Choď na obsah Choď na menu
 

19. časť

5. 2. 2011

MICHAEL

 
Ovinul som prsty okolo ruky, ktorou sa ma snažila zadržať a jemne ju potiahol dovnútra. Pozeral som pred seba a bez toho, aby som sa zastavil som prechádzal cez jednotlivé izby apartmánu, v kútikoch očí sa mi mihal prepychový nábytok a predmety, ktoré som už poznal z minulých návštev.
Pred presklenými dverami som jej ruku pustil. Obrátil som sa chrbtom k miestu, kde postávala a zmätene na mňa hľadela. Otvoril som a pohybom ruky naznačil, aby vyšla ako prvá. Ihneď som ju s očakávaním nasledoval na rozľahlý slnkom zaliaty balkón.
Michellina ruka vyletela do výšky a pristála jej na perách. „Ach,“ vzdychla a zarazene sebou mykla akoby len teraz pochopila, čo jej zrak dovoľuje pozorovať.
Z ničoho nič sa však uvoľnene rozosmiala. Vytiahol som obočie do výšky a s nechápavým úsmevom na ňu zahľadel, ale vzápätí som jej svojim tichým smiechom urobil zvukovú kulisu.
„Myslel som si, že keď sa ti páčil výhľad z tvojej práce, tak  sa ti bude aj tento,“ napokon som sa odhodlal k slovu a sledoval ako očami hltá každý jeden pohľad.
„Ja nemám slov,“ zahabkala a ďalej sa so zatajeným dychom dívala pred seba.
Úprimne, jej reakcia ma ani veľmi neprekvapila, nachádzal som sa v rovnakom blaženom stave ako ona.
Naskytol sa nám pohľad, ktorý sa len tak nevidí.
Je možný jedine z tohto apartmánu. Preto som si ho pred pár rokmi vybral. Je to najvyššie položené miesto v celom parku, dokonca vyššie ako najväčší kolotoč. Pod nami sú desiatky podlaží a kdesi dolu sa hemžia malé farebné bodky stoviek ľudí. Vidieť úplne všetky atrakcie, zákutia a tajomstvá Disneylandu ako v jednom obrovskom žijúcom bludisku.
„Tak oproti tomuto je ten výhľad čistá úbohosť,“ zašepkala akoby mala strach, že ak by pridala na hlasitosti, všetko by sa nenávratne rozplynulo ako v  prchavom sne.
Toto však bola skutočnosť.
„Počkaj... chvíľku a... Stihli sme to práve včas... pozri!“ ukazovákom som namieril priamo pred seba a prižmúril oči. Neprítomne sa zložila na železné zábradlie a s fascinovaným úsmevom si o mňa oprela hlavu.
Oranžové slnko sa lenivým tempom začalo posúvať kolmo k zemi a zapadať rovno za kolosálnu horskú dráhu, takže spoza jej drevených priečok vytváralo geometricky presnú mriežku dopadajúcu na zem pred ňou.
Sledovali sme to úchvatné divadlo prírody a ja som celkom stratil pojem o čase. Trvalo to päť, možno desať minút, ale nakoniec sa rozpálený kruh stratil z horizontu.
Až potom sme s Michelle naraz ožili a vrátili sa späť do reality. Rozčarovane sa poškriabala vo vlasoch a obrátila ku mne.
„A ja som si myslela... že... že...“ Privrela oči.
Chcel som, aby mi interpretovala svoje myšlienky, ale rozhodnutie, či mi to prezradí alebo nie som nechal na nej, nechcel som byť príliš dotieravý.
Bohužiaľ sa tak nestalo.
„...ale nič.“  Pokrútila hlavou, kútiky úst sa jej zdvihli a veľké šedé oči zasnene zaryla do mojich. „Si ty... vôbec muž, Michael?“
Vyprskol som tak, že som si dlaňou musel urýchlene zakryť ústa. Ona však zo mňa svoj dychtivý pohľad nespustila. Nesmiala sa. Myslela to vážne?
Opäť mnou prešla nevysvetliteľná triaška.
Vnútorný hlas mi začínal biť na poplach. Niečo sa deje...
Ani neviem kedy, ale už sme iba stáli oproti sebe a bez slov na seba hľadeli. Nedokázal som otvoriť ústa, ale jasne som medzi nami cítil akúsi neplánovanú zmenu.
Mozog mi bez rozmyslu vyslal varovný signál - teraz to príde...
Počkať.
Čo príde? Čo to chcem urobiť...??
Nie, musím prestať.
Nemôžem... Nemôžem ju predsa...
Všetko by sa pokazilo.
Ibaže podvedomá túžba mi stále tvrdohlavo búši do spánkov a zahmlieva mi myslenie.
Prečo?
O pár sekúnd sa mi však rozjasňuje a vo mne zostáva len jedno. Nevyslovená pravda.
Chcem ju pobozkať.
Nikdy som si ničím nebol taký istý.
Zaregistroval som, že sa priblížila bližšie a pomaličky natiahla prsty smerom k mojej ruke...
Urobím to, už nie je cesty späť.
Moje telo ma prestáva počúvať, samo od seba sa k nej začína približovať.
Inštinktívne nasledujem jej pohyby...
„Héééj!! Pozrite, to je Michael Jackson!!“ Ozve sa krik niekde z hlbokej diaľky pod nami.
Ako na povel sme sebou trhli.
Ovzdušie, ktoré nás obklopovalo, sa nenávratne rozplynulo.
Spoločne sme sa nahli cez zábradlie dolu, odkiaľ pochádzal ten hluk.
„MI-CHA-EL!! MI-CHA-EL!! MI-CHA-EL!!!“ zborovo skandoval hlúčik ľudí, ku ktorým sa zo zvedavosti pridávali čoraz ďalší a ďalší ukazujúc smerom na mňa.
Zdvihol som hlavu, Michelle očami ohromene preskakovala zo mňa na zväčšujúci sa dav a zase naspäť. Usmial som sa, akože to nič a zamával všetkým tým ľudom dolu.
„Cítiš to? Cítiš tú energiu? Toto je súčasť môjho života.“
 
 

MICHELLE

 
Člap-šplech.
No paráda! Tak, to mám za to, že som Michaela nechcela obťažovať a vyštartovala z auta skôr ako sa mu stihli zaktivizovať jeho gentlemanské pudy.
Obe moje biele tenisky surovo dopadli do mazľavej bahnistej mláky a celé sa do nej zaborili. Vonku už bola tma ako vo vreci, malé časti ulice osvetľovali pouličné lampy, ale keďže šofér z bezpečnostných dôvodov zastavil na neosvetlenom mieste, mala som skrátka smolu. V duchu som trpko zanadávala, keď mi prskance blata doleteli až na tvár a odhalený krk. Na oblečenie som sa radšej ani nepozrela. Po špičkách som ako bocian prebehla cez kritické územie, už mi bolo jedno či budem od blata viac alebo menej, a prešla na suchú zem predstavujúcu chodník pred našim vchodom.
Až teraz som si uvedomila, že cestou späť muselo spŕchnuť, čo som v spoločnosti Michaela vôbec neregistrovala. Celú cestu sme vtipkovali, navzájom sa doberali a rozprávali sa o Michaelovom prijatí ponuky od spoločnosti Disney. Podrobnosti mi nechcel prezradiť, nevyzvedala som, no prisľúbil mi, že čoskoro mi to vynahradí priamou účasťou v zákulisí, načo som sa úprimne nadchla.
Začula som cvaknutie dverí a otočila sa. Už-už som ho chcela varovať pred nebezpečnou skratkou ku mne, ale Michael ako na povel prudko zastavil rovno pred močariskom. Otočil svoje čierne mokasíny a vydal sa druhým smerom, aby ho obišiel.
Ech, ako je to možné?? Má tento muž vari ešte nejaké ďalšie nadprirodzené schopnosti, o ktorých neviem?
„Ako si vedel, že tade nemáš ísť?“ významne som prevrátila oči, keď sa objavil po mojom boku.
Pery sa mu nevinne zavlnili. „Žeby inštinkt?“ Tajomne sa usmial a  rukávom mi začal z vlasov zotierať blato. „Ale ako vidím, tebe to veľmi nevyšlo.“
„Nie, nechaj tak,“ odmietavo som sa odtiahla a chrbtom ruky si pretrela pery, na ktorých som zacítila nepríjemnú chuť blata. „Chceš byť tiež špinavý?“
Michael bez váhania odpovedal. „Áno.“
„Ehm... čo?“ zaskočená som zahabkala ale potom sa s prívalom smiechu naňho vrhla, keď už nevládal udržať vážnu tvár.
„Tak ty by si rád trošku blatka? Rada ti to splním!“ zvýskla som a kým sa ma pokúšal držať okolo pása, z džínsov som si na prsty nabrala tmavé bahno a neľútostne mu nimi prešla po lícach a nose. „Ber to ako doplnok k prvému Aprílu!“
Vôbec mu to nevadilo, práve naopak, zazubil sa a s rukou ešte stále okolo môjho pásu ma rozjašene odtiahol pred vchodové dvere.
„Takže...“ vyslovila som v dobrej nálade, keď sme zaujali pozíciu oproti sebe.
„Takže...“ zopakoval.
Viditeľne sa nechcelo ani jednému z nás rozlúčiť, ale bolo už vyše jedenásť hodín a Michael, ako mi sám povedal, ráno odchádza na stretnutie do školy detí jeho manažéra, tak som ho nechcela oberať o spánok, ktorý nevyhnutne potreboval. Rovnako som ho však nechcela pustiť preč, bolo mi s ním tak skvelo.
„Hm... pôjdeš hore?“ spýtala som sa. Nevedela som čo s rukami, tak som si ich zasunula do vreciek a zľahla sa pohupovala dopredu a dozadu.
„Ďakujem, nebudem rušiť,“ roztomilo sa pousmial a uhol pohľadom. „Mal by som ísť, je už dosť neskoro...“
„Áno, to je...“ zamumlala som vyhľadávajúc jeho stratený očný kontakt.
„Nuž, hm...“
Ani jeden z nás sa však nepoberal na odchod. Už to začínalo vyzerať trochu komicky.
Potom sa mi uviedol do prevádzky pomyselný detektor na analýzu Michaelovho správania, pochopila som, že mu leží na srdci niečo, čo by mi chcel povedať, ale nejako sa mu to nedarilo dostať do slovnej formy.
„Michael?“ spýtavo som dodala, aby som ho donútila pozrieť mi do očí, čo sa aj podarilo.
„Som rád, že som ťa vtedy spoznal,“ vypadlo z neho po pár sekundách. Bez rozmýšľania som pritakala. „Aj ja, veľmi.“ Usmiala som sa.
Úsmev mi nesmelo opätoval a váhavo ma vzal za ruku. Hodila som sa mu okolo krku a on ma objal, ako ešte nikdy predtým. Pritúlili sme sa jeden k druhému a pevne sa držali celú večnosť. Odrazu som si spomenula: „Jé, zašpiním ťa!“ S nevôľou som sa mu chcela vymaniť z náručia, ale zadržal ma. „Nevadí, už sa stalo.“ Zasmiala som sa a akoby nič pomaly odstúpila, napoly čakajúc, že bude nasledovať bozk, ale nič sa nedialo.
„Teda... dobrú noc,“ stisla som mu dlaň na rozlúčku.
„Dobrú...“ naposledy sa usmial, obrátil a kráčal na odchod.
Znenazdania mnou prešiel neznámy pocit, že som na niečo dôležité zabudla.
Ach, čo to len...?
Reflexívne som si zdvihla opak ľavej ruky k očiam a zažmúrila naň.
Nesklamala ma.
Na slabo opálenej pokožke ešte stále svietilo slovo načarbané modrým perom. V duchu som si ho prečítala.
Prs
Prs???
Prevrátila som očami a z nápisu zotrela tenkú zaschnutú vrstvu blata.
Teraz som už svoju poznámku pochopila.
Rýchlo som sa obzrela. „Michael, počkaj!“
Michael bol už takmer pri aute, no počul ma a zdvihol zrak. Pribehla som k nemu a zalovila vo vnútri vrecka na mikine. „Niečo som ti chcela dať.“
V očiach sa mu zračila otázka, ktorú vzápätí vyslovil nahlas. „Dať?“
Vzala som jeho ruku, obrátila ju dlaňou nahor a vložila mu doň obsah vrecka. S rozpačitosťou sa mi vpil do očí.
„Chcem, aby si si ho vzal,“ rozhodla som a zavrela mu dlaň s briliantovým prsteňom.
Nasledovala logická reakcia.
„Čože?“ zhrozil sa, ruka mu stále visela vo vzduchu. „Nerozumiem... Prečo?“
„Myslím... pre nejakú charitu,“ objasnila som, načo sa mu zaleskli oči. „Ty určite vieš, kde to bude v najlepších rukách.“
„Michelle, ale to...“
„Ale čo...? Vezmi si ho, Michael. Naozaj to chcem, mne je nanič a on ho späť nechce. Tak aspoň poslúži dobrej veci.“
Michael zovrel päsť a rezignovane spustil plecia. „Tak dobre.“
Venoval mi jeden zo svojich najkrajších úsmevov a o jeden krok zmenšil vzdialenosť medzi nami. Pofŕkané pramene vlasov mi s potuteľným úsmevom zastrčil za ucho, nahol sa ku mne a vtisol mi vďačnú pusu na líce. Bol to dlhší bozk ako obvykle, dokonca chýbalo len niekoľko centimetrov od mojich pier.
Zachvela som sa očakávaním. Jeho bozk bol slastne horúci rovnako ako dych, ktorým mi ovial tvár.
Ach, nie. Je to tu.
Prichytila som sa ako zúfalo v tom túžim pokračovať. S privretými očami som čakala, zatiaľ čo na líci mi doznievali posledné stopy po jeho teplých perách.
Michael si však nedovolil zájsť ďalej.
Po počiatočnom sklamaní som sa prebrala z povzneseného stavu tváriac sa akoby nič, nechcela som, aby na mne spozoroval slabosť, ktorá ma na niekoľko slabých okamžikov opantala.
„Už naozaj pôjdem.“ Oči sa mu zasmiali. „A ďakujem.“
„Za čo? Veď tebe som nič nedala,“ tvár som mierne skrútila do úškrnku.
„Za deti,“ žmurkol na mňa, prsty mu na moment spočinuli na mojej ruke a potom nasadol do útrob auta.
Za stiahnutým okienkom ešte sledoval, ako som otvorila vchodové dvere a potom jeho čierna limuzína postupne splynula s tmavou diaľkou.
Zamkla som hlavný vchod do domu a vyzula si zablatené tenisky. Vzala som ich do rúk a v bielych ponožkách potichu cupkala hore schodmi na tretie poschodie dúfajúc, že po mne na dlážke nezostanú zablatené stopy.
 
 
 ***
 
„Tak čau,“ zavolala som za Becky odchádzajúcou opačným smerom a pohla sa cez dvojprúdovú cestu na zelenú signalizáciu semaforu.
Znovu prišiel pracovný týždeň a znovu začal od pondelka. Mne to však nerobilo žiadny problém, dokonca som sa v záujme zdravšieho životného štýlu rozhodla obísť autobusovú zástavku a ísť do práce pešo vychutnávajúc si krásny jarný deň. S dobrou náladou som pozrela na náramkové hodinky na ruke, ručičky ukazovali 07:38, zdalo sa mi, že čas plynie neobyčajne pomaly. Do začiatku pracovného maratónu mi zostávalo presne dvadsaťdva minút, takže som sa vliekla slimačím tempom.
„Prepáčte, mladá slečna,“ čísi hlas pretrhol niť mojich myšlienok práve keď som pokukovala po kašmírovom pulóvri vo výklade jedného z obchodov. Reflexívne som sa obrátila k starej žene v hrubom kabáte s taburetkou na hlave a drobným psíkom na vôdzke.
„Áno?“ prívetivo som na ňu zahľadela dopredu hádajúc, že potrebuje s niečím poradiť alebo hľadá nejaký konkrétny obchod. Nuž, aspoň spravím dobrý skutok, či nie?
„Prepáčte, že vás vyrušujem,“ zopakovala, ale skôr pre seba ako pre mňa, a skúmavo ku mne natiahla vráskavú tvár. „Ale nemohla som sa vám neprihovoriť, keď som vás uvidela... Vaše oči... vy žiarite!“
„Och, ehm, ďakujem,“ rozpačito som sklopila zrak a špičkou tenisky zaryla do diery v chodníku. „To sa vám asi iba zdá...“
„Namôjdušu, celá prekypujete šťastím,“ zanietene pohodila hlavou a do oboch rúk vzala moju ruku. „V tom bude isto nejaký mládenec.“ Nezbedne na mňa mrkla.
„Nemám žiadneho... No, ech, budem musieť ísť, prepáčte,“ vyjachtala som, pokrivene sa na ňu usmiala a pokračovala v ceste.
Ja... že žiarim? Nohy ma niesli pomaly ďalej, ale hlava sa neprestala venovať tomu zvláštnemu komplimentu. Od cudzieho človeka.
Aký mám ja dôvod na také viditeľné šťastie? Ako to, že o tom neviem?
Zastavila som sa a pozrela na vlastný odraz vo výklade klenotníctva.
Nič. Stále sú to tie isté oči ako doteraz.
Tá žena len tárala, pravdepodobne sa nemala s kým porozprávať, preto ma oslovila. Jasné. Ako inak.
Zahla som za roh a po desiatich minútach chôdze som zočila dôverne známu budovu kliniky vytŕčajúcu spoza vrcholkov zelených stromov v parčíku. Do očí mi ale okamžite udrel červený novinový stánok postavený pred parkoviskom. Namierila som si to k nemu v duchu si prehrávajúc telefonický rozhovor s Michaelom.
Čo ak...
Pani predavačka práve otvárala, ledabolo som pohľadom zavadila o drôtený regál s pozastrkovanými časopismi a novinami od výmyslu sveta. A... uch.
Od samej hrôzy som zostala stáť ako prikovaná. S pocitom ako keby mi dal niekto zaucho som neveriacky zízala pred seba.
Môj Bože. Tak predsa.
Michael ma na to síce vopred upozorňoval, ale realita bola snáď ešte horšia ako moja najbláznivejšia fantázia.
Najprv som hľadala čo i len jeden časopis, kde by sa o nás dvoch nepísalo.
Taký tam nebol žiaden.
Zrakom som kmitala z jednej obálky na druhú, neschopná jedinej rozumnej myšlienky som filtrovala všetky tie okázalé titulky.
The Times, Black Beat, The Sun, Daily Mirror, People, Ebony, Jet, Right!, dokonca Playboy... Sú tu všetky, a z každého na mňa hľadí vlastná tvár povedľa tej Michaelovej. Desiatky tých istých záberov sa mi horúčkovito premieta pred očami až pocítim ľahkú nevoľnosť, strácam pevnú pôdu pod nohami a hádam zamdliem...
M. Jackson: Tak predsa je na ženy!
Tajomstvo Michaela Jacksona odhalené: Má milenku!
Neznáma kráska: Sestrička z nemocnice?
Wacko Jacko a toto dievča: Nový hollywoodsky pár?
Prichytený Jackson!! + príloha: Michaelov milostný život
Jacko, prečo ju nepriznáš??
Neznáma žena: Zachráni Jacksona spred samoty??
Hnedovláska v pozadí: Nová Billie Jean?
Horúce odhalenie: Zaľúbený Michael a pikantné detaily
Nálada mi razom klesla na mínus sto bodov. Mám chuť všetky tie časopisy zdrapiť a roztrhať na mikroskopické kúsky. Čo si to dovoľujú??
Ako im to vôbec napadlo? Ako?
Na základe jednej nevinnej fotky robia takéto nafúknuté závery. Veď na tých záberoch nie je nič, fatálne nič. Iba s Michaelom stojíme vedľa seba, nič viac. Pokojne by mohli zlepiť moju portrétovú fotku s jeho a vyšlo by to narovnako. To naozaj spravia pre peniaze čokoľvek...? Sklamanie zo mňa priam srší, snažím sa uhýbať nespravodlivým slovám a „zaručeným zdrojom z blízkeho okolia“ vycapeným na takmer každej tretej obálke.
Uf, nadýchni sa. Nemysli na to, nedaj im šancu... Choď preč a vykašli sa na to.
Áno, musím vypadnúť... inak od mojej zlosti celý stánok ľahne popolom. Čo by bolo trošku nespravodlivé, priznajme si.
Rozbehla som sa smerom ku vchodu do nemocnice, náhle som však prudko zabrzdila.
Ale... čo ak to tam už vedia? Určite to už niekto videl...
Dofrasa aj s bulvárom!
Čo im poviem? Budú mi veriť?
Čo ak si dajú dve a dve dohromady a prídu na to, že ja som to dievča z fotky zachytenej v našej nemocnici? Z tej fotky spred... skladu?
Toto nezvládnem. Spätne cúvam a chvíľu sa pohrávam s myšlienkou otočiť sa na opätku a vziať nohy na plecia.
Potom sa ale zarazím a od toho šialeného nápadu upúšťam. Nie som predsa zbabelec.
A čo je najpodstatnejšie – nemám sa za čo hanbiť.
Tak dobre, idem na to.
Odhodlane rozrazím dvojité dvere a vpadnem dnu. S očami preventívne zrazenými k zemi postupujem chodbou, nastúpim do prázdneho výťahu a vyveziem sa hore. Zo šatni sestričiek vychádza neprimerané ticho a keď vstúpim, nikoho tam niet.
Bez slov sa teda prezlečiem z čiernych džínsov a fialovej halenky do povinného ošatenia a keďže mám ešte pár minút k dobru, sadnem si na drevenú lavicu s úmyslom navodiť si duševnú rovnováhu a definitívne vymazať bulvárne výmysly zo svojej preťaženej mozgovej kapacity.
Je to v pohode. Prečo sa vlastne vzrušujem? Je to len bezvýznamný bulvár a nikto to nebude brať váž-
Náhle sa myknem.
Na dverách mojej plechovej skrinky sa na mňa doslova „vyškierajú“ dve zlostne vyryté čarbanice, ktoré tam predtým určite neboli. Rázne vstanem a kľaknem si, aby som lepšie videla.
Prstom po nich prejdem. Sú skutočne tam, nezdalo sa mi to. Jedna je nešikovne zatretá nánosom ceruzky na oči, ale dá sa prečítať.
Zlatokopka!
Skvie sa celkom dobre čitateľný nápis, ktorý sa ani omylom nezhoduje s mojou osobou. Očividne to pre niekoho bolo prislabé pomenovanie, tak si to rozmyslel a rozhodol sa pritvrdiť druhým nápisom. V spánkoch mi pulzuje hnev, keď ho čítam znovu a znovu.
Šľapka!!!
Takže to už vedia.
Niekto tomu dokonca uveril. A sakramentsky sa mu to nepáči.
Zaťatými päsťami udriem po dvierkach, aby som uvoľnila tlak, ktorý sa vo mne nahromadil a zronene klesnem na podlahu.
Kto ma tak nenávidí?
 
 ***
 
Čas však bil nemilosrdne na poplach, čím ma prinútil zaradiť sa do pracovného nasadenia v plnej sile. Počas práce v ambulancii s doktorom Burnsom (ktorému sa síce raňajšie plátky dostali do rúk, ale nebral ich vážne) sa nevyskytovali žiadne komplikácie.
Jediným postrachom boli chodby plné šepkajúcich a zazerajúcich kolegov a kolegýň a ustavičné, často dotieravé narážky jednotlivcov. Jedni ma znenávideli za to, že som sa „nepochválila“ svojim „novým vzťahom“, iní za to, že pasiem po jeho peniazoch a ďalší kvôli tomu, že som Michaela odmietala využívať v ich prospech, takže vznikali reči, že som chamtivá a z Michaela ťažím len pre svoje blaho, čo boli tvrdenia pritiahnuté za vlasy. Najhoršie som znášala, že osoba, ktorá mi bola na klinike najbližšia – Nicol - sa mi obrátila chrbtom s tvrdením, že som ju vraj nikdy nepovažovala za priateľku, keď som sa jej nezdôverila so svojim súkromným životom. Avšak ona nechápala všetky moje dôvody mlčanlivosti a na akékoľvek vysvetlenia už bolo neskoro.
Možno som spravila chybu.
Po pár hodinách som to vzdala a otupene ich prehliadala, čo bol akýsi obranný mechanizmus môjho podvedomia a keď sa objavil Michael kvôli svojej pravidelnej terapii, z akéhosi dôvodu nevediac ešte o ničom z toho, čo sa objavilo na pultoch, na moje plecia sa vznieslo ešte väčšie zlovestné mračno ohŕňania nosmi od veľkej časti sestričiek i doktorov.
Michaela som informovala o najnovšej správe, o následkoch som sa nezmienila ani slovkom, tým som zaťažovala iba svoju hlavu, nechcela som do toho zapliesť ešte i jeho, beztak toho mal veľa i bez mojich ponosovaní. Ubezpečoval ma, že sa mu to stáva pri každej žene, s ktorou sa kedy objavil po boku a že média to časom prestane baviť.
Doma ma nečakalo nič iné, ako Beckyne múdre reči typu „ja som ti to vravela“. A aby toho nebolo málo, neskôr večer celým bytom zaznel zvuk drnčiaceho telefónu, čomu som dúfala, že sa vyhnem.
„Je to tu,“ pomyslela som si a s povzdychom prijala hovor. Ako som očakávala, bola to moja matka. Dala si do súvisu minulý článok so mnou (otec všetky staré časopisy zbiera, takže sa nemusela ani veľmi namáhať), čo mi zabezpečilo rovnú hodinu dohovárania, otázok, vysvetľovania, roztrpčenia, sklamania, a výčitiek, ako teraz vyzerá jej dcéra pred susedmi a tak ďalej.
Keď som zložila, netúžila som po ničom inom, ako opäť stretnúť tú neznámu starenku a spýtať sa jej, či mi ešte stále vidí v očiach to, čo naposledy.
Myslím, že by si dvakrát rozmyslela, čo mi odpovie.
Deň sa striedal za dňom, klamlivé reči okolo môjho vzťahu s Michaelom sa stupňovali, vznikali nové a nové „oficiálne“ verzie, bolo to ako v začarovanom kruhu a ja som pochopila, akú neuveriteľnú moc majú média a ako ľahko dokážu prostredníctvom niekoľkých slov zmanipulovať ľudí. Bulvárne zasahovanie do môjho súkromia sa chtiac-nechtiac stalo súčasťou môjho života, ale vedela som, že kvôli Michaelovmu priateľstvu by som bola schopná podstúpiť toto riziko znova.
 
 
***
 
Ubehli takmer tri mesiace odkedy som sa prvýkrát objavila na titulnej strane, Michael už ukončil svoju pravidelnú liečbu na našej klinike, ale pre nás sa nič nezmenilo, neprestali sme sa stretávať. Dokonca sme sa vídali častejšie než predtým. Svojim spôsobom sme si vynahrádzali čas, ktorý by sme sa inak videli u mňa v práci. Michael ma bral skoro všade so sebou, navštívili sme spolu nespočetne veľa galérií, múzeí, boli sme spolu na premiére Star Wars a filme Čeľuste a niekoľkokrát v Disneylande, ktorý som si zamilovala.V jeho spoločnosti mi bolo dobre, veľmi dobre, a očividne to tak cítil aj on.
Postupne som sa preprogramovala na Michaelovu skepsu voči médiám a začala byť voči všetkým rečiam rovnako imúnna a zdanlivo ľahostajná ako on. Často sme sa s Michaelom na tých najbláznivejších historkách (Jackson: Utajená svadba!) zabávali, aj keď nás to nenechávalo chladnými. Prestávala som si to všímať, brať na vedomie a zistila som, že sa mi tak žije oveľa ľahšie, aj keď som sa sem-tam počastovala imaginárnymi výčitkami za to, že som Michaela nepočúvla skôr. Zatiaľ čo mňa psychicky trápili ľudia na klinike, Michaela si doberali jeho bratia (ale v oveľa nevinnejšej forme) s výnimkou jeho otca, ktorý mal často nemiestne poznámky na Michaelovu adresu, ako mi sám po čase prezradil (to už bolo horšie).
Nič z toho však naše priateľstvo nepoznačilo, hoci odkedy sa moja osoba dostala do súvisu s tou jeho, nebolo to už také ako predtým. S Michaelom sa oficiálne nedalo stretnúť len tak hocikde vonku, mimo mediálnej senzácie a davovej hystérie, na to sme museli vynaložiť značné úsilie, aby sa nám to aspoň ako-tak podarilo. Jedinou a najväčšou istotou zatiaľ zostávali jeho masky a kostýmy, ale keďže som bola v novinách pretriasaná aj ja, Michael ich využíval najmä v mojej neprítomnosti alebo, ako som sama navrhla a zrealizovala, prezliekla som sa aj ja a spoločne sme vyrazili von navzájom si doberajúc náš „skvelý vkus“.
Cez to všetko som si už nevedela predstaviť život bez neho, bez jeho očí, humoru, hlasu, smiechu a vzrušenia, ktoré mi vniesol do života. Niekedy som sa pristihla, ako uvažujem nad tým, aký by bol môj život, keby som ho toho dňa v bare nepobozkala a vždy mi vyšlo, že by som sa bez neho nudila a nežila takým plnohodnotným životom ako teraz.
Začiatkom júla nastal ten prevratný okamžik, kedy som Michaelovi dovolila vstúpiť do svojho sveta a ukázala mu izbu v čase Beckynej neprítomnosti. Michael sa chvíľu zdráhal, kým vstúpil do môjho osobného priestoru, ale nakoniec prekonal zábrany, ktoré pramenili z jeho výchovy á la stará škola (a ktorá sa mi na ňom páčila najviac). Pozorne si všetko obzeral a ja som si pre zmenu obzerala jeho. Tentoraz mu hruď obopínala červená košeľa, na ktorej mal čierne sako a ostatok tvorili klasicky čierne nohavice a čierne mokasíny. Na pohľad jednoduchý štýl, ale na Michaelovi by vyzeralo dobre aj vrece od zemiakov, o tom nebolo pochýb. Zvlášť keď celému outfitu dodávala šmrnc jeho pekná súmerná tvár a lesklé navoskované kučierky.
Odtrhla som od neho zhypnotizovaný pohľad a v tom som postrehla na koberci pred posteľou otvorený balíček vložiek.
Moje nervy, čo tam ten robí??!
Bleskovo som očami zamierila na Michaela, práve bol otočený na stranu a obzeral si zarámovaný obraz nad posteľou. Využila som ten moment, navonok prirodzene sa premiestnila a nohou balík nenápadne odkopla pod posteľ. S malou dušičkou som dúfala, že si ho Michael nestačil všimnúť a s úľavou podišla k nemu.
„Odkiaľ ho máš?“
„Ten? Kedysi mi ho dal starký, prečo?“ odpovedala som na margo obrazu.
Michael na mňa stále vyjavene zazeral, obočie mu vyskočilo do výšky a na perách sa mu rozlial užasnuto-pobavený úsmev. „Asi nevieš, aký je to obraz.“
„Ako aký? Umelecký,“ zasmiala som sa na sebe v domnienke, že si zo mňa len uťahuje.
„Asi by si mala vedieť, že je od Moneta. Reprodukcia, samozrejme.“ Vyhlásil a pery sa mu jemne skrútili. Jeho nečitateľný výraz ma zneistil. Po mojom vyzvaní sa pokojne usalašil na posteli a lakťami sa zaprel do mäkkého matracu. Očami nevinne sledoval moju reakciu. Azda ma skúša?
„Monet. No jasné!“ zahlásila som znalecky a ťukla sa po čele.
Doprdele, kto je to ten Monet?
Michael ma však okamžite prekukol. „Priznaj sa... nevieš o koho ide, však?“ Nadvihol sa bližšie ku mne a veľavýznamne mi zahľadel do tváre.
„No dobre teda, priznávam sa,“ rezignovane som vhupla na posteľ vedľa neho a oči obrátila k stropu. „Nemám ani poňatia. Ale ty mi to určite povieš, však?“
„Michelle, čo si mala z dejín umenia?“ doberal si ma provokačne. „Monet je perfektný maliar s neuveriteľnou fantáziou. Ale tento obraz má jednu malú chybičku...“
„Akú?“ preniesla som všetku pozornosť naňho a rukami si podoprela bradu.
Michael bez slova vstal, obraz zvesil, obrátil hore nohami a zase zavesil. „Takto je to lepšie.“
„Echm,“ zapýrene som sa poškriabala na nose a pozrela na celkom nový výjav, ktorý sa na ňom objavil „Konečne mi dáva zmysel.“
„Občas stačí málo, aby sme veci videli inak,“ poznamenal s úsmevom.
Zrazu mi niečo preletelo hlavou.
„Och, poď, ukážem ti niečo, čo by ťa mohlo zaujímať!“ energicky som vyskočila a naznačila mu, aby šiel za mnou. Zaviedla som ho za protiľahlé dvere a postavila ho pred „Beckynu stenu slávy“.
„Čo ty na to?“ prekrížila som si ruky a hodila po ňom očkom.
Michael si najprv mlčky obzrel celú nástenku a potom sa zameral na každý jednotlivý podpis zvlášť. Bola som extrémne zvedavá, čo na to povie. On sám bol jednou z legiend patriacou medzi tie mená a o to bol môj záujem väčší.
„Tak tomu sa povie zbierka! Tiež by som takú chcel,“ zažartoval a úsmevne si zahryzol do spodnej pery. „Ale počkať...“
„Čo si zbadal?“
„Toto má byť autogram Princa??“ zamračil sa. Pozrela som mu cez rameno, aby som mohla potvrdiť jeho otázku.
„Vyzerá to tak.“
„Ale to nie je jeho podpis, je falošný.“ V strede čela sa mu spravila znepokojená vráska.
„Si si tým istý? Ako to môžeš vedieť?“ vyvalila som oči. „Mne sa zdá v poriadku...“
„Viem to. Prince sa podpisuje inak. Nad písmenom i nerobí bodku, ale guličku. A jeho písmo je naklonené doľava.“
„Bože, Michael, ty si úžasný!“ odvetila som. „Becky to radšej nepoviem, takže psst.“ Naznačila som sprisahanecký posunok. „Ale keď už sme pri tých podpisoch - mohol by sa pán Jackson zaradiť medzi tu prítomných...?“ Mrkla som naňho a podala mu pero.
Ladným pohybom ruky a hlavne jedným dokonalým ťahom sa podpísal na kus papiera a ja som mu poďakovala pusou na líce.
„Mimochodom, tvoj starký ešte žije?“ odrazu zmenil tému (kamufloval tým červenanie, neušlo mi).
„Hej, žije. Dokonca aj starká,“ zaškerila som sa.
„A kde bývajú? V Rosemeade?“
„Nie, žijú v Európe. Vlastne najprv sme tam bývali s nimi, až neskôr, keď som mala tri a pol, sme emigrovali do Rosemeadu.“
„Naozaj? To som netušil, myslel som, že si rodená Američanka. A odkiaľ teda pochádzaš?“ zaujímal sa s hlavou rozkošne naklonenou na jednu stranu.
Nemyslela som, že na túto tému niekedy dôjde, ale Michael ma prekvapoval vždy, keď som to najmenej čakala. Po malom zaváhaní som mu poskytla odpoveď.
„Z Československa.“
 
 
 
MICHAEL
 
 
„Michael! Konečne!“
„Prepáč, teraz nemôžem, mám niečo na práci,“ slušne som odbil Randyho, ktorý mi otvoril a zrýchlil krok smerom do knižnice. Zapálene som vtrhol dnu a zaplesol za sebou dvere.
Ako je to možné? Prečo som nikdy nepočul o Československu?
Cítil som sa ako najväčší hlupák.
Z najbližšej police som vytiahol ťažký hrubý atlas, usadil sa na zem do tureckého sedu a horúčkovito ním začal listovať. Našiel som si Európu a prstom začal prechádzať po celom jej území.
A potom som naňho narazil. Medzi Nemeckom a Maďarskom.
Taký veľký štát a ja som o ňom nevedel?
Naštartoval som všetky pamäťové bunky, aby som si zapamätal čo najviac a knihu napokon zaklapol.
Musím si o tom štáte kúpiť zopár kníh...
Náhle som zbystril pozornosť. Niekto sotva počuteľne zaťukal na dvere, už z toho som dokázal vydedukovať, že išlo o mamino klopanie. Vždy totiž vyznelo na spôsob „neobťažujem?“
„Poď, mami,“ láskavo som ju vyzval, keď sa jej hlava objavila vo dverách.
„Nevyrušujem ťa?“ milo sa spýtala. „Zdalo sa mi, že si prišiel trošku napätý alebo sa mýlim?“
„To nič, som v pohode,“ usmial som sa na dôkaz. „Potrebuješ niečo, mami?“
„Nuž, rada by som sa s tebou porozprávala,“ uvelebila sa na kresle predo mnou a pohladila ma po tvári. „V poslednej dobe sa mi zdáš iný, Michael. Doma sa zdržuješ len veľmi málo, neustále si zamyslený, ješ pomenej... Čo sa s tebou deje, zlatko? Máš nejaké starosti?“
„O žiadnych neviem,“ oponoval som. „Teda... aspoň v rámci možností.“ Mal som na mysli bulvárnu poľovačku na moju osobu, mama pochopila.
„Ale niečo sa mi na tebe nezdá, a matka to vycíti,“ zhodnotila, keď sa mi lepšie prizrela a podozrievavo prižmúrila röntgenové oči. „Nemá s tým náhodou niečo spoločné to dievča?“
„Myslíš Michelle?“
„Áno, presne tú.“
Zahryzol som si do pery. Mama z môjho rozprávania vedela o Michelle podstatne veľa, no nikdy mi otázku takéhoto charakteru nepoložila. Vyviedlo ma to z miery, narazila na moju slabinu, na niečo, v čom som sa ani ja sám nedokázal vyznať, no už asi bolo načase vyjsť s mojimi zmiešanými pocitmi von a na to nebolo lepšej „bútľavej vŕby“ ako mojej mamy.
„Ja... neviem. Vieš, keď som s ňou, zabúdam na všetok ten chaos okolo mňa, cítim sa akoby ma zatiahla do normálneho sveta, kde neexistuje žiadny Michael Jackson, ale iba obyčajný muž, je to tak magické. Ale... niekde hlboko vnútri som... teda myslím, že som presvedčený, že ju nechcem za kamarátku...“
Katherine spozornela.
„...Ale... za niečo viac...?“ hádala empaticky.
Oči som zaboril do huňatého koberca zaskočený otázkou, na ktorú priamo odpovedať bolo ťažšie ako som si myslel.
„Obávam sa, že áno.“                                                   

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

priznanie

(Aďuška-Jackie, 15. 8. 2012 23:21)

No tak toto ma dostalo !!!
To priznanie bolo odvážne a také jemné a neže ... zaskočilo ma to slovíčko, že obávam sa ... prečo by sa obával ? .. hádam to nejako objasní :-))

že... milujem tú story :-*

(Lili (Moonwalker_Girl) , 12. 2. 2011 17:58)

Mno mojčo... všetky kapitoly, ktoré si doteraz napísala boli suprové, dokonalé, fakt úžasné... lenže táto má v sebe osobité čaro :D... celá kapitola ma úplne dostala, ale najviac ma dostalo asi to, ako si tam písala, že Michelle je z Československa. Kks, tam som úplne nemohla... fakt úžasné... a potom Miceky aký dobrý že musím si kúpiť zopár kníh o tom štáte... aký vzdelanec :D... a potom aj to že jak sa Mike vyznal v umení - teraz narážam na ten obraz - to bolo superné... a dosť ma "nasralo" to, ako všetky noviny písali o nich dvoch, že nový Hollywoodský párik... no tccc... ( ja to beriem tak, akoby to bola realita, pretože všetko čo čítam skutočne prežívam a všetko si to predstavujem ). Ale perfect part:-*... len tak ďalej... inak ja verím že tá inšpirácia pre tvoj príbeh prichádza zhora... od Michaela... a verím, že má z teba radosť :-* ... MBY:-*

I like It!!

(Vika, 11. 2. 2011 21:22)

B-O-M-B-A-S-T-I-C-K-É !
N-E-U-V-E-R-I-T-E-Ľ-N-E Ú-Ž-A-S-T-N-É !
Vážne neviem, kde začať :O Je toho straaaaašne veľa.
Najprv by som asi chcela povedať, že ku každej kapitole ti píšem aká je úžastná, dokonalá a tak ďalej, (a myslím to naozaj, su dokonalé)ale táto je úplne o niečom inom. Opísané a spracované sú všetky kapitolu jedinečne, ale obsahovo ma táto takmer umučila :D
Čakala som, že keď to začne medzi nimi iskriť bude to niečo neuveriteľne krásne..ale AŽ TAK KRÁSNE? :O Priznávam, že tento príbeh ma baví viac ako knihy :Upírske denníky, Harry Potter atď ..
Keď si opisovala to, ako sa k nej Michael približuje, doslova som to hltala. Po každých dvoch riadkoch som si to minimálne 3 minúty predstavovala. (Asi preto som to nestihla prečítať za jeden deň :D)
Bola som z toho neskutočne mimo. Akoby som tam stála, a pozerala na nich. Cítila som to ich napätie a túžbu... neviem to ani opísať :O
Ďalej, keď sa tak dlho a nechcene lúčili, dúfala som, že celá kapitola bude len o tom :D Bolo to take roztomilo nežné, až som mala chuť vbehnúť do toho príbehu, odstrčiť Michelle nabok, a zaujať jej pozíciu :D
Keď som si prečítala, ako Michelle ucítila Michaelov teplý dych, cítila som ho aj ja. Celkom som sa vcítila do jej role, akoby som tam bola.. jediné čo chýbalo do úplneho vžiatia sa do toho príbehu bolo už len vážne pred sebou vidieť Michaela.
Neopísateľne veľký krč v mojom tele sa uvoľnil, až keď za sebou Michelle zatvorila dvere :D Dovtedy som bola v napetí či nepríde pusa, alebo či sa niečo nestane..
Vázžne som cítila ako som sa uvoľnila, keď už bolo po všetkom :D
VLOŽKYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYYY :D:D:D:D:D:D:D:D:D aaaaach :D to bolo perfektné! :D :-* Čo by asi tak Michael spravil keby ich zbadal? :D:D:D
Like! :-* Československo :O To ma už ako zaskočilo :D ale pripadala som si významne :D.. Jeah! Ďakujem Miška.. celkom určite ďakujem za všetkých ľudí, bývajúcich na Slovensku a hlavne Milujúcich Michaela :)
Viem, že som na nespočetne veľa veci pozabúdala, ale snáď som sa ti aspoň trocha odvďačila za krásne-krásny príbeh ;)
Je mi ľúto, že mám naňho trocha menej času, ale užívam si ho stále rovnako. Strašne mi pomáha odreagovaŤ sa..nech už mám akokoľvek zlý deň, keď si na jeho konci prečítam túto STORY, vylepší sa aspoň o tých 80% :)
V-E-Ľ-K-É Ď-A-K-U-J-E-M !
M-I-C-H-A-E-L M-I-L-U-J-E-M Ť-A !

:) wonderful

(nika13, 8. 2. 2011 15:24)

krásne :) darí sa ti ako vidím ..super ..velmi sa vždy teším ked napišeš novu kapitolu :) každy den tu hladam či už si pridala novu , a vždy ked uvidim neprečitanu čast hned sa na nu vrhnem :) peknéé naozja..a dakujem že pišeš :) myslím že viacerí za to dakuju ...je to famózny pribeh

:))

(Kačenka, 8. 2. 2011 15:19)

Mišička moja drahá:) tvoje slová sú také krásne,vždy ma unesieš niekam do neznáma:) Ach nádhera ja naozaj nemám slov na tvoj úžasne krásny a prepracovaný príbeh.Naozaj mi to pripadá akoby si opisovala svoj život do svojho denníčka a potom mi to dala prečítať:) Nikto naozaj nikto nemá na tvoj príbeh,lebo ty si jedinečná a tvoje písanie nemá konkurenciu ani u profesionálnych spisovatelov a to je pravda asi si ta pridám na fb medzi oblúbených spisovatelov:D ILY GBY:*

Tie vložky ..

(Ria, 7. 2. 2011 17:02)

:DDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDD nemôžem z toho .. asi 5 minút vkuse rehot :D ...
.. a zase si ma očarila :) .. prekrásna časť .. ale pusy som sa znovu nedočkala :/ .. (aj keď už niečo sa tam črtá) :D .. úplne som stŕpla keď sa mali pobozkať .. tak strašne im to prajem :).A to blato a ten koniec uplne total romantické :) .. nádherné
... to s tým Ćeskoslovenskom by ma v živote nenapadlo (na to si tu ty :D)
.. no a k tým vložkám sa nevyjadrujem ,keby sa to stalo mne neviem ,čo by som robila :D :D (osobná skúsenosť ?? :D)

Ďakujem že si :* .. ILY GBY :*

...

(Stanči, 6. 2. 2011 18:09)

Takže MICHELLE :D
Umieram....Bože boli tak blízko a musel ich niekto vyrušiť...ale nemám tu čo nato nadávať, sama som to tak spravila, takže nie som o nič lepšia :D
No situácia v apartmáne...priznám sa premýšľala som nad všetkými možnými situáciami, čo by sa tam mohlo odohrať, ale toto by ma teda nenapadlo :D PREKRÁSNE :D
Ďalej...to s tými novinami...články o ich vzťahu...zase to máme podobné :D ale ako si mne napísala, aj keď máme podobné myšlienky, každá z nás to podá inak (chápeš) :D
Potom Československo...to ma milo prekvapilo...toto by ma asi nikdy nenapadlo...wow zaujímavé :D

Vložky...čože :DDDDDDDDDDDDDDDDDDDDDD

Skrátka úžasná story. Milujem ju, zbožňujem ju, závisláčim na nej, tak ťa poprosím, rýchlo ďalšiu, lebo to nevydržím. Potrebujem to ako drogu :D
Ty Spisovateľka teším sa na ďalšiu....

ILY, GBY, MBY :-**************************

...

(Ivusska, 6. 2. 2011 17:17)

Samozrejme, neočarili ma len tieto events, všetko sedelo ako uliate, bolo to tak neskutočne perfektné a skvelé a grandiózne, bravo bravissimo! Tri krát hurá Miške! Dokonca aj tá maličkosť, keď si tam vymenovala tie magazines, kde o nich písali, sa mi páčila, ty dbáš o všetko, yes! :D
Chybičku, o ktorej som ti vravela, som už nenašla. A myslím, že si to nikto nevšimne, určite to bol len nejaký detail, a... vieme, že niektorí si na detaily, bohužiaľ, nepotrpia :D
Chcem ti poďakovať, Mišelína. Úžasne si mi spríjemnila večer a zároveň nasadila milión chrobákov do hlavy (vážne, ešte aj pred spaním som na to myslela). Ten tvoj fenomenálny štýl písania privádza moju story do rozpakov, urobilo ma to APATICKOU (:D) voči ostatným poviedkam, neviem si predstaviť, že by sa objavil nový príbeh o Michaelovi, ktorý by svojou kvalitou predčil ten tvoj. Mám pocit, že sa to jednoducho NEDÁ.
Opäť sa celá topím v sladkej, cukrovej vate, pretože moje komentáre určite znejú ako vata, ale pre teba určite majú zmysel, všetko som napísala from the bottom of my heart :-* Prosím, don’t stop till you get enough (a ani potom neprestávaj, ani keď budeš mať dosť! Budem stáť nad tebou a ty budeš písať ďalšie a ďalšie časti:D), bola by to galaktická a vesmírna škoda. Milujem tvoj príbeh tak najviac ako viem a teším sa na new chapter, už teraz ma svrbia oči a myseľ od nedočkavosti :D
Všetko, čo si napísala do tejto časti, sa muselo stať. Muselo. Neverím, že by to bolo inak (jedine, ak by sa Michelle premenovala na Ivette, potom by som tomu uverila ešte viac :D), neexistuje žiadna Dajana, žiadna Líza, žiadna Debora ani Taťána, toto je Michaelova láska. Pevne verím, že on by to tak cítil a prežíval tiež.
ĎAKUJEM, ĎAKUJEM, ĎAKUJEM :-* Keep michaeling, my dear. ILY most, GBY! :-*
(HA!! Znovu sú moje komenty prvé!!)
Tvoja verná friend & reader Ivuška :)

...

(Ivusska, 6. 2. 2011 17:17)

- Tetka, ktorá povedala Michelle, že jej oči žiaria, prišlo mi to akési známe :D Neviem, či ťa inšpirovalo to, na čo myslím, ale ja milujem, ak čerpáš z reálnych situácií, to rada robím aj ja :) Dodáva to tomu takú... reálnosť :D

- STUPID DAMNED DISRESPECTFUL TABLOID TRASH!! :D Strašne ma to celé rozčuľovalo, najmä to, ako sa k Michelle správali jej kolegovia, it sucks!! Mala som na nich nehorázne nervy, najradšej by som ich vyfliaskala a narevala na nich, nech sa spamätajú! :D Neviem si ani predstaviť, ako musel Michaelovi bulvár zasahovať do života a preto úplne chápem, prečo si tak úzkostlivo strážil svoje súkromie, za to ho nikto nemôže odsudzovať. :/

- Tie odseky, kde si opisovala ich tri mesiace „randenia“ (môžem to tak nazvať?) boli úžasné, pripadalo mi to ako vytrhnuté zo životopisnej knihy Michelle, vyznelo to celé úplne pravdivo a všetko do poslednej bodky som ti uverila a zožrala aj s navijákom. :-*

- Vložky – no comment :D Ďalší nekonečný záchvat smiechu

- MONET! :D Michael ma očaril ako znalec umenia a Michelle pobavila ako laik :D Najviac sa mi rátalo keď ho M. obrátil hore nohami, to som skoro praskla znovu :D

- Hrozne ma prekvapilo, keď Michelle povedala „Československo“, na chvíľu som na to len zízala :D Wow, teraz sa to približuje skutočnosti ešte viac :)

- „Ja... neviem. Vieš, keď som s ňou, zabúdam na všetok ten chaos okolo mňa, cítim sa akoby ma zatiahla do normálneho sveta, kde neexistuje žiadny Michael Jackson, ale iba obyčajný muž, je to tak magické. Ale... niekde hlboko vnútri som... teda myslím, že som presvedčený, že ju nechcem za kamarátku...“ Krása, krása, krása. Michaelove city popísané úplne presne :-*

...

(Ivusska, 6. 2. 2011 17:16)

Takže ideme na to:
- Prvá veta. „Ovinul som prsty okolo ruky, ktorou sa ma snažila zadržať a jemne ju potiahol dovnútra.“ K tej som sa ti vyjadrila už na pkci, pripadala mi na začiatku strašne dirty, ale v skutočnosti na tom nič nebolo :D Takže ju tu musím pripojiť.

- Očarilo ma to, že Michael ako nie typický muž, nezaviedol Michelle do svojho apartmánu na TO, ale aby jej ukázal nádherný výhľad z balkóna – uch, och, myslím, že v reálnom svete sa toho od men nedočkáme. DAMN. We want gentlemen back!

- Michaelova túžba pobozkať Michelle – och, čo ti budem vravieť, do toho som sa tak zažrala, až mi takmer búchalo srdce a tak som v duchu držala prsty, aby sa im to konečne podarilo – á NIČ! Naozaj by ma zaujímalo, ak by sa toto v reálnom živote stalo a nevyrušili by ich tí ľudia, pobozkali by sa? :O

- „Cítiš to? Cítiš tú energiu? Toto je súčasť môjho života.“ – ZABILA. [oh yeah, hip hop! :D]

- Musela som sa pousmiať, keď Michelle dopadla do blata, v tomto s ňou naozaj cítim, pretože tieto situácie sú môjmu srdcu blízke :D

- A naopak, keď Michael blato racionálne obišiel – áno, presne to milujem, ak spravím nejakú hlúposť a niekto mi ukáže, že sa to vôbec nemuselo stať. Také veci mám na dennom poriadku, čiže si ma tým dostala! :D

- Keď sa tak nádherne objali, takmer som sa roztopila, jeho objatie muselo byť tým najbezpečnejším, najteplejším, najmäkším, najvoňavejším, najpohodlnejším, najúžasnejším miestom na celom svete.

- Prs. Treba niečo dodať? :D :D

- Michellina veľkodušnosť, bolo to hrozne milé :-* A následný bozk na líce, priam som cítila s Michelle to sklamanie, keď nepocítila jeho pery na svojich!! Vrr.

...

(Ivusska, 6. 2. 2011 17:15)

Miška.
Ak by som túto časť čítala svojím normálnym, prirodzeným tempom, dala by som to za desať minút. Ale ja som to čítala POL hodiny. Čo je o 200% viac! :D
A prečo? Hltala som každé, každučké jedno slovo, nemohla som sa od toho odlepiť, iba keď som dostala záchvat smiechu tak som ti to utekala napísať do RP, aby som nezabudla, z čoho mám taký „výtlem“. Úplne si ma dostala, absolútne očarila a ... nemám slov. Po prečítaní som zostala na pár sekúnd speechless.
A potom sa to začalo. Ty si ma donútila PREMÝŠĽAŤ o všetkom, čo si napísala, myšlienky sa mi hlavou len tak vírili, predstavovala som si, ako to bolo, ako to bude pokračovať ďalej, tak či onak, myslela som na Michaela a uvažovala, aké by bolo ocitnúť sa na mieste Michelle, akí by boli s Michaelom pár, absolútne totálne na cucky ma to pohltilo.
Za každou prečítanou časťou si poviem – ty vole, zas to bolo o niečo lepšie!! A teraz sa to znovu potvrdilo, netuším, netuším, ako to robíš, pretože niekomu sa môže zdať, že ty lepšia už nemôžeš byť, že je to proste dokonalé, ale aj ty sa naozaj zlepšuješ. V detailíkoch v sotva postrehnuteľných, ale predsa!
Písala som ti, že som našla drobnulinké chybičky, o jednej už vieš a druhú som zabudla, keď sa budem tým textom prehrýzať ešte raz, keď budem vypisovať tie naše interesting events, tak ju hádam nájdem a potom ti to napíšem.
Načo strácať čas, moje emócie ešte počkajú, teraz nasledujú our fav EVENTS! :D