja? Ťažko. Ja vôbec nie som zábavný.“ Povedal to úsmevným vecným tónom plným istoty.
„Nie si zábavný? A na to si ako prišiel?“ počastovala som ho udiveným pohľadom.
„Myslím, že sa poznám,“ usmial sa.
„Ale asi sa nepočúvaš, keď rozprávaš,“ vyslovila som, ale moja odpoveď sa mi zdala trošku divná.
„Úplne mi stačí, keď počúvam teba,“ spravil jemný úškrnok.
„Ááá, vidíš?! Nevravela som to?“ veselo som naňho namierila ukazovák.
Michael len nesúhlasne pokrútil hlavou, no smial sa spolu so mnou.
„Ach, ja mám humor tak rada. V poslednom čase mi veľmi chýba... Odkedy bývam v L. A. zatiaľ všetku zábavu zažívam len s Michaelom Jacksonom, ktorý je bez štipky zmyslu pre humor. Paradox, však?“ začala som rozprávať, ale vetu som skončila s ironickým nádychom. Michael zaujato načúval mojim slovám, nevravel nič, tak som pokračovala.
„Som tu ani nie týždeň a zdá sa mi to... Ja neviem, asi sa len cítim trochu sama. Popravde sa cítim, akoby som prišla do nejakého nového sveta, ktorý nepoznám. Keď som bola doma, mala som tam aspoň rodičov, sestru. Dokonca som tam mala aj vlastné rozprávkové miestočko , kde som sa vždy skrývala pred všetkými starosťami...“ nostalgicky som si zaspomínala, ani som nevedela, či ho moje rozprávanie vôbec zaujíma.
„Ale také miesto existuje aj tu,“ prívetivo poznamenal z ničoho nič.
„V tejto mestskej džungli?“ podozrievavo som nadvihla obočie.
„Neveríš?“ vrhol na mňa jemne provokatívny pohľad.
„Neviem si momentálne nič také predstaviť,“ rukami som si podoprela hlavu a zasnene sa zadívala von.
„Mám to miesto veľmi rád, pretože tam vládne iba radosť a fantázia. Ak by si chcela... tak... by som ťa tam mohol vziať,“ neisto mi navrhol. Zamyslene som sa zahľadela na modrú oblohu.

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Michael

(Aďuška-Jackie, 14. 8. 2012 15:24)

Michael bol vždy úžasný chlapík, to ako utešoval Michelle bolo krásne a nežné, páčilo sa mi to, oni dvaja sú si ako súdení, ide im to spolu, som zvedavá kedy bude bozk :-)) to ma najviac zaujíma :-))

wow

(Lucia, 5. 10. 2010 11:11)

jaa už nebudem nič vravieť iba by som sa opakovala=)))je to fakt peckáá=))))dokonalosť=))

:Okrása:)

(123smajlik1, 27. 9. 2010 21:12)

dokonalé!:)len tak ďalej;)

PROSIM TA DAJ RYCHLUčKO POKRACOVANIE

(biušš55, 25. 9. 2010 21:35)

Ahoj :) moc sa mi pacia tvoje kapitoly...teda cely tvoj pribeh :) velmo peknučky je. ... PORISM TA,DAJ CO NAJSKOR DALSIU KAPITOLU ... dakujem..neviem sa totiz dočkat :P

Pochvala!

(www.mjjstories.blogerka.cz, 13. 9. 2010 15:12)

Ahojky,

chtěla bych ti moc poděkovat za tuto povídku! Strašně moc se budu těšit na další díl! Zamilovala jsem si tuto povídku. Mohla by jsi být spisovatelka! Je strašně málo lidí, kteří dokáží psát tak jako ty. Strašně moc se mi líbí jak na nic nespěcháš - jak tomu je v jiných povídkách. To je na tom to nejkrásnější a já ti za to moc děkuji! Miluji tuto povídku a strašně moc se těší na další díl!!!!!!!

PART TWO

(Ivusska_15, 8. 9. 2010 20:10)

A teraz momenty, ktoré sa ma najviac dotkli...
Keď si opisovala, ako Michael znáša pohľad na slzy.
Keď priletela holubička a Michael sa vyjadril o mieri, láske, slobode, pokoji...
Keď povedal, že nie je zábavný.
Keď sa rozpačito usmieval a ja som ho priam pred sebou videla.
Všetko je pre mňa TAK reálne! Už som písala, po celý čas som mala slzy v očiach. Vieš vo mne prebudiť emócie, a za to ti udeľujem ďalších tisíc bodov :D
Tu to máš, čierne na bielom. Síce som ešte veľmi nečítala komenty, ktoré ti dali ľudia predo mnou, ale pri zbežnom pohľade zisťujem, že všetci sú tebou unesení a majú aj prečo :) Ty si sem vlietla so svojím príbehom a všetkých si zmietla zo stola (dovoľujem si povedať, že aj mňa :D). Ostatní sa môžu oproti tebe skryť!
A s hrdosťou ti oznamujem, že tvoj príbeh je jediný, ktorý som schopná čítať.
Tento komentár píšem vo Worde a práve začínam novú stranu. Nechcem, aby si si myslela, že to píšem iba kvôli tvojmu extra-mega dlhému vyjadreniu, ale chcela som všetky svoje dojmy a myšlienky dať sem. Zaslúžiš si to, myšička moja :D
Tentoraz sa pred tebou skláňam ja :) PER-FE-KTNÉ. (Možno som to zle vyslabikovala, ale it doesn’t matter anymore! :D)
Ďakujem ti krásne za tento príbeh, za všetky tvoje slová. MILUJEM TO. Vžívam sa do toho, akoby to bola skutočnosť. Som si istá, že presne takto by to Michael prežíval.
I love you the most, Mišel :) God Bless You ... Don’t stop till you get enough, please :D :)

PART ONE

(Ivusska_15, 8. 9. 2010 20:09)

Tak na začiatok, Mišelinka... Čo by som ti povedala na začiatok?
Ohh wow. GODNESS! A... Ježišmáriakristepanebože. Ty vole! Kokos.
Ja som úplne mimo.
Ty píšeš tak DOKONALE!
Doteraz mám slzy v očiach. Vžila som sa do toho tak silno, minule som ťa vychválila za tú časť, že to bola ,tá najlepšia z Michaelovho pohľadu´, ale táto je omnoho, omnoho lepšia! A nielen z toho jeho pohľadu.
Ty si mi prízvukovala, že chceš objektívny názor. Takže prosím ťa, neobviňuj ma potom, že nepíšem pravdu, že je to len priveľmi prechválené a podobne. Proste JE TO TAK! Zmier sa s tým :D Idem na to.
(Ešte ti chcem povedať, že na to nehľadím ako ostatní, možno sa viac rozpíšem o „technických“ veciach ako len o deji, prepáč mi to :D)
No, po prvé, čo ti chcem povedať... Tie tvoje slová! Ty ich vyberáš s neskutočnou precíznosťou. Každé slovo má svoje miesto, je presne tam, kde má byť, niečo také čítam v tých knihách od profesionálov (možno také slovo sa pri spisovateľoch použiť nedá, ale nič iné mi nenapadá)... Ale oni ma nebavia tak ako ty, pretože ty píšeš ešte aj zrozumiteľne, ale aj tak si niekedy prečítam s vypleštenými očami niektoré veci dva krát. Nedá mi to, je to krásne, vyžívam sa v takto úžasne napísaných veciach, som odmalička taký knihomoľ a príbehomaniak :D
Po druhé... štylizácia textu, alebo ako by som to mala nazvať. Ja už od začiatku, ako píšem môj príbeh, delím odseky a podobné veci, pre teba je to možno bežný jav, ale u mnohých príbehov o Michaelovi na túto podstatnú vec zabúdajú! Odseky a členenie textu sú hrozne, ale hrozne dôležité. Mať prehľad o tom, čo čítaš, je dôležité. Vedieť sa orientovať v texte je dôležité. A ty všetko toto spĺňaš a ja som jednoducho nadšená! :D Milujem, keď je to takto. Nič nie je zliate dokopy, je to prehľadné a za to by som ti dala sto bodov :)
Po tretie... gramatika, pravopis. Žiadne chyby! Neviem, či to máš vo Worde nastavené na automatické kontrolovanie pravopisu, ale predpokladám že nie, tvojmu pozornému oku nikdy nič neunikne :D A to sa mi páči! Trhá mi srdce, keď vidím CHIBI. Možno aj mne sa občas podarí nejaký preklep, no to sa stáva a ty si ma naučila väčšej pozornosti, za čo ti musím naozaj poďakovať :) Takže, ďakujem! :D
Po štvrté... dostávam sa k tomu, čo je najpodstatnejšie a to je DEJ. Nebudem sa ťa pýtať, odkiaľ berieš tie skvelé myšlienky, pretože je to jasné, odkiaľ sú, na to sa pýtajú iba ľudia, ktorí o tom nemajú ani poňatia :) A ver mi, že o tomto ja poňatie mám :D Nechcem sa tu nafukovať alebo čo, proste je to fantázia a občas aj osobná skúsenosť :) Ale vážne ťa za to musím pochváliť.

Great!:D:D

(Lili, 8. 9. 2010 18:43)

Tkks... to je krása Miška:D... ty všetko taaak detailne píšeš... dopodrobna opisuješ aké mal pocity Michael, a aké Michelle.... a ja si to všetko tak predstawujem a prežíwam spolu s nimi=DD... živo si viem predstawiť ako spolu sedeli v okne a ako sa Michael zatváril keď priletela tá holubička:-*.... Si to tak precítene napísala.... proste.... nemám slov:)*

wow :) :)

(nika13, 7. 9. 2010 19:27)

nadherna kapitola,zaujimava a dobre prepracovana :) velmi sa mi páči ,ako aj tato kapitola tak aj celý pribeh ,....si šikovnáá :) ...držím ti palce nech taketo skvele napady a myšlienky mas aj v dalšich kapitoliach :) ..dakujém

:) :)

(Ria, 7. 9. 2010 15:37)

Miškíí ...to bolo také krássne ... mne sa normálne chcelo plakať od radosti .... no proste nádherné ako sa tam rozprávali a Michael ju utešoval a potom tá holubička ... hneď som si predstavila Michaelov úsmev :) táto časť sa ti fakt vydarila ... veď ako všetky :) ...uvidíme kde ju Michael zoberie .... určite to bude krásne miesto ... ale nebudem predbiehať ... veľmi sa teším na ďalšiu časť určite bude skvelá .. ľúúúbim ťa :* GBY

Prekrásne =)

(baja-987, 6. 9. 2010 22:41)

Woow znovu ťa musím nesmierne pochváliť za všetko je to naozaj úžasné proste si to predstavujem ako vo filme je to prekrásne napísane ehmm preklepy ktoré sa mi stali. namiesto vylúdila nepatrný úsmev som si to prečítala že : vyúdila nepatrný úsmev. Toto bolo prekrásne „Holubica skutočne prináša mier. No pre mňa znamená oveľa viac. Podľa mňa je to mier, láska, sloboda i pokoj,“ odvetil s očami v oblakoch.
GOOD BLESS YOU ILY :-*

:D:D:D

(Vika, 6. 9. 2010 20:19)

Sorry za pravopis :D *tým som si istá
*Je tam taký ako naozaj je

......

(Vika, 6. 9. 2010 20:16)

No takže Miška :) Zaujal ma už len ten popis kde opisuješ kapitolu, aj tam bolo cítiť tvoju úprimnosť a vidieť tvoj talnent ktorý sa každým dňom rozvíja viac a viac :)
Ten ich rozhovor ? Bol dokonale precítený, opísala si tam každučký detail, úplne si vystihla Michaelovú povahu. Páčilo sa mi aj to ako si tam priplietla tú holubičku :D Hodilo sa to tam, a netuším ako ťa to mohlo napadnúť. Michael by bol z tejto kapitoly veľmi natešený, tým tom si sitá, lebo ho tam opisauješ hlavne PRAVDIVO. Je tak taký ako naozaj je .. Milý, dobrosrdečný, atd.
Táto kapitola sa mi páčila zatial najviac. Niečim ma veľmi dostala :) Aj keď to bol len rozhovor medzi nimi dvoma, bolo to ohromné, čítala som knihu od jednej spisovateľky a ona vedela spraviť rozhovor dvoch ľudí takým zaujímavím. To som na nej veľmi obdivovala a nechápala som ako sa dá len z jedneho rozhovoru spraviť niečo tak napínavé a úchvatne. Teraz obdivujem tuto schopnost aj na tebe :) Som rada že píšeš, ale zasa sa opakujem :) Ty vieš ako veľmi milujem tvoje kapitoly :) Tak dúfam že bude čo najskor, a že bude taka dobrá ako boli všetky tieto :-*
Ešte som chcela napísať že to všetko nieje len o talente ale aj o povahe človeka, a ty Miška, máš úžastne srdiečko .. som ti vďačná za to čo si premna spravila a ešte za vela vecí, ako aj za tento príbeh .. Tu sa odzrkadluje tvoja povaha a myslím že každy kto to číta musí pochopiť kto vlaste si a akáá si úžastna osoba, Dakujem Miši :) Michael Milujem ťa :-*

juuuj :D

(kucierka242, 6. 9. 2010 19:12)

FANTASTICKE!!!!:D...akoze ku koncu to bolo pre mna dost napinave pretoze clovek nevedel co mal ocakavat od toho ich krasneho rozhovoru:))))...nooo a ta holubicka to bolo inak zlate uplne si viem predstavit Michaelov stastny vyraz v tvari:D..nooo a brutalne sa tesim na pokracovanie pretoze koniec bol bohovsky a som zvedava ako sa to bude rozvijat:))))

...

(Sorbonica, 6. 9. 2010 18:24)

Krásne...To, ako sa rozprávali...Ako ju Michael utišoval...Tá holubička... :-** Kŕasne...Vždy obdivujem ľudí ktorí majú takúto nádhernú fantáziu... :-*** God Bless You

:-*

(Kacenka, 6. 9. 2010 18:11)

Miska ja...ja nemam slov.Tvoj talent je skratka uzasne dokonaly.Ja neviem napĂ­sat co sa mi paci najviac,pretoze...zeriem kazde jedno slovo,myslienku,uvahu.Ako vsetko opisujes je skratka nadherne.Este sa to ani poriadne nezacalo a ja uz som hotova.Tak velmi to prezivam akoby to bolo naozaj.Akoby som tam bola s nimi.Boze a ten holubok...tak krasne si to vymyslela.No ja som naozaj hotova z tvojho pribehu.Oplati sa mi cakat na kazdu novu cast.Len dufam,ze ma nesklames tym,ze prestanes pisat.Ty moja scenaristka.I love you:-*Gby