Choď na obsah Choď na menu
 

23. časť

8. 6. 2011
MICHAEL
 
 
„Haló, haló, Zem volá planétu Michael!!! Je tam nejaká inteligentná forma života?!? Aspoň jedna prebratá mozgová bunka??“
Nedal som to najavo, ale v skutočnosti som bol už napoly vzbudený, Marlonove vrešťanie mi takmer vyvŕtalo dieru do hlavy. Aj tak sa ešte zvyšná časť môjho vedomia nemienila zobudiť. Tvrdohlavo som odolával neľútostivému prebúdzaniu a keď mi Randy zaťukal na čelo, otočil som sa na opačný bok. So silným premáhaním som nadvihol jedno viečko a zažmurkal na budík. Bolo sotva osem hodín. Veď je ešte hlboká noc! Čo to s nimi dnes je? Prikrývku som si pretiahol cez hlavu, aby som bol mimo dosahu a znovu sa ponoril do živého sna, ktorý snom vlastne vôbec nebol.
„Kašli na to, ja som ti vravel, že to s ním ani nehne. Je čas pristúpiť k plánu B. Zúfalé riešenia si vyžadujú zúfalé situácie. Hehe.“
„Povedal si to naopak, ty trubiroh.“
„To je jedno. Do útoku!“
Pod paplón sa dobyli dve čierne ruky a druhý pár ma začal štekliť na bosých chodidlách. Okamžite ma spánok prešiel, zavrtel som sa a vybuchol smiechom. „Hahaha, nie, haha, NIE!“
Vratko som prekĺzol pomedzi nich a vyskočil z postele na rovné nohy. Pred očami sa mi na moment zatmelo a na celé ústa som si ťahavo zívol.
„No hurá!“ Precedil Marlon medzi zaťaté zuby, ale smial sa rovnako šialene ako Randy.
„Tak čo je?“ Dôrazne som nadvihol čeľusť. Automaticky som si prešiel prstami po líci – uf, bolo to v poriadku, make-up som si našťastie večer nezmyl. „Čo bolo také súrne, že ste ma prišli zobudiť?“
Bratia sa na seba navzájom pozreli. Marlon niečo naznačil Randymu a potom obaja obrátili hlavy ku mne.
„Hádaj, čo sme našli na prízemí?“ Randy významne zahojdal obočím.
Marlon bez slov vytiahol spoza chrbta nejaké kusy oblečenia a zakýval mi nimi pred nosom. V prvej chvíli som bol zmätený, lepšie som si ich prezrel – biely sveter a úzke modré džínsy – a vtedy mi to docvaklo.
„Dáš mi ich, prosím?“ Natiahol som ruku k šatám ignorujúc ich poznámky.
Marlon sa načiahol, aby mi ich podal, už-už boli v bezpečí môjho náručia, ale v poslednej chvíli ich hodil Randymu a zarehotal sa. „Najprv si ich budeš musieť zaslúžiť!“ Keď som ich chcel šikovne uchmatnúť, Ran ich zase prehodil späť k Marlonovi.
Bezradne som sa zasmial a zvalil sa na posteľ. „Dobre, čo chcete?“
„Nič strašné, len informácie.“ Prekrížil si Marlon dôležito ruky. Randy ako verný psík len nedočkavo prikývol.
„Aké informácie?“ Podozrievavo som naklonil hlavu do strany a prebodol ich pohľadom.
„Tak napríklad... čo sa tu včera odohralo, kým sme boli preč?“
Naraz mi svitlo. No jasné, čo iné by ich dvoch mohlo zaujímať?
„Tak o toto vám ide?“ Rozpačito som sa usmial. „Viete ako sa to nazýva? Vydieranie.“
„Som tvoj starší brat, je to moja povinnosť!“ Zaškeril sa Marlon. „Tak? Koho si tu včera mal?“
„Nikdy ste ju nevideli.“ Vyletelo mi z úst skôr ako som si stihol uvedomiť akú neriadenú strelu tým spustím. Ale už bolo neskoro.
„Neverím! Náš malý Michael sa konečne rozhodol preskúmať krásy ženského tela! To ti teda trvalo, braček!“ Vypleštil na mňa obdivne oči a zatlieskal. „Tichá voda brehy myje!“
„Takže ste začali už na prízemí a postupne sa prepracovali až sem?“ Dychtivo sa spýtal Ran a potľapkal moju posteľ očakávajúc uspokojivú odpoveď.
„Randy, ty si prasa.“ Znechutene som pokrútil hlavou. „Nemáte o tom ani potuchy. Ste úplne mimo.“
„Marlon, vidíš to??“ Pichol mi ukazovákom do líca, ktoré sa mi bez pričinenia zafarbilo rumencom. „Nehovorí nám pravdu!“
„Michael, doviedol si si sem nejakú... nejaké dievča z ulice?“ Spozornel Marlon a venoval mi pichľavý pohľad.
„Čože? Nie!“ Ohradil som sa šokovane. „Čo si to o mne myslíte?“
Randy vstal, popiskujúc si prešiel akoby náhodou k môjmu šatníku a prudko ho roztvoril. Nakukol dnu a po chvíli ho viditeľne sklamaný zavrel. „Tak kde ju schovávaš?“
„Moment - vy si myslíte, že je ešte tu?“ Zarazene mi padla sánka. Nemohol som uveriť svojim ušiam. Preskočilo im?
„A ako inak? Neodišla snáď v spodnom prádle, alebo áno?“
Pleskol som sa zúfalo po čele.
„Patria Michelle.“
„Čo?“ Jednohlasne vyhŕkli.
„Tie šaty. Patria Michelle.“ Zopakoval som.
„Ale ani ona neodišla v spodnom prádle... či?“ Zaklincoval to môj najmladší brat.
„Nie, Randy, neodišla v spodnom prádle. Odišla v mojich šatách.“ Odvetil som spomalene a zrozumiteľne skoro ako robot, aby to mozog môjho brata dokázal vstrebať.
„Ujasnime si to... Takže si si užil s Michelle a ona si vzala tvoje šaty namiesto svojich. To ste si akože vymenili oblečenie na pamiatku?“ Zapojil sa Marlon, očami striedavo preskakoval zo mňa na sveter s texaskami, ktoré ešte stále drsne stískal v rukách (nervózne som po nich hádzal pohľadom obávajúc sa, aby ich nepoškodil).
„Prečo by som s ňou mal spať?“ Nazlostil som sa a nesúhlasne zvraštil obočie.
„Bože, ja som taký sprostý! Že mi to nedošlo skôr! Určite jej bolo u nás tak teplo, že sa, chúďa, musela vyzliecť donaha.“ Ironicky sa zaškľabil.
„Teplo jej bolo z toho, ako sa nášmu bračekovi zapaľovali lýtka.“ Neodpustil si Randy a drgol Marlona lakťom. „Pri tom, ako jej pomáhal z tých šiat, veď vieš.“
„Ste nechutní,“ štuchol som ich natiahnutými nohami. Cez to všetko som nezadržal široký úsmev, pretože to podali našim tradičným Jacksonovským spôsobom a ja som nemal to srdce byť na nich vážne nasrdený. Viac-menej si ma schválne doberali, pretože ma poznali veľmi dobre a vedeli čoho by som bol schopný a čoho nie. Nič to však nemenilo na tom, že debata sa začínala dostávať do naozaj nemravnej roviny a to som nemal rád. „Prestaňte. Vravím vám – nič nebolo. Zmokli sme, tak som jej ponúkol svoje suché oblečenie, aby nenachladla. Tu sa len bola prezliecť. Sama.“ Zdôraznil som.
„Hm, hm, to by sme mu aj mohli zožrať, čo povieš, Randy?“
„Mohli, mohli, ale ja vo vzduchu ňuchám ešte čosi.“ Založil si Randy ruky vbok a výhražne sa na mňa zadíval. „Niečo nám tajíš.“
Kým obaja postávali nado mnou a pokúšali sa zo mňa vytiahnuť všetky detaily, prišla záchrana. Rozleteli sa dvere a dnu vošla mama.
„Ja som tušila, že vás dvoch nájdem tu!“ Hodila po nich rovnakým pohľadom, ktorý si pred chvíľou šetrili na mňa. „Ach, Michael, ty si už hore?“
„Vyzerá to tak,“ pretrel som si oči.
„Čie sú to šaty?“ Začudovane ukázala smerom na Marlona, keď si všimla čo drží v rukách.
Marlon sa strhol a bleskovo mi ich šmaril do náručia. „Michaelove!“ Zavyl a spolu s Randym vyskočili na rovné nohy ako dva namydlené blesky s cieľom urýchlene sa vypariť z izby. No ešte predtým ako tak stihli urobiť a prešmyknúť sa cez dvere, mama im zatarasila cestu.
„Kamže, kam, páni? Ešte ste mi nevysvetlili odkiaľ sa vzal v LaToyinej izbe ten potkan. Vaša sestra bola na pokraji zrútenia, keď ho zbadala na svojej posteli. Tak?“
„No nie! Teraz som si spomenul... musím utekať do štúdia...“ Zahováral Marlon a tváriac sa zamyslene využil maminu chvíľkovú nepozornosť a ušiel.
„Ehm, vlastne aj ja mám prácu... takmer by som zabudol! Ahojte!“ Zhíkol nepresvedčivý Randy a vybehol za ním.
Mama iba rezignovane pokrútila hlavou a potom sa obrátila na mňa. „Dúfam, že ty v tom nemáš prsty tiež, Michael?“
„Tentoraz som v tom nevinne, prisahám.“ Zagestikuloval som rukou. Až neskôr som si uvedomil, že v nej držím Michellin pulóver. Zaregistrovala to aj mama. Premerala si ma neistým pohľadom a potom pomaly zatvorila dvere.
„Michael, nehodláš sa do toho obliecť, že nie?“ Spýtala sa trochu váhavo a malými krôčikmi pristúpila k posteli, na ktorej som sedel v tureckom sede. „Chápem aké je pre teba dôležité vyjsť si občas v preoblečení, ale obliecť si ženské veci... to je už trošku prehnané, nemyslíš?“ Sadla si vedľa mňa a láskavo ma pohladila po líci.
„Mami!“ Ohromene som vykríkol a razantne sa nahlas nadýchol. Vzápätí mi tá predstava vošla do mysle a ja som vybuchol do smiechu. „Mami, predsa si nemyslíš...“ Nasledoval ešte väčší výbuch smiechu. „Ale tak to nie je!“
„Tak koho sú tie šaty?“ Zmätene ukázala na posteľ. „Tvojim sestrám určite nepatria.“
„Máš pravdu, nepatria. Oni sú totiž Michelline.“
„Michelline? Môžeš mi vysvetliť čo tu robia jej šaty?“
„A to je práve to o čom sa s tebou potrebujem porozprávať...“ Úsmevne som si hryzol do spodnej pery, prisadol si bližšie a nesmelo sa pustil do rozprávania o tom, čo sa medzi nami stalo včera, prečo tu ležia jej šaty a prečo som sa včera vrátil tak neskoro domov.
„A naozaj k tomu dievčaťu zo srdca niečo cítiš?“
„Myslím, že... viem, že áno. Viem to.“ Zavrtel som sa. „Vieš, ona nie je ako ostatné dievčatá. Je iná. Nechce moju slávu, moje meno, ani moje peniaze. Na tom jej vôbec nezáleží, ver mi. Ide jej o mňa. Má ma rada kvôli tomu aký som a nie kvôli tomu kým som. Cítim to. Cítim to z každého jej pohľadu, z každého gesta, úsmevu a slova. Nikdy som si nebol taký istý. Ale viem to... tu.“ Dlaň som položil na svoje srdce. „To, čo cítim teraz, som necítil ani k Tatum, iba k jedinej žene...“ Myšlienky nezadržateľne zablúdili k spomienkam na ňu. Zvláštne, že som si spomenul až teraz. Kedysi sa mi jej tvár vybavovala v mysli každých päť minút. Nie, každé dve minúty. Taká je pravda. Inokedy by som sa pri zmienke o Diane rozplakal, teraz som sa dokázal ovládnuť. A dobrovoľne ju nechať v myšlienkach plávať ďalej. Naozaj som sa tak zmenil?
„Teším sa tomu, čo počujem.“ Odvetila a zdvihla mi bradu. „Aj tomu, čo vidím. Je to pravda. V tvojich očiach je niečo nové, krásne. Už tam nevidím ten smútok a prázdnotu, ktorú si sa vždy snažil zakryť okuliarmi. Poznám ťa lepšie ako ktorékoľvek svoje dieťa, vieš o tom.“ Vzala ma do náručia a ja som sa nezdržal, vypadla mi jedna horúca slza. Od radosti.
„Ako si ju vôbec spoznal?“ Utrela mi mokré líce a vľúdne ma potľapkala po chrbte.
„Úplnou náhodou. Už pri prvom stretnutí na mňa dokázala zapôsobiť tak ako nikto iný. Svojou prirodzenosťou, úprimnosťou a dievčenskosťou. Mami, a to vtedy nemala ani potuchy kto v skutočnosti som!“
„Vážne?“ Povzbudivo sa na mňa usmiala. „Tak to rada počujem, vieš, že vždy som ťa vystríhala pred falošnými dievčatami. Už by som ťa nikdy nechcela vidieť trápiť sa kvôli nešťastnej láske. Ty si to nezaslúžiš.“
Na záver som sa jej priznal aj so svojimi zmiešanými pocitmi, svojimi obavami a strachom, i so svojou neistotou, pretože som vedel, že svojej matke môžem dôverovať zo svojej rodiny najviac a nechá si to pre seba. Je to skrátka anjel na Zemi.
„Och, Michael, zlatko. Ty si nádherná bytosť zvnútra aj zvonka. Máš rovnakú povahu ako ja. Si nesmierne citlivý a dobrosrdečný človek, ale priala by som si, aby si nebol až tak veľmi po mne. Ty si muž, Michael. Musíš byť silný.“ Spravila náležitú pauzu. „Ako vieš, že tvoje obavy nie sú neopodstatnené? Michelle to určite vidí celkom inak. A pokiaľ ide o tvoju chorobu... ona je zdravotná sestra, nie? Takže má presné vedomosti o tom, ako takáto choroba prebieha. Ak by jej toto prekážalo, nestála by pri tebe.“
 
 
*** 
 
„Ak by jej toto prekážalo, nestála by pri tebe...“ Tá veta mi znela v hlave ešte i vtedy, keď som schádzal na prízemie oblečený vo svojom obľúbenom bielom tričku, modrej košeli (zvyčajne som nosil iba bavlnené oblečenie, ktoré bolo k mojej pokožke šetrné) a čiernych nohaviciach s postranným zlatým pásikom. Na predposlednom schode sa ozvala stará rana po popálenine, ale ,našťastie, ako rýchlo prišla, tak rovnako rýchlo odišla.
„Braček, ahoj!“ Spozornel som, ten hlas som u nás už dlho nepočul.
„Rebbie!“ Bežal som jej oproti a padol si s ňou do náručia.
„Čo ty tu?“ Nadšene som vyzvedal. „Priviezla si so sebou aj Stacee a Austina? Ešte majú predsa prázdniny, nie?“
„Deti sú momentálne v tábore, takže nemohli prísť. Ale mrzelo ich, že sa neuvidia so svojim bláznivým strýkom.“ Usmiala sa. „Prišla som vás pozrieť, už sme sa dlho nevideli. Hlavne s tebou nie, v poslednom čase vymeškávaš rodinné stretnutia!“ Zdvihla výhražne prst a obaja sme sa zasmiali.
„Ja viem, mám toho veľa, ale sľubujem, že sa polepším.“ Mrkol som na ňu. „Dáš si so mnou raňajky? V jedálni by mali byť ostatní.“
„Jasné.“
Spoločne sme vošli do jedálne, za stolom sedela mama, Janet, LaToya aj Joseph. Sestry dojedali sladké wafle, mama každého obsluhovala a Joseph bol napoly skrytý za rannými novinami. Všetkým som poprial dobré ráno, Rebbie sa s každým zvítala vrelým objatím (okrem Josepha, ktorého letmo pozdravila) a sadla si vedľa Janet. Ja som sa usadil čo najďalej od otca ako som to zvykol robiť vždy, pretože – nerád to hovorím, ale je to tak – som v jeho blízkosti strácal chuť do jedla, ešte i dnes vo mne vzbudzoval úzkosť a maximálny rešpekt. Mama bola radosťou bez seba, že opäť vidí svoju najstaršiu dcéru, obom nám priniesla horúce wafle, poďakoval som sa a s chuťou sa pustil do jedenia, čo bolo pre mňa veľmi netypické. Všimli si toho aj ostatní, ale za prítomnosti otca to radšej nekomentovali.
„Vlastne... kde sú Randy s Marlonom?“ Ozval som sa, keď som si naberal druhé sústo na vidličku.
„Čistia bazén.“ Prehovorila mama. „Dostali od otca trest za ten kanadský žartík s potkanom.“ Vysvetlila, aby aj Rebbie chápala o čo ide. „Dá si ešte niekto džús?“
„Ja, prosím.“ Pípla Janet a nastavila pohár. „Ďakujem. Mimochodom, Mike, čo máš v pláne? Nezájdeme spolu do kina?“
„Michael, už je čas!“ Zjavil sa odrazu medzi dverami Bill a zaťukal si na hodinky.
Očami som Janet naznačil ľútosť. „Vidíš to sama, dnes naozaj nemám kedy, prepáč. Je mi to ľúto, vynahradíme si to večer, dobre?“ Venoval som jej úsmev, hodil si do úst posledný kúsok wafiel a odsunul stoličku. „Musím ísť, uvidíme sa neskôr. Ahoj, Rebbie! Pozdravuj deti a manžela!“
Vonku som si schválne upravil trasu k autu tak, aby som si mohol obzrieť svojich bratov pri práci. Len čo som ich uvidel ako stoja na špičkách a spoločnými silami sa naťahujú do stredu bazéna, aby odtiaľ mohli pomocou sieťky vyloviť opadané listy, neodolal som a prikradol sa poza ich chrbty.
„Randy, dofrasa, už ich skoro máme, viac sa natiahni. Už... už... už...“
Vtedy prišiel môj čas. „BAFFFFFF!!!!!!!!“ Zvrieskol som z plných pľúc a oni v okamžiku stratili rovnováhu a v stotine sekundy neohrabane padli do špinavej vody.
V tej istej sekunde som sa začal tak nahlas rehotať, že ma muselo byť počuť až za bránu nášho domu. Nedalo sa to ovládnuť, od smiechu mi zvlhli oči a padol som do kolien, ledva som sa udržal na nohách. Cez slzy smiechu som ani nedovidel na hladinu, znovu ma to popadlo, chytil som sa za brucho a opäť sa rozosmial. Zakrátko sa mi podarilo ako-tak upokojiť, utrel som si oči a pozrel do bazéna.
Ihneď ma smiech prešiel. Nad vodou nebola ani jedna hlava. Nikde nič. Hladina vody bola rozčerená a plná listov zo stromov, ale inak nič. Čakal som ďalej, či sa ukážu. Ale nič sa nedialo.
Prepadla ma panika. Kde toľko sú?? Posledné zvyšky úsmevu mi zamrzli na perách. Prešiel som dookola celý bazén, srdce mi šialene tĺklo až v spánkoch a bol som absolútne zmätený. Cez špinavú vodu som nedovidel na dno, ale stále som mal pochybnosti. Nahol som sa bližšie nad bazén a čupol si mračiac sa na hladinu vody. Bol som už rozhodnutý skočiť tam za nimi, ale z ničoho nič sa podo mnou vynorila ruka a stiahla ma dolu. „Niééééé!!“ Zvýskol som a dopadol do vody. Párkrát som si glgol vody, rýchlo som zadržal dych a inštinktívne zamieril smerom hore. Keď som vystrčil hlavu von, Randy s Marlonom v premočených šatách a s listami vo vlasoch sa išli popukať od smiechu na kraji bazéna.
Teda, ten deň sa pekne začína.
 
*** 
 
Na dohovorenú schôdzku s pánom Holmesom som dorazil s štvrťhodinovým meškaním, najprv som sa musel osušiť, prezliecť a upraviť, až potom som sa mohol dostaviť do hotela Ritz. Rátal som s tým však, preto som dal dopredu vedieť svojmu právnikovi Johnovi, že prídem o čosi neskôr. Robert Holmes bol nízky zavalitý muž v stredných rokoch a ako sa na multimilionára patrilo, oblečený v drahom kašmírovom obleku značkovej kvality. Dopočul som sa, že je mojim fanúšikom a to značne dopomohlo k jeho kladnému rozhodnutiu predať mi hudobný katalóg, o ktorý som mal toľký záujem.
Trochu rozpačito som si s ním podal ruku a pozdravil. Pôsobil na mňa veľmi serióznym dojmom, možno až prehnaným. Pri pohľade do jeho vráskavej napätej tváre som si uvedomil, že vo svojom živote nezažil veľa zábavy a radosti. Nedalo mi to po celý zvyšok nášho stretnutia. Tento muž bol zrkadlom môjho detstva.
Po úvodnom predstavení sme si zasadli každý na opačnú stranu dlhého pracovného stola, on so svojim právnikom a ďalšími štyrmi asistentmi. Ja s Johnom Brancom, Frankom Dileom a vedúcim ochranky Billom Brayom. Medzitým nás obsluhovali dve mladé čašníčky, ktoré nás ustavične ponúkali kávou a malým občerstvením (nedal som si nič, kávu nemám rád a občerstvenie bolo zložené z mäsa). Rozprávaním a dohadovaním detailov zmluvy sme strávili viac ako tri hodiny a mňa to už pomaly prestávalo baviť. Bol som čoraz tichší, nechával som rozprávať hlavne svojich zástupcov a keď pán Holmes rozprával niečo mne, usiloval som sa ho počúvať a vnímať zmysel jeho slov. Ale všetko to bolo tak strašne formálne a seriózne, že ma to jednoducho nudilo. Ešteže som so sebou vzal Bubblesa, ktorý mi teraz sedel na kolenách a ja som mal aspoň ako také rozptýlenie. Vždy, keď som sa na ňom zastavil pohľadom, predstavil som si ako visí zavesený na Michellinom tričku a potajomky som sa dusil smiechom.
Čo asi teraz robí? Je na detskom oddelení alebo v ambulancii? Má veľa práce?
„...súhlasíš, Michael?“ Otočil sa na mňa s akousi otázkou John.
O čom bola reč?
„Ehm,“ odkašľal som si. Náhle som si všimol, že ku mne posúva papier so zmluvami a podáva mi pero. „Ach, iste, súhlasím. Môžeme pristúpiť k podpisu.“
Zaužívaným spôsobom som načmáral svoj podpis a to isté spravil aj Robert Holmes. Potom sme si cez stôl na znak dohody podali ruky. Pri rozlúčke som mu dal trúfalý návrh.
„Pán Holmes, nechcete si zájsť do Disneylandu?“
Jeho strhaný výraz tváre a unavené oči sa naraz rozžiarili ako malému dieťaťu.
Tušil som to.                        

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Michael

(Aďuška-Jackie, 17. 8. 2012 22:28)

Roztomilá kapitolka ...
Pobavila som sa spolu s Michaelom a jeho predstavou na Bubblesa a Michelleino tričko :-)) ... zábavná historka, načo Mike nemysli počas dôležitej no nudnej schôdzky :-DD
Celý Michael :-)) jedno veľké dieťa, ale tie myšlienky na Michelle čo teraz robí boli roztomilé .. páčilo sa mi to :-DD
ako všetko na tejto story :-**

:):)

(Vika, 15. 6. 2011 15:13)

Krása!! Úplne úžastná kapitola, nič mi tu nechýbalo, vážne nič!! Bolo tam všetko čo takáto úžastná STORY musí obsahovať - MICHAEL.
Už som písala, že milujem časti s jeho rodinou, hlavne s bratmi.. ale čím ďalej tým viac si to bľubujem :D..
Veľmi veľké + v tejto kapitole bola časť s Michaelovou mamou :) niečo úžastné, krásne.. dojímavé :)Tak ako vieš opísať jeho negatívny vzťah s otcom, tak vieš opísať aj jeho vzorný vzťah s matkou.
Zapojil sa Marlon, očami striedavo preskakoval zo mňa na sveter s texaskami, ktoré ešte stále drsne stískal v rukách (nervózne som po nich hádzal pohľadom obávajúc sa, aby ich nepoškodil) - táto veta u mňa jednoznačne vyhrala <3<3 Bojí sa ešte aj o jej šaty, celý Michael! Ja sa zbesním :D
Chcela by som vedieť čo asi tak robila Michelle a aké mala pocity keď od neho odišla ale verím, že o jej pocitoch sa toho ešte dočítame veľa :) Tak pokračuj a som strašne zvedavá čo je ten bonus k novej kapitole :O :O :O :O RÝÝÝÝCHLO :D:D
Prajem veľmi veľmi veľmi veľa inšpirácie a veľaaaaaaa šťastia v skúškach aj v písaní príbehu, aj keď to už máš :) BGY.

:-))

(Ria, 9. 6. 2011 16:44)

Jééééj :D tá predposledná a posledná veta :D bola taká zlatá :D júúj :D /neviem,či by ma v takejto chvíli napadlo niekoho cudzieho pozvať do Disneylandu .. ale veď Michael :D :D .. povedala si, že mi tu bude niečo chýbať .. a vieš, že ani nie ?? .. aj takúto časť vieš napísať pútavo a ani by ma to nenapadlo, keby si mi to nepovedala :D .. zase funny bratia :D KLASIKA :D och moja krása krása :D
.. a nezabudni vydať knihu !!!! :D GBY

...

(Stanči, 8. 6. 2011 14:13)

No ty koki akože ja nevim čo na to povedať, ale skúsim dajako skompletizovať moje myšlienky. Ja neviem do čoho sa pustiť skôr :D
Už len ten začiatok. Typikuš Marlon a Randy, táto dvojka ma vie vždy tak pobaviť, keď sa objaví v nejakej story, preto ich tak rada opisujem (tie scénky s nimi):D
Jasné, jasné dobieranie si Michaela...bez toho by to ani nešlo...pche, keby sa toto stalo Michaelovi naozaj tak by si to neodpustili nikdy a pripomínali by mu to dodnes :D dovtedy, kým... :/
No ale poďme dál....
Michael s mamičkou (inak 1krát som napísala mamiškou)..sweet part :*
Ou, MIchael in bazén a ktomu špinavá voda:D ja by som ich zabila...TAk on vyštafírovaný a skončí v takom humuse :D
Joj, a ešte som zabudla na raňajky....fúha to s tým Jozefom, chudáčik Michael, sadať si čo najďalej od neho :(
A nakoniec...joj, Čo asi teraz robí? Je na detskom oddelení alebo v ambulancii? Má veľa práce?
„...súhlasíš, Michael?“ Otočil sa na mňa s akousi otázkou John.
O čom bola reč?
- To bolo také sweet, ako na ňu myslel :*
TAk len na záver...ďakujem za úžasnú časť...a vôbec mi nevadí, že bola kratšia ako ostatné, dej úplne vynahradil dĺžku..tak som si čítanie užila :D GBY ILY a držím palce na skúškach :D