Choď na obsah Choď na menu
 

14. časť

30. 10. 2010
MICHAEL
 
Rachhh!!!!!!!!
Ach, v tej tme som do niečoho nechtiac zakopol. Zastal som, aby som sa uistil, že sa nič nestalo a potom som potichu našľapoval po huňatom koberci ďalej. Opatrne som vystúpil na prvý schod mramorového schodiska vedúceho do mojej izby a s nastraženými ušami som postupoval vyššie.
Nečujne som prešiel okolo izieb svojich súrodencov a zastal pred tou vlastnou. Jemne som stisol kľučku a pootvoril s vedomím, že som ešte stále nemal čas spraviť niečo s tým nepekným vrzgotom. Vošiel som dnu, spokojne vydýchol a pomaly za sebou zase zatvoril. S myšlienkami na posledné chvíle tohto večera som prešiel k svojej posteli a rozsvietil malú nočnú lampičku.
Lenže niečo mi tu nehralo.
Z ničoho nič ma prepadol nevysvetliteľný pocit, že ma niekto sleduje...
Chystal som sa otočiť k dverám, ale niekto bol rýchlejší ako ja.
„BUBUUBÚÚÚ!!!!!!!“ zavrešťal mi ktosi za chrbtom a následne ma tesne zovreli dva páry tmavých rúk. V prvej sekunde som sa tak preľakol, až sa mi z hrdla vydral krátky, ale vysoký výkrik. No rýchlo mi došlo, kto v skutočnosti je ten "niekto".
Prirodzene – kto iný, ako moji strelení bratia v pyžamách?
„Ahoj, Mikie!“ škodoradostne zvýskli Marlon s Randym a pustili ma z pevného zovretia.
„Vy šialenci, viete ako som sa zľakol?“ napomenul som ich sekano rozdychávajúc prežitý šok, s dlaňou priloženou na hrudi.
„Prepáč, nemohli sme odolať,“ zaškeril sa Randy a vhupol na moju posteľ.
„Boli sme ešte hore, keď sme začuli prichádzať auto,“ doplnil ho Marlon a skočil na prikrývku vedľa Rana.
„Kde si sa túlal, braček? Veď je už dávno po polnoci!“ pripomenul mi Randy, akoby som nemal pojem o čase.
„Áno, všimol som si, Randy,“ zaškeril som sa naňho. „Pre vašu informáciu, bol som v Griffitskom Planetáriu.“
„Pche! A čo si tam robil? Veď tam je nudááá, uáááh,“ sklamane odvetil Marlon a potom si zoširoka zívol (rozmýšľal som, či to bolo kvôli pokročilej nočnej hodine alebo chcel iba zdôrazniť fakt, že ho naozaj takéto veci nebavia).
Namiesto odpovede som sa ironicky usmial a vopchal sa medzi nich dvoch rozvalených na starostlivo ustlanej posteli.
„Hej! Čo sa sem pcháš? Skoro si mi prisadol... oné,“ naoko na mňa vybafol Randy a zahniezdil sa, aby mi urobil väčšie miesto.
„Mýlim sa alebo je toto moja posteľ?“ povedal som vyprskujúc od smiechu.
„Počúvaj, Mike,“ zamiešal sa do debaty Marlon akoby nič, zrazu sa tváriaci vážne a obzerajúci si nechty na ruke. „Kým si sa bol vzdelávať o vesmíre, volal Quincy. Chcel vedieť, či si si to s tou novou piesňou nerozmyslel...“
„Niečo mi uniklo?“ zvedavo medzi nás strčil hlavu Randy. „Akú pieseň a čo s ňou?“
„Michael sa rozhodol tú novú charitatívnu pieseň, v ktorej sme robili vokály my aj ďalších desať ľudí, nevydať,“ pokrčil ramenami a ja som to zopakoval.
„Čo??“ hlesol Randy s otvorenou pusou. „Prečo??“
„Nuž, náš braček nebol spokojný s finálnou verziou, tak ju zatiaľ odložil do svojho archívu,“ vysvetlil mu Marlon a oprel sa o lakte. Randy na mňa ihneď vrhol zarazený pohľad.
„Môj hovorca Marlon vraví pravdu,“ potvrdil som a vzápätí som sa nedobrovoľne rozosmial, pretože sa do mňa pustili Randyho "štekleniachtivé" ruky.
„Ty puntičkár!!! Veď tá pieseň bola bezchybná! Čo sa na nej tvojmu pedantskému oku zase nepozdávalo?“ spýtal sa a prestal ma umárať šteklením.
Našťastie. Ešte chvíľa a bolo by už asi neskoro...
„Nie, Randy, nemyslím, že bola bezchybná. V skutočnosti bola tak narýchlo nahraná, že sa z nej všetko čaro vytratilo,“ začal som bratom vysvetľovať svoje pohnútky.
„To isté si vravel aj pri songu WE ARE THE WORLD, a vidíš, aký zožala úspech!“ naďalej ma bezhlavo prehováral Randy.
Lenže na moje presvedčenie to nemalo žiadny vplyv. Ak som si raz niečo vzal do hlavy, nič na svete ma nedokázalo zastaviť.
„Možno áno, ale túto pieseň teraz nemôžem dotiahnuť do takej dokonalosti, ako by som chcel, pretože musím pracovať na novom albume. A tiež nie je vhodné, aby sme vydávali ďalší charitatívny song len pár týždňov po USA FOR AFRICA. To by nemalo ten správny efekt.“
 „Súhlasím. Randall, nechaj ho. Michael vie, čo robí,“ napomenul nášho najmladšieho brata Marlon pritakávajúc na moje opodstatnené dôvody.
„Nehovor mi mojím plným menom,“ urazene odul pery Randy. „Radšej mu povedz tú novinku.“
„Akú novinku?“ sústredene som hľadel raz na jedného a raz na druhého čakajúc na to, ktorý z nich ma do toho zasvätí skôr.
„Och, vidíš! Michael, máme pre teba dobrú správu. Vlastne hlavne preto sme za tebou prišli... alebo ty za nami? Ale to je jedno! Tak počúvaj,“ zámerne Marlon naťahoval čas, čím vo mne vzbudil ešte väčšiu zvedavosť. Potom sa mu ale rozžiarili oči a jazyk sa mu rozplietol. „Dnes sme sa dozvedeli, že video k WE ARE THE WORLD je ôsme najlepšie za rok 1985! To je super, nie?“
Ôsme? Ale to je... to je dosť zlé,“ zamyslene som pozeral do prázdna. „Ja som vravel, že to video mohlo byť aj originálnejšie...“
„Ty sa netešíš? Veď to je paráda!“ potľapkal ma chlácholivo Randy po pleciach.
„Teším, samozrejme. Iba, no... nie som s tým číslom veľmi spokojný,“ vyslovil som svoje myšlienky bez hanby nahlas. „Ak by sme tomu dali viac námahy a...“
„...Tak by sme prišli o zdravý rozum,“ dokončil moju vetu Marlon. „Brácho, tvoj perfekcionizmus je síce pekný, ale zabiješ ním polovicu svojho života.“
„V tomto sa s vami asi nikdy nezhodnem, tak to radšej nechajme tak, dobre?“ poprosil som ich a tentokrát som mimovoľne zívol ja.
„A to nie je všetko. Prišiel šek z Londýna,“ karhavo na mňa zagánil Marlon. „Dvetisíc libier za opravu laku na streche limuzíny. Čo si v tom Londýne stváral, Michael??“
 
 
 ***
 
Ráno som sa strhol zo sna na hlasité búchanie na dvere mojej izby. Prudko som otvoril oči a ospalo sa v posteli posadil.
Všade okolo mňa ležali pootvárané obálky, balíčky a listy. Hm?
Á, jasné. Včera neskoro večer, keď moji bratia odišli a ja som si ľahol v pyžame do postele, pokračoval som v čítaní odkazov od fanúšikov. Asi som nad tým nakoniec zaspal...
BUCH, KLOP, BUCH, KLOP!!!!
Znovu sa ozvalo naliehavé pravidelné klopanie. Vyliezol som z postele, zhrnul všetky obálky na jednu kopu a potom som sa vybral otvoriť.
Len čo som to spravil, dnu vletel (alebo sa skôr prepadol – pravdepodobne bol opretý o dvere) rozrušený Randy.
„Michael, je tu otec!“ vybafol na mňa nezvyčajne vysokým hlasom, akonáhle som za ním zatvoril dvere svojej izby. „Pred chvíľou prišiel!“
„Koľko je hodín?“ opýtal som sa unavene si pretierajúc oči ako keby mi to malo pomôcť prebrať sa z polospánku.
„Pár minút po štvrť na dvanásť. Ty si ešte spal?“ vytresol na mňa udivene oči.
„A ty nebodaj nie?“ nadvihol som jedno obočie, čo pôsobilo, že mu ani za mak neverím.
„Nááhodou! Predstav si, že nie,“ odvetil a náramne hrdo vztýčil hlavu.
„Hm, a odkedy si hore?“ znova som ho skúsil prekuknúť, pretože som mu neuveril ani slovo.
„Noo tak myslím, že... od štvrť na dvanásť,“ dostal konečne zo seba priznanie a jemne sa zapýril. „Zobudil ma Marlon, ktorý mi prišiel zabúchať na dvere, tak ako ja teraz tebe. A Marlona zobudila Janet, ktorá mu prišla zabúchať na dvere, tak ako Marlon mne. A Janet zobudila LaToya, ktorá jej prišla zabúchať na dvere, tak ako... dokelu, už som z toho magor.“
Chvíľu som Randyho iba mlčky sledoval a sústredene prikyvoval hlavou, ale viac som odolávať nedokázal.
Predsa som len človek.
Vybuchol som do hlasitého smiechu, až ma prudko zabolelo v hrudi. O pár sekúnd to našťastie prešlo.
„Dobre, dobre. Ahh,“ snažil som sa ukončiť náš smiech a prudko som vydychoval v snahe uvoľniť si bránicu. „Upokojme sa. Takže – ďakujem, že si ma zobudil. Iba sa trochu upravím a zídem dole, dobre?“
„Okey. A Michael... tuším sa ti to na... na tvári nejako rozšírilo,“ nevinne pípol Randy zblízka skúmajúc moju pokožku.
Jeho pripomienka ma nečakane pichla pri srdci. Odvrátil som sa nabok, sklopil zrak a končekmi prstov som si jemne prešiel po líci.
„Viem, Randy.“
Keď môj brat odišiel, narýchlo som na seba hodil svoje zvyčajné oblečenie – biele tričko, červenú košeľu, čierne nohavice a biele ponožky, vliezol som do kúpeľne a vytiahol čierny kufrík plný dermatologických pomôcok. Ako každé ráno, i dnes som si tvár najprv navlhčil studenou vodou, osušil uterákom a následne som svoju pozornosť preniesol na veľké zrkadlo predo mnou. Ako zhypnotizovaný som zúfalo hľadel na ten odpudzujúci obraz.
Bolo to naozaj tak. Moja tvár vyzerala každým novým dňom horšie a horšie.
Na čele sa mi ešte stále nestratila stopa po modrej opuchline, ale to ma trápilo zo všetkého najmenej, pretože som vedel, že časom zmizne.
Narozdiel od Vitiliga.
Odraz, ktorý mi poskytovalo toto neľútostné zrkadlo mi naháňal strach. Teraz som v ňom nevidel len pár fliačkov na nose a brade ako prednedávnom. Staršie škvrny nabrali na veľkosti a začali sa objavovať i nové na lícach, krku a hrudi.
S ubúdaním pigmentu na mojej pokožke priamoúmerne klesalo aj moje sebavedomie a optimizmus. To najhoršie trápenie, ktoré som zažíval pri pohľade na seba bol stav absolútnej bezmocnosti. Nemôžem spraviť nijaké opatrenie, čo by mojej chorobe zabránilo rozširovať sa.
Nič také neexistuje.
Moja farba pleti sa čoskoro celkom pominie a mne po nej zostanú už iba vzácne spomienky a nostalgia.
Hrozím sa budúcnosti. V mojom najhlbšom zúfalstve sa bojím, čo bude so mnou ďalej, v ďalších rokoch, ktoré mám ešte len pred sebou. Ako budem vyzerať? Zostanem bledý alebo to bude ešte horšie...?
...Nie, dosť!
Nevládal som sa viac pozerať na svoju podobu meniacu sa na niečo, čo som nespoznával. Rýchlo som do ruky vzal škatuľku od make-upu a nabral si z neho poriadnu vrstvu na prsty. Naniesol som si ju na každý centimeter tváre i krku a až potom som sa znova odvážil vzhliadnuť do zrkadla.
Hoci bol konečný výsledok o niečo lepší, nepatrne som si povzdychol a potom si zvýraznil oči nahrubo nanesenou čiernou linkou, prehrabol si vlasy a niekoľko pramienkov si nechal voľne padať z čela. Na záver som si aj pery zľahka prekryl neutrálnou farbou. Tie už dávno svoj pôvodný odtieň stratili...
Vrátil som sa späť do izby, kde som užil tablety a zapil ich minerálnou vodou.
Tak, teraz som už bol pripravený vyjsť von.
Vybehol som zo svojej izby na chodbu a na rohu sa stretol s prichádzajúcou Janet.
„Och, Michael! Práve som išla za tebou,“ oznámila mi roztraseným hlasom a jej pery sa rozrušene zachveli.
„Čo sa stalo, Janet?“ nepokojne som sa jej spýtal a chytil ju za ruku.
„Ale... ale nič také. Ja to preháňam, už je to tu, vieš...“ zajachtala nesúvisle a opatrne si utrela zvlhnuté oči. „Ide o to, že... že dnes ráno mi prišlo toto.“ Dopovedala a vytiahla odkiaľsi z vrecka poskladaný kus úradne vyzerajúceho papiera.
Vybral som jej ho z rúk a preletel očami.
...Na základe rozhodnutia súdu...
...Týmto Vám oznamujeme...
...Váš manželský zväzok je týmto dňom právoplatne anulovaný...
„Janet, si opäť slobodná!“ zajasal som, no keď som spätne na ňu pozrel, okamžite som zmĺkol. „Tak prečo sa potom tváriš takto?“
„Keď ja presne ani sama neviem, no možno...“ pokrčila ramenami a zhlboka sa nadýchla. „Michael, musím sa ti s... s niečím priznať. Vieš, tajne som dúfala, že keď podám žiadosť o rozvod, tak to s Jamesom aspoň trošku otrasie a... a príde za mnou. O niečo sa pokúsi. Proste ma nenechá... len tak odísť. Ale s ním to a-ani nepohlo, Michael,“ zavzlykala a oprela sa o mňa. Súcitne som ju pohladil po chrbte a ďalej ju nechal rozprávať.
„Dokonca mi dal priviezť vše-všetky moje veci, ktoré som uňho ešte mala. A najhoršie na tom všetkom je, že ma vymenil za ženu, s ktorou... ma podviedol. Ah, chlapi sú takí... takí...“ Potiahla nosom a potom sa odo mňa odtiahla.
„Prosím, nebuď smutná. Ten chlap si ťa nezaslúži,“ povzbudzujúco som odvetil a palcami jej jemne zotrel rozmazané šmuhy pod očami. „Janet, si krásne a inteligentné dievča. Nájdeš si lepšieho muža, ver mi. Usmej sa a buď šťastná, že sa to už skončilo.“
„Ó, Michael,“ na perách sa jej zjavil sotva badateľný sentimentálny úsmev. „Tak veľmi ťa mám rada. Ďakujem ti, si úžasný brat.“
Preglgla a z celej sily ma objala a ja som jej naše súrodenecké gesto opätoval.
„...Môj najobľúbenejší braček,“ tajnostkársky mi zašepkala do ucha a obaja sme sa rozosmiali.
Keď som sa však vystrel, v tej istej sekunde som sa zarazil. Priamo za Janetiným chrbtom stál...
Otec.
„To musí vlastný otec prísť za vami, aby ste ho doma zvítali?“ upieral na nás vyčítavý pohľad spoza tieňa šedého klobúka.
„Ahoj, otec,“ prehovorila Janet ako prvá šikovne si zotierajúc kvapky sĺz z líc. „My sme sa... práve chystali ísť dolu za tebou.“
„Ahoj,“ pozdravil som potichu a uhol pohľadom pred jeho prenikavými očami zúženými do štrbiniek.
„Vieš, len som ešte s Michaelom preberala jednu vec,“ pokúšala sa mu Janet vysvetliť a vytrhla mi papier z ruky, ktorý si následne zastrčila späť do vrecka. „Samozrejme biznis.“ Takmer skríkla, aby bleskovo doplnila svoje slová.
Nuž, Janet je najmladšie dievča v našej rodine, preto sa otca z nás všetkých asi najviac bála. No aj tak sme už boli všetci zvyknutí nepreberať pred Josephom citové záležitosti, pretože  sme veľmi dobre vedeli, čo by nasledovalo. A čo sa týkalo Janetinho teraz už exmanžela Jamesa, pred otcom to bola zakázaná téma. Otec ho doslova nenávidel, a to nielen z toho dôvodu, že bol Janet neverný, ale aj preto, lebo si dovolil utiecť s jeho najmladšou a najmilšou dcérou...
„Joe! Všetci ťa hľadáme. Poď dolu, je prestreté na obed,“ ozval sa odrazu za nami mamin hlas. „A vy dvaja tiež, viete, že presne o dvanástej máte sedieť za stolom.“ Prísne ukázala na mňa a Janet, ale vzápätí sa usmiala (to bola celá Katherine - prísna aj láskavá zároveň). Tiež som sa usmial, no okamžite nato som splašene zhíkol.
„Och, môj Bože! To je už toľko hodín? Mami, prepáč, ale naobedujem sa neskôr. O pol jednej mám byť u doktora,“ skríkol som hlasnejšie, ako by sa patrilo, a za maminých protestov som vzal Janet na krátko do náručia, potom aj mamu a tiež... Uhm.
Pred otcom som zabrzdil a nesmelo mu venoval skromné „Zatiaľ ahoj, otec“.
„Michael, keď sa vrátiš, chcem s tebou hovoriť,“ odpovedal mi ignorujúc môj pozdrav, načo som súhlasne kývol hlavou a potom som už vybehol z miestnosti von...
Akýmsi zázrakom sme sa do budovy BROTMAN MEDICAL CENTER dostali v úplnom pokoji, neprenasledovali ma fanúšikovia a dokonca ani žiadni novinári. Nechápal som, ako je to možné, ale veľmi ma to potešilo. Možno to bolo tým, že som nebol tak nápadne oblečený a mal som so sebou len jedného bodyguarda, a nebol to Bill Bray.
Keď som v ľudoprázdnej čakárni klopal na biele dvere, po prvýkrát som dostal pocit, že mám reálnu šancu, aby sa aspoň jeden z mojich zdravotných hendikepov mohol zlepšiť. Naozaj som v tú novú liečbu veril, ale na druhej strane som bol zase natoľko skúsený, aby som svoje očakávania neprehnal. Mojím jediným želaním bolo, aby ma liečba zbavila bolesti a tým i užívania ďalších liekov, bez ktorých som si pomaly nedokázal predstaviť každodenné fungovanie a povinnosti.
Akonáhle sa dvere na ambulancii rozleteli, objavila sa medzi nimi osoba s ohromeným úsmevom na perách.
Nebola to však tá osoba, ktorú som očakával.
„Ježiši, je to možné??? Veď to je Michael Jackson!!!!!!“ Vytreslo na mňa oči neznáme dievča, ktoré mohlo mať tak osemnásť rokov, a dlaňou si zakrylo ústa otvorené dokorán. Na moment som jej venoval očný kontakt, ale rovnako rýchlo som ho aj sklopil.
Tak veľmi by som chcel podobné situácie zo svojho života vymazať. Rovnaké reakcie na moju osobu ma vedeli neskutočne uviesť do rozpakov. V danej chvíli sa nedokážem ľudom dívať do očí, je to pre mňa veľmi zložité. Toto dievča na mňa hľadelo rovnako ako (takmer) všetci ostatní - akoby som bol nejaké exotické zviera. Ten pohľad som nedokázal zniesť.
„Ehm, dobrý deň,“ nervózne som sa usmial a šibol očkom po vizitke na boku dverí.
Dr. BURNS.
Tak predsa som si nezmýlil dvere, som tu správne.
Zrazu sa zvnútra ozval povedomý hrubý hlas doktora. „Len poďte ďalej, Michael.“
Šokovaná slečna sa konečne spamätala, afektovane si prehrabla dlhé blond vlasy a uvoľnila mi cestu a ja som so slovami „ďakujem“, vošiel dnu. Počul som, ako za mnou zatvorila a ešte stále v tranze prešla do mojej tesnej blízkosti, no neodvážil som sa na ňu viac pozrieť.
„Michael, pokojne sa posaďte,“ ponúkol mi doktor sediaci za stolom, keď si všimol môj plachý výraz. „Ešte dokončím debatu s poslednou pacientkou a hneď sa vám venujem.“ Nenechal som sa prehovárať a ochotne sa posadil do vzdialeného kresla, v ktorom som sedel pri svojej poslednej návšteve.
Upútalo ma, že miesto za stolom sestričky je prázdne...
„Tak, slečna Hunterová, myslím, že zatiaľ všetko prebieha tak ako má. Tu je predpis, sú tam obidva medikamenty. Vidíme sa zase o týždeň,“ ukončil doktor debatu, ale ona sa vôbec neunúvala na odchod.
„Panebože!!! Toto mi nikto neuverí!! MICHAEL JACKSON vedľa mňa!!“ nadšene výskala a zámerne znovu vyslovila moje meno, aby na seba pritiahla moju pozornosť, čo sa jej aj podarilo. Rozpačito som sa usmial a vôbec netušil, čo so sebou.
„Uííííííí, vždy som snívala o tom, že sa mi raz podpíšeš osobne!!!! Môžeš??!“ impulzívne na mňa vybafla svoju požiadavku, schytila pero zo stola a podišla ku kreslu, v ktorom som sedel.
„Pravdaže,“ súhlasne som kývol hlavou.
Lenže nepochopil som jej ďalší počin. Bez váhania si rozopla dva gombíky na blúzke a odhalila zvršok bielej podprsenky.
...????????
Čo to vlastne odo mňa chce? Vari sa jej mám podpísať na... na... to?
Šokovane som zmeravel a nechápavo pokrčil čelo.
„No čo? Dáš mi sem svoj autogram???“ vzrušene ukázala na kúsok svojej nahej pokožky, ktorý mal radšej zostať zahalený.
Zhlboka som sa nadýchol a hoci mi líca celkom určite horeli, bez slov som sa na ono miesto opatrne podpísal.
„Tak to by stačilo. Môžem vás poprosiť...?“ zvolal doktor, zdvihol sa zo sedadla, prešiel k tej slečne a ukázal jej smer východu.
„Dovidenia,“ potichu som ju pozdravil a nervózne si prehrabol kučery.
„Ale... Nie!!! Nechajte ma! Ja nechcem...!! Pustite ma!!“ prerušila ho naťahujúc sa za mnou a kým sa ju pán Burns snažil vyprevadiť von nasilu, to dievča bolo stále viac hysterickejšie a hlasitejšie, šklbalo sebou a snažilo sa dostať späť ku mne. „Nikam nepôjdem!! Michaééll, niéé!!!“
Naprázdno som preglgol, ale nepovedal som nič, iba som sa chaoticky prizeral na ten zmätok.
„Prosím, upokojte sa,“ odvetil doktor a so zachovaním rozvážnosti otvoril dvere do čakárne.
A práve v tej chvíli sa v nich zrazili s... Michelle.
Niesla v rukách nejaké papiere, ktoré jej to dievča bezmyšlienkovite vyrazilo z rúk.
Neváhal som, postavil som sa na rovné nohy a pribehol k nim. Môjmu bodyguardovi za otvorenými dverami som naznačil, aby prišiel na pomoc s divokou dievčinou a zatiaľ čo Michelle zostala prekvapene stáť na prahu dverí, okamžite som sa sklonil na dlážku po dokumenty, ktoré jej vypadli z rúk.
„Ahoj,“ venoval som jej krátky úsmev, akonáhle som sa narovnal, podávajúc jej kôpku papierov.
„Ahoj, Michael. Ďakujem. Čo sa tu stalo? To bola Hunterová?“ spýtala sa a naklonila hlavu nabok.
„Hm... hej. Nejako... sa jej nechcelo ísť domov,“ odpovedal som a zahryzol si do pery.
„Čo si to dovoľujete? Na to nemáte žiadne...!“ Začul som ešte z chodby šialené výkriky.
TRESK!
Dvere sa zabuchli a pred nimi už zostal len doktor Burns.
„Echm, ospravedlňujem sa za ten trápny výstup, nabudúce si pre vás vyhradím špeciálny čas, aby sa to už neopakovalo. Uff.“
S Michelle sme k nemu obrátili hlavy a keď sme zbadali jeho rozstrapatené šedivé vlasy a pokrivené okuliare na konci nosa, naraz sme sa rozosmiali a napokon sa pridal aj sám pán Burns.
„Pán doktor, toto sú tie Michaelove krvné výsledky,“ podala mu Michelle papiere, keď sme sa prestali smiať.
„Výborne, hneď sa na to pozrieme,“ dumal doktor a zasadol si za stôl, tak ako aj Michelle za ten, ktorý doteraz zíval prázdnotou.
Tiež som sa vrátil k svojmu kreslu a aj keď ma nikto znovu nepobádal, sadol som si a nahol sa tak, aby som dovidel na Michelle.
Bolo zábavné ju sledovať. Potvrdilo sa to, keď som si minule všimol, ako nechtiac počmárala moju zložku a potom sa ju snažila vyčistiť slinami.
Doktor sa pustil do študovania rozbalených dokumentov, ale asi mu robili problém drobné písmenká, pretože ich lúštil s nosom nalepeným na stole.
Keď už to trvalo pridlho, začal som sa trošku nudiť. Nenápadne som sa prehrabal vo vreckách nohavíc a vybral svoju podpiskartu a pero...
 
 
 
MICHELLE
 
 
Priznávam sa.
Hoci som sa navonok tvárila dosť neprístupne, nemohla som od Michaela odtrhnúť zrak. Po každé, keď som to urobila, sa mi pred očami vynorili obrazy z včerajšieho úžasného večera.
Už odkedy som sa s Michaelom stretla po prvé, nebolo jedinej chvíle, aby ma s niečím príjemne neprekvapil. Bolo mi jasné, že som ho až tak dobre nepoznala, ale čím viac predo mnou odkrýval kúsok svojej duše, tým viac mi bol sympatickejší.
Znovu moje oči zablúdili k nemu. 
Áno, takto navonok Michael pôsobil ako hanblivý chlapec.
Ibaže mimo verejnosti dokáže byť otvorenejší. Veľa ľudí by to naňho asi nepovedalo, ale tento muž má roztomilý zmysel pre humor a ešte krajší úsmev...
Z bilancovania môjho vzťahu k Michaelovi ma znenazdania vytrhol podozrivý lietajúci objekt.
Na stole priamo predo mnou pristálo malé papierové lietadielko...

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

podpis

(Aďuška-Jackie, 14. 8. 2012 18:24)

No tak tá hysterická ženská ma zabila, ja som sa smiala :-))) .. no to bolo neskutočné .. zábavné a parádne ... jedna scénka mi vyčarila úsmev za sekundu :-)) .. vychutnala som si túto kapitolu naozaj v pohodičke, teším sa ďalej .... už aby sa pobozkali tí dvaja iba to chcem :-))

woww :)

(nika13, 14. 11. 2010 21:02)

jéééj krasna kapitola :)) pekne vsetko opisane :) chválim , moja a tesim sa na pokracovanie ....ide ti pisanie story :)

:) :)

(Ria, 31. 10. 2010 17:10)

Nemôžem uveriť vlastným očiam ani ušiam .. :D .. bolo to fakt úžasné .. také neskutočné .. skoro ako v rozprávke / v tej najkrajšej akú si viem predstaviť /. Strašne ma to potešilo :) :) ..
Ani si nevieš predstaviť ako sa vždy teším keď mi napíšeš , že je nová kapitola .. umieram od radosti :D :D .. som do toho príbehu šialene zamilovaná :* - predpokladám ako všetky dievčatá čo to čítajú :) .. a strašne ďakujem , že sa nájde aj taký človek - ktorý tak strašne krásne píše .. tak pútavo a dojemne .. a aj veselo .. no proste dokonale .. :)
P.S. najviac na dostala táto veta : Moja farba pleti sa čoskoro celkom pominie a mne po nej zostanú už iba vzácne spomienky a nostalgia.
Hrozím sa budúcnosti. .. cry ..
ILY GBY :-***

...

(stanči, 31. 10. 2010 13:53)

wow......
Neskutočné, neuveriteľné, ja skrátka nemám slov.....
Túto kapitolu som prečítala(nepreháňam)asi zo 5krát.
Veľmi ti ďakujem, že píšeš tento famózny príbeh. Proste všetky tie situejšn(a hlavne s jeho podarenými bratmi) sú opísané tak dokonalo. Ja sama by som to tak nedokázala.
Vidieť ako sa snažíš a nezavesíš to sem, kým to nie je naprosto dokonalé (presne ako Michael-nie si ty náhodou tiež perfekcionista?):D
No mám sa od teba čo učiť:DDDDDDDDD
Ty kks a to s tou fanúšičkou. Si spomínam som videla jedno video-keď ho tá bláznivá fanúšička zbadala sa mu hodila okolo krku a nechcela ho pustiť(držala sa ho ako kliešť), keby že vidíš tie Michaelove oči. Normálne bol z toho v šoku.
Ďalej to s tým Joeom, to čo spomínala autorka komentu podo mnou, to som tiež niekde počula, že ho tak museli volať.
A to s tým lietadielkom....júúj dúfam, že to bude od Michaela...NÁDHERNÉ
Michael milujem ťa :-*
GBY...ILY


Aaaaaach

(Vika, 31. 10. 2010 10:26)

Neuveriteľné !
Ja nemám slov. Stratila som reč ..
Je toto možné ?
fúúúúúúúúúú :D Takže, je mi ľúto, že som túto kapitolu prečítala až na tretí krát. Stále mi do toho niečo vošlo.. strašne som to ľutovala.
A teraz, keď je už všetko prečítané, ľutujem že som to prečítala (V dobrom slova zmysle) :D Lebo myslím že dnes ma čaká dalšia prebdená noc ..
Som neskutočne rada že si začala písať tento dokonalý príbeh a chcem aby si vedela ako veľa premňa znamená .. Pomáha mi. Vážne mi pomáha
Nikdy som tu nenapísala všetko, čo som chcela, lebo počas čítania mi vypadli tie veci ktoré som tu chcela napísať.. a tak som si dnes spravila vo worde take menšie poznámky :D Aby som nepozabúdlala a aby som ti tu napísala všetko čo mi leží na srdci :)
Takže .. Neskutočne sa mi páčilo ako si opísala situáciu s Michaelovými bratmi. -Funny-
Najlepšie, úplne že THE best bolo to keď Randy povedal "Skoro si mi prisadol oné.." Ty kks no toto ma dostalo :D:D:D:D:D ..
Ďalej.. milujem ako opisuješ Michaelov perfekcionizmus :) Neprehánaš, nezveličuješ.. opisuješ to z ľahkosťou. Akokeby si na doňho nachvíľku prevtelila, zistila ako dané veci vníma on a potom ich napísala :)
Situácia kde opisuješ vitilligo ..je niečo také ako keď opisuješ jeho perfkecionizmus. Precítené, pravdivé.. až na jednu podstatnú vec.. Je to o dosť zmutnejšie. Viem, keby si to vynechala a nepísala o tom, bolo by tam cítiť akúsi medzeru. Je dobre že neopisuješ len tie pozitívne situácie, aj keď by sa to čítalo oveľa ľahšie..
-Joe- Pri týchto častiach som len krútila hlavou. Dokonale opísane :) Zasa si to nepreháňala, nezveličovala.. nepísala tam veci aký je k svojím deťom hnusný, ale bolo tam cítiť Michaelovú nervozitu. Aspon ja som to tak cítila.
Ale mám jeden dotaz. Asi pred polrokom som pozerala jeden dokument kde sa Michael zdôveroval médiam o svojom detstve. Spomenul tam aj to, že otca nemohli alebo jednoducho nevolali Otec. Museli ho volať Joe.. Tak som to počula.
Je to len taka malá pripomienka :)
Ehm .. :D Tá fanúšička :D Nechcem tu naňu nadávať, že to preháňala lebo sama neviem ako by som sa zachovala v jej situácii ja..ale to s tým podpísanim sa :/ Nahnevala ma !
A Michael?.. Podľa mňa by na túto situáciu zareagoval presne tak, ako si to napísala ty.. Všetko je to pravdivé, písane zo srdca :)
Musím povedať, že tento príbeh nevnímam ako príbeh, ale ako skutočnosť. Závidím Michelle, aj tej fanúšičke, Janet, Katherine.. jednoducho každému.
Pri niektorých príbehol si poviem "No čo, je to len príbeh.. nemám čo závidieť"
Ale tu si to povedať nemôžem..Nepreháňam. Cítim to tak..
Och :/ stále to nieje všetko čo ti chcem povedať.. ale :D Stačilo by :-* Nejako som sa rozpísala :D
God Bless You ;) Milujem ťa Michael :)
Miši.. spisovateľka naša :) ĎAKUJEME TI !
(Ešte posledná vec.. to s tým lietadielkom ma dostalo .. dúfam, že sa nemýlim a bude to od Michael. On je nekonečne roztomilý..áááááách :D)

...

(Ivusska_15, 30. 10. 2010 16:35)

Ach jaj Miška moja krásna úžasná najmilšia :D
Dobre dobre, trošku to s emóciami preháňam, ale to je také dokonalé :) Už len za prvý dojem ti udeľujem 1 000 000 bodov :D Prepáč, ale dnes môj koment nebude až tak kilometrovo dlhý ako inokedy. Len ti rýchlo zhrniem čo všetko sa mi páčilo ;)
(O štylistike atď už rozprávať nebudem, pretože to som ti sem písala už miliónkrát a asi by to bolo neskutočne nudné [ aj tak máš za to 1 000 000 bodov ], takže sa zameriam len na dej ;)
Páčilo sa mi všetko, od začiatku až do konca. Časti s Marlonom a Randym sú podľa mňa klasikou v našich stories, ktorá nikdy neumrie, preto ti za to dávam 1 000 000 bodov a dvíham všetky prsty hore :) Opäť si mi tým dokázala vyčariť úsmev na tvári :D (Všimni si slovo vyčariť, len odstráň ,vyča‘... Haha :D:D:D Prepáč, nedalo mi to:D)
Ďalej, keď si pokračovala v opisovaní Michaelových pocitov, to ma neskutočne dostalo :O Ako vždy to bolo také úžasné... Akoby si mu vzala myšlienky rovno z hlavy :O Skvele sa doňho dokážeš vžiť a to oceňujem na ďalších 1 000 000 bodov...
Čo sa týka situácie s tou kravou fanúšičkou, to ma poriadne že naštvalo :D Pchh, truba :D Čo si Michael musel o takýchto kozách myslieť? (Kozách ako... Idiotkách... rozumieme sa :D) Keď sa naňho takto vyrútili a urobili mu takú trápnu scénu...? Ale vykreslila si to dokonale, preto ďalších 1 000 000 bodov :D
A nakoniec to s tým papierovým lietadielkom, to sa mi páčilo úplne!! :D Naše malé veľké dieťa :) 1 000 000 bodov
Takže dokopy si získala 6 miliónov bodov a k tomu prirátam ďalšie milióny za skvelý pocit, ktorý z toho mám, ďalej za tvoju snahu, za originalitu a za reálne stvárnenie... to máme 10 miliónov! :D
Gratulujem :) :D :D
Veľmi ti ďakujem za túto story, Myška moja :) Je to skrátka perfektné a dúfam, že takto budeš pokračovať aj naďalej :) God Bless You! :-*
A ospravedlňujem sa za divný komentár :) Ale v posledných dňoch mám takú... funky náladu.