Choď na obsah Choď na menu
 

21. časť

16. 4. 2011

MICHELLE

 

Cink, rachhhhh...!!!

Keramický hrnček sa mi vyšmykol z rúk a s hrmotom sa roztrieštil na mramorovej dlážke, zatiaľ čo jeho obsah sa nezadržateľne rozlial na všetky strany ako malá prílivová vlna voňajúca po bylinkovom čaji.

Dnes sa mi darí jedna radosť. A to je ešte len sedem hodín ráno.

„Dofrasa!“ zahromžila som a klesla na všetky štyri v snahe pozbierať zvyšky črepín svojej obľúbenej šálky.

„Upokoj sa,“ napomenula ma moja najlepšia kamarátka sediaca za stolom nado mnou s nohami ležérne vyloženými na susednej stoličke.

Jej chladná pokojnosť vo mne vzbudzovala zlosť. Áno, pokojne to priznávam, vždy ma veľmi vytáčalo, keď sa takto správala. Kedykoľvek som mala problém, reagovala po každé rovnako. Nikdy nebola na citové výlevy, psychickú podporu, ani nič podobné. V takých chvíľach nahodila výraz absolútnej bezstarostnosti a správala sa úplne inak ako by človek očakával od priateľky. Bez štipky empatie.

Raz mi svoje správanie vysvetlila po svojom: „Je to môj obranný mechanizmus, jednoducho nechcem daného človeka ešte viac znepokojiť.“ Po čase som to pochopila, ale občas mi to pekne liezlo na nervy, pretože mi to pripadalo, akoby som ju nezaujímala.

„Ako sa mám upokojiť?“ odsekla som vraziac črepiny do odpadkového koša. „Som maximálne naštvaná, znepokojená a ešte neviem čo všetko.“

„Ale prosím ťa, zbytočne sa stresuješ,“ namietla a uchlipla si zo svojho pohára. „Má len silné reči, chytá sa poslednej slamky, úbožiak.“

„Keď ja neviem,“ zamyslene som si prstami pretrela spánky. „Mám z toho taký čudný pocit...“

„Nič sa neboj,“ mávla rukou a prevrátila očami. „A zabudni na to.“ Odsunula stoličku a rázne si zmietla omrvinky z vyžehleného čiernobieleho saka.

Toto bola ďalšia trinásta komnata Beckynho sveta. Jej súkromný priestor vždy vyzeral ako po výbuchu menšej bomby, ale čo sa týkalo šatstva, bola jednoznačnou priekopníčkou v pedantnosti.

Aby som to vysvetlila - človek sa ako-tak prebrodí a prelezie miestom, ktoré veľkoryso nazýva svojou izbou s očakávaním, že už to azda nemôže byť horšie, keď zrazu narazí na dokonale sterilný a udržiavaný kus nábytku – šatníkovú skriňu. A ešte väčšie prekvapenie ho čaká po otvorení. Kusy oblečenia v ňom má pedantne poukladané podľa farieb, na vešiakoch visia šaty, saká, bundy a svetre a všetky rad za radom zabalené v igelitových obaloch. Nevraviac o topánkach, ktoré ležia na dne skrine vo svojich originálnych škatuliach.

Skrátka, Beckyn svet bol vždy jeden veľký paradox...

„Tak sa drž, ja už musím utekať,“ oznámila, keď vzhliadla na svoje zlaté hodinky na zápästí a pohadzujúc diplomatkou mi naposledy zakývala na odchode do práce.

„Maj sa,“ duchom neprítomne som pohodila hlavou a keď som počula zabuchnúť dvere, klesla som na stoličku rukami si podoprúc hlavu.

Nemohla som si pomôcť, moje útroby zvieral nepokoj. Potrebovala som počuť slová aspoň s kúsočkom citu a útechy. Slová, ktoré by ma upokojili a presvedčili o zbytočnosti mojich obáv.

Teraz mi chýbala neha, liečivý smiech a pochopenie.

Jedným slovom...

Michael.

Nádejne som vzhliadla na telefón v obývačke.

Nie.

Nemôžem ho otravovať kedykoľvek sa mi zachce. Pravdepodobne ešte spí. Alebo pracuje.

Vlasy som si rukou nervózne zahrabla dozadu.

A vlastne... Mám mu to povedať?

Mám mu povedať, ako sa ten šialenec vyhrážal, že mu ublíži? Naozaj ho mám týmto zbytočne znepokojovať? Zaťažovať hlúposťami?

Alebo nie?

 

***

 

Počasie vonku akoby odzrkadľovalo moju súčasnú náladu. Nepekne zatiahnutá obloha, slnko skryté za sychravými mrakmi a ani stopy po teple horúceho kalifornského leta. Celou cestou do práce som si meravo priťahovala krátky biely kabát bližšie k telu, aby ma aspoň ako-tak zohrial. Vystúpila som na svojej zvyčajnej konečnej stanici pred budovou BROTMAN MEDICAL CENTER a vykročila vpred. Niekdajšie stiahnuté vnútornosti, ktoré sa zvyčajne ozývali pri spomienkach na ľudí vo vnútri, boli už iba matnou spomienkou na dobu, kedy sa na verejnosti prevalilo moje priateľstvo s Michaelom. Štyri mesiace, o chvíľu.

Dnes som iba ľahostajne prešla očami po vystavených časopisoch blízkej trafiky, už ma nedokázala rozhodiť žiadna z tých početných tituliek hlásajúcich nezmysly ako „Michael Jackson spí v kyslíkovej komore!“, „Michaelle: Vydrží im to alebo nie? Tipujte s nami!“ „Jackson chce ostať navždy mladým!“ alebo „Jacko spí so svojim šimpanzom!“ Hoci ma ešte vždy prepadala neskrotná chuť zadupať ich do zeme, už som sa dokázala ovládnuť a bez zastavenia pokračovať v ceste.

Len čo som otvorila dvere od šatní, všetky prítomné dievčatá stíchli. Nebolo to nič nové pod slnkom, preto som tomu nevenovala pozornosť, prešla som ku svojej skrinke a odomkla. Za chrbtom som počula neutíchajúci šepot, a práve keď som z plastového vešiaka dávala dolu svoju rovnošatu, vedľa mňa sa z ničoho nič objavila vrchná sestra s notesom v rukách. Bola to zavalitá staršia pani v úzkych okuliaroch, so šedivými vlasmi vypnutými dohora a prísnym výrazom. Teraz ten pohľad patril mne. A znamenalo to problémy.

Hodila som po nej vystrašene očkom a rýchlo zahabkala.

„Ehm, ide o tú rovnošatu?“ kradmo som sa spýtala a zdvihla vešiak do výšky. „Ale ja už som si ten gombík prišila...“

„Nelsonová,“ rázne ma oslovila prevracajúc oči k stropu.

Nerozumela som. Čo iné som mohla spraviť??

„Nebuďte taká skromná,“ odvetila a jej pery sa vykrútili do nebadateľného úsmevu.

Úsmevu! Vrchná sa usmieva! Ja asi snívam.

„Chcem vám osobne poďakovať.“

„Poďakovať? Mne?“ ohromene som vyvalila oči. „A za čo?“

Okolo nás sa vzbudil ešte väčší, vzrušený šepot, videla som, že ostatné dievčatá zvedavo naťahujú krky, aby zachytili aspoň jediné slovíčko z nášho rozhovoru. Keďže sa ani jedna so mnou nebavila, bolo mi to jedno, ďalej som pozornosť sústredila na vrchnú sestru a jej vysvetlenie, ktorým by som pochopila celú túto prazvláštnu situáciu.

„Veď predsa viete. To vaše chvályhodné gesto...“ zdržanlivo mi naznačila, ale ja som sa naďalej cítila ako jedinec so sklerózou multiplex. Urobila som niečo mimoriadne? Prečo si na nič také nespomínam?

„Prepáčte, ale nechápem o čom to hovoríte,“ vyšla som s pravdou von bezmocne pokrčiac ramenami.

„Pozrite, nemusíte sa pretvarovať, už o tom aj tak vie celá nemocnica,“ ozrejmila mi s veľavýznamným pohľadom prenikajúcim spoza dioptrických okuliarov. „Vďaka vám nepríde o miesto jediný človek na tejto klinike. Včera tu bol a ten šek venoval riaditeľovi. A tiež vysvetlil, že je to všetko vaša zásluha,“ prezradila.

Lenže skladačka v mojej hlave do seba nechcela zapadnúť, niekoľko kúskov v nej stále chýbalo.

Našťastie vrchná pokračovala. „Chcel, aby sa tie peniaze použili výhradne na personálne účely, keďže sa od vás dozvedel, že sa majú prepúšťať sestry a pár doktorov.“

„Počkajte, počkajte. Vravíte o... Michaelovi?“ spýtala som sa absolútne zbytočnú otázku. Bolo nad slnko jasnejšie, že v tom mal prsty on. Ale prečo to spravil?

„Samozrejme. A preto vám v mene pána riaditeľa, a najmä všetkých zamestnancov mám poďakovať,“ vzala moju ruku do pevného stisku a potriasla mi ňou. „Všetci sme vám zaviazaní, však dievčatá?“ obrátila sa na moje kolegyne. Po chvíli zdráhania sa všetky jednohlasne ozvali rozpačitým „ďakujeme“.

No dokelu, bdiem či snívam?

„Tak to by sme mali, vrátime sa všetky do práce. Šup, šup,“ na tvár sa jej vrátil nepreniknuteľný výraz a zatlieskala rukami. Dievčatá sa okamžite prebrali k životu a začali sa prezliekať a pobehovať. Len ja som sa nezmohla ani na krok, potrebovala som si to nechať v hlave uležať a premyslieť.

Prečo mi o tom Michael nepovedal...??

Vzápätí mi mozog sám poskytol odpoveď. ´Vedel, že nebudeš súhlasiť...´

Tak prečo to i napriek tomu urobil? Prečo to pripísal mne? Aký to malo zmysel?

„Mimochodom, musím poznamenať, že väčšina si o vás upravila mienku, Nelsonová,“ zašepkala mi vrchná s dlaňou diskrétne priloženou k ústam a potom sa stratila za dverami.

A ihneď po zabuchnutí dverí sa strhol ruch.

„Takže... je to pravda??“ priskočila ku mne Katy z chirurgického oddelenia.

„Ja... ehm, asi áno,“ zakoktala som, keď ma zrazu všetky obkľúčili.

„To je... úžasné!“

„Naozaj neprídeme o miesta??“

„Myslím, že... no...“ snažila som sa niečo dodať, ale moje slová zanikli v spleti ich reakcií.

„Ticho!!!!“

Zrazu ktosi zvrieskol. Všetky hlavy vrátane tej mojej sa obrátili k osobe postavenej na drevenej lavičke pri skrinkách. Tá osoba mala rebelantské sklony v krvi.

Bola to... Nicol.

„Baby,“ začala rozprávať tlmeným hlasom, videla som jej na očiach, že sa hanbí. „Myslím, že... že by sme sa mali tuto Michelle... ospravedlniť...“

Skoro som spadla z nôh. Iba som na ňu nemo civela s pootvorenými ústami.

„Priznajme si, boli sme k nej odporné,“ váhavo zahundrala a rozhodila pritom rukami. „Áno, neprávom sme ju odsudzovali, a pritom to bola po celý čas naša stará dobrá Michelle. Baby, na rovinu - boli sme kravy.“ Uškrnula sa, načo sa ostatné zasmiali a podaktoré po nej hodili ponožky alebo inú časť oblečenia.

„A teraz nám zachránila krk a pritom to vôbec nemusela urobiť,“ zvýšila tón a zoskočila z lavičky dolu. „Michael Jackson mohol dať tie peniaze na nejaký - čo ja viem - bláznivý spolok ornitológov alebo čo. Ale nie! Vďaka Michelle pomohol našej nemocnici.“ Ostatné začali kričať súhlasné slová a usmievať sa. „Takže ti dlhujeme jedno veľké ďakujem,“ pokračovala v rečnení a malými krôčikmi kráčala ku mne. „Si naozaj najlepšia.“ Zastala predo mnou a spustila plecia. Stáli sme oproti sebe, ani jedna z nás neurobila nič viac.

Potom som sa vrhla k nej a z celej sily ju objala. Dievčatá začali ujúkať a tlieskať.

„Odpusť mi,“ zašeptala mi do ucha.

„Mám ťa rada.“

Keď som ju pustila, uvedomila som si aký bol v skutočnosti Michaelov zámer.

A do najmenších podrobností mu vyšiel.

Nestihla som sa s tou novou skutočnosťou ani poriadne stotožniť a už sa na nás nahrnuli ostatné baby. Jedna polovica ma radostne potľapkávala po pleciach, druhá sa nás snažila objímať hlava-nehlava, pričom všetky naraz kládli ďalšie a ďalšie otázky, svoje názory a uznania. Cez tú trmu-vrmu som im naoko nedbalo položila otázku, ktorú som mala na jazyku.

„A akou čiastkou to prispel?“

„Ty nevieš?? Presne tri milióny dolárov!“ hrdo na mňa zagánila Katy a zakryla si tvár rukami. „Koľko??“ neveriacky mi spadla sánka.

„Dobre počuješ, včera večer sem tajne prišiel a vraj stále dookola opakoval, že za to treba ďakovať tebe. Neviem, čo si spravila, dievča, ale jediným jeho prianím bolo, aby sa o tom nedozvedel bulvár,“ zanietene rozprávala Nicol a potom si ma vzala kúsok bokom. „On je úplne úžasný! Fakt s ním nič nemáš?“

„Chceš vedieť pravdu?“ spýtala som sa polohlasne a zasnene sa zahľadela do prázdna. „Práve som si niečo uvedomila.“

„Čo?“ vyzvedala s úsmevom.

„Zamilovala som sa.“

 

***

 

Ako sa dalo predpokladať, depresívne mračná z oblohy sa po zvyšok dňa nevytratili, naďalej obyvateľom Los Angeles znepríjemňovali pobyt vonku spŕškou nehostinných dažďových kvapiek, pokým sa zubaté slnko pokúšalo vylákať svoje obete do ulíc na falošný pocit tepla.

Aspoň mne sa to tak javilo, keď som sa konečne dostala domov. Za dverami ležalo zopár obálok na podlahe, všetky adresované mne.

Ako tradične to boli dopisy od Michaelových fanúšikov.

Už dopredu som poznala ich obsah. Niektoré vyjadrujúce podporu, podaktoré nevraživé a ostatné plné vyhrážok. Zo zvedavosti som ich vždy prečítala, ale neprikladala som im veľkú vážnosť. To už som sa viac obávala Nickových vyhrážok, voči týmto som cítila len skepsu. Všetkých sedem listov som položila na najbližší stolík a zhlboka sa nadýchla.

Z hlavy mi však po celý deň neschádzali myšlienky na moje ranné „osvietenie“.

Vlastne nebolo tak celkom ranné. Teraz mi dochádzali všetky skryté súvislosti.

Tušila som to. Cítila som to. Síce iba v poslednom čase, ale bolo to tam. Len som si to nechcela priznať.

Prečo som bola taká hlúpa? Stále tomu nemôžem uveriť. Sama seba sa pýtam, kedy sa moja náklonnosť k Michaelovi obrátila na... lásku?

Na toto som nedokázala nájsť odpoveď.

A odpoveď som nenašla ani na ďalšie otázky. Čo bude teraz? Čo budem robiť? Priznám mu svoje city alebo nie? Ako by to prijal? Veril by mi? Čo ak to bude koniec nášho priateľstva?? To by som si nikdy neodpustila.

Odkopla som topánky, kabelku hodila na zem a zamierila rovno do kúpeľne pred zrkadlo. Škoda, že nie je čarovné. Iba by som sa ho spýtala, čo sa odohráva v Michaelovej hlave a hneď by sa všetko vyjasnilo. Ach, žeby sa s takým kúzlom žilo ľahšie, o tom niet najmenších pochýb...

Zdvihla som hlavu a pozrela si priamo do vlastných očí.

Ako vôbec vyzerám? Mohla by som sa mu páčiť? Som jeho typ či nie? Nikdy mi nedal najavo čo i len zlomok iného ako kamarátskeho záujmu, nemala som ani potuchy, či som preňho aspoň minimálne príťažlivá.

Zišla mi na um Beckyna „dobre mienená rada“ spred nedávna.

Chcel by vôbec priemerné dievča?? Dievča bez takého zabezpečenia, aké má on?

Detailne som sa celá obzrela.

Nebolo na mne nič výnimočné. Skutočne. Nič, čo by nenašiel na ktoromkoľvek inom dievčati. A určite takých dievčat ako ja pozná stovky. Už len tie z radov jeho fanúšičiek tvoria percento, ktorým by ma s ľahkosťou prevalcovali. Mohol by mať každú na ktorú ukáže prstom.

Prečo by mal chcieť práve mňa?

Rozhorúčeným čelom som sa skleslo oprela o rám zrkadla.

Potrebujem počuť ten hlas. Potrebujem mu toho toľko povedať... Za celý deň som o ňom nemala žiadnu správu, od včera sme sa nekontaktovali a mne to pripadalo akoby sme sa nevideli celú večnosť.

Vyšla som z kúpeľne a zabočila rovno do svojej izby. Prezliekla som sa do domáceho úboru - bieleho trička s farebnou potlačou a šedých nohavíc, a odhodlala sa k ráznemu kroku.

Zdvihla som slúchadlo a vytočila číslo, ktoré som už poznala naspamäť.

Tút, túút–tút, túút–tút, túút, tút, túút-tút, túút-tút, túút-tút...

Smola. Telefón som nechala v márnej nádeji zvoniť ešte niekoľko sekúnd a potom som položila. Ako som si myslela, Michael bol nezastihnuteľný, pravdepodobne mal veľa práce.

´A čo ak...??´ škodoradostne ma provokoval mozog.

Vrátila som sa do kuchyne, večeru som nechala na mikrovlnnú rúru a zvyšok večera strávila sledovaním večerných programov a čakaním na Becky.

Tá sa nepredvídane dostavila okolo jedenástej hodiny večer, keď som už v polosede zaspávala pred pusteným filmom. Neprišla sama, spolu s ňou dorazila i poctivá hromádka fasciklov, ktoré si niesla v náručí.

„Odmena za povýšenie,“ iba ticho mrnkla a vykročila smerom k svojej izbe. „Prepáč, nemôžem sa ti venovať, musím to do rána prečítať.“ Odbila ma nepriestrelnou výhovorkou a zabuchla za sebou dvere. Moje nutkanie vyrozprávať jej udalosti a dôsledky dnešného dňa museli počkať. Nezostávalo mi nič iné, len sa pobrať do vlastnej izby a popritom dúfať, že sa Michael ozve skôr, ako sa mi viečka pod nánosom únavy definitívne zatvoria.

S príchodom polnoci som v to už prestávala veriť, sklamane som sa uložila pod belasú prikrývku a zatvorila oči. V duchu ma ešte trápili neodbytné predstavy, ako mi Michael donekonečna volá a ja už spím, ale rýchlo som sa prinútila hodiť ich za hlavu a radšej sa pustila do počítania ovečiek.

 

 

***

 

Ráno múdrejšie večera.

Nikdy by som nebola povedala, že to porekadlo bude sedieť aj na mňa.

S príchodom rána sa vo mne naštartovala nielen nová energia, ale aj stratený optimizmus. V rýchlosti som sa pripravila a zamierila do práce. Pretože tento týždeň na mňa vychádzala služba každý deň od rána do večera, nemohla som si dovoliť meškať a tak už pred ôsmou hodinou som prechádzala vestibulom kliniky.

Avšak v dnešnom príchode do práce bol jeden zásadný rozdiel.

V úsmeve. Na mojej tvári.

Dnu som vchádzala so stratenou radosťou, ktorá sa mi pri pomyslení na toto miesto dlhú dobu úspešne vyhýbala. Môj režim nastavený na trvalé ignorovanie osôb v rámci kliniky sa zastavil a znova sa mi vrátila chuť pracovať.

Bol tu však ešte jeden neporovnateľný dôvod na úsmev.

Zamilovanosť.

Uch.

Nemohla som si pomôcť, to slovo znelo ešte stále zvláštne v spojení s Michaelovou osobou. Hoci som bola prekvapená zo svojich ujasnených citov, bola som si tým absolútne istá.

Narušil môj stereotyp. Zmenil môj svet. Rozžiaril moju tvár.

A najnovšie rozbúchal moje srdce.

V bruchu sa mi trepotali obrovské motýlie krídla a v hlave som mala permanentné vzduchoprázdno.

Asi preto som neregistrovala, že na mňa niekto volá. Uvedomila som si to, až keď sa dotyčná slečna postavila predo mňa a zatarasila mi cestu.

„Ahoj, ty musíš byť Michelle Nelsonová, však?“ ohromene na mňa vyhŕkla.

„Áno, prečo?“ podozrievavo som po nej fľochla pohľadom.

Žeby ďalšia Michaelova fanúšička?

„Ja umriem!“ zvýskla a poskočila. „Ty poznáš Michaela!!“

Takže áno...

Oviala si rukou tvár, aby náhodou neodpadla a potom zalovila vo vrecku svojej bundy. „Mohla by si dať toto Michaelovi, prosím ťa? Nech si to prečíta.“ Strčila mi do rúk fialovú obálku pokreslenú srdiečkami. „Ponáhľam sa, tak ďakujem a pozdravuj ho!“ Zakývala a stratila sa v dave pred recepciou.

Pozrela som na červené srdiečka po oboch stranách obálky. V tele sa mi premiešalo mix pocitov.

To dievča mi práve dalo ľúbostný list pre Michaela.

 

 

***

 

O niekoľko hodín neskôr som sa vrátila z práce domov, večer prebiehal rovnako ako ten predošlý. Chcela som si ísť von prevetrať hlavu, ale nemohla som. Bol tu telefón, ktorý mohol každú chvíľu zazvoniť.

Avšak neskôr večer, keď som položila slúchadlo po ďalšom neúspešnom pokuse, sa situácia razantne zmenila.

Michael nezdvíhal ani tentoraz. Začínala ma prepadať zlá predtucha.

Čo predtucha! Počiatočný stav paniky.

Takže keď sa Beckynsel objavila na prahu dverí (tentoraz bez obvyklej papierovej záťaže), našla ma sedieť s gigantickou tabuľkou čokolády pred seriálom M.A.S.H. (humor som momentálne potrebovala ako soľ a čokoládu ako zaručený prostriedok na utíšenie uzlíčka nervov).

Potešila som sa, keď si prisadla ku mne a konečne po dlhej dobe sme sa spolu mohli v pokoji porozprávať. Nakoniec padla reč i na „ženské záležitosti“, ktoré pochopiteľne zahŕňali i debatu o mužoch.

„Vieš, čo nechápem?“ spustila som divoko gestikulujúc hlavou. „Ako môžeš takto žiť? Stále len práca, práca, práca. Nechýba ti žiadny vzťah?“

„Ale jasné, že chýba,“ súhlasne pritakala. „No nie je čas. Vieš, vždy som si vravela, že najprv chcem v kariére dosiahnuť najväčšie možné úspechy a až potom sa zameriam na mužov a prípadné vzťahy.“

„Len aby už potom nebolo neskoro,“ pripomenula som a výhražne som zdvihla ukazovák.

„Ale to neznamená, že sa mi niekto nepáči,“ odpovedala bez toho, aby na mňa pozrela.

„Ale, ale! Kto je to?“ vzbudila môj záujem. „Odkedy máš tajný idol?“

„Nie je to tak dlho,“ priznala, ale moju najhlavnejšiu otázku nechala nepovšimnutú.

„No tak. Povedz mi jeho meno! Poznám ho?“ nenechala som sa odbiť.

„Zatiaľ by som to nerozmazávala,“ záhadne odvetila a ja som nemohla uveriť.

„Ty mi to nepovieš?“ zdvihla som výhražne obočie. „Dobre, v tom prípade si aj ja nechám všetko pre seba.“ Odula som pery a urazene prekrížila ruky.

Becky sa však začala zadúšať smiechom.

„Ale prosím ťa! Čo si chceš nechať pre seba? Že si zbláznená do jedného muža a čírou náhodou sa ten muž volá Michael Jackson? To predsa už dávno viem.“ S ľadovým pokojom mi zrazila hrebienok z hlavy.

„Vieš? Odkedy to vieš? Vlastne... ako to môžeš vedieť??“ zarazene som si vynucovala odpoveď. „Nepovedala som ti to.“

„To nebolo treba. Za teba rozprávali tvoje oči.“

Tým vyhlásením ma dorazila. Nachvíľu som nebola schopná vysloviť žiadnu rozumnú vetu. Znova ma dostala. 

Už som sa zmierila s predstavou, že Becky vždy vedela odpoveď na každú otázku skôr, ale ako mohla poznať moje pocity skôr ako ja sama...??

„Prečo si mi o tom nepovedala skôr?“ vyčítavo som sa ozvala.

„Ale veď ja som ti to predsa hovorila, spomínaš?“ významne pokrčila čelo. „Neverila si mi.“

Stratila som reč. Mala pravdu.

„No moment, len aby som si to ujasnila – takže si si to už uvedomila?“

Neodpovedala som. Becky to vzala ako jasný súhlas.

„Ako dlho to o mne vieš, Becks?“ zašepkala som.

„Čo ja viem... niekoľko mesiacov, približne.“

Niekoľko mesiacov???

Zachvel sa mi žalúdok.

„Lenže je tu niečo, čo ma trápi,“ povedala som po krátkej pauze.

„Hovor.“

„Už druhý deň o ňom nemám žiadnu správu, vôbec sa neozýva.“

„A čo...?“

„Ako - čo?? Nepočúvaš ma? Neozýva sa, nezdvíha telefóny, nič o ňom neviem. To nie je normálne.“

„Prečo by to nebolo normálne? Možno len nemá čas, alebo musel niekam súrne odcestovať.“

„No jasné, deň po tom, čo sa mi Nick vyhrážal. Aká náhoda!“ sarkasticky som zaúpela.

„Ešte stále ti to nedá spávať? Prečo ho berieš vážne? Chlapi občas idú cez mŕtvoly, len aby sa dostali k tomu, čo chcú.“

„Tak toto ma teda veľmi upokojilo...“ vyhlásila som.

„Uvidíš, že sa to čo najskôr objasní,“ ukončila náš rozhovor.

 

 

***

 

Za svitania mi budík zazvonil presne o 07:07 hod. (spomenula som si, že je to Michaelove obľúbené číslo). Prevalila som sa na bok a vybavovala si detaily prerušeného sna, ktorého hlavným aktérom nebol nik iný ako Michael.

Po krátkej inventúre šatníka som na seba hodila obyčajné džínsy, a pri pohľade cez okno (kde to vyzeralo na ďalší príšerný deň) som k tomu pridala červený pletený svetrík s V výstrihom.

Vôbec ma neprekvapilo, že v kuchyni už bola Becky. Sedela za stolom, kŕmila sa obloženou francúzskou bagetou a popritom čítala nový výtlačok Daily Mirror.

„Nič nové?“ ožila som.

„Nič,“ schladila ma a prevrátila stránku.

Čo mám robiť? Ako sa mám uistiť, že sa mu nič nestalo? Za ním domov predsa nemôžem ísť, to by bolo nevhodné. A koniec koncov, ak by tam Michael bol, všimol by si moje odkazy, no nie?

Ale... kde potom je??

Cestou do práce som obišla všetky novinové stánky, na ktoré som natrafila. Výsledok bol všade rovnaký.

Nič. Nič. Nič.

Žiadne správy o Michaelovej prípadnej ceste do zahraničia, nejakom výlete alebo pracovných záležitostiach.

Dopekla! To nie je možné!

Kde sú novinky o Michaelovi? Kde sú všetci tí novinári, keď ich človek naozaj potrebuje? Čo robia?

Nahnevane som rozrazila sklené dvere a po schodoch vyšla na tretie poschodie do šatne. Táto miestnosť mi ho pripomínala ešte viac...

 

 

***

 

Takto ubiehali ďalšie dva dni, boli to už štyri dni, čo som o ňom nemala žiadnu zmienku, bez akýchkoľvek informácií o tom, kde sa zdržuje, čo robí a prečo sa mi za ten čas ani raz neozval. Končil sa pracovný týždeň, bol piatok, a namiesto toho, aby som si vydýchla, som neprestajne myslela iba na neho. Svoju mozgovú kapacitu som nedokázala použiť na nič iné, takmer som nejedla a chodila som po byte ako duch.

Čím väčšia časová priepasť nás rozdeľovala, tým hlbšie sa mi vrýval do srdca.

No tým väčší strach ma opantával.

A neuveriteľne to bolelo.

Cez to všetko som si zachovávala svoju hrdosť a okrem každodenných (neúspešných)  telefonátov som sa nepokúšala po ňom intenzívnejšie pátrať. Aspoň zatiaľ nie. Stále som dúfala, že je v poriadku a že si to len namýšľam.

Becky sa ma snažila dostať von, aby som prišla na iné myšlienky, ale so mnou to nepohlo. Napokon so mnou zostala doma i ona, ako povedala, v záujme nášho priateľstva. Celú noc sa mi venovala, rozoberali sme môj problém z každého uhla, zajedali to sladkosťami (ak to takto bude pokračovať, za chvíľu neprejdem cez dvere) a sledovali horory (romantiku by som predychávala len ťažko). Na viac si už nepamätám, asi som zaspala.

Na druhý deň doobeda ma Becky predsa len prehovorila a vytiahla na nákupy do vzdialenej obchodnej štvrti.

„Mám pre teba prekvapenie,“ záhadne na mňa žmurkla, keď sme sa niesli po ulici Third Street Promenade s taškami z rôznych butikov. Pravdupovediac, ja som si niesla iba jednu, zato Becky bola ovešaná hádam šiestimi prepchatými igelitkami. "Poď." zavelila, schmatla ma za ruku a odtiahla do dverí obchodného domu. Chvíľu sme blúdili po nekonečných chodbách najluxusnejšieho obchodného centra v L. A. a potom sme prešli do oddelenia elektrotechniky. „Počkaj ma tu, hneď som späť,“ poprosila ma a s tajomným úsmevom sa stratila v dave nakupujúcich.

„Dobre,“ súhlasila som a zastrčila si ruky do vreciek.

Vážne si myslí, že neviem o čo ide? Mala namierené do hudobného oddelenia, takže mi logicky napadá iba jedna vec, ktorá ma predstavovať zmieňované prekvapenie.

Ale okey. Tak sa tu aspoň poobzerám, keď inak nedá. Hm, čo to tu máme?

Rozhliadla som sa po regáloch plných elektroniky od výmyslu sveta. Niektoré technické novinky boli pre mňa záhadou, som si istá, že v Rosemeade by nemali ani potuchy, ako tieto vecičky fungujú.

Prešla som o kúsok ďalej, predo mnou sa objavili stovky najnovších televízorov. Na každom sa rad za radom premietali tie isté zábery. Zamyslene som sa prechádzala medzi nimi, no naraz som sa mykla.

Na obrazovkách sa spustila hlasná zvučka začínajúceho spravodajstva a potom nasledovali zábery leteckého pohľadu na California Memorial Hospital. Dolné lišty obrazoviek sa sfarbili načerveno a na každej sa zjavil nápis BREAKING NEWS!

Moderátorka začala dianie komentovať, zatiaľ čo helikoptéra krúžila okolo budovy nemocnice a svojím hukotom prehlušovala jej slová.

Prinášame vám najnovšie správy! Podľa aktuálnych informácií sa spevák Michael Jackson vracia domov z nedávnej hospitalizácie po tom, čo utrpel vzácnu pľúcnu príhodu...“

Srdce mi prudko stislo a prepadlo sa až do tenisiek.

Nie, nie! To nie!

Údajne spevákovi zlyhala tepna v pľúcach, čo malo za následok prerušenie dýchania. Našťastie Jackson zachoval duchaprítomnosť a s pomocou brata sa urýchlene dostal do nemocnice. Doteraz nikto ani len netušil čo sa so spevákom udialo, ale vďaka našim reportérom vám tieto správy prinášame ako prví!

V šoku sa mi podlomili kolená a chrbtom som udrela do regálu za mnou, až sa na ňom všetka vystavená elektronika nebezpečne zatriasla. Očami som preskakovala z jednej obrazovky na druhú, pretože som neverila tomu, čo vidím a počujem.

Panebože! Tak preto sa neozval!

Ja... som hlupaňa!

Bezprostredne nato sa záber premietol na čiernu limuzínu vychádzajúcu zo zadného vchodu nemocnice, kamera sa priblížila až tesne do okien zahalených čiernymi závesmi.

Tými istými závesmi, za ktorými som veľakrát sedela i ja.

O pár minút sa vrátila Becky s prekvapením. Darčekový balíček jej okamžite vypadol z rúk, ako náhle zbadala výraz mojej tváre.

  

 

 

MICHAEL

 

„A určite si si istý tým, čo robíš? Nemal si tam radšej ešte zostať?“ kládol mi otázky Bill z predného sedadla, kým ja som neprítomne rozmýšľal koľko práce, povinností a úloh som premárnil a koľko dôležitých vecí musím dohnať.

„Naozaj ti mám na to odpovedať? Moju odpoveď určite poznáš,“ pokojne som odvetil a ďalej sa venoval pohľadu z okna na mokré ulice a neďaleké blesky ožarujúce zamračenú oblohu nad zelenou krajinou. „Ešte stále nás sledujú?“

„Áno, sú nad nami. O chvíľu sme na mieste, prestúpime do Forda,“ s ľadovým pokojom ma informoval.

Väčšinou sme to takto robili. Dopredu som mal pripravených viacero áut a v prípade potreby, alebo ak som si neželal byť prenasledovaný novinármi, sme v garáži niektorej budovy jednoducho nasadli do iného auta a tak sme oklamali neželaných paparazzov.

Dnes som túto možnosť neváhal využiť. Mal som za sebou päť dní strávených na nemocničnom lôžku, sem-tam ma ešte trápila bolesť na hrudi alebo ťažkosti s dýchaním, a tak posledné o čo som mal záujem boli klebety a záujem médií.

O niečo neskôr sme už vchádzali v inom, staršom aute značky Ford priamou cestou do Encina. Samozrejme, ako som predpokladal, novinári zostali krúžiť okolo garáže, v ktorej som sa mal nachádzať spolu s čiernou limuzínou, a ani len netušili, že som už takmer doma. Miloval som takéto hry.

Zabočili sme na Hayvenhurst Boulvard, spoznal som charakteristické haciendy na našej ulici, vrátane sídla rodiny Presley susediaceho s našim domom.

„Michael... myslím, že na teba niekto čaká.“ Usmial sa Bill popod fúzy.

Nahol som sa dopredu medzi sedadlá, aby som dovidel na cestu pred našou bránou.

„Zastavte!“ prikázal som šoférovi a nespúšťal oči z premoknutého dievčaťa stojaceho asi desať metrov pred našim autom.

Odrazu akoby som sa prebral z omráčenia, schmatol som kľučku a ozlomkrky vyskočil z auta von. „Môžete ísť dnu.“ Adresoval som svojej ochranke v aute a zostal som pred hlavnou bránou sám. Spolu s ňou.

Silne pršalo, kvapky dažďa mi stekali po kučierkach a dopadali na moju pásikavú košeľu, ale vôbec som to nevnímal. Nemohol som od nej odtrhnúť oči.

„Michelle?“ potichu mi vyletelo z úst, aj keď som vedel, že je to ona.

Nevravela nič. Asi na sekundu zaváhala a vzápätí sa rozbehla ku mne. Pár centimetrov predo mnou zastala, pozrela mi do očí a oboma rukami ma pohladila po lícach.

„Ach, Michael! Vďakabohu! Si v poriadku??“ V očiach sa jej zračila najväčšia obava.

„Nič mi nie je, naozaj.“ Vyhŕkol som spomalene a zrakom som prechádzal z jedného jej oka do druhého. Nevedel som sa nabažiť toho, že ju vidím.

Vrhla sa mi do náručia a vrúcne ma objala.

„Au!“ zjojkol som, keď som zacítil prílišný tlak na moju hruď.

„Prepáč, prepáč!“ preľaknuto sa mykla, ale nedovolil som jej, aby sa odtiahla. Rukami som zľahka objal jej plecia a vzadu za jej chrbtom spojil prsty.

„Je mi veľmi ľúto, že som sa nemohol ozvať. Nedovolili mi robiť vôbec nič a nechcel som, aby si...“

Položila mi prst na ústa. „Michael, nevrav nič.“

Na jej hlase bolo čosi, čo ma túžobne rozochvelo.

Pohľadom sa mi zarývala do zreničiek, prerývane dýchala, pričom sa jej mokré pramienky vlasov lepili na tvár, špirála sa jej jemne roztiekla pod oči a sveter mala do nitky premočený.

Aj tak bola krásna.

„Ja ti musím niečo povedať.“ Zahryzla si do spodnej pery.

Vzal som jej ruku do svojej a priložil si ju na hruď. „Musíš mi povedať niečo... takéto?“ Nesmelo som zašepkal.

Musela to počuť, cítiť. Tlkot môjho srdca dosahoval závratné výšiny spôsobené jej prítomnosťou, pohľadom i dotykom. Mal som pocit, že to hádam ani nepredýcham a srdce mi vyletí z hrude.

Ale konečne sa mi uľavilo - vyšiel som so svojimi pocitmi von. Prekonal som sám seba a svoju ostýchavosť. Už bolo iba na Michelle, ako to prijme.

A prijala to tým najneočakávanejším spôsobom.

Pobozkala ma na líce.

To však nebol koniec.

Maličkými bozkami sa pomaly presúvala k mojim perám, až ich napokon našla.

Nadvihol som obočie, no nebránil som sa.

Tentoraz nás už neprerušil nikto a nič. Naozaj sa to medzi nami stalo.

Prebral som iniciatívu a nežne svojimi perami prešiel po tých jej. Vychutnával som si každý letmý dotyk našich pier ako keby to bol iba neskutočný sen.

Michelle slastne vzdychla a pritiahla si ma bližšie, očividne sa jej to páčilo a to ma posmelilo ešte viac, hoci som sa musel červenať ako nikdy v živote.

Ponad našimi hlavami znenazdajky preletela holubica, iba sme sa pousmiali, ja som sklopil zrak a v tom momente mi Michelle znovu vtisla mäkký bozk.

Naše ústa sa spolu začali hrať, ucítil som jej prsty na svojom krku a teplý dych, ktorým mi ohrievala tvár. Automaticky som zatvoril oči.

A... BUM!

Naše pery sa spojili v jemnom bozku.

Telom sa mi prehnal nepoznaný pocit pôžitku. Všetko, čo som za ten čas dusil vo svojom vnútri, teraz vyplávalo na povrch a už to viac nešlo vrátiť späť. Do každej časti môjho tela sa nahrnul nevýslovný pocit radosti z opätovaného citu. Bolo to neskutočné. Stále som tomu neveril. Neveril som, že práve ja môžem mať také šťastie...

Odhrnul som jej z čela mokrý prameň a neprestával sa zaoberať našim vzájomným zbližovaním. Jemný bozk prerastal do čoraz vášnivejšieho, nespoznával som sám seba.

Oficiálne sme porušili a prekročili hranicu priateľstva a mne sa v tom momente po prvýkrát hlavou nepreháňali myšlienky na moju lásku - hudbu. Vyzeralo to tak, že jej prvotné miesto zabral niekto iný...

Kedysi som niekde čítal, že láska je najkrajším a zároveň najnevyspytateľnejším darom od Boha.

Z hĺbky duše s tým súhlasím.         

 

 

 

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Bozk

(Aďuška-Jackie, 17. 8. 2012 20:58)

Konečnééé !!
Drahá moja teraz si ma zabila !!
No tak na toto som čakala asi tri nekonečné kapitoly :-)) .. ďakujem za fantastický zážitok, že som si prečítala tvoju bujnú fantáziu a nežné slová, ktoré sprevádzali ten nádherný a vášnivý bozk ... a tá posledná veta bola krásna, láska je naozaj dar od Boha !!!
Gratulujem ti dievča :-**

:-*:-*

(Vika, 22. 4. 2011 19:45)

„Teraz mi chýbala neha, liečivý smiech a pochopenie.
Jedným slovom...
Michael.“ – Toto som si čítala dookola najmenej 10krát, a celá ta situácia, jej strach atď.. bolo úžastné, úplne som sa do toho vcítila. Ale no.. vciťujem sa do každej jednej vety :D
Michaelová nekonečná, rozsiahla štedrosť <3 Milujem ju a krásne sa to tu hodilo.
A keď Michelle povedala že sa zamilovala.. UHAAAAAAA :D Aj keď som už dopredu vedela, že je tam možno niečo viac, bol to premňa šok! Strašne som sa potešila, že si začínajú svoje city uvedomovať.
Keď pozerala večerné programy, uvedomila som si, že aj ona je len taká ako my a predsa má šancu byť s Michaelom. Ktovie ako sa človeku žije s myšlienkou, že ho môže vidieť :O
Like – časť, kde si pri čísle 7 spomenula na Michaela :D myslím, že podobné situácie zaživa každá z nás..takmer všetko ma u nás súvis s Michaelom :D
Celkom som chápala jej strach o Michaela, keď nevie kde je, čo robí, či je v poriadku, a ako sa má... presne takto sa cítim!!
A ich bozk! Tak krásne opísane, že nato myslím už celé 2 dni, stále si to opakujem v hlave.. stále..
Dal jej dokonalým spôsobom vedieť o jeho citoch. Neprekvapilo by ma, keby to tak Michael robil naozaj. Priložením ruky k srdcu .. Krása :)
Predstavujem si, aké by to bolo keby som bola na jej mieste.. Som tým príbehom úplne posadnutá – v dobrom slova zmysle.
Prajem ti veľa inšpirácii a skvelých nápadov, pokračuj v tom, ide ti to maximálne skvele :-*

nádhera, proste :)

(nika13, 22. 4. 2011 14:14)

wow :) ja nemám slov ...sa čim dalej, tým viac zdokonaluješ v písaní :) len nech ti to vydrží :) ...super :) teším sa na pokračovanie

:-*

(Stanči, 17. 4. 2011 20:47)

Akože ty chceš aby som ti teraz napísala koment...
Žena máš šťastie...skoro si ma zabila. Len tak-tak som došla do konca..Pekné od teba, že sa nás všetkých chceš takto zbaviť :D Ale nie, sranda. Našťastie to moje srdce vydržalo... Ti poviem, po tej 30 km trase, čo som dnes prešla, je toto to pravé na oddych...Ale poďme k story :D

Fakt, ten začiatok s tým pohárom..skaping...takmer rovnaké. :D
Michaelové šľachetné gesto ako zachránil nemocnicu, resp. miesta tých ľudí...úžasné od neho. Celý Michael :*
Inak máš tam dačo podobné čo som napísala teraz ja. To s tým, že sa neozýva, ale ja mám príčinu našťastie inú...BTW som ti aj zabudla povedať, že som mala napísanú už polovicu a ja teľa vypatlané som ju vymazala, takže idem odznova :O
Pane Bože, keď som čítala tieto slová:
„Údajne spevákovi zlyhala tepna v pľúcach, čo malo za následok prerušenie dýchania. Našťastie Jackson zachoval duchaprítomnosť a s pomocou brata sa urýchlene dostal do nemocnice. Doteraz nikto ani len netušil čo sa so spevákom udialo, ale vďaka našim reportérom vám tieto správy prinášame ako prví!“
Takmer som umrela, normálne som sa klepala a mala som o neho strach :O
Bože, chudáčik, to muselo byť hrozné :O

No ale ten koniec :*
Ja-ja-ja nemám slov. Najúžasnejšia, najkrajšia, najdokonalejšia časť aká tu bola. Nikto to nemal tak dokonalo opísané ako TY...Ja som zostala normálne v krčí..ja ani neviem opísať môj vlastný pocit z toho...
Maličkými bozkami sa pomaly presúvala k mojim perám, až ich napokon našla.

Nadvihol som obočie, no nebránil som sa.

Tentoraz nás už neprerušil nikto a nič. Naozaj sa to medzi nami stalo.

Prebral som iniciatívu a nežne svojimi perami prešiel po tých jej. Vychutnával som si každý letmý dotyk našich pier ako keby to bol iba neskutočný sen.

Michelle slastne vzdychla a pritiahla si ma bližšie, očividne sa jej to páčilo a to ma posmelilo ešte viac, hoci som sa musel červenať ako nikdy v živote.

Ponad našimi hlavami znenazdajky preletela holubica, iba sme sa pousmiali, ja som sklopil zrak a v tom momente mi Michelle znovu vtisla mäkký bozk.

Naše ústa sa spolu začali hrať, ucítil som jej prsty na svojom krku a teplý dych, ktorým mi ohrievala tvár. Automaticky som zatvoril oči.

A... BUM!

Naše pery sa spojili v jemnom bozku.

Telom sa mi prehnal nepoznaný pocit pôžitku. Všetko, čo som za ten čas dusil vo svojom vnútri, teraz vyplávalo na povrch a už to viac nešlo vrátiť späť. Do každej časti môjho tela sa nahrnul nevýslovný pocit radosti z opätovaného citu. Bolo to neskutočné. Stále som tomu neveril. Neveril som, že práve ja môžem mať také šťastie...
Och, najlepší part aký som kedy čítala. musím očami vkuse behať po tých slovách...Bože, konečne sú spolu. Áááááááááááááách, ja som taká šťastná...pánenku, sa tu musím poriadne vybujačiť na tom komente :D

Ani ti asi nemusím hovoriť, že sa nesmierne teším na ďalšiu časť. Bože, nech už je..Inak to neprežijem...Mám nedostatok Michaela :D

Tak na záver, s maximálnou spokojnosťou ti len poprajem veľa inšpirácie.
GBY :D ILY :*