Choď na obsah Choď na menu
 

12. časť

27. 9. 2010
MICHAEL
„Ale... to bol iba taký nápad.“ odpovedal som so zaváhaním.
„Michael, myslíš to vážne?“ odrazu Michelle obrátila zrak na mňa.
„Prečo by som mal klamať?“ nechápavo som pokrčil ramenami.
„No... neviem. Nebojíš sa, že som nejaká psychopatická fanúšička, ktorá ťa bude chcieť uniesť, alebo podobne? Veď ma vôbec nepoznáš. Nič o mne nevieš. Odkiaľ berieš tú istotu?“ naklonila hlavu nabok a uhla pohľadom, ale jej hlas bol zmiešaninou zvedavosti, ohromenia i štipky pohoršenia.
„Naozaj to chceš vedieť?“ spýtavo som sa na ňu zahľadel.
„Áno,“ rozhodne mi pohľad opätovala. „Ak môžem.“
„Stačí, keď sa pozriem do tvojich očí,“ nesmelo som sa usmial a potiahol si koniec goliera, lebo som nevedel, čo s rukami.
„A čo v nich vidíš?“ svojimi očami sa zaborila do mojich a potom ich zľahka prižmúrila.
Na pár sekúnd zostalo ticho, úplne som sa v jej očiach stratil. Ten neuveriteľný odtieň šedej farby mi vzal slová z úst, vždy som na ženách obdivoval najmä oči a pery. Michelline oči však ďaleko prekonali to, čo som mal doposiaľ možnosť vidieť a to ma z akejsi príčiny upokojovalo.
Nakoniec som bez váhania vyslovil tie slová, ktoré mi uviazli v krku.
„Vidím tam seba.“
Michelle mlčala, ale aj naďalej na mňa hľadela. Odrazu sa pohla, obrátila sa smerom do miestnosti a bez slova skĺzla z okna dolu.
Tohto som sa bál. Bál som sa, že to pochopí inak, ako som to myslel. Iba som rozpačito sledoval jej chrbát a čakal. Ak sa nahnevala, pochopím to. Lenže dal som najavo len to, čo som si presne myslel.
Z ničoho nič sa otočila tvárou ku mne a ja som spozornel. Nakoniec prehovorila.
„Michael, pôjdem veľmi rada.“
 
*** 
 
Už hodiny som postával v tieni v kúte a sústredil všetky svoje zmysly. Príčinou bol spev, ktorý práve vypĺňal celú zvukotesnú miestnosť. Hlas patriaci tej osobe mi pohládzal dušu pri každom nádychu. Jednoducho bol tak dokonalý, že doslova prechádzal každou jednou bunkou môjho tela. Mojou prácou bolo kontrolovať ho, no nebral som to ako povinnosť. Celý čas, čo som sústredene načúval každej tónine, rytmu, výške, farbe hlasu, som mal zatvorené oči a vychutnával celú pieseň od začiatku do konca. Nepostrehol som jedinú odchýlku od stanovenej línie.
Nežartujem.
Keď jej hlas dospieval poslednú pasáž piesne a melódia doznela, prebral som sa a otvoril oči. Okamžite som zatlieskal tomu bezchybnému výkonu a pridali sa aj ostatní ľudia v štúdiu.
„Čo vraví môj baby producent?“ radostne na mňa mrkla kráčajúc smerom ku mne.
„Úžasné, už netreba nič prespievať. V závere piesne by som ešte vynechal tie činely a pieseň je hotová,“ premýšľal som zapálený do "práce".
„Ďakujem, Michael. Za odmenu ťa s Arnem dnes pozývame na večeru,“ odvetila a rukou ma objala okolo pliec.
Po chvíli váhania som odpovedal.
„Diana, rád by som šiel. Ale už mám... niečo na programe, prepáč...“ ospravedlnil som sa so sklopeným pohľadom.
Druhýkrát vo svojom živote som nadobudol pocit, že Dianu podvádzam. Akoby som jej bol neverný, pretože namiesto s ňou sa stretnem s... inou slečnou.
Rovnaký scenár prebehol pred vyše šiestimi rokmi, keď som chodil s dievčaťom menom Tatum O´Neal. Nevydržalo nám to ani pár týždňov, nemohol som sa donútiť byť na ňu naviazaný, ako muž na ženu. Bolo to milé a pekné dievča, moje myšlienky však neustále unikali k Diane Ross, aj keď som sa tomu snažil všemožne zabrániť. Neskôr som si uvedomil, že moja náklonnosť k Diane je oveľa silnejšia ako ja...
„V poriadku, Michael. Tak niekedy inokedy,“ sladko sa na mňa usmiala a moje srdce spravilo salto, ako už mnohokrát predtým.
Samozrejme, Dianu som miloval, od nepamäti. Lenže pred dvoma mesiacmi sa moje srdce rozbilo na tisícky úlomkov a s ním zhaslo aj svetielko nádeje na opätovaný cit.
Diana sa vydala.
Za Arneho Naessa Jr., muža, ktorého som vôbec nepoznal, nikdy o ňom nepočul a nikdy predtým nevidel. Stretli sme sa len raz – na ich svadbe. Priznávam, žiarlil som naňho. Žiarlil som, že si berie za manželku takú výnimočnú ženu akou je Diana Ross. Bolelo ma to, pretože s Dianou sme si boli veľmi blízki, v detstve som s ňou prežil takmer každú voľnú chvíľu, naučila ma toľko vecí, bola mi náhradnou matkou v čase neprítomnosti tej vlastnej a dokonca som u nej ako malý chlapec býval, kým sa naša rodina nepresťahovala do Californie. Odvtedy sme sa s Dianou vídavali aj naďalej, spolupracovali sme, stretávali sa spolu s priateľmi, zabávali sa, až som sa odrazu úplne nečakane dozvedel, že Diana plánuje svadbu.
Ten šok neprajem zažiť nikomu.
V tom okamihu ma to skutočne veľmi zasiahlo, no už som sa s tou ťažkou situáciou zmieril. Ako tak...
„Aj tak ďakujem. Tak ja už budem musieť ísť a pokračovať v nahrávaní albumu. Vidíme sa, Diana. Ahoj,“ opätoval som jej úsmev a objal ju na rozlúčku.
Zo štúdia A§M´s Lion Share som sa pred jednou hodinou poobede premiestnil (iste, nechýbali ani moji telesní strážcovia) domov do Encina, kde mám svoje vlastné nahrávacie štúdio.
Ešte predtým, ako som sa v ňom zavrel spolu s Quincym a niekoľkými spolupracovníkmi kvôli práci na mojom novom albume, pod maminým prísnym dozorom som nesmel vynechať obed, takže som skončil v jedálni nášho domu v spoločnosti Randyho, Janet, LaToyi, mamy a dokonca aj Jermaina a Tita. Otec chýbal, stále bol mimo mesto. Netušili sme, čo chystá, nikomu z nás sa so svojimi plánmi nezdôveril – ale taký Joseph skrátka bol.
„Vďaka,“ milo som adresoval mame Katherine, keď predo mňa postavila vegetariánsku porciu, akonáhle som si sadol za vrch stola vedľa Jermaina a prázdnej stoličky.
„Čudujem sa ti, Michael, že môžeš vôbec jesť to krmivo pre králiky,“ ozval sa Tito z opačného konca stola, keď sa mama stratila v kuchyni. „Pravý chlap má jesť pravé mäso!“ zabručal a na vidličku si napichol obrovský steak.
„Chutí mi to,“ snažil som sa obhájiť a pokrčil nosom nad Titovou “pochúťkou”.
“Jasné, že mu to chutí. Bodaj by mu nechutilo, keď chce jedením tejto buriny vyzerať lepšie pre svoju milú,” zaškeril sa Jermaine ukazujúc na zeleninu v mojom tanieri.
“Čo stále máte s mojim jedálničkom? Žijeme predsa v slobodnej krajine, nie? A vôbec, nemám nijakú svoju milú, Jermaine,” hodil som po ňom chladným pohľadom.
„Ale teraz vážne, Mikie. Kedy nám ju prídeš predstaviť?“ zvedavo sa spýtal Marlon, ktorý sa zbabelo postavil na ich stranu.
„Alebo to bola len... ako by som to len nazval...“ poklopkal si Jermaine po ústach. „... záležitosť jednej skladovej noci?“
Lenčo to vyslovil, všetci bratia sa začali od smiechu chytať za bruchá. Janet sa radšej nezapájala do debaty, bolo na nej vidieť, že nemá náladu a posmešky od bratov týkajúce sa jej nevydareného manželstva by jej ju určite nezlepšili. LaToya sporiadane vychutnávala svoju porciu s obrúskom na kolenách a tak ako vždy táraniny bratov ignorovala s namrzeným výrazom.
S premáhaním som aj ja zadržoval smiech, aj keď ma ich slová hnevali. Ibaže na takých šoumenov, akými boli moji bratia sa nedalo dlho hnevať. „Prestaňte! Veď ma poznáte, nie?“ napomenul som ich, ale nemalo to ten správny prísny efekt.
„Koniec srandy, chlapi! Braček, uzatvorme mier. Samozrejme, že máš našu plnú dôveru,“ zvolal Tito a vyceril na mňa zuby (s kúskami steaku medzi nimi).
„Tomu ver!“ prikývol Marlon a mrkol na mňa.
„Už ťa predsa len poznáme nejaký ten piatok a vieme, že si poctivý a slušný občan spojených štátov...“ chlácholivo poznamenal Jermaine.
„Tak ako my...“ bez okolkov dodal Marlon.
„Hoci sa tváriš ako psí čumák...“ skočil mu do reči Randy, načo si od neho vyslúžil úder do rebier.
„Aj v tebe koluje naša pravá modrá jacksonovie krv...“ pridal sa Tito a napchal do seba posledný kúsok steaku.
„Preto ťa milujeme a stojíme za tebou, aj keď si slávnejší ako my všetci dokopy, ty náš Cassanova,“ neodpustil si Jermaine, jednou rukou ma bratsky potľapkal po ramene a druhou mi postrapatil vlasy – dobre vie, že to nemám rád.
„Viete, že ja vás viac. Ale toto ste si nacvičovali ako dlho?“ Vydal som tichý chichot.
„Na tvoju počesť!“ zdvihol pohár Marlon a ostatní sa okamžite pridali. „Na Michaela, ktorý hanbu rodine rozhodne nerobí!“
„Upokojte sa, šibe vám?“ zvýskol som s prekvapeným pohľadom a smiechom zároveň.
Všetci naraz do seba vyliali obsah svojich pohárov (našťastie iba s limonádou) a potom ich s hrmotom vrátili na stôl. Marlonov zvyšok však z pohára vyšplechol von a zasiahol rovno LaToyin poloprázdny tanier so zeleným šalátom.
„Uuuuuuuííííííííí! Bože, Marlon, ty nemehlo!! Nevieš dávať pozor???!!“ zvrieskla zdesená LaToya, ktorú tá malá nehoda vyviedla z miery.
Vážne neviem, po kom taká je...
„Dočerta, LaToya! Chceš aby som ohluchol?“ zapchal si uši vedľa nej sediaci Randy. „Ako úspešný spevák budem potom nahraný!“
„Tak sorry, ségra!“ zdvihol Marlon obranne dlane. „Aby si vedela, že mám srdce, skočím ti do kuchyne pre čistú nádielku tej buriny,“ vyhlásil Marlon, pokojne vstal od stola a zamieril do kuchyne. Po chvíli sa vrátil aj s miskou šalátu a obradne ju položil pred ňu. Sadol si a záhadne žmurkol oproti na Randyho.
LaToya sa upokojila a spokojne sa pustila do ďobkania novej porcie. Randy si začal popiskovať a Marlon po ňom hodil podozrivým pohľadom. Nik iný si to okrem mňa nevšímal, hoci to priam bilo do očí.
To správanie som poznal, niečo mali zaľubom...
„Ááááááááááááááááááááááááááááááááá!!!!!!!!“
Odrazu sa ozval vreskot trhajúci naše ušné bubienky.
Ako inak, vychádzal z LaToyiným úst. Ani som netušil, že má taký vysoký hlasový rozsah...
LaToya treskla príbor na stôl a vyskočila zo stoličky. Najprv poskakovala na mieste a oprašovala sa a potom s prenikavým krikom panicky vybehla z jedálne.
Všetci sme zostali nemo sedieť, nechápali sme, čo sa jej stalo, až kým nám do hľadáčikov nepadla dvojka Randy a Marlon.
„Eeejha, odkiaľ sa jej tam nabrali tie húseničky?“ zvýskol Randy a uškrnul sa nad jej nedojedeným šalátom.
„Jééého, aké sú chutnučké a chlpaté!“ zvolal Marlon maznavým hláskom a zdvihol jednu medzi prsty.
Ihneď sa spustila lavína rehotu, tiež som sa sebecky zasmial nad LaToyinou fóbiou (vlastne, keď tak nad tým rozmýšľam – ona trpí asi všetkými fóbiami sveta) a dokonca sa smiala aj Janet, čo mi neuniklo.
„Dnes máme ale pekný deň, však Ran?“ spýtal sa zrazu Marlon.
„Ó, áno, Marlon, priam stvorený na zdravú poobednú rozcvičku,“ poznamenal Randy a so širokým úsmevom vyzrel von francúzskym oknom. Hneď sme tam všetci otočili hlavy a...
Okolo okna prebehla ešte stále pištiaca LaToya.
Nechápem svoju sestru.
„Pravdepodobne uteká do bazéna, pretože je presvedčená, že sme jej ich dali aj do vlasov, na chrbát a ktovie ešte kam...“ prehodil Randy len tak medzi rečou a nalial si limonádu zo džbánu.
Vzápätí sa vo dverách zjavila mama s utierkou v ruke a zvedavo si nás premerala. „Čo sa stalo? Kde je LaToya?“
Všetci sme zmĺkli.
„Nič, iba sa rozhodla, že vytrasie tuk po tých dvoch energických bombách, čo práve zjedla,“ nevinne jej odpovedal Jermaine.
Zdalo sa, že mame to ako vysvetlenie stačilo, pretože sa vrátila nazad do kuchyne.
„Radšej ju idem skontrolovať,“ zahlásila Janet utierajúc si slzy od smiechu a vstala od stola. Do úst som si vložil posledné sústo z obeda a potom sa zdvihol. „Idem s tebou.“
„Nie, ty bež radšej nahrávať, Michael,“ zavelila Janet. „Randy s Marlonom sa ku mne určite radi pridajú.“
„Tak dobre,“ odvetil som a ukradomky zahľadel na svojich bratov.
„Ako poviete, pani DeBarge-čoskoro-zase-Jackson,“ zavrčal Marlon a s Randym sa dovliekli k Janet.
„Nespomínajte mi toho chlapa,“ zaúpela Janet, keď sa rútili von z jedálne. „Už aby som bola opäť slobodná...“
Chúďa Janet. Iba v polovici minulého roku sa vydala za Jamesa DeBarge a už tento rok v januári podala žiadosť o rozvod. Rodina síce s tým rýchlym vydajom nesúhlasila, ale ja som jej to prial. No je pravda, že spočiatku som bol nemilo prekvapený i ja. Neskôr sa mi Janet priznala, že ten neuvážený krok urobila kvôli tomu, aby ušla z tohto domu a najmä... od otca.
„Braček, veľa šťastia v štúdiu,“ poprial mi Tito a ostatní pri stole súhlasne kývli hlavami.
„Vďaka, vidíme sa neskôr,“ usmial som sa na nich a otočil sa na opätkoch.
Už som bol medzi dverami, keď ma zadržal Jermainov hlas. „Mike, mimochodom, čo robíš večer?“
Otvoril som ústa a nesúvisle zakoktal. „Eh... no...“
 
 

MICHELLE

 
Pozrela som na odraz v malom kozmetickom zrkadielku. Moja pleť sa po nekonečne dlhej pracovnej dobe nepekne leskla. Preto som zo svojej skrinky vytiahla prvú pomoc, ktorú som teraz potrebovala.
Práve keď som sedela na nízkej drevenej lavičke uprostred šatne a pretierala si tvár púdrom, za sebou som počula buchnúť dvere.
„Áááhhhhh, konečne koniec!!“ zafrflal za mnou unavený hlas Nicol.
„Uhm-mh,“ súhlasila som s ňou, ale inak som jej nevenovala pozornosť.
„Haló? Žiješ?“ podišla ku mne a zamávala mi rukou pred nosom.
Veľmi dobre som ju vnímala, lenže oveľa viac som sa sústredila na otázku v mojej hlave, ktorá sa mi stále dookola premietala.
´Mohla by si aj dnes po práci?´
                          ´Mohla by si aj dnes po práci?´
Pravdaže som na ňu odpovedala kladne. Veď som nemala dôvod povedať nie. Ibaže teraz zo mňa všetko moje odhodlanie začalo pomaly opadávať. Dokonca som pocítila... strach. Alebo to bola len nervozita? Každopádne som bola úplne rozpoltená. Na jednej strane som sa naňho tešila, úprimne tešila a bola som rada, že ho uvidím aj mimo tejto budovy.
Ale na opačnej strane... jednoducho som sa obávala. A mala som na to svoje dôvody.
„Ozaj, pýtal sa na teba Nicholas. ZASE,“ prevrátila oči stĺpkom. „Fakticky je do teba úplne paf!“
„Hm. Je milý, ale...“ pokrčila som plecami. „Nič.“
Oči mi nedbalo klesli na hodinky na ruke. Práve ukazovali presne štyri hodiny.
ŠTYRI HODINY!!
Svižne som vyskočila na rovné nohy. „Tak Nicol, ja už musím.“ Ospravedlnila som sa, lebo som na nej videla, že by sa vydržala rozprávať aj do večera.
Sťažka som vydýchla, rukami si narovnala sivý sveter a nohavice a rozbehla sa k dverám. „Čau!“ zamávala som ešte späť nechápavo postávajúcej Nicol a zabuchla za sebou dvere. Zbehla som po schodoch, prešla chodbou a pred krídlovými dverami zastala, nadýchla sa a nenúteným krokom vyšla pred kliniku. Obhliadla som sa a vtedy mi došlo, že vlastne ani neviem, ako a kam príde, nedohodli sme si nijaké bližšie detaily. Takže som tam iba postávala a čakala až zahliadnem nejaké povedomé tváre alebo čokoľvek, čo by s ním mohlo súvisieť.
Avšak nič také sa nedialo. Okolo prechádzali zástupy ľudí, sem tam zaparkovalo neznáme auto, ale po Michaelovi ani stopy.
A minúty ubiehali.
Nevadí, možno sú len preplnené cesty...
Ubiehali a ubiehali. Päť minút. Desať minút. Pätnásť minút.
Hm, mešká.
Čas bežal neúprosne ďalej. Pol piatej.
Dobre. Možno zabudol. Počkám ešte pár minút...
Ručičky sa zastavili na 16:36.
Odchádzam. Nebudem tu predsa stáť do večera.
Pohla som sa z miesta na blízku zastávku k ostatným čakajúcim ľudom a práve v tej chvíli sa k nám blížil autobus. Aké šťastie.
Počkala som, kým nastúpili ľudia predo mnou a potom som si kúpila lístok aj ja. Naposledy som sa obhliadla s nádejou, že sa azda stal zázrak a zbadám v diaľke to kryštálikmi posádzané sako a žalostne krátke nohavice.
Ale nič také sa nestalo.
Sklamane som si sadla až úplne dozadu, na najposlednejšie dlhé sedadlo, ktoré bolo celé prázdne.
Autobus sa konečne pohol dopredu a ja som sa oprela a zahľadela sa z okienka.
Keď sa so mnou nechcel vidieť, načo mi to potom všetko navrhoval? Mal povedať narovinu svoj názor.
Čo ma ale najviac trápilo, bolo to, že AŽ TERAZ ma prešiel všetok strach, ktorý som mala ešte pred pár minútami a vo mne zostala iba zúfalá túžba - chcieť ho vidieť. Ako naschvál!
Mysľou sa mi preháňali takéto ale aj iné úvahy, kým v celom autobuse sa ozývala hlasitá vrava sediacich pasažierov.
Boli sme už v polovici cesty k mojej zástavke, keď naraz všetka vrava čudne stíchla a nahradili ju nevyberané slová vodiča a krátke zaškrípanie bŕzd nášho autobusu. Okamžite som po tom prudkom zabrzdení narazila nosom do sedadla predo mnou, rovnako ako všetci ostatní.
Auau. Čo sa stalo?
Niekto náhlivo zaklopal na predné dvere autobusu a šofér neisto dvere uvoľnil. Dnu po schodoch vybehol neznámy vysoký svalnatý muž v okuliaroch a pred očami mu podržal nejaký preukaz. Vodič automaticky kývol hlavou a muž sa premiestnil dozadu, smerom k sedadlám.
Čo to malo byť? Žeby invalidný preukaz?
No vyzeralo to, že niekoho hľadá. Prechádzal rad za radom každým sedadlom a prezeral si cestujúcich. Nepôsobil dvakrát prívetivo.
Žeby to bol policajt alebo tajný agent?
Pomaly sa blížil dozadu, ale svojho človeka asi nemohol nájsť. Potom, asi dva metre od posledného sedadla zdvihol hlavu na mňa.
Nie, nie, nie. Snáď nehľadá... MŇA????????????????
Čo som spravila????? Som nevinná...!!!
Podišiel až celkom ku mne. Srdce mi bilo ostošesť až kdesi v krku. Nespúšťal zo mňa oči za temnými okuliarmi.
Áno, ide po mne. Ach, bože. Bože.
Nahol sa ku mne a hrubým hlasom prehovoril.
„Slečna Nelsonová, môžete ísť so mnou?“
Úplne som zmeravela, ale nakoniec som sa donútila aspoň prikývnuť hlavou a vstať. Stále som netušila, prečo prišiel práve po mňa.
Poslušne som kráčala za ním, vedomá si svojej úplnej neviny v čomkoľvek a spoločne sme vyšli von, pred autobus. Najradšej by som sa prepadla od hanby, všetci na mňa hľadeli s pobúrením a odporom, akoby som bola nejaký zločinec.
Dvere sa za mnou opäť zabuchli a autobus sa rozbehol ďalej po svojej ceste.
´Hej! Ja som si zaplatila!´ napadlo ma, ale radšej som držala ústa zavreté. Rozladene som už len zazerala ako sa stráca v spleti križovatiek, no ihneď mi napadol nový katastrofický scenár tejto situácie. Čo ak to nie je žiadny muž zákona, ale nejaký podvod? Ten preukaz mohol byť pokojne falošný! Čo ak ma teraz prepadne skupinka zlodejov na čele s týmto? Alebo ešte niečo horšie?
Ježiši, to je ešte horšia teória ako s tým policajtom!
Rýchlo som sa obrátila k nemu pričom som rukami pevne zovrela svoju kabelku. Achjaj, achjaj, prečo som sa neprihlásila na karate? Teraz by sa mi celkom hodilo...
Uff, Michelle, dýchaj, zachovaj rozvahu!
„Poďte za mnou, prosím,“ ozval sa ten chlapík vecným tónom.
Mozog mi pracoval na plné obrátky. Ísť či neísť? To je otázka. Nevyzeral, žeby sa mi chystal ublížiť. Ale zase... môže ma zavliecť niekam, kde to zaňho spravia iní. Ale prečo by si ma tak namáhavo vyberal práve v autobuse kvôli dvadsiatim dolárom, ktoré mám v kabelke...?
„A k... kam akože?“ spýtala som sa komicky trasľavým hlasom.
„Tam za roh, nebojte sa,“ ukázal na neďalekú odbočku, ktorá bola celkom rušná, čo ma zmiatlo ešte viac. Čo odo mňa chce?
Nakoniec som predsa len nabrala odvahu a odhodlane sa nechala ním viesť. Veď pokiaľ je to na ulici plnej ľudí, nemám sa čoho obávať, ale nikam ďalej nepôjdem.
Prešli sme až za roh, na miesto, na ktoré chlapík mieril prstom a zastali sme pri jednom z áut.
Konkrétne pri... veľkej čiernej mafiánskej limuzíne. Ó Bože.
Ten muž v uniforme ladne otvoril zadné dvere na veľkom aute a postavil sa stranou tak, aby som dovidela dnu.
Prečo ma to len nenapadlo????
Toto snáď nie je možné...!!!!!!!!!!
Z priestranného elegantného auta sa na mňa neusmieval nik iný ako pán Jackson.

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Super

(Mimi, 3. 12. 2015 14:34)

Krasna kapitola len tak dalej :333

Michael

(Aďuška-Jackie, 14. 8. 2012 15:55)

Pane Bože !!!
Táto zépletka bola fantastická, ja nevychádzam z údivu, bolo to famózne, naozaj ... vyrazila si mi dych, pobavila si ma tým karate :-))) Michelle je taká vtipná ... a Michael taký nápad dostal, že sa smejem, no ja nemám slov, totálne si ma dostala a náramne pobavila :-)))

=D......

(baja-987, 12. 11. 2010 20:00)

S tou La Toyou si to abila úžasnéé

:OOOO

(123smajlik1, 2. 11. 2010 13:09)

dokonalosť:):-*...(som vedela že to budú Michaelovi bodyguardi:D)..:)

bravóó :)

(kikušš, 8. 10. 2010 22:19)

skvelý pribeh :) aj tie rozhovory medzi všetkymi jacksonovcami :) užžžas..tešim sa na pokračovanie :D snad bude čoskoro :)

perfect

(stanči, 8. 10. 2010 10:45)

wow akurát som dočítala zatiaľ poslednú kapitolu. PERFEKTNÉ....inak sa to ani povedať hádam nedá. Máš obrovský talent. Tie situejšn ako si ich opísala, keby si to tak mohol Michael prečítať, myslím si jedine čo by k tomu mohol povedať, že si to presne vystihla, všetko to, čo zažíval, ako by sa v danej situácii zachoval...opísane do najmenšieho detailu...dokonalé prepracované.
Naozaj klobúk dolu. A nehnevaj sa, že som nedala koment ku každej časti. Chcela som si to najskôr prečítať celé a potom to zhodnotiť do tohto komentáru.
Tak teším sa na ďalšiu časť.
GBY :-*

juuuuuj :)

(kucierka242, 1. 10. 2010 17:25)

jaaa zemrem :D ...kks nemohla som ked tam bol ten rozhovor Michaela s bratmi sak ako vzdy inak komicke :D...nooo a ten koniec inak napinave srdce mi uz busilo ze co sa bude diat a v kutiku duse som tusila ze bude za tym nakoniec Michael :)...aa uplne brutal som si predstavila ked vysiel z toho auta juuuj :D...uzasna kapitolka klobuk dole tesim sa na pokracovanie!!! :)...GBY:-*

JANULIK

(JANULIK, 30. 9. 2010 19:59)

Miška super kapitola ... to s bratmi som sa nasmiala :D A koniec ... super ako vždy

:-*

(Vika, 29. 9. 2010 15:38)

Ach jáj, Miška :D zasa to ukončenie príbehu :/ .. skolabujem :D ..
Ale som rada že už je tu -KONEČNE- nová kapitola a že som sa k nej KONEČNE dostala :D .. Od včera som nemala času, ale teraz ju mám konečne prečítanu :-* .. a zasa sa cítim ako .. ehm :D neviem najsť to správne slovo ale niečo medzi extremne šťastnou a totálne smutnou. Všetko sa to vomne obracia, som šťastná z toho že píšeš, že si Michael nakoniec našiel Michelle a že spolu niekde idú a z celeho príbehu. No je mi divne, vlastne citim zavisť voči Michelle :D .. Ach, ona ma toľké šťastie :)
To s tou Dianou sa mi nesmierne páčilo, som zvedava ako to spravíš, že naňu Michael svojím sposobom zabudne .. a bude s Michelle :D (dúfam že s nou bude) .. Ale určite to spravíš zaujímavo :) ..
Randy, Tito, Janet, Latoya ... a všetci surodenci :D Je to tak dokonala kombinácia až sa to neda opísať :D vždy sa zasmeje, zlepší sa mi nálada .. :-*
Je toho ešte veľa čo by som tu písala :D.. vyjadrila by som sa ku každemu jednemu slovíčku v tvojom príbehu, ale to by som tu sedela do rána. Určite vieš ako milujem tento príbeh, a ako rada ho komentujem :D Ale na dlžke predsa nezaleží :) ..Čo sa o príbehu povedať neda, dlžka v nom hra hlavnú rolu, a som šťastná že su tie kapitoly dlhé :) ..
Dúfam že nova tu bude čo najbližšie, a že bude čo najdlhšia :) .. Teším sa :-* <3 ILY Michael :) Miši tebe ďakujem za príbeh :-* ..

...

(Ivusska_15, 28. 9. 2010 19:00)

Myšuliatko moje drahé jediné :)
Na začiatok by som ti chcela povedať, že som strašne rada, že si konečne späť. Chýbala si mi na pokeci a rovnako aj tvoj príbeh, ktorý vždy tak pohladí moje čitateľské bunky ;)
A na druhý začiatok sa ospravedlňujem, že dnes môj komentár nebude taký dlhý a rozsiahly ako minule, ale ja už nevládzem premýšľať. (Vysvetlím neskôr...)
Takže, ako som ti už aj písala, opäť mi vyšli slzy, konkrétne pri tej časti o Diane. Ak o nej takto Michael premýšľal (čo určite aj premýšľal a za toto dostávaš sto krát pochvalu, pretože to bolo opísané úplne dokonale), tak jej máme čo závidieť... Ja len to.
Ďakujem ti za tú funny časť s bratmi :) Konečne som sa zasmiala dnes, jednoducho si urobila dobrý skutok, pretože si mi vyčarila úsmev na tvári :) Zapíš si za to ďalší červený bodík :D
A čierne body ako obvykle neexistujú.
Ešte malá „pripomienka“ – milujem tvoju gradáciu, ak to tak môžem nazvať :) Neviem, či si to ostatní všimli/všimnú ale aj to obyčajné čakanie malo v tvojom prípade šmrnc, pretože si tú situáciu úžasne vyhrotila (aj toho ochrankára).
Som naozaj naozaj hrozne hrozne zvedavá, čo bude ďalej, pretože ty si to ako vždy sekla v tom najlepšom, to je tvoja špecialitka :) Netvrdím, že to nie je dobré, práve naopak.
Ešte raz ti ďakujem za tento príbeh, drahá :) Hoci ti to hovorí každý. Síce som pri ňom občas na vetvy a slzia mi oči, ale vždy mi svojím spôsobom dvihne náladu, poteší môj literárny um a... Mozog mi nepracuje tak ako by mal, nebudem ho trápiť a hľadať ďalšie prirovnania.
Milujem to, milujem, milujem :) [ čiže keď už nemám poňatia ako pokračovať :D ]
Myška, GOD BLESS YOU! :-* :-*
(A je to naozaj nádherné! Hoci dĺžka komentu tomu nezodpovedá. Naozaj prepáč :( ]

Dokonalé :)

(Ria, 28. 9. 2010 16:08)

OMg .. to bolo fakt neuveriteľné .. táto časť bola fakt brutálna .. úplne :)

.... skvele to začalo rozhovorom Michaela a Michelle
.... potom ako nádherne hovoril o Diane Ross (to ma úplne dostalo )
.... ten obed s bratmi :D :D ako vždy funny :D
.... tá LaToya :D :D
.... Michelle .. najprv romantika ako má strach ale teší sa na Majkla :* .. a potom to čo nikto neočakával .. Michael neprišiel a smutná cesta domou
.... ten SBS-kár (myslela som si síce ,že je od Majkla ale aj tak ) ako išiel za ňou-brutál (ja by som to asi neprežila :D)
.... a koniec ??? Michelle sa stretla s Michaelom

Bolo to úplne krásne ,nádherné ,ohromné ,dokonalé ,napínavé ,romantické ,suprové ,skvelé ,úžasné ,zábavné , ... atď :)
A strašne som na nato tešila (jasné ,že aj na teba).Ďakujem zato ILY GBY :* :* :* .