Choď na obsah Choď na menu
 

16. časť

23. 12. 2010
MICHELLE
 
 
Hodiny, čo viseli na vkusne otapetovanej stene práve jemným cingotom odbíjali sedem hodín, čo som už pokladala za bežné privítanie v Beckynom byte (ešte stále som si nemohla zvyknúť na pomenovanie „môj domov“).
Ale dnes večer bolo všetko inak. Nebol to len starobylý ciferník a jeho zvonivá melódia, ktoré ma zvítali po náročnom dni strávenom v práci.
„Áno, a ja som George Michael. Haló...? Haló??“ Klap.
Hlas, ktorý jednoznačne patril mužovi ma rýchlo prebral z pracovnej únavy. Jediné vysvetlenie, ktoré mi ponúkol môj patrične vyšťavený mozog ako prvé, bolo to, že v byte sa nachádza zlodej.
Zlodej!!
Od ľaku som stuhla s kľúčmi pevne zovretými v prstoch, môj mozog opäť vypovedal službu a napätie a panika sa predbiehali v disciplíne - kto z nich ma prepadne skôr.
No moment.                                
Ako náhle sa moja myseľ opäť prebrala k životu a naplno naštartovala vnímanie okolitého sveta, bola som nútená položiť si jednoduchú, ale celkom rozumnú otázku.
PREČO by si, preboha, medzi vykrádaním zásuviek v obývačke vypĺňal čas trkotaním po telefóne, ktorý len tak mimochodom patrí nám?? (Ako aj zem po ktorej chodí, to je jasné.)
Dobrá otázka.
Otázka, ktorá zásadne mení celú situáciu.
Z úst som vypustila všetok vzduch, ktorý som nedobrovoľne zadržiavala po celú dobu mojej prítomnosti na tomto mieste (aby som bola konkrétna – v chodbe). Vdychovaním čerstvého kyslíku sa mi začal prekrvovať mozog, čo malo za následok, že som sa konečne pohla z miesta. Pomaličky som si vyzula topánky, vyzliekla kabát a chystala sa ho zavesiť na vešiak za mnou, keď mi do očí udrela cudzia bunda, ktorá obsadila čestné miesto pre moje šatstvo. Pod vešiakom zase ležali odkopnuté elegantné čierne topánky.
Čo to má znamenať?
A potom už šlo všetko veľmi rýchlo, ako keď sa v detektívke odrazu rozmotá klbko záhad a a hlavný hrdina vyrieši všetky dovtedy neobjasnené otázniky prípadu.
Stalo sa tak, keď som sa obrátila. Za mnou sa z ničoho nič zjavil muž, ktorého som nikdy predtým nevidela. Bol vysokej udržiavanej postavy, so svetlými krátkymi vlasmi dôsledne upravenými gélom, zelenými očami a... purpurovej bodkovanej košeli.
Asi by stačilo jedno slovo - metrosexuál.
Už-už som chcela vysloviť otázku „Kto ste?“, ale neznámy pekne vyzerajúci chlapík ma energicky predbehol, a dokonca sa na mňa aj usmial.
„Ahoj, ty si určite Michelle, však?“
Potom si všimol môj nechápavý pohľad a povytiahnuté obočie.
„Aha, jasné. Ty si o mne asi nevedela... Sorry, dúfam, že som ťa nevydesil na smrť,“ ospravedlňujúco sa zasmial a tým akoby zrazu uvoľnil atmosféru v miestnosti. „Ja som Patrick.“
Ééé...
Patrick...???! Kde som to len počula??
Patrick!!!!
No samozrejme, Beckyn kamarát!!! Ten... gay (osobne proti ľudom, ktorým sa páči rovnaké pohlavie vôbec nič nemám, to je jasné. Ale predsa len je to niečo... čo sa nevidí každý deň, vlastne skoro nikdy).
V hlave sa mi všetky myšlienky mleli dohromady ako v jednej obrovskej práčke, takže som sa zmohla iba na chabé: „Áhaa... ahoj.“
Bolo mi dosť čudné tykať mu, keďže sme sa spoznali asi pred piatimi sekundami, ale na druhej strane by mi prišlo zvláštne, keby som Beckynmu kamarátovi vykala. Nehovoriac o tom, že s tým začal on a bol odo mňa len o pár rokov starší.
„Rád ťa spoznávam, drahá,“ vypadlo z neho a hneď nato priskočil ku mne s úmyslom afektovane ma vybozkávať na obe líca, čo sa mu aj podarilo.
V tej chvíli som neočakávane vyprskla smiechom, hoci na tom nebolo nič smiešne (no dobre, tak bolo). Rýchlo som si však zahryzla do jazyka, aby som neurazila jeho ego alebo niečo iné.
„Ech, ja rozhodne tiež,“ významne som hlesla a obočie mi vyletelo ešte vyššie, keď sa odo mňa svižne odtiahol. „Becky je tu?“
„Nie, kdeže,“ s povzdychom prevrátil oči dohora. „Hovorili sme spolu iba po dráte. Povedal som jej, že dnes prídem, ale vraj sa vráti až okolo deviatej.“
„Ale! Tak skoro??“ ironicky som vyvalila oči a nasledovala Patricka do obývačky.
Zrak mi padol na veľký kufor na kolieskach opretý o pohovku. Takže Patrick tu plánuje aj prespať...
Pohodlne som sa usadila do mäkkého kresla a prekrížila nohy do tureckého sedu a Patrick sa zvalil na pohovku, pričom ma hneď počastoval novou otázkou.
„Michu, teda... môžem ťa tak volať, že?“ zaškeril sa na mňa uvoľnene, akoby sme sa kamarátili odjakživa.
„Kchm,“ zakuckala som prekvapením, až mi takmer vybehli sliny. „To ťa ako napadlo?“
„Tak sa volá moja láska,“ objasnil mi a pritiahol si k sebe čierny kufor. Jedným ťahom rozopol zips a vybral z neho tyrkysový rámček s fotkou, ktorý mi s nadšením podal.
„To je ona. Krásna, nie?“ roznežnil sa, až by si jeden pomyslel, že na tej fotke uvidím jeho nádhernú sexy blond usmievavú priateľku a zamilované odtlačky jeho pusiniek na skle rámčeka.
Lenže žiadny zázrak sa nekonal.
Z fotky na mňa civela bacuľatá perzská mačka, ktorá možno bola krásna, no neviem prečo, ale radšej by som Patrickovi dopriala tú sexy blondínu.
No nič, každý máme svoje vlastné lásky...
„Nádherná,“ povedala som so štipkou sarkazmu a vrátila mu rámček.
„Ozaj, keď som prišla, telefonoval si s Becky?“ spýtala som sa zaujato, v duchu nazlostene škrípajúc zubami, že sa moja najlepšia kamarátka kontaktuje s Patrickom a na mňa si ani nezmyslí.
„Ale čoby, bol to asi žart alebo čo,“ zašomral Patrick ľahostajne mávnuc rukou. „Vraj Michael Jackson... A keď som sa ozval, slúchadlo onemelo. No chápeš to?“
„Hm...“ zadumane som zamumlala pozerajúc do prázdna. Skutočná podstata Patrickových slov dorazila do môjho spomaleného mozgu až o niečo neskôr.
Čože...?? Vravel Michael Jackson? Michael volal??!
Prečo tak neskoro?? Stalo sa niečo?
Ale prečo... zložil?
UCH.
Dúfam, že ho nenapadlo to, čo napadlo práve mne.
Snáď si nemyslel, že...
Náhle som z kresla prudko vyskočila a zjojkla, pretože som si skoro spôsobila dvojitú fraktúru stehennej kosti – nie je také ľahké bleskovo vyrovnať nohy, keď ich má človek založené v tureckom sede. No okamžite som sa upokojila, keď na mňa Patrick vrhol zmätený pohľad.
„Deje sa niečo?“ nepokojne sa ma spýtal.
„V pohode,“ ubezpečila som ho, nervózne si zahryzla do pery a znovu som sa usadila do kresla spôsobom všetko-mám-na-háku. Ibaže to ani zďaleka nebola pravda, vôbec som sa nevedela sústrediť na to, čo mi Patrick rozprával, sedela som ako na ihlách neschopná vydržať na jednom mieste.
Po pár minútach som to nevydržala.
Musím mu to vysvetliť, aby si náhodou nemyslel niečo, čo nie je pravda...
„Ospravedlň ma, musím si zavolať... huch... vieš, našim a tak...“ zahuhlala som sotva zrozumiteľne a rozhodne som sa postavila.
„Jasné, ja sa zatiaľ vybalím,“ vyhlásil Patrick neprítomne a prihlúplo sa usmial na fotorámik v rukách.
Odhodlaná nenápadne zavolať späť Michaelovi a všetko uviesť na pravú mieru som schmatla telefón zo stolíka a za sebou som ťahala jeho kilometrový kábel smerom do kuchyne (trošku súkromia nezaškodí).
Moju misiu však prerušil povedomý mechanický štebot prenikajúci ku nám od vchodových dverí.
„Žeby skončila skôr?“ obzrel sa Patrick k dverám vedúcim do chodby.
„Idem tam,“ oznámila som a telefón položila na prvé dostupné miesto, ktoré mi prišlo pod ruku, čiže koberec.
Vystrelila som za zvukom zvončeka, cestou som sa ešte stačila potknúť o vlastné lodičky pohodené uprostred chodby a napokon som konečne otvorila.
Zarazilo ma, že osoba za dverami nie je Becky.
Ani to ona nemohla byť, jedine, že by sa rozdvojila a premenila na dvoch zavalitých hrozivo pôsobiacich mužov v čiernych okuliaroch.
„Dobrý večer, posiela nás pán Jackson,“ hrubým hlasom na mňa prehovoril jeden z nich. „Vraj tu máte neželaného návštevníka.“
Moja spontánna reakcia zaskočila dokonca i mňa samú. Na okamih som zavrela oči a na tvári sa mi rozplynul pobavený úsmev. Pokrútila som hlavou a v hrudi som pocítila pocit tepla, ktorý sa mi postupne rozlial po celom tele.
Chcela som sa aj uštipnúť do ruky ako to býva v niektorých filmoch a presvedčiť sa, či sa mi to náhodou nesníva, ale bolo by to zbytočné, pretože som si bola úplne istá, že toto je pravda.
Niekomu na mne naozaj záležalo...
Michael si skutočne myslel, že muž, ktorý sa mu ozval na druhej strane telefónu bol Nick. Zalarmoval svoju ochranku a prikázal im, aby mi prišli „na pomoc“.
Otvorila som oči. Úsmev sa mi stále nestrácal, keď som jeho bodyguardom trpezlivo vysvetľovala, že ich tvrdé päste naozaj nepotrebujem.
„Môžete mu to povedať aj osobne,“ navrhol vyšší ochrankár.
„Prosím? On je tu?“ vyhŕkla som naťahujúc krk za ich chrbty.
„Čaká dolu v aute...“ odvetili mi dvojhlasne.
„Moment,“ vypadlo zo mňa a rýchlosťou blesku som sa stratila v byte. Vbehla som do obývačky, kde Patrick akurát uhládzal svoje už aj tak geometricky presne zarovnané oblečenie na kôpku (pravý pedant – úplný opak Beckynsel) a vysypala som zo seba, že si na chvíľu odskočím s dvoma kamarátmi (echm, prirodzene, že som nemala chuť prezrádzať mu pravý dôvod zrovna v tej chvíli. Nevedela som si dosť dobre predstaviť, ako by sa asi zatváril, keby som mu vpálila do tváre niečo ako: „Idem za Michaelom Jacksonom...“). V hale som si navliekla čierne lodičky (ktoré som predtým rozladene odkopla z cesty), prehodila si cez plecia svoj kabát, vložila doň kľúče a s neskrývaným optimizmom som nasledovala sprievod zložený z Michaelových telesných strážcov dolu schodiskom.
 
 
*** 
 
„Si v poriadku??“ nespúšťal zo mňa oči Michael a s obavou si ma prehliadal, akoby som sa čochvíľa mala rozpadnúť na kúsky.
Hneď ako som vyšla von, do stmievajúceho sa podvečera, už predo mnou stál s ustarosteným pohľadom, ktorým preskakoval z jedného ochrankára na druhého a potom na mňa, čím sa dožadoval odpovede.  
„V najlepšom,“ oznámila som a stisla pery, aby som sa nerozchichotala z jeho nevedomosti, ktorou mi neúmyselne zlepšil náladu, aj keď to bolo voči nemu trošku nespravodlivé. Chudák, ešte stále netušil, že jeho „záchranná akcia“ nebola potrebná.
„Len pokoj, šéfe,“ doplnil ma ochrankár (musím sa niekedy spýtať na ich mená) vlastnými slovami  po mojom ľavom boku. „Vzduch bol čistý.“
Avšak Michaelovi to akosi nestačilo k úplnej spokojnosti, zrejme potreboval vysvetlenie počuť odo mňa. „Nerozumiem,“ obrátil sa na mňa s nechápavou grimasou.
„Michael, to...“ pustila som sa do rozprávania s cieľom čo najúčinnejšie mu objasniť o čo ide.
„Počkaj,“ polohlasne ma zastavil a otvoril dvere na bielej limuzíne. „Je chladno, poď radšej dnu.“
Mal pravdu, vonku nebolo práve najteplejšie, tak som neváhala ani sekundu a prijala jeho ponuku. Nezabudol ani na svoje zdvorilé spôsoby, ochotne mi podržal dvere a nechal ma nastúpiť ako prvú.
Posadila som sa na bielym plyšom potiahnuté sedadlá do vyhriateho auta. Michael si prisadol z druhej strany do tesnej blízkosti, ale inak sa ani nedalo, biela limuzína bola o niečo menšia ako tá mafiánsky čierna. Okamžite ma ovanula nezvyčajná, ale slastná vôňa jeho parfumu.
„Rozumiem tomu správne – to nebol... Nick?“ vrátil sa k hlavnej téme a nadvihol obočie, až sa mu takmer stratilo pod záplavou lesklých kučierok na čele.
„Nie,“ jednoducho som odpovedala a rozmýšľala, či sa mám proste zasmiať alebo radšej nie, netušila som, či to Michael vezme s humorom, no napokon som sa iba vecne pousmiala.
Ale on sa predsa len zasmial (ja som to tušila!!) sám na sebe tým chytľavým smiechom s nefalšovaným americkým úsmevom a udrel si dlaňou po čele. „Oh, Bože. Tak to som pekne doplietol.“
Iba som ho ticho pozorovala, ale tomu chichotu sa fakt nedalo odolať. Výsledok?
Rozosmiala som sa ešte viac ako Michael.
„Ja som ani nepomyslel na to, že by to mohol byť niekto iný. Vôbec ma to nenapadlo,“ vyceril tie neuveriteľne biele zuby a zahryzol si nimi do spodnej pery. „Prepáč, vyrušil som ťa s niekým... úplne iným,“ zahabkal a tvár sa mu dostala do neutrálnej podoby, v jeho dodatku priam bila do očí (alebo skôr do uší) túžba po uspokojení jeho zvedavosti.
„S kamarátom mojej kamarátky,“ uviedla som s úškrnom na pravú mieru. „Nicka som od... toho večera nevidela.“
„Tak to mi odľahlo,“ privrel oči a zľahka našpúlil pery, cez ktoré potichu vydýchol.
Ako som si ho tak premeriavala pohľadom, zrazu som pocítila neodolateľnú túžbu využiť chvíľku jeho nepozornosti a otvorene mu vyjadriť svoju vďaku.
„Ďakujem,“ vypadlo zo mňa, nahla som sa k nemu a ovinula sa okolo jeho spustených pliec, hlavu oprela o jeho rameno a pevne ho objala.
Uvedomila som si, že toto je vôbec po prvýkrát po dlhej dobe, čo som sa odvážila mať takto blízky kontakt s mužom...
Michael na sekundu stuhol a zmĺkol. Výraz v jeho tvári som nevidela, ale jasne som to cítila.
Už som sa chcela od neho radšej odtiahnuť, keď zrazu rozpačito zdvihol ruky a opatrne si ma privinul k sebe.
Prekvapilo ma to. Jednoznačne.
No aj tak môj žalúdok urobil radostné salto, že mi opätoval môj vrelý prejav vďaky.
Na tých pár sekúnd som sa v jeho náručí cítila tak... bezpečne. Nemyslela som na nič, len na ten pocit neodškriepiteľného bezpečia a napätie zo mňa začalo opadávať...
Z útrob Michaelovej červenej mikiny sa tlmene ozýval pravidelný tlkot jeho srdca. Môj tep bol nárastom endorfínov oveľa rýchlejší, ktovie, či si to Michael všimol...
Ani som sa nestačila nadýchnuť (a pritom si ukradnúť niekoľko kubických centimetrov vôni jeho parfumu) a celkom prirodzene sme sa od seba odtiahli.
Michael mlčal, s ľahko sklopeným zrakom hľadel na svoje dlane položené na kolenách, ale v očiach sa mu dal vyčítať náznak ostychu.
Premýšľala som, akými slovami mám prelomiť ticho visiace vo vzduchu, keď si celkom nečakane vzal slovo ako prvý.
„Zajtra je sobota,“ tichučko pípol, ale nerozumela som, čo tým chce povedať.
„A...?“ jemne som ho pobádala k pokračovaniu.
„No... ja len, že sa neuvidíme... na klinike,“ roztržito zdvihol hnedé oči a nevedome si spodnou perou prešiel po hornej.
Môjmu mozgu sa konečne zapla malá kontrolka na dešifrovanie Michaelových slov – svojim spôsobom ma pozýval na stretnutie.
V duchu som sa zasmiala nad jeho nekonečne roztomilou nesmelosťou a tápajúcemu vo vlastných rozpakoch som mu pomohla.
„Ak budeš chcieť, pokojne sa ozvi. Budem doma a pravdepodobne sama, takže sa určite ozvem ja,“ doberala som si ho.
Jeden kútik Michaelových pier sa nadvihol a skrútil do hanblivej grimasy. „Beriem ťa za slovo.“
„To som rada,“ zaškerila som sa. „Teraz ale budem musieť ísť už späť, o chvíľu sa vráti moja kamarátka Beckynsel a chcela by som byť pri tom.“ Usmiala som sa a otvorila dvere na aute.
„Odprevadím ťa,“ nezaváhal a vyskočil do tmavého večera skôr ako ja.
Spoločne sme prešli ku vchodu do bieleho obytného domu vzdialeného necelých päť metrov od Michaelovej limuzíny.
 
 
 
MICHAEL
 
„Bolo to príšerné!! Pokazil si celú melódiu!!! Poď sem, dostaneš, čo si zaslúžiš!“
„Nie, nechaj ma, otec! Ak ma udrieš, už nikdy, naozaj  nikdy nebudem vystupov...!“
PÍP. PÍP. PÍP. PÍP. PÍP. PÍP. PÍP...
Sťažka som roztvoril svoje unavené oči, zoširoka zazíval a s poriadnym výdychom zo seba zhodil teplú prikrývku. Otravné zvonenie stále neprestávalo, tak som sa ťarbavo vyhrabal z perín a skĺzol z postele. Na to, že bolo iba deväť hodín ráno, som slúchadlo telefónu schytil s celkom úctyhodným elánom.
„Haló?“ ozval som sa zastretým hlasom rozmýšľajúc kto mi môže volať tak skoro ráno.
„Hovorím s pánom Jacksonom?“ spýtal sa podivný hlas na druhom konci.
„Áno, kto volá?“ zneistene zo mňa vypadlo.
„Tu je zástupca spoločnosti EPIC. Chcel by som Vám s poľutovaním oznámiť, že EPIC sa rozhodol rozviazať s vami zmluvu o budúcom albume,“ oznámil mi mladý hlas neprirodzeným tónom.
„Čože??“ šokovane som vyprskol a prudko dosadol na posteľ. Srdce mi odrazu začalo biť dvakrát rýchlejšie. Tá nečakaná informácia mi vyrazila dych.
Ale iba na moment.
Akonáhle som začul potláčaný chichot, v tej mikrosekunde som vedel, ktorá bije.
„PRVÝ APRÍL!!!!!!!!!“ zvrieskla mi do ucha dvojica notoricky známych hlasov a obidvaja bratia vybuchli do rehotu. Ak by som si slúchadlo okamžite neodtiahol od svojich úbohých ušných bubienkov, hrozil by mi akútny zápal zvukovodu.
Po chvíli sa spojenie nenávratne ukončilo.
Nahnevane som zamrmlal a vrátil telefón späť na vidlicu, keď moju pozornosť upútalo čosi iné.
Dvere na mojej izbe boli poodchýlené, i keď som si pamätal, že som ich včera večer starostlivo zatváral.
Zaujímavé.
Šikovne som k nim priskočil, dlaňou do nich udrel, aby sa rozleteli dokorán a bleskurýchle uskočil nabok. Do palebného pola pod nimi náhle zletelo vedro plné studenej vody a rozlialo sa na prahu mojej izby.
„Hej!!“ vystrčil som hlavu do chodby dávajúc pozor, aby som bielymi ponožkami nestúpil do tej potopy.
Všade bolo ticho, nikto sa neozýval. Nikde ani nohy.
Typické!
Cúvol som naspäť do izby, narýchlo na seba hodil vlastnú kombináciu domáceho oblečenia – starý rozťahaný modrý sveter a čierne tepláky, s obúvaním som sa tentoraz nezaťažoval. V kúpeľni som si v rýchlosti prešiel hlavnou rannou hygienou, vytiahol kozmetické potreby a vybral make-up. Nabral som si z neho špičkami prstov ako obvykle a krúživými pohybmi rozotrel na fľaky na lícach.
Ibaže...
Jéj, čo to je...????!!
Make-up po rozotrení zmenil svoju farbu z prirodzene telovej na uhľovočiernu.
Ani som sa nepokúsil zmyť to z tváre, vletel som späť do izby, zo zásuvky nočného stolíka som vytiahol farebné balóniky a vystrelil von s úmyslom chytiť tých dvoch diablov v koži mojich bratov.
 
 
 
MICHELLE
 
 
Auvajs!
Horúci plech sa mi vyšmykol z oranžovej chňapky a s hrkotom pristál na otvorených dvierkach, div nepukla presklená časť vyhriatej trúby.
Reflexívne som zasyčala od bolesti, ktorú mi spôsobila popálenina na dlani a zmätene zhodila hlúpu chňapku, ktorá ma mala pred podobnou tragédiou ochrániť.
Dobre, beriem späť.
Možno som zaspala dobu, ale odkedy sa na kuchynských chňapkách vyrábajú diery??!
Bola sobota, čas obeda a ja som stála v kuchyni s modrou zásterou uviazanou okolo bokov a pokúšala sa pripraviť Brownies podľa starého maminho receptu. Z obývačky ku mne doliehali zvuky televízneho kanálu Cartoons, ktoré mi robili príjemnú zvukovú kulisu.
Becky s Patrickom už boli dávno preč a ja som bola „doma“ opätovne sama. Včera po mojom príchode sa dvere s Becky rozrazili asi o desiatej večer. Chvíľu sme sa ešte všetci traja zabávali v obývacej izbe, okolo polnoci sa Patrick rozlúčil a odišiel snívať do svojej izby. Ja s Becky sme zostali ešte hore, vopchali sme sa do mojej izby (jej izba bola na babskú debatu v akútne nepoužiteľnom stave) a ďalšie hodiny sme strávili rozprávaním sa, sťažovaním sa (v prípade Becky), odhaľovaním nových udalostí za posledný týždeň ( v mojom prípade – vyrozprávala som jej takmer všetko. Takmer, zatiaľ som totiž neuznala za vhodné povedať  jej meno neznámeho - Michael Jackson...) a vyjedaním chrumiek.
Zavčasu rána sa Patrick pobral za povinnosťami, o niečo neskôr odišla aj Beckynsel do svojej kancelárie a ja... som sa rozhodla zdokonaliť svoje kuchárske umenie.
Z pofukovania si začervenaného miesta na ruke ma náhle vyrušilo zvonenie telefónu. Bláznivo trepotajúc rukou som vošla do obývačky, aby som prijala hovor, ale telefón na svojom zvyčajnom mieste neležal.
Kde si? Kde si? Kde si??
Lietala som z jedného konca na druhý navigovaná jeho vytrvalým cingotom a nekonečne dlhým káblom až kým ma neosvietila spomienka z predošlého večera.
To sme ho tam naozaj odvtedy nechali...?
Ľavou rukou (tou neporušenou) som sa skrčila a z podlahy predo dvermi do chodby zdvihla slúchadlo.
„Prosím?“
„Michellie? Ahoj, zlatko,“ vychrlil na mňa tenký ženský hlas.
„Mami?? Och, ahoj...“ vyjachtala som a usadila sa na dlážku vedľa telefónu.
„Čakala si snáď niekoho iného?“ poznamenala mama karhavo.
„Ale nie. Som rada, že voláš. Dnes som sa vám chystala ozvať. Cez týždeň som ani poriadne nemala kedy, veď vieš,“ vysvetlila som jej svoju pracovnú vyťaženosť.
„To nič. Hlavne, že si zdravá a v poriadku,“ vyslovila s dôrazom, čím odo mňa nepriamo vyžadovala potvrdenie.
„Áno, mami,“ strojene som odpovedala na jej pravidelnú otázku.
Náš telefonický rozhovor trval približne polhodinu a prebiehal tak, ako všetky ostatné pred ním. Veľmi som jej chcela priznať všetky detaily môjho pobytu v L. A., hlavne tie týkajúce sa Michaela, ale napokon som usúdila, že lepšie bude, keď jej nič nepoviem. Mama ma stihla informovať, čo nového sa stalo u nás v dedine, čo zistila pri sledovaní suseda od vedľa, ako sa má otec aj sestra Lissy (ktorú mi dala aj k telefónu – jej nevyvinutý hlasový prejav úprimne zbožňujem) a tiež nezabudla pripomenúť, aby som k nim čoskoro prišla na návštevu. Ešte som ju stihla oboznámiť s aktuálnou situáciou v kuchyni a výsledkom môjho kuchtenia.
Len čo som zavesila a postavila sa z mäkkého koberca spolu s telefónom, jeho melodický zvuk zaznel znovu priamo v mojich rukách.
„Ja viem, že ten koláč nemá vyzerať tak spľasnuto,“ predbehla som opätovne volajúcu mamu.
„Echm... myslím, že to asi nebolo určené mne, však?“ zvonivo sa zasmial prívetivý mužský hlas na opačnej strane spojenia.
„Uch. Ahoj,“ zahanbene som hlesla a cítila, ako mi na lícach naskočili červené fľaky.
„Prosím ťa, pomôž mi dostať sa od mojich šialených bratov čo najďalej,“ zaúpel Michael potichu, ale bolo jasne počuteľné, že zadržuje smiech. „ŠPLECHHHH!!!“
„Haló? Čo to bolo?“ zatrepala som slúchadlom mysliac si, že hapruje spojenie medzi nami.
Chvíľu sa nikto neozýval, počula som len vzdialené hlasy a nejaký šuchot.
„Huf... Michelle? Mohol by som prísť, prosím?“ zrazu Michael vydýchane spustil do môjho ucha.
„Ale jasné,“ pritakala som nadšene hlavou, hoci to bolo trochu zbytočné. „Som sama, takže kedykoľvek, si vítaný...“
Rozlúčili sme sa, telefón som vrátila na svoje pôvodné miesto (nie na podlahu), zhodila dolu zásteru a ozlomkrky utekala do kúpeľne napatlať si vrstvu make-upu, hnedej očnej linky a riasenky.
 
***
 
„Čo sa ti stalo??“ vyvalila som naňho oči, hneď ako som mu otvorila.
„No... je Prvý apríl,“ logicky mi vysvetlil akoby som prišla z iného vesmíru.
 „Tvoji bratia?“ vyprskla som smiechom krútiac hlavou nad toľkou skazou.
„Áno. Marlon, Randy a Prvý apríl – to je nebezpečná kombinácia,“ zasmial sa a pleteným rukávom si prešiel po vlhkých vlasoch.
„Tak poď dnu,“ usmievajúc sa som mávla rukou smerom dovnútra bytu. „Tie kvapky vody, ktoré nechávaš za sebou a tunajší domovník – to je tiež životunebezpečná kombinácia.“
„Pokojne sa posaď,“ ukázala som na veľkú pohovku v obývacej izbe a Michael sa rozpačito usmial. Zatiaľ som vbehla do kúpeľne a z kopy čistučkých uterákov jeden vybrala a vrátila sa za ním.
Michael teraz stál uprostred obývačky a hľadel na pustený televízor s potuteľným úsmevom, asi sa bál sadnúť si, aby niečo nezamokril. Podišla som k nemu, keď som si všimla niečo na jeho dokonale upravenej tvári.
„Ach, tu... niečo máš,“ počula som sa povedať a končekom bieleho uteráku som mu začala jemne zotierať čiernu farbu z líca.
Odrazu sa Michael svojimi čokoládovými očami zaryl do tých mojich. Takto zblízka som jeho oči sledovala po prvé.
Nechápem, čo sa to stalo...
Ruka sa mi nevedome zastavila sama od seba.
Ich hĺbka ma úplne hypnotizovala a ja som sa vpila do jeho tmavých zreničiek.
Čo to robím??
Vzdialenosť medzi nami sa stále pomaličky zmenšovala a zmenšovala...

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Michael

(Aďuška-Jackie, 14. 8. 2012 19:52)

páááni žeby konečne bozk ???
Na toto čakám celú večnosť naozaj :-))) ... všetko bolo peckové, ale tí jeho bratia mi už lezú na nervy s ich srandičkami :-))) Mike je na nich celkom sám, občas s pomocou Janet :-)))) .... pobavila som sa fest

:-OO

(Ria, 3. 1. 2011 14:10)

.... určite som ti už písala ,ale musím znovu - prečo je už koniec ?? Keď som si na začiatku prečítala ,že to bude MAXIdlhé ani nevieš ,ako som sa potešila. Pri konci každého odseku som sa len modlila ,aby ešte nebol koniec - no predsa to skončilo :(
Ale vrátim sa k hlavnému ... úplne si ma prekvapila (v dobrom).. mám z toho toľko úžasných pocitov ,že sa to nedá ani popísať.
* to prekvapenie ,keď Michellle našla ,,doma,, cudzieho chlapa :-))
* ako jej oznámil ,že volal Michael :-))
* keď prišli tí ochrankári spolu s Michaelom :-))
* to objatie :-))
* 1.apríl :D :D (mať takých bratov ,už nežijú)
* Michaelova návšteva :-))
* TEN KONIEC !! -Vzdialenosť medzi nami sa stále pomaličky zmenšovala a zmenšovala... (toto ma úplne dostalo wáááá ja sa asi zbláznim ,kým bude nová kapitola :-)) .. priprav sa na to ,že ťa budem dosť
brutálnym spôsobom otravovať :D :D ale NIE !! :D
Celý ten dej ,spôsob akým to píšeš ,tie slová .. vety ,... toto všetko robí tvoj príbeh viac ako dokonalým :* ďakujem GBY.

love. :*

(nika13, 1. 1. 2011 18:48)

wow :) kráásny pribeh :) naozja , nič iné ako wow sa na toto neda povedat ...máš moj obdiv :) ja by som taketo nedokazala napisat ....úúžasné :)
teším sa na novú kapitolu :) :)

:**

(Katra, 29. 12. 2010 19:05)

miskaaaa to ako si skoncila?:O to ...rychlo novu cast!:) mas tam malu chybu namiesto 3och si napisala 4och:D ale neva :D uzasna kapistolka ako aj vsetky:) Ty vies,ze ja tvoj pribeh zboznujem:)tie casti s bratmi dokonale:D

...

(Stanči, 27. 12. 2010 12:36)

Teda Miška........
fúha, kým toto môj mozeg:D spracuje, to potrvá....
Ja nevládzem...viem, že sa budem opakovať, ale je to GENIÁLNE, NESKUTOČNÉ, ÚŽASNÉ...
Bože, ten moment keď sa objali...aj ja tak túžim ho objať :(
Situejšn s jeho bratmi...tak by som sa zasmiala, ale nemôžem (čítam to v robote a šéfka by zase vyzvedala, na čom sa rehocem)
JOJ a to ako sa k sebe začali približovať...damn skapem :D och, ako jej len závidím :D
Každopádne jej to doprajem :D
Aaaaaaaaach, už sa neviem dočkať ďalšej časti, fú chcem vedieť ako to dopadne :DD
Okej ženo, musím končiť bo mmi tu robota stojí:D ale doma si to ešte raz prečítam a poriadne vychutnám :D
GBY ILY :-*


...

(Ivusska_15, 26. 12. 2010 20:03)

A ako obvykle, ešte momenty, ktoré boli najviac IMPRESSIONANTE:
* Ten úžasný prvý apríl, milujem milujem vtípky a verím, že Michael si ich so svojimi bratmi užil až neprimerane veľa
* Ten gay, ach, chcem mať za kamoša gaya!
* Neuveriteľne na mňa zapôsobil aj moment, kedy Patrick Michelle oznámil, že volal Michael a on to považoval len za žart, neviem prečo, ale bol to skutočne originálny event, teda aspoň podľa môjho maličkosťami ohúreného mozgu
* Michaelov dokonalý džentlmenský ochranársky pud... Z toho som sa takmer rozplynula
* A nakoniec to seknuté približovania, zas budeme napätí, amen tma toto.
A keďže som aj verná Francúzka: Parfait!
God Bless You, Miška, len tak ďalej! :-*
Milujem tento tvoj príbeh :)

...

(Ivusska_15, 26. 12. 2010 19:52)

Tak teda, najdrahšia.
Bude ťažšie napísať komentár teraz, než okamžite po prečítaní, ale čo som si sama uvarila, to si aj zjem :D Nechcem to čítať celé odznovu, nemám príliš veľa času, ale pamäť mám stále dobrú... Dúfam. Vieš predsa, aký som roztržitý človek :D
Počas čítania som ti napísala aj 2 RP, tak si ich potom prečítaj, upozornila som ťa tam na 2 chyby, čo som tu našla, jedno z nich bolo slovo "tikať", predsa je to len s Y :D a druhé... Nepamätám. :D
A ešte malá kritičinôčička, neviem, či som ti to už spomínala, ale v angličtine sa nedá rozoznať kedy si tykajú a kedy vykajú. Ale to je v pohode, ja som na úplnom začiatku tiež toto urobila, ale jedna baba ma na to upozornila.
Inak je to celé EŇO ŇUŇO ako vždy!
Nie som človek, čo by rád niečo vždy opakoval, nedokázala by som robiť tú istú prácu stále dookola a žiť v stereotype (hoci niekedy je nevyhnutný) preto už neviem, ako by som to celé zhodnotila. Jediné, čo ti môžem povedať, je - prečítaj si všetky moje predchádzajúce komenty a tam sa všetko, čo chcem napísať teraz, dozvieš.
Práve však čítam knihu, kde je jedna žena v Taliansku, preto ťa zahrniem spontánnymi emóciami ako búrliví Taliani: Bravo, bravissimo! Eccellente! Grande! Complimenti, bravo bravo! (Vieš, že to úžasne znie ak si to prečítaš nahlas s talianskym prízvukom? Ten jazyk je božský.)
Dej je MAGNIFICO a FACETO a EMOTIVO zároveň, tieto prvky sa tam prelínajú tak dokonale a hladko, všetko je v krásnej línii a ja to jednoducho zbožňujem, ak niekto píše s ľahkosťou ako ty!
Perfetto, perfetto! :-*

...

(Vika, 24. 12. 2010 22:30)

No :D Pokračovanie po menšom zresetovaní :D
Včera som sa do toho už neodvážila pustiť..
(Zasa sa musím opakovať :(..) D-O-K-O-N-A-L-É
Úplne sper, bomba, mega, extra, najlepšie, úžastne, superné, premyslené, výstižné,precítené, ...
Takto by sa dalo pokračovať ešte dlho no ja to zhrniem, proste k tomuto príbehu patria všetky pozítivne slova aké existujú :)
-Neuvaeriteľne roztomile -časť, kde Michael poslal svoju ochranku za Michelle.
-Zábavné -To s prvým aprílom a Michaelovými bratmi.
-Dojímavé -časť v limuzíne, kde sa obímajú.
-Roztomilo, zábavno, precítené - časť, kde Michael povie "Zajtra je sobota" ..Čítala som si to viac krát dookola, a stále som sa zasmiala :D:D
-NAAAAAAAAAAAAAJLEPŠIE - KONIEC :-* Oooooooo aká som ja zvedavá čo sa udeje v dalšej kapitole. Žeby padla ich druhá pusa ???? ..Asi by som vyskočila z kože :D
Ale bola by som taka Happy.
"Vzdialenosť medzi nami sa stále pomaličky zmenšovala a zmenšovala..."
Kiežby sa zmenšila natoľko, že sa ich pery spoja :-*
Teraz ma tak napadlo, že tvoje kapitoly sú ako Vianoce. Strašne dlho sa na nich teším, a nakoniec prejdu tak rýchlo, že si to ani neuvedomujem.
Miši strašne sa teším na ďalšiu :) GOD BLESS YOU :-*
Michael milujem ťa ;)

...

(Vika, 23. 12. 2010 20:41)

Miši..
Skončila som pri vetách : Na tých pár sekúnd som sa v jeho náručí cítila tak... bezpečne. Nemyslela som na nič, len na ten pocit neodškriepiteľného bezpečia a napätie zo mňa začalo opadávať...
Z útrob Michaelovej červenej mikiny sa tlmene ozýval pravidelný tlkot jeho srdca. Môj tep bol nárastom endorfínov oveľa rýchlejší, ktovie, či si to Michael všimol...
Ďalej sa to ani nedá. Neviem prečo ale nemôžem.
Plačem ako dieťa :-O
Mám pustenu Keep Your head up ..a keď som si prečítala slová -"Z útrob Michaelovej červenej mikiny sa tlmene ozýval pravidelný tlkot jeho srdca" Predstavila som si, že to jeho už nebije..
Nekonečne závidim Michelle to objatie s ním. Nachvíľku sa cítiť tak bezpečne.. dala by som sa zo všetko.
Miška.. Máš neuveriteľný talent.
Málo ľudí, ma dokáže rozplakať.
Ale vážne len zopár, ma dokáže rozplakať tak, ako si ma rozplakala teraz ty.
Máš v sebe niečo vynímočne, je úžastné, že to vyjadruješ svojím písaním. Tá Michaelová starostlivoť a hamblivosť v tvojom príbehu je hmatateľná..
Sľubujem, že dnes to ešte dočítam, ale teraz si musím dať vážne menšiu prestávku.
Pokráčovanie komentáru príde :-*
Milujem ťa Michael :-* <3