Choď na obsah Choď na menu
 

22. časť

18. 5. 2011

MICHAEL

 

Červená... oranžová... žltá... zelená... modrá... fialová...

Opretý o drevenú lavicu na terase počúvam ako ťažké kvapky s čľapotom dopadajú na zelenú trávu a upieram zrak medzi dve koruny stromov na priesvitnú dúhu. Vonku je stále pomerne chladno a slnko je skryté za ponurými mrakmi, ale pohľad na jej žiarivé farby ma akýmsi nezvyčajným spôsobom zohrieva.

Hlavou sa mi preháňa množstvo impulzov. Predstavujem si, že každú svoju myšlienku priraďujem k jednej farbe dúhy. Ak by sa tak dali vyjadriť moje pocity, polovica z nich by boli teplé odtiene a druhá polovica studené. V mysli sa dookola túlam k dnešnému poobediu, kedy sa toho toľko zmenilo. Stretnutie s ňou... jej strach o mňa... nečakaná zhoda našich citov... vlastná rozpačitosť... jej pery na mojich... naše dotyky... blízkosť jej tela.

Nanešťastie sa však spolu s pocitmi radosti predierajú na povrch i tie protichodné, ktoré musím nestále rozoberať, hoci sa nimi umáram a nedokážem si priznať ich skutočnú dôležitosť zakorenenú hlboko vo mne.

Jednoznačne najväčším rozbíjačom šťastia je moja nespokojnosť.

Mám na mysli, nespokojnosť zo seba samého. Čo vlastne môžem Michelle ponúknuť? Vzťah pod drobnohľadom verejnosti bez štipky súkromia, svoj hektický život, svoju chorobu a s ňou spojenú nejasnú budúcnosť. Michelle nie je dievča stvorené na takúto záťaž, nezaslúži si trápiť sa úskaliami takéhoto života, zaslúži si normálny plnohodnotný život po boku zdravého muža, ktorým ja nikdy nebudem.

Mám vôbec právo to po nej žiadať??

Trpké výčitky do mňa búšia bolestivou silou a znemožňujú mi logicky uvažovať. Tuhšie sa priviniem k obľúbenej kockovanej deke, ktorú mám prehodenú cez nohy a s povzdychom si dlaňami podopriem hlavu.

Moje srdce vraví „choď do toho!“, ale rozum ovláda strach. Bojím sa vzťahu, bojím sa vecí s tým spojených, bojím sa intímností. Ešte nikdy som nemal so ženou bližší vzťah, vždy som vycúval skôr ako mohlo k niečomu dôjsť. Nie som ešte pripravený na taký zásadný posun vpred, a Michelle si pravdepodobne myslí, že mám v týchto veciach množstvo skúseností. Ani by som jej to príliš nezazlieval, byť na jej mieste.

Opak je však pravdou. A jediným rozumným riešením je úprimne sa jej s tým zdôveriť, lenže na to treba odvahu. A tá u mňa momentálne nie je. Je to zvláštne a smiešne zároveň, zvyčajne sa dokážem rozprávať na akúkoľvek tému, ale tu ma moje hranice jednoducho zastavujú. Je to pre mňa príliš súkromné a citlivé.

Život so mnou skrátka vôbec nie je ľahký.

„Hotovo!“ Ozvalo sa mi zrazu za chrbtom a môj imaginárny svet sa rozplynul do stratosféry. Obrátil som sa k dverám do domu.

Stála tam, tvár mala už upravenú, na sebe môj modrý prešívaný sveter s rukávmi hompáľajúcimi sa jej cez špičky prstov a červené nohavice, ktoré som narýchlo vytiahol zo šatníka, a na nohách sa jej leskli moje náhradné mokasíny. Automaticky mi šklblo kútikmi úst, bol na ňu neuveriteľne roztomilý pohľad.

„Pristane ti to,“ hanblivo som ju pochválil a skĺzol z nej pohľadom.

„Vieš o tom, že klamanie ti nejde?“ spýtala sa zvesela kráčajúc k miestu, kde som sedel po krk prikrytý dekou.

„Ale ja to myslím vážne,“ úsmevne som podotkol, keď si prisadla ku mne a vytiahla nohy na lavicu pod seba. Nadvihol som cíp čiernobielej deky a prikryl ju, s pôžitkom sa pritúlila ku mne a ja som zacítil príjemné teplo, ktoré sa medzi nami začalo vytvárať.

Opäť ma ovanula vlna nádeje pripomínajúca, že je všetko v poriadku,  že Michelle je predsa len výnimočné dievča a nemusím si robiť nezmyselné starosti. Nechal som sa tou predstavou uniesť a nechcené myšlienky zamkol do svojho najhlbšieho podvedomia. Čas ukáže.

„Netrvalo mi to dlho?“ milo sa zaškerila a schúlila sa pri mne do klbka.

„Akurát na to, aby som stihol uvariť čaj.“ Z nízkeho stolíka pred nami som zdvihol jednu horúcu šálku a podal jej ju. „Pre teba.“

„Ach, vďaka,“ ochotne prijala pariaci sa hrnček a na dôvažok mi s váhavým úsmevom vtisla bozk na spánok. Ihneď som sa pousmial a zahryzol si do spodnej pery.

„Chcel som ti požičať nejaké suché šaty od sestier, ale majú zamknuté izby,“ ospravedlňujúco som pokrčil ramenami pri pohľade nato ako bojuje s pridlhým rukávom, aby sa jej nenamočil do čaju.

„Ale ja sa nesťažujem,“ namietla, sveter si zdvihla k ústam a slastne sa nadýchla. „Tvoje tak krásne voňajú.“

„Voňajú? Ako to?“ Vyzvedal som, pretože som si bol istý, že som naňho nepoužil žiaden zo svojich parfumov. Nahol som sa k nej pátrajúc po neexistujúcej vôni. „Nič necítim.“

„Ja áno,“ zašepkala a zahľadela mi do očí. „Teba.“

Inštinktívne som sklopil pohľad a nasadil jeden zo svojich obranných úsmevov. Nevedel som čo na to povedať.

„Ak chceš, môžeš si ho nechať,“ navrhol som nakoniec s úplnou vážnosťou.

„To nie,“ zasmiala sa mysliac si, že žartujem.

„Nie, naozaj, nechaj si ho,“ napevno rozhodnutý som sledoval ako si ho obtiera o nos. „Budem rád ak... ak budeš mať niečo moje.“

„Dobre teda,“ prisvedčila zdanlivo prevrátiac oči. „Ďakujem, budem ho strážiť ako oko v hlave, neboj sa.“ Vyprskol som a naraz sme sa zasmiali.   

Smiech prešiel do spontánneho ticha, obaja sme si skromne vychutnávali vzájomnú prítomnosť sledujúc ako sa dážď mení na búrlivý lejak, ktorý nás pod drevenou terasou nášho domu nemohol zasiahnuť. Pozrel som pred seba, dúha už zmizla a začínalo ju striedať stmievanie. Kým sa slnko stačilo prehupnúť za obzor, v duchu som vyslovil tajné želanie a ono si ho vzalo so sebou. Do tváre mi zavial slabý vetrík a začal sa pohrávať s Michellinými vlasmi, ich tenké pramienky mi lietali okolo krku a šteklili ma pri nose.

„Tak... ako sa to stalo?“ Vzduchom sa vzniesla jej otázka a ako ostrá sekera sa zaťala do harmonického ticha. Zvážnela, oprela sa o môj bok a rukou ma ľahučko pohladila po mikine.

„Toho dňa som bol v Beverly Hills... Prechádzal som sa po pláži blízko Jermainovho domu. Netuším, prečo sa to stalo, jednoducho v jednom momente som sa nemohol nadýchnuť. Žiaden vzduch. Nič. Nechápal som, čo sa deje,“ potichu som odpovedal artikulujúc pri tom rukami a opätovne sa rozpamätával na každú strašnú sekundu minulotýždňového zážitku.

„Nikto tam s tebou nebol?“ Smutne sa spýtala a zboku na mňa namierila pohľad. „Žiadni ľudia?“

„Bol som sám. Keď som sa obzeral po niekom kto by mi mohol pomôcť, nikoho som nenašiel,“ odvetil som. „Vtedy mi došlo, že sa urýchlene musím dostať k Jermainovi, tak som utekal za ním. Našťastie bol doma.“

„Bože,“ sťažka sa nadýchla. „Už na to radšej nemysli. Nič sa ti nestalo, to je najdôležitejšie. Už je dobre.“ Pod dekou nahmatala moju dlaň a dotkla sa jej.

„Máš pravdu.“ Súhlasne som ju stisol a preplietol si s ňou prsty.

„Michael, je tu ešte nieč-“

Zastavila sa uprostred vety, obaja sme sa obrátili k dverám spoza ktorých sa ozvalo rinčanie telefónu. „Prepáč, vezmem to,“ odtiahol som deku, s nevôľou ju pustil a vyskočil na rovné nohy. Prešiel som dverami do obývačky, zo stolíka vzal telefón a priložil si ho k uchu.

„Áno?“

„Michael? Tu je John Branca...“

Nasledujúce minúty som dychtivo počúval čo mi John rozpráva. Dopodrobna mi referoval okolnosti ohľadom nových zmlúv, oprávnení, neodkladných autorských práv a tiež ďalšej žaloby týkajúcej sa piesne Wanna be startin´ somethin´.

„Kto ma žaloval?“ Zamračil som sa.

„Počkaj, hneď sa pozriem... Nejaký Mannuy Dibanga. Tvrdí, že si použil časť z jeho piesne Soul Makossa.“

„Je to smiešne, prečo by som to robil?“ Nahnevane som zaprotestoval. „V živote som o žiadnom Dibangovi a ani tej piesni nepočul. Prečo sa ma ľudia stále snažia potopiť?“

„Taká je ľudská závisť, Michael. Vypočul som si tú pieseň a môžem ti povedať... ten chlap je cvok.“

Ruka mi v okamžiku vyletela k ústam, polohlasno som sa zachichúňal.

„V pondelok začne súdne pojednávanie, ale je úplne jasné, že sme víťazmi. Pusť to z hlavy.“ Pokračoval s istotou v hlase. „Mám tu niečo, čo ťa bude zaujímať omnoho viac.“

Keď mi začal vysvetľovať o čo ide, samým prekvapením mi skoro vypadlo slúchadlo.

Moje prianie sa splnilo! Chce sa so mnou stretnúť Robert Holmes!

To môže znamenať len jedno. Rozmyslel si moju ponuku a súhlasí s predajom katalógu ATV! Tak ma to rozrušilo, že som na okamih prestal počúvať a v duchu sa preniesol ku všetkým tým zvučným menám obsiahnutým v katalógu. Beatles. Little Richard. The Pointer Sisters. The Pretenders...

„...povedal, že sa mu mám spätne ozvať, takže som chcel vedieť - stretol by si sa s ním ešte dnes?“

Koniec Johnovej vety ma tvrdo stiahol z hudobného Olympu.

„Ehm... dnes?“ Zopakoval som.

„Áno, dnes. Veď je ešte len...“ Spravil pauzu, zrejme sa pozrel na hodinky. „Sedem hodín. Našiel by si si teda čas?“

„John, ehm, prepáč, ale... dnes to nepôjde.“

„Ale Michael, na túto chvíľu si čakal desať mesiacov. Desať!“ Ohradil sa zaskočený John.

„Ja viem, prepáč. Mám teraz... niečo dôležitejšie.“ Pozrel som k dverám, za ktorými sedel ten dôvod.

„Čo môže byť dôležitejšie ako toto?“ Uličnícky sa zasmial a linka zapraskala. „Ale dobre, ty si šéf. Odložíme to teda na zajtra. Povedzme... ráno o desiatej?“

„Súhlasím, budem tam. Ďakujem za všetko, John. Si skvelý...“

„Počkaj, to nie je všetko!“ Skočil mi do reči a chrapľavo sa zasmial. „Ešte mám jedno prekvapenie.“

 

 

MICHELLE

 

 

„Čože?? To je výborné! Ako si to dokázal?“

Michaelov nadšený hlások nabral takú intenzitu, že som úplne zabudla na to, čo som mu pôvodne chcela povedať. Čo ho tak potešilo? Hľadela som na privreté dvere akoby mi to pomohlo rozlúštiť celú záhadu.

„Nevadí, hlavne, že ho máme!“

Ozval sa znovu, tentoraz tie slová do telefónu odspieval. Znelo to stále zaujímavejšie. Koho majú? Asi zohnali nejakého fajnového gitaristu alebo také čosi.

„Takže je to tam? Presne tak ako som chcel? Oh boy! Prišlo to práve vhod!“

Jasné, jedná sa o prácu. V prstoch som netrpezlivo žmolila deku a ako zhypnotizovaná načúvala.

Oh boy...?

Tvárou mi prebleskla veselá grimasa. Čo to malo byť? Nejaká šifrovaná reč? Potom ma osvietilo. Jéj, milá náhrada za „Oh Bože“? Ďalší Michaelizmus? Kútiky úst sa mi nadvihli ešte viac a pridalo sa k nim aj obočie.

Zrazu začujem ako Michael ukončuje hovor zdvorilými formulkami „Vďaka, pekný večer!“, a o pár sekúnd nato je nazad s blaženým výrazom na tvári.

Ten úsmev by si mal nechať patentovať.

Vážne.

Ešte skôr ako stihnem otvoriť ústa a spýtam sa čo ho tak potešilo, veselo spraví zopár elektrizujúcich tanečných krokov ku mne (normálne mám chuť zakričať „Bravó, maestro!“) a nadšene vyhŕkne.

„Tengo una sorpresa para ti!“

Na čele sa mi vytvorí spýtavá vráska. „To bolo španielsky?“

Záhadne sa pousmeje a moju otázku elegantne prejde. „Čo by si povedala na menší výlet autom?“

 

***

 

Dobre. Nebudem mu teraz vešať na nos, že čo-to po španielsky viem. Priznávam, že som chodila na kurz španielčiny. Dva týždne. Potom som to vzdala.

Jediné slovo, ktorému som rozumela bolo »sorpresa«, čo znamená prekvapenie. Toť vše. Ale aspoň si z toho môžem logicky domyslieť súvislosti.

Ruka v ruke s ním poslušne cupitám (verte mi, že v o číslo väčších topánkach to nie je práve najpohodlnejšie) po štrkovej príjazdovej ceste a usilujem sa prísť na to, o aký druh prekvapenia môže ísť.

Žeby mi chcel predstaviť toho gitaristu? Alebo speváka, bubeníka, klaviristu...?? To by mohlo byť ono.

Ibaže keď spomínal prekvapenie, ešte som netušila, že jedno zažijem už pri nástupe do auta. Bolo totižto prázdne, nikde ani stopy po šoférovi alebo ochrankárovi. A Michael si to nenamieril dozadu ako obvykle, ale rovno k dverám šoféra. Z vrecka vybral malý mosadzný kľúčik a odomkol ním čierny Mercedes.

Zostala som stáť ako obarená. „Čo to robíš?“

„Idem šoférovať.“ Odpovedal akoby nič a vykrútil stisnuté pery. Podišiel k dverám spolujazdca a otvoril. „Nesadneš si vedľa mňa?“ Opýtal sa s nádejou v hlase a v očiach mu zaiskrilo.

Prekĺzla som teda vedľa neho, usadila sa a ako náhle si sadol z druhej strany, vrhla som naňho nedôverčivý pohľad.

„Ty vieš šoférovať?“

„Pravdaže viem,“ zapol si pás a pozrel na mňa s úškrnkom akoby chcel prekuknúť môj pokus o žart. „Je to až také neuveriteľné?“

„Nie, ja len... nikdy si mi o tom nepovedal...“

„Nikdy si sa ma nepýtala,“ provokačne sa zazubil, tou odpoveďou som mu nahrala do kariet.

„Hm, to je rozumný argument,“ spod mihalníc som si ho narýchlo prehliadla. Jeho čokoládové ruky skúsene zovreli kožený volant, stehná v obtiahnutých tmavých texaskách ležérne rozkročil a vyleštené mokasíny položil na pedále auta... Zdvihla som zrak. Jeho uhlíkové oči-

Ouvej.

Sa dívali priamo na mňa. Doslova som cítila ako čítajú všetky tajné priečinky v mojom mozgu. Bez rozmyslu som sa im vyhla snažiac sa, aby to pôsobilo prirodzene, lenže aj tak ma prezradili zapýrené líca, do ktorých sa mi nahrnula krv ako malému dievčatku, ktoré pristihli pri kradnutí cukríkov.

Michael si slabo odkašľal ako keby sa chystal povedať niečo dôležité. Ruky si položil na kolená a jeho pôvabný pohľad sa znovu zastavil na mne.

„Ešte nikdy som neviezol dievča,“ poznamenal a obdaril ma hanblivým chichotom, takže to celé obrátil na svoj sladký humor. Význam toho, čo povedal, mi viac než zalichotil a napriek tomu, že by som sa namiesto odpovede radšej prilepila na jeho pery, neodpustila som si poznámku. „No vidíš, a dnes budeš dokonca viezť dievča oblečené v tvojich šatách! Aká premiéra!“ Nebolo to až do popuku, ale z Michaela vytryskol naozaj úprimný prúd smiechu, stačil mi jediný pohľad na to, ako sa zvíja a už po x-tý krát tým dostal i mňa. Ani som si nevšimla, kedy stihol zastrčiť kľúčik do zapaľovania, motor zavrčal, naskočil a Michael sa začal venovať šoférovaniu.

Po celý čas jazdy som z neho nespustila oči. S intenzívnym búšením srdca som vo svojom zornom uhle nemala nič iné len jeho profil a to, ako sa sústreďuje na vozovku a večernú premávku, dáva pozor na každého chodca, ktorý sa ocitol nebezpečne blízko krajnice, s ladnosťou preraďuje rýchlosti a cez to všetko mu zostáva čas na tiché pohmkávanie si akejsi melódie. A aby toho nebolo málo, jeho oči sa sem-tam zatúlali mojim smerom. Po každé ma na to upozornil telesný alarm, buď som sa reflexívne zachvela, naskočili mi zimomriavky alebo ma obliala horúčava.

Niet sa teda čo diviť, že som nemala ani páru aký je náš smer cesty. O dvadsať minút neskôr sme zastali na skromne osvetlenom parkovisku a Michael vypol trilkujúci motor.

„Sme na mieste.“

Krátko sa usmial a kým medzi nami stihla preletieť iskra, stratil sa vonku.

Ach.

Trpezlivo si povzdychnem a na moment zatvorím oči. Robí to naschvál?

Mám taký pocit, že so mnou hrá hru. Kedykoľvek medzi nami zavládne ten vzrušujúci okamžik, utečie mi. Krútiac hlavou sa sama na sebe zasmejem a práve v tom mi Michael otvára dvere. Poďakujem sa a vystúpim.

Vzduch vonku je nasýtený vlhkosťou, no po daždi už nie je, okrem mokrých ciest, ani stopy. Obďaleč nás sa tiahnu rad za radom pouličné lampy, pod ktorými sa hemžia drobné svetlušky.

„Kde to sme?“ Položím mu trochu zmätene otázku a neprítomne zaškúlim na jediné auto odstavené na druhej strane parkoviska.

„Nespoznávaš to tu?“ Tajomne na mňa mrkne. „Obráť sa.“

Bez mihnutia oka ho poslúchnem, otočím sa a v tej sekunde stuhnem od prekvapenia.

„To je... to nie je... však?“ Pletie sa mi jazyk, nie som schopná zo seba dostať kompletnú reakciu prislúchajúcu môjmu veku, avšak Michael očividne pochopil čo chcem svojim bľabotaním povedať. Na znak súhlasu letmo kývne hlavou a mne sa zahmlí videnie.

Opäť sa cez rúško tmy sústredene zahľadím na gigantické farebné písmená nad vchodom podniku, ktorý stojí pred nami a z celej sily v sebe potláčam výbuch emócií.

Je tu všetko tak ako v mojich spomienkach. Respektíve... takmer všetko.

Krídlové vstupné dvere, pred ktorými mi onoho dňa veselo salutovali dvaja vyhadzovači sú teraz smutne opustené, tmavé a celý objekt je bez života ako prázdna slimačia ulita.

„Och, bývalo to také skvelé miesto, pamätám si ako som sa prvýkrát dostala dnu. Bol to sen každého tínedžera,“ odvetila som a s nostalgickými spomienkami prešla prstom po murovanom stĺpiku, na ktorom boli kedysi pripevnené reklamné plagáty STUDIA 54. Zostali tu po nich už iba otrhané zvyšky papiera s nečitateľným textom a zvyškami lepidla. Michael pristúpil bližšie ku mne. Vedela som, že tento klub navštevoval pravidelne a tak mu jeho osud isto nebol ľahostajný rovnako ako mne. „A teraz ho zničia...“

„Myslíš?“ So zvláštnym výrazom ma vezme za ruku a vedie ma rovno ku vchodu.

„Michael, počkaj! Tam sa nedostaneme!“ Ťahám ho späť, keď sa celkom zbytočne chystá zaprieť do dverí.

Na moje veľké začudovanie sa však bez problémov otvoria.

Stratím reč a nechápavo sa poškriabem vo vlasoch. „Nemalo to byť už dávno uzavreté?“ Stačia mi dve sekundy a všetko mi zapadne do seba.

„Počkaj...“ Zdvihnem proti nemu dlaň, aby som zdôraznila, že si to práve nechávam uležať v hlave, a s vypleštenými očami mu naznačím, že to potrebujem počuť nahlas od neho. Rozpačito si pošúcha nos a potom sa na mňa vážne zahľadí.

„Kúpil som ho.“

„A-ako? Prečo?“ Zízam na neho s pootvorenými ústami. „Veď tam ti...“ Pokrútim neveriacky hlavou a stíchnem. On vie veľmi dobre čo sa tam odohralo. Tak aký mal na to dôvod??

Vyzerá to tak, že to, čo sa chystá povedať mu robí problém. Nezvyčajne prudko sa začervená a odkašle si. „Nemohol som dopustiť, aby zničili miesto, kde som spoznal... teba.“

Vyrazí mi tým dych. Srdce sa mi divoko rozbúcha. Párkrát naprázdno otvorím ústa, no nič z nich nevyjde. Urobím nádych-výdych a potom to skúsim znova.

„To... to je najkrajšia vec akú kedy pre mňa niekto urobil! Ach, Michael!“

Naviažem dôverný očný kontakt s jeho zreničkami žiariacimi ako dve temné blikotajúce hviezdy. Čím dlhšie sa na ne dívam, tým hlbšie ma sťahujú do svojho vnútra. Sú ako neprebádaná priepasť, ktorá sa na prvý pohľad môže zdať nedobytná, lenže pod tým všetkým sa skrýva najdrahšie zlato na svete.

Nakláňame sa k sebe čoraz viac, už som tak blízko, že jasne rozoznávam biele mapy pod vrstvou make-upu na jeho pokožke. Tesne pred jeho ústami však strniem.

„A čo tvoji bodyguardi?“ Nespúšťam z neho dychtivé oči. „Budú sa pozerať?“

Obaja naraz hodíme očkom po čiernom aute stojacom zhruba sto metrov od nás a ticho sa zachichoceme. 

„Asi nie sú veľmi nenápadní, že?“ Počastuje ma previnilým úsmevom. „Chcel som, aby boli pre každý prípad na blízku. Hneváš sa?“

„Isteže nie!“ Vyvediem ho z omylu. „Ale nedalo by sa zariadiť, aby nás chvíľku nesledovali?“

„Oni zostanú vonku,“ ubezpečí ma a ukáže na otvorené dvere. „A my pôjdeme tam.“

Spokojná sa podvolím a vojdem dovnútra a hneď za mnou Michael. Pátram po zdroji slabého osvetlenia, ktoré preniká spoza matných závesov pred nami, no prestanem sa tým zaoberať, keď si uvedomím kde to vlastne stojíme.

„Michael, tu sme sa stretli!“ Skríknem nadšene, ale bezprostredne nato sa v duchu zahriaknem, predsa len to nie je taká veselá historka.

Oživujú sa mi všetky spomienky, chytím ho za pažu a ukazovákom zamierim na koniec chodby a na podlahu. „Tam som ťa po prvé uvidela! A tamto sme spolu sedeli! Ja som ťa ošetrovala a ty si mal na sebe tú obrovskú parochňu a umelú bradu! Nemôžem tomu uveriť, akoby to bolo včera!“ Som vo vytržení, nečakala som, že ma to až tak vezme.

„A tam som ťa...“ Pohodím hlavou a odmlčím sa. Michael spozornie, v očiach sa mu roztancujú nezbedné ohníčky.

Už po druhé nadviažeme medzi sebou spojenie.

„...Pobozkala...?“ Skúša ma doplniť.

So sebazaprením dýcham pokojne, ale súčasne vo mne stúpa túžba po jeho dotyku, chcem ho cítiť pri sebe. Nedokážem to už skrývať a viem, že myslí na to isté.

„Skutočne?“ Naoko sa zamračím hrajúc na neho divadielko. „Na nič také si nespomínam, mohol by si mi osviežiť pamäť?“

Hanblivo si o seba obtrie pery a nahne sa ku mne, viac sa však neodvažuje urobiť. Oprie sa do mňa pohľadom a ja z neho v tej chvíli môžem čítať ako z otvorenej knihy.

Má trému, ktorú nechce dať najavo. Máličko sa pousmejem, mám v úmysle ho tým posmeliť.

A ono to funguje. Nervozita v ňom ako zázrakom začína ustupovať.

Do prstov vezmem golier od jeho mikiny a pomaličky si ho priťahujem k sebe. Michael sa mi podvoľuje, ruky má naďalej nečinne spustené pozdĺž tela, no s rozkošnou mimikou preciťuje každý môj pohyb.

Pritiahnem si ho o niečo viac, najprv zatvorí oči on, hneď nato ja a potom spojíme svoje pery. Má ich zamatovo hebké a vlhké, jemne sa kĺžem po celej ich dĺžke.

Vtom zdvihne ruky, ovinie ich okolo mojich ramien a pevne ma stisne. Užívam si to, opätujem mu jeho nežné bozky, ktorými ma zasypáva. Dlaň položím na jeho líce, druhou sa mu zastavím na boku a jeho telo zareaguje zachvením. Na oplátku ma vášnivo pobozká a ja strácam pevnú pôdu pod nohami.

Každý môj pór naňho reaguje. Prstami mi prejde po vlasoch, pohladí ma po šiji a potom mi nimi nadvihne bradu. Úplne sa odviaže, jeho bozky sú stále zmyselnejšie, nevnímam nič, iba vášeň, ktorá dráždi moje zmysly. Nikdy som niečo tak strhujúce nezažila.

Keď už sa schyľuje k tomu najodvážnejšiemu bozku... Michael sa odtiahne.

Vôbec mi to nevadí. Objíme ma a tvár zaborí do môjho ramena. Automaticky spravím to isté. Nahlas dýcham, cítim na sebe jeho telo tak blízko ako sa len dá, jeho hruď sa nepravidelne nadvihuje, srdce mu splašene bije a v uchu počujem jeho sladký hlas.

„Michelle, ďakujem.“ Povie. „Ďakujem, že si tu, že si so mnou a že stojíš pri mne. Bez teba by bol môj život prázdny.“

Neodpoviem hneď, pretože by sa mi asi triasol hlas, a tak aby som získala čas, vezmem jeho tvár do rúk a vrelo ho pobozkám na čelo. „Ty mi nemáš začo ďakovať, Michael. Nikdy ti nenahradím všetko to, čo si mi dal a čo si pre mňa urobil. A toto...“ Prstom opíšem kruh okolo seba. „... a to, čo si povedal... Ja-ja som... neviem to ani vyjadriť...“

„Nemusíš vravieť nič,“ potichu sa ozve, na moment sklopí zrak a potom na mňa pozrie. „Ešte nás čaká dlhá noc, pretože toto nie je všetko.“       

 

 

 

 

 

 

 

Náhľad fotografií zo zložky Fotografie k 22. časti

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Super

(Super časť , 26. 1. 2016 17:14)

Túto kapitolu som prečítala na jeden dych ☺ ten opis A všetko no nádhera

Super

(Super časť , 26. 1. 2016 17:13)

Neviem kde sa stratil zvyšok môjho komentára

Super

(Super časť , 26. 1. 2016 17:12)

Túto kapitolu som prečítala na jeden dych ☺ ten opis A všetko no nádhera

Michael

(Aďuška-Jackie, 17. 8. 2012 21:52)

No tak ja som šťastná baba !!!
Naozaj, teraz keď čítam kapitoly, je to o inom, konečne si tí dvaja prejavujú lásku, nehu, bozkávajú sa nežne a vášnivo, dotyky sú láskyplné, slová vrúcne ... no ja žasnem dievča !!!
Si neuveriteľne talentovaná a ja som spokojná a toto sa mi vlieva priamo do žíl a tečie mi to až do srdca :-**
prežívam to s nimi :-**

...

(Vika, 9. 6. 2011 13:33)

teraz pozerám, že tu nieje moj koment!!!!!!!!!!! :O :O :O :O :O :O :O :O :O' :O :O
ˇOkej dosť! :D nechápem, asi som zadala zlý kód alebo niečo! No dám ti tu aspon takú skrátenú a zhrňujúcu verziu :D Toto bola bombastic kapitola.. keď som ju dočítala, nedostala som ju z hlavy ešte veeeeľmi dlho, vlastne aj teraz myslím na ten ich BOZK!!!!!! :-* krásne opísaný a dokonalý bozk ach!!!! :) ..celý príbeh je úžastný, krásny..
Len tak ďalej :)

.........

(Stanči, 19. 5. 2011 21:10)

Takže Michelle.........
Toto komentovanie tejto špeciálnej časti (to robí tá 22ka, milujem to číslo...a presne ako som očakávala, že to bude zaujímavé, tak aj bolo. Dokonca si predčila všetky moje očakávania:D) som si nechala špeciálne na túto chvíľu:DDDDD Vieš ako som sama doma a kľud je len kľud...
Pokúsim sa to čo najlepšie skomentovať, aj keď to bude ťažké..veď taká fantastická časť...je to už (len) 24 hodín čo som to čítala a musela som si to prečítať znovu a som v koncoch :D
Panebože, už len ten začiatok s tou dúhou a padajúcimi kvapkami mi vyrazil dych...a to boli len prvé vety, to čo prišlo potom.........
Božinku, ani neviem do čoho mám zabrdnúť ako do prvého :D

Ach, vďaka,“ ochotne prijala pariaci sa hrnček a na dôvažok mi s váhavým úsmevom vtisla bozk na spánok. Ihneď som sa pousmial a zahryzol si do spodnej pery. – ach jaj, úplne som si pri tom Michaela predstavila, pri tom ako si zahryzne do pery :*

„Tvoje tak krásne voňajú.“
„Voňajú? Ako to?“ Vyzvedal som, pretože som si bol istý, že som naňho nepoužil žiaden zo svojich parfumov. Nahol som sa k nej pátrajúc po neexistujúcej vôni. „Nič necítim.“
„Ja áno,“ zašepkala a zahľadela mi do očí. „Teba.“ – ach, ach, ach...toto...cítiť tak jeho prirodzenú vôňu.. Nejedná z nás by to chcela :D

Oh boy...? – ano, ano...typické Michaelové, ako si to pomenovala ty Michaelizmus.. Milujem to keď to tak vysloví..Teraz mi jeho hlas bude dokola znieť v hlave :D

BTW nezdá sa mi to, alebo Michellin part bol trochu inak písaný :D

Joj, Michael za volantom :D Po celý čas jazdy som z neho nespustila oči. S intenzívnym búšením srdca som vo svojom zornom uhle nemala nič iné len jeho profil a to, ako sa sústreďuje na vozovku a večernú premávku, dáva pozor na každého chodca, ktorý sa ocitol nebezpečne blízko krajnice, s ladnosťou preraďuje rýchlosti a cez to všetko mu zostáva čas na tiché pohmkávanie si akejsi melódie. – ako inak náš Michael..Inak si ho za volantom asi ani predstaviť neviem, len ako pozorného a sústredeného šoféra...keby to tak môžem povedať o sebe... za volantom robím všetko možné, len sa nesústredím...Ale tak sústreď sa keď ti z autorádia znie ten nádherný Michaelov anjelský hlas :D mimochodom videla som jedno video na nete ako Michael šoféruje a hrá mu do toho úplne stará vykopávka...ja keď som to video videla som sa skoro pošťala od smiechu, ak sa mi ho podarí nájsť ho dám na wall:D

Kokso, to s tým STUDIOM 54 a hlavne to čo sa tam odohralo :* to radšej ani komentovať nejdem..zas by ste ma mali za úchylné prasa keby napíšem na čo teraz myslím :DDD

„Michelle, ďakujem.“ Povie. „Ďakujem, že si tu, že si so mnou a že stojíš pri mne. Bez teba by bol môj život prázdny.“ – ach, keby toto mne niekto povedal 

„Ešte nás čaká dlhá noc, pretože toto nie je všetko.“ – ou, zaujímavé 1krát nemyslím na prasačinky :D
Bože, zas si to tak ukončila..a ja len môžem dookola premýšľať, ako to bude pokračovať...Ale aj tak na to neprídem :D

Dobre, ženo..... Ceším sa na novú časť...Dúfam, že bude čoskoro :D

:-))

(Ria, 19. 5. 2011 14:58)

:Oooo nič iné sa na toto nedá povedať ! Som v šoku :D ... ufff úplne si ma vyviedla z rovnováhy a nie som si istá ,či sa mi náhodou aj netočí hlava /a to myslím vážne/ :) :D ... Všetci tvorcovia ,režiséri ,scenáristi a ešte neviem ,kto všetko by si mali z teba zobrať príklad romantické filmy sú nič oproti tomu ,čo som teraz čítala./keď to nebol len sen ,lebo keby som mala taký mať ,tak by som si priala presne taký/. Vieš to tak napísať ,že ti to každý zhltne aj s navijakom - totálne !! Všetko opisuješ tak detailne ,že si to môžem úplne živo predstavovať a sú to nádherné predstavy :)) Som z toho mimo ... bože a to prekvapenie :O waaaau
asi by som na jej mieste odpadla :D už ani neviem čo som ti tu chcela napísať :D :D Keď sa z toho spamätám ,tak ti to napíšem do správy :D
OMG :D ďakujem ďakujem ďakujem ďakujem ďakujem ďakujem ďakujem ,že to robíš ,lebo je to fakt bohovské :)) OOoo ešte si idem kuknúť fotky :D
ILY :-** GBY a vydaj knižku !!!!! :D

...

(kačenka:), 18. 5. 2011 23:20)

Miška mojaaaaaaaa:* ešte,že som doma sama:D chcela si vedieť pocity,tak sa ti to posnažím trošku opísať:) takže ehm ehm po celý čas ako som čítala som sa usmievala ,miestami som sa až smiala ale to od ....rozkoše?:D niečo tak dokonale nádherné som v živote nečítala,ani v žiadnej knihe si úžasná spisovateľka:)chcela by som vybrať pasáže,ktoré sa mi páčia,ale musela by som to tu dať celé ... A aaaaach ten koniec Boože môj ktorý si na nebesiach ďakujem,že si mi pomohol to predýchať:) zažiť niečo také v reale s Michaelom tak asi budem na práškoch do konca života:D ale nie rozbila by som sa na milión kúskov a Michael by ma skladal ako puzzle:D a musím sa ti priznať,že pri čítaní som počúvala YANA a po prvý krát mi nestekali po tvári slzy:) a za to Ti ďakujem:*A ešte ti ďakujem za to že píšeš tento úžastný príbeh,pri ktorom mám pocit,že si to prežila s Michaelom naozaj:) a ozaj mám pocit,že si začala písať trochu inak,alebo sa mi to zdá? Ok to by bolo asi vše:) ILY:* GBY:) MBY:)