Choď na obsah Choď na menu
 

24. časť

8. 7. 2011

MICHELLE

 
Dnes je báječný deň.
Za oknom žiari slniečko predposledného júlového dňa a jeho lúče mi zohrievajú tvár. S podopretou bradou pozorujem rušný život na ulici podo mnou a bez príčiny sa usmievam na celý svet.
Oprava. Tak to pôsobí iba navonok.
V skutočnosti hľadím do prázdna a s úsmevom spomínam na včerajší večer. Takéto stavy som neprežívala ani keď som bola tínedžerka a bola som po prvé zamilovaná. Vlastne sa ani nečudujem, ešte som nikdy nestretla muža ako je Michael. To je samostatná kapitola, bol by hriech porovnávať ho s niekým iným. Občas sa z ničoho nič rozosmejem a vtedy si pripadám ako blázon. Zamilovaný blázon.
Je presne dvanásť hodín a všetky sestričky odišli na obed do rýchleho občerstvenia King Burger dva bloky odtiaľto. Moja maličkosť ako jediná z oddelenia zostala v ambulancii a hoci ma Nicol pred odchodom napomínala, aby som nebláznila a nedržala hladovku („Snáď nechceš byť kvôli nemu ako kosť a koža, to on by mohol pribrať!“), to, pravdaže, nebol dôvod, prečo som nešla. V žalúdku mi splašene poletoval roj motýľov, preto som na jedlo nemala ani najmenšie pomyslenie (na druhej strane by nebolo na zahodenie ubrať pár centimetrov zo zadku).
Mala by som však premýšľať nad súrnejšími a dôležitejšími vecami, napríklad ako sa nadobro zbaviť (bez vraždenia) Nicka aj s jeho vyhrážkami, ktoré mi niekedy nedajú spávať, alebo ako sa vyhnúť neželanej publicite a rozmazávaniu môjho života v médiách a v neposlednom rade ako na tie novinky pripraviť rodičov...
Niť úvah sa mi pretrhla, keď za mojim chrbtom zazvonil telefón. Strhla som sa, podvedome zaklipkala očami a srdce mi podskočilo. Michael!
V bielych lodičkách som doklepkala ku svojmu stolu a kultivovane zodvihla (úprimne povedané – netrpezlivo schmatla) slúchadlo. Mojou akciou som spôsobila pád troch notesov a priehradky na perá, ktoré sa rozsypali po celej dlážke. Hups!
„Ambulancia doktora Burnsa, prosím?“ Neohrabane som si kľakla na všetky štyri snažiac sa pozbierať ten chaos a horúčkovito očakávala Michaelov jemný hlas.
„Michelline?“ Ozvalo sa z druhej strany. No moment, to nie je Michael.
„Ahoj, mami!“ Pozdravila som neprirodzene vysokým hlasom a prudko sa aj s papiermi zdvihla zo zeme.
„Prepáč, že ťa vyrušujem uprostred obednej prestávky, ale je to vážne a nepočká to.“ Chladne odpovedala a nahlas vzdychla.
„Čo sa stalo?“ Pokrčila som obočie.
„Môžeš mi láskavo vysvetliť, čo máš s tým... s tým... Jacksonom???“ Odmerane mi vyprskla dávku jedu do krvného obehu a nezabudla Michaelove priezvisko poctivo zdôrazniť. „Čo to má znamenať??!“
Ajéje. Takže už to dorazilo aj k nim.
Zahryzla som si do pery. Nezbedné motýliky sa so stiahnutými krídelkami vytratili z mojej brušnej dutiny.
„Čítala si noviny?“ Spýtala som sa prvé, čo mi napadlo, len aby som sa vyhla priamej odpovedi. Tou by som ju jednoznačne poslala do vodorovnej polohy.
„Videla som ťa v časopise, spočiatku som tomu neverila. Potom som ťa ale videla v novinách a v televízii spolu s ním, panebože! Pýtam sa ťa znova, čo to má byť??!“
„Ale mami... Skoro nič z toho, čo si tam videla nie je pravda.“ Bezradne som kľučkovala medzi vlastnými slovami. Chýbal mi čas a základná predpríprava na jej otázky, o ktorú by som sa teraz mohla oprieť, nebola som pripravená na takýto „prepad“ a bolo to jasne počuteľné na mojom hlase. Moja matka to prirodzene vytušila a tým si bola svojou teóriou istejšia.
„Skoro nič?? Preboha, ja som mala obavy, keď som ťa púšťala do Los Angeles, ale nečakala som, že ťa to mesto až tak veľmi skazí!!“ Vyštekla na mňa.
„Nič ma neskazilo, mami...“ Prevrátila som očami.
„Iste! Každý náš sused to už vie! Vieš ako sa cítim, keď ma cestou do obchodu zastavujú ľudia a pýtajú sa čo to tam stváraš? Celá dedina ťa má za nemravnicu!“ Hystéria v jej hlase naberala na obrátkach.
„Ale veď tak to nie je! Nič o tom nevedia! Ani ty, ani oni!“ Ohradila som sa rozhorčene. Na čele mi vystúpili studené kropaje potu. Prečo? Prečo musia byť moji rodičia takí závislí na rečiach okolia?
„A keby si videla otcov výraz, keď sa o tom dopočul! Dokonca sa s tebou odmietol rozprávať! Veľmi dobre poznáš jeho názor na všetku tú pozlátku Hollywoodu a ľudí odtiaľ. Nerozumiem tomu, Michelle, azda sme ťa vychovali zle?“ Mlela si ďalej a vôbec ma nepočúvala.
„Vieš čo, mami, toto k ničomu nevedie.“ Vzdala som sa. Klesla som na otáčaciu stoličku a rukou si pretrela čelo.
„Máš pravdu, najlepšie bude, keď mi to vysvetlíš osobne. Cez víkend prídeme.“ Oznámila mi bez okolkov a tým uzavrela tému.
„Cez víkend? Tak... tak dobre. Poviem Becky, že prídete.“
„Netreba, ubytujeme sa v hoteli. A ty, mladá dáma, sa poriadne zamysli nad tým, čo robíš so svojim životom. Inak sa môžeš s celým Los Angeles rozlúčiť a vrátiš sa späť domov! Zbohom.“ Začula som tresknutie a slúchadlo onemelo.
Vari mám desať rokov, aby mi takto rozkazovala? Zostala som sedieť ako obarená. Takýto trpký rozhovor som so svojou matkou ešte nikdy nemala. Naozaj mi moja vlastná rodina neverí...??
Úvahami podobného typu a hľadaním najvhodnejšej formy vysvetlenia, ktoré predostriem svojim rodičom cez víkend som zamestnávala svoj mozog až do konca služby a ako náhle som opustila budovu nemocnice, zvalila sa na mňa ďalšia smola. Rovno pred nosom mi utiekol posledný autobus smerujúci do Beverly Hills. Nemala som chuť ani náladu ísť domov po svojich, tak som si pri krajnici stopla prvý voľný taxík prechádzajúci okolo a nasadla doň.
„Wilshire Boulevard, prosím.“ Nadiktovala som adresu, zavrela oči a s vydýchnutím sa oprela o sedadlo.
 
 ***
 
„Kde si nechala svoj obláčik lásky??“ Zdanlivo sa obzerala okolo mňa Becky so svojou (ne)typickou priamočiarosťou, keď sa vynorila z obývačky, aby ma prišla privítať a zároveň prekvapiť.
„Čo ty tu tak skoro?“ Odignorovala som jej narážku a bez nálady si vyzula lodičky, od ktorých ma boleli nohy.
„Posledné rokovanie odvolali...“ Objasnila mi a postavila sa predo mňa. „Ale čo je s tebou? Okamžite mi to povedz.“
„Mala som hrozný telefonát so svojou matkou.“ Vypadlo zo mňa akosi nedobrovoľne samo. Becky ma ihneď zatiahla do kuchyne. Usadila ma za pult na barovú stoličku ako nehybnú bábiku, prisunula ku mne pohár s minerálkou Siera Springs a potom sa usadila oproti. „Spusti.“ Obrátila do seba zvyšný obsah svojho pohára a natiahla krk čo najbližšie.
Áno, to bola jej normálna reakcia na moju matku. Niet sa čomu čudovať, Becky s ňou nikdy nevychádzala práve najlepšie. Moja matka bola tvrdý oriešok pre každého, kto viedol svoj život v „meste hriechu“, ako sama nazývala Los Angeles.
Rozpovedala som jej teda celý náš rozhovor s matkinými dramatickými a emotívnymi monológmi, ktorými ma zahrnula a po krátkej chvíli sa Becky podarilo nemožné. Rozosmiala ma.
Stalo sa to práve vtedy, keď len tak prehodila, že mi volal istý pán. Keď som sa spýtala „Kto?“, dočkala som sa dlho očakávaného mena. Srdce sa mi splašene rozbúchalo ako na Pavlov reflex.
„Pán Dokonalý.“ Zaškerila sa a tvárou jej preletel záhadný úsmev.
Dobre teda, úplne doslova to meno nepadlo, ale to na podstate nič nemení.
„A...?“ Zakmitala som hlavou, aby pokračovala.
„A bol dosť zaskočený, keď som zdvihla ja.“ Hrýzla si do líca, aby sa nerozchichotala. Súdiac podľa jej pobaveného výrazu sa Michael musel naozaj poriadne hanbiť. „Okamžite spoznal, že to nie si ty. Vôbec nečakal, že ešte nebudeš doma.“
„Dúfam, že nepoložil?“ Zasmiala som sa. Vedela som, že to by Michael nikdy nespravil, ale i tak mi to napadlo ako prvé. Mala som ešte v živej pamäti ako u nás telefón zdvihol Patrick a Michael zložil, ale to bola neporovnateľne iná situácia.
„Nie.“ Razantne pokrútila hlavou. „Keď sa predstavil, skoro ma šľak trafil! Hovorila som s Michaelom Jacksonom osobne, chápeš??“ Vytreštila na mňa oči a zamávala mi pred očami akoby som ani nebola tá, ktorá je s ním dennodenne v kontakte už pol roka. A posledný týždeň ako jeho... priateľka. (Juchú!!!!)
„Chápem.“ Odvetila som a nenápadne si ju premerala. „Ty si z neho nejaká namäkko, alebo sa mi to len zdá?“
„Keď sa máš možnosť naživo rozprávať s takou hviezdou ako je on, tak všetky predsudky musia ísť bokom...“
„Ale...“ Skočila som jej do reči, avšak ako správna právnička ma nenechala namietať a prekričala ma.
„Zvlášť po tom, čo ťa tá konverzácia presvedčí o tom, že tvoj názor bol jeden veľký blud.“
„Vážne?“ Rozžiarila som sa. „Takže si už o ňom nemyslíš, že je namyslený, že iba využíva obyčajné dievčatá a mastí si tým ego?“ Stiahla som podozrievavo obočie.
„Nie.“ Začala si prostoducho kontrolovať nalakované nechty, aby mi nemusela hľadieť do očí. Odjakživa si nerada priznávala chybu.
„A smiem vedieť čo presne zapríčinilo, že si tak zmenila názor?“ Zdvihla som obočie štýlom „Cha, no vidíš!“ a prekrížila si ruky.
„Stačila jedna veta.“ Zmĺkla a pokračovala až o pár sekúnd imitovaním Michaelovho hanblivého hlásku. „Och, som v rozpakoch, prepáčte na moment.“ Rukou predstierala, že drží slúchadlo a ďalej už rozprávala svojim hlasom. „Tým ma úplne odzbrojil. Neviem, kam šiel alebo čo robil, asi naberal odvahu.“ Šklblo jej kútikom úst.
Vyprskla som nežným smiechom. „On je neuveriteľný! Pre toto ho zbožňujem!“ Iba on dokáže byť tak milý, otvorený, nesmelý, zdvorilý a láskavý v jednej jedinej sekunde.
„Po chvíľke sa vrátil k slúchadlu, znovu sa ospravedlnil a potom sa pýtal na teba. Povedala som mu, že ešte nie si doma a on sa spýtal, či ti môže nechať odkaz.“ Zdvihla bradu a prehodila si vlasy dozadu.
„No tak, nenapínaj ma! Aký??“
„Počkaj, ako to bolo... Jáj! Vraj sa mu nemáš pokúšať volať, lebo má vo svojom domácom štúdiu pracovné stretnutie. A zajtra ráno o desiatej máš byť pripravená, vraj... hm... vraj... uch, ako to povedal?“ Poškriabala sa po hlave. „Vraj ti konečne ukáže druhú stránku svojho života.“
Cítila som ako sa mi zableskli oči. „Druhú stránku svojho života?“ Vstala som. „Tým myslel asi hudbu, nie?“
Becky si zrazu na niečo spomenula a uškrnula sa. „A ešte ma poprosil, aby som ti odkázala: „Nie, hudba to tentoraz nebude.“
Kým som sa stihla od srdca rozosmiať nad Michaelovými vešteckými schopnosťami, v mojej izbe zacengal telefón. Kto to môže byť? Rozbehla som sa do izby, skočila na posteľ a zdvihla ho zo stolíka.
„Haló?“
„Nazdar, tu Nicol!“ Skríkla do slúchadla menovaná osoba. „S babami sme rozmýšľali, že sme ešte na oslavu nášho uzmierenia neusporiadali žiadnu babskú jazdu! Tak sa to dnes chystáme zmeniť, čo ty na to?“
„Ja neviem...“ Zaváhala som zakrývajúc menšie sklamanie, že to nie je „Pán Dokonalý“.
„Čo ten zdochnutý hlas? Nemáš nad čím rozmýšľať, ty si najdôležitejšia aktérka tejto akcie, bez teba to nejde!“ Vyčítavo ma presviedčala.
„Ty si hrozná pokušiteľka!“ Naoko som ju pokarhala. „Dobre, ja teda idem. Kedy a kam sa mám dostaviť?“
„Super, ja som vedela, že pôjdeš!“ Ironicky zajasala. „O ôsmej sa stretávame v Tower bare na rohu Sunset Boulevard.“
„Ok, budem tam. A koľko nás bude?“
„Ideme všetky okrem Nancy, Kathy a Jennifer, ktoré majú zajtra službu. Takže nás bude len šesť.“
„To už aby som sa na to začala psychicky pripravovať!“ Zažartovala som, aj keď to nemalo ďaleko od pravdy. Už sa vidím pred zrkadlom ako si budem dodávať silu zvládnuť dnešnú divokú žúrku v réžii Nicol (už som ich pár zažila a môžem čestne vyhlásiť, že to nie je práve moja „šálka kávy“).
„Bude to skvelá akcia! Vidíme sa za dve hodiny. Ahoj!“
 
 
 
MICHAEL
 
 
„Moonwalk.“
„Si rozhodnutý?“
„Absolútne.“
„Zapisujem si teda Moonwalk ako názov tvojej knihy.“ Jacqueline si niečo načrtla do zápisníka a znovu sa s úsmevom obrátila na mňa. „Mohol by si mi ukázať tie náčrty, čo si mi spomínal?“
„Iste. Prinesiem ich.“ Zdvihol som sa z kresla a zamieril do nahrávacej časti, kde ležali tak ako sme ich s Michelle nechali. Vrátil som sa k Jacqueline a podal jej ich. Rad za radom si ich prezrela, sem-tam zahmkala a potom prehovorila. „Michael, ale to sú úžasné návrhy! Myslím, že to netreba upravovať. Je to esteticky zaujímavé, nápadité, profesionálne. Máš jedinečné oko. Použijeme to.“
„Ďakujem, ale ešte som to nemal čas dokončiť.“ Sklopil som zrak cítiac drobné mravčenie na lícach.
„Nemusíš s tým už robiť nič.“ Pokrútila hlavou. „Je to naozaj výborné. Vidím, že kreslenie ťa nielen baví, ale aj ti ide a tak mi napadlo – čo keby si niečo nakreslil do vnútra knihy?“
„Hm, niečo nakreslil?“ Nahol som hlavu nabok. „To nie je zlý nápad...“
„Niečo pre čitateľov, fanúšikov. Čokoľvek chceš.“
„A čo keby som pridal aj svoj autogram?“ Skrsla mi nová myšlienka.
„K tej kresbe?“ Spýtala sa a odpila si z džúsu, ktorý priniesla mama.
Chvíľu som premýšľal a v mysli si predstavoval hotovú knihu, tak ako som chcel, aby vyzerala. Nakoniec som dospel k lepšiemu nápadu.
„Čo keby sa môj podpis použil na obálku knihy?“ Neisto som navrhol. „Dalo by sa to?“
„Myslíš na papierový obal knihy? Cez tvoju fotografiu alebo cez nadpis?“
„Mal som na mysli na vrchnú väzbu knihy, pod obálku.“ Spresnil som svoju víziu. „Mohol by byť čierny, aby na tom bielom podklade vynikol...“
„Prečo pod obálku?“ Zaujímala sa trochu zarazene. „Ľudia by si ho nemuseli vôbec všimnúť.“
„Práve o to ide.“ Povedal som rozhodne. „Všimnú si ho. Ubezpečujem ťa o tom. Sú to predsa moji fanúšikovia. A tým nič neunikne.“
„Ako myslíš. Beriem ťa za slovo.“ Žmurkla na mňa spokojne.
Niekto zaklopal na dvere a vzápätí sa v nich zjavila mama s nejakým mužom za chrbtom.
„Michael, nevyrušujem? Prišiel za tebou pán Winter, môžem ho pustiť dnu?“
Pozrel som na Jacqueline. S milým úsmevom pokrčila ramenami na znak súhlasu.
„Nech vojde.“ Naznačil som mame a zadíval sa na vysokého blond muža s dioptrickými okuliarmi s kufríkom v ruke približne môjho veku. Ponúkol som mu sedadlo vedľa nás a otočil sa k Jacqueline. „Ospravedlň ma na chvíľu, len s pánom Winterom niečo preberiem.“ Pokojne prikývla, oprela sa o kreslo a ďalej nás zaujato pozorovala so zdvihnutými kútikmi pier.
„Nuž, pán Jackson...“ Začal pán Winter. Okamžite som ho nesmelo prerušil.
„Nemôžeme si potykať?“ Placho som zdvihol obočie a nastavil ruku. „Ja som Michael.“
Vyzeral prekvapene. „Norman, teší ma.“ Potriasol mi pravicou a z čierneho kufríka vytiahol papiere s hlavičkami firmy Y & M.
„Michael, tu sú pripravené návrhy hračiek. Tvoju požiadavku, aby z predaja každej hračky poputoval jeden dolár na detskú charitu sme schválili. Pozri si ich.“ Podal mi niekoľko desiatok papierov, na každom bol nakreslený model hračky predstavujúci jedno z mojich zvieratiek. Žirafa Jabbar, lama Louie, had Muscles, šimpanz Bubbles, žaba Uncle Tookie (prevzaté z mojej prezývky pre manažéra Franka), pes Spanky a Mr. Bill, králik Suzy, pštros Jeannine a medvedík Cool.
S ťažkým srdcom som sa prelistoval papiermi a pri poslednom som si bolestivo zahryzol do pery. Dôvod bol prozaický, lenže oveľa horšie bolo priznať ho nahlas. Ale nezostávalo mi nič iné. Sťažka som sa nadýchol.
„Ehm,“ diskrétne som si odkašľal hľadajúc vhodné slová. „Tie návrhy sú nekvalitné. Nepáčia sa mi. Prosím, nehnevaj sa, ale nie som s nimi spokojný.“
„Myslíš to vážne?“ Pritiahol si okuliare bližšie k očiam a prehliadol si papiere, ktoré som mu posunul. Nevyzeral dotknuto, ani nahnevane. Pravdepodobne ich vidí prvýkrát.
„Áno, veď pozri sa napríklad na tohto macka. Vidíš to?“ Položil som mu smrteľne vážnu otázku. „Naozaj ti pripomína medvedíka?“
Norman sa trochu zamračil a potom odvetil. „Máš pravdu, podobá sa skôr na vlka.“
„Presne tak!“ Súhlasne som zagestikuloval rukami. „A toto sa na moju lamu tiež nepodobá. Navyše je tu chybné meno. Nie Lenny, ale Louie.“
„Áno, áno,“ zadumane hlesol Norman. „Musím s tebou súhlasiť. Sú to nepodarky.“
„Ďakujem.“ Poďakoval som, ani som presne nevedel prečo, možno preto, že uznal môj názor za správny. „Toto sa k deťom nemôže dostať. Nie je to hodné peňazí, ktoré by za to rodičia dali. Ak bude tvorcom záležať viac na kvalite, potom sa možno dohodneme.“
„Chápem,“ pobalil si veci naspäť do kufríka a vstal. „Prerokujem to s vedením a budem žiadať prerobenie návrhov, potom sa ozvem. Zatiaľ ďakujem za čas, Michael. Dovidenia.“
Podali sme si na rozlúčku ruky a o pár sekúnd sa vytratil zo štúdia, načo si vzala slovo Jacqueline.
„Michael, ty si živý dôkaz toho, že dobrí ľudia ešte nevymreli!!!“
 
 
 
MICHELLE
 
 
Au.
Hlava sa mi krúti ako na kolotoči. Koľko som toho vypila?
Ani neviem.
Je to čoraz horšie. Dúfam, že nebudem vracať.
„Michelle!“ Zjačala na mňa Kristine sediaca oproti s pohárom Bloody Mary v ruke. Ak by ubrala čo i len jeden decibel zo svojho vresku, nepočula by som ani slovo. Rovno nad mojou hlavou vrieska Cyndi Lauper svoj hit z veľkého reproduktoru, všade vôkol nášho stolu sa bavia ďalšie a ďalšie páry ľudí, hlasno sa smejú v alkoholickom opare, za barom štrngocú barmani s fľaškami i pohármi a niekoľko mladých tínedžerov skanduje pri stolnom futbale v rohu.
Kristine ukázala na dva plné poháre stojace predo mnou a jeden mi vrazila do rúk. Nakukla som dovnútra. Nevedela som čo je zač tá modrá tekutina, Nicol ju proste postavila pred každú z nás a akosi sa zabudla zmieniť o obsahu. Prebrala som sa, keď do mňa Kristine kamarátsky štuchla a ja som to narušenie posledných zvyškov svojej rovnováhy nezvládla a takmer zletela zo stoličky. „Zaostávaš za nami!“
Len to nie. Už do seba nemôžem dať ani mililiter alkoholu. Proste nemôžem.
„No poďme!“ Zasmiala sa pripitá Nicol, keď si všimla, že „nevzdávam hold“ nášmu zmiereniu. Ostatné sa pridali a začali ma povzbudzovať.
Och nie. Až teraz som si uvedomila, že nemôžem poriadne zaostriť pohľad. Aby som sa ich nachvíľu zbavila, zdvihla som si pohár k ústam a predstierala, že som si odpila. Zabralo to, konečne sa prestali zaujímať o moje percento promile a spoločne sme začali debatu o mužoch.
„Michelle, veď ty chodíš s Michaelom Jacksonom!!!!!! Dofrasa, dievča, ešte si nám o ňom nič nepovedala!“ Ujúkala Mia tackajúca sa na stoličke vedľa mňa.
Som rada, že dýcham, to mám ešte rozprávať o Michaelovi?
„Aký je??“ Spustila Nicol. Alebo to bola Mia?
„Je naozaj taký ako sa prezentuje?“
„Hej, a je fakt panic??“
„Ale už asi nie je, že?“
„Povedz už konečne niečo!“
Ja mám ale pech.
Nebudem im tu predsa vrieskať detaily našej neexistujúcej červenej knižnice! Na to nech zabudnú! Nemám v sebe (našťastie) zase toľko alkoholu, aby som si niečo také dovolila.
„V súkromí nie je... taký hanblivý ako na verejnosti, a-ale inak je stále sám sebou.“ Počastovala som ich diplomatickou odpoveďou, hoci mi to už veľmi nemyslelo. Tie ostatné otázky som akože prepočula.
„Aha, a ďalej...??“ Pokračovali v krížovom výsluchu v presile piatich proti jednej. Takto som si oslavu nášho zmierenia naozaj nepredstavovala.
Spoza chrbta sa mi odrazu vynorila Kristine s táckou ďalších pohárov neidentifikovateľných nápojov ružovej farby. „Prípitok!“
Podarilo sa mi zo seba dostať pár slov. „Nie, už... už mám dosť.“
 

MICHAEL

„Tfuj, riadne som sa zapotil... Dúfam, že už ťa naše výkony presvedčili, Mike,“ prehovoril Tito smerom ku mne, utierajúc si tvár od potu.
„Myslím, že sa ešte dala zlepšiť tá...“ Vyslovil som svoj názor nahlas, ale razom ma stopla vlna nesúhlasného odfrknutia (Marlon), vzdychania (Jackie) a vrčania (Jermaine), takže som radšej nepokračoval.
„Michael...!“ Zaškrípal zubami Randy. „Uvedomuješ si koľko je hodín? Pre tvoju informáciu – bude polnoc!“
Zažmurkal som na jeho hodinky a pozrel na bratov. Všetci čakali ako zareagujem.
„No dobre, dobre. V poriadku.“ Upokojil som situáciu a na ich protestné mrmlanie som dodal. „Myslím, že ste odviedli kus dobrej práce.“ Vyhlásil som, v mojom vnútri som však s vyslovenými slovami stále bojoval. „Nabudúce pokračujeme.“
„To nemyslíš vážne!“ Vyhŕkli zborovo pri opúšťaní nášho domáceho štúdia.   
„Čo je?“ Pokrčil som nevinne ramenami. „Chcete predviesť najlepšie vystúpenie alebo nie?“
Skôr, ako som stačil dostať odpoveď, mi cestu zatarasil ochrankár Bill. Nestihol som zareagovať včas a plnou rýchlosťou som doňho vrazil. „Och, Bill! Prepáč, nevidel som ťa.“ Pošúchal som si pulzujúci nos za sprievodu tlmeného rehotu skupiny The Jacksons.
„Michael, máme problém.“
 
 
 
MICHELLE
 
 
Pomalými pohybmi som rozlepila viečka. Je ráno.
Prečo je ráno, keď bol včera večer?
Auvajs, hlava mi ide prasknúť od bolesti. Hľadím do bieleho stropu, pred očami mi trilkujú čierne bodky a nedokážem logicky uvažovať. Čo mi to len je? Mám strašne sucho v hrdle, vypila by som aj oceán. V ústach cítim neznámu chuť. Nie je to náhodou alkohol??
Počkať. Ja som pila alkohol? Niečo tu nesedí.
Ozaj... a prečo ležím? Ležala som, keď som bola naposledy hore? Vôbec si nespomínam.
Chvíľu ticho vstrebávam nekonečnú bolesť, prehrabujem sa v pamäti a snažím sa vyloviť akúkoľvek poslednú spomienku, ktorá by mi pomohla pochopiť situáciu.
Bez výsledku. Akoby na včerajší večer padla hustá hmla a nedovolila mi cez ňu prejsť.
Preboha. Snáď nie som...
Snáď nie som v... v nemocnici?
Podvedome pozriem pod saténovú prikrývku a už v tom okamihu mi je jasné, že môj tip je nereálny. Veď v ktorej nemocnici majú satén a supermäkké postele? I tak si však na tele pre istotu hľadám nejaké zranenia a hadičky.
Zase vedľa. Ako som predpokladala, nemám žiadne známky poranení a nie je na mne napojený žiadny prístroj. Vidím iba svoje oblečenie. Matne si spomeniem, že som ho mala na sebe minulý večer. Spala som oblečená?
Pošramotený mozog sa mi nečakane prepne na autopilota a prinúti ma vyšetrovať dôkladnejšie. Podopriem sa rukami a posadím sa. Spomalene sa obzerám po miestnosti, snažím sa nájsť nejaký záchytný bod, náznak vysvetlenia môjho stavu alebo niečo dôverne známe. Ibaže nič nespoznávam. Všetko mi je tu cudzie.
Som úplne dezorientovaná. Panebože, kde to som?
Ešte pár minút trápim svoju myseľ, no keď neprichádza žiadna odozva okrem nejasných obrazov a mega migrény, rozhodnem sa zliezť z postele a nájsť kľúč k otázkam na vlastnú päsť. Odkopnem zo seba prikrývku pričom sa zadkom posuniem ku kraju matracu.
Znenazdajky stuhnem. Najprv od úľaku a potom od ohromenia.
Polovica záhady je vyriešená ešte skôr ako sa stihnem nohami dotknúť dlážky.
Zatajím dych a rukou si prikryjem padnutú sánku.
Povedzte mi, že snívam!!
Na zemi pri posteli pod dekou leží schúlený Michael. Môj „Pán Dokonalý.“
Kde sa tu vzal? Vlastne ako sme sa tu vzali obaja?
Pri pohľade na jeho sladké podriemkavanie sa nežne usmejem. Už viem, že som v bezpečí.
Mlčky sa k nemu z postele nahnem a jemne sa ho dotknem. „Michael.“ Zašeptám.
Nič. Toto bude fuška.
„Michael.“ Zanôtim mu do ucha a ľahko ním zatrasiem.
Nečakane sa zamrví a so zatvorenými očami si roztomilo zívne. Ešte stále však nie je hore.
Z výšin postele natiahnem druhú ruku a jedným prstom mu prejdem po peknej línii tváre. Konečne zareaguje, pretočí sa na bok smerom ku mne a otvorí oči.
„Už si hore?“ Spýtal sa rozospatým hláskom a pretrel si oči. „Ako sa cítiš? Ešte ťa bolí hlava?“
Začudujem sa. „Ako vieš, že ma bolí hlava?“ Keď som vravela, že má veštecké schopnosti, nemyslela som to doslova.
Michael sa usadil na kolená a vážne na mňa pozrel. „Ty si nič nepamätáš?“
Neodpoviem. Namiesto toho sa ešte raz urputne pokúšam vyhrabať príslušné spomienky, no ležia tak hlboko v tmavom podvedomí, že je to skrátka zbytočné.
„Nepamätáš.“ Zhodnotil Michael len čo si ma premeral zvädnutým pohľadom. Skĺzla som z postele na koberec vedľa neho. „Nie. Viem, že som bola včera... niekde s... niekým. Ale určite si to nebol ty. Potom nechápem ako sme sa ocitli tu. Kde to vlastne sme?“ Zmätene som hlavou opísala kruh.
„V hoteli Sheraton.“ Úsečne odpovedal a odbočil zrakom. Ani stopa po úsmeve.
V žalúdku sa mi vytvoril obrovský uzol. Je taký chladný.
Musela som mu niečím ublížiť. Čím?
„A ako sme sa sem dostali?“ Spýtala som sa pološeptom a s malou dušičkou som naňho letmo nazrela.
Nepozeral na mňa. Otvoril ústa bez toho, aby zdvihol tvár. „Bola si s kamarátkami v Tower Bare...“
Dofrasa, už sa mi začína rozjasňovať! Predsa len som musela čosi vypiť.
Omyl. Musela som toho hodne vypiť!
„O polnoci som od nich dostal odkaz, že ti prišlo veľmi nevoľno. Tak som šiel s ochrankou za vami.“ Nervózne si zahryzol do spodnej pery a začal sa pohrávať s gombíkmi na svojej košeli.
„Odkiaľ vedeli tvoje číslo??“ Zneistilo ma to.
„Našli ho v tvojej kabelke, v diári.“
Ako mi Michael ozrejmoval detaily včerajšieho večera, postupne mi dochádzali nové a nové zabudnuté súvislosti.
Oslava nášho zmierenia... hluk, opité kamarátky... záhadné nápoje rôznych farieb... malátnosť a... ach, Bože! Tie otázky o Michaelovi... Čo zo mňa napokon vytiahli?? Ak mu povedali niečo šialené, tak ich zabijem!
Avšak zatiaľ je nad slnko jasné kvôli čomu sa Michael správa tak odmerane.
Kvôli alkoholu.
Ja sama sa na seba hnevám. Ako som to mohla tak prehnať? Zbláznila som sa?
„Ehm, a v tom stave som ťa nemohol nechať len tak odviezť domov. Preto tento hotel.“ Polohlasne zdôvodnil moju pôvodnú otázku a priložil si prsty k perám. Diskrétne si odkašľal, otvoril ústa, ale nevydal ani hláska. O pár sekúnd to rozpačito skúsil znovu. „Veľmi som sa o teba bál.“
„Ani nevieš ako ma to mrzí. Nerozumiem ako sa to mohlo stať, ver mi.“ Zahanbene som si pritiahla kolená k sebe. „Cítim sa tak trápne, že si musel kvôli mne o polnoci prejsť celé mesto a vziať ma odtiaľ preč.“ Vzdychla som.
„O to vôbec nejde.“ Pokrútil hlavou. „Mohlo sa ti stať niečo vážne.“
Po prvé sa naše zreničky stretli a neuhli stranou. Zahanbenie sa mi rozplynulo od hlavy až po päty a tvár mi blčala. Ešte nikdy som sa pred Michaelom tak nehanbila. Nikdy.
„Toto mi už nikdy neurob, prosím.“ Venoval mi lesklý pohľad plný silných emócií a po krátkej odmlke položil dlaň na moju ruku.
„Sľubujem.“ Stisla som mu ju. Tmavé zreničky sa mu zajagali úľavou.
Uvedomila som si, že nastal pravý okamžik na to, aby som zašepkala dve najvzácnejšie slová aké môže žena povedať mužovi. A bola som neskonale hrdá, že ich vravím práve jemu.
„Michael, milujem ťa.“   

    

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

opitosť

(Aďuška-Jackie, 17. 8. 2012 23:35)

Táto kapitola bola jednoducho bomba !!!
ty to vieš tak peckovo spracovať, že ja sa nestačím čudovať a hĺtať tie tvoje myšlienky písané do tejto perfektnej story :-DDDD
Naozaj si to vymyslela i premyslela perfektne, malo to zmysel, vieš kedy máš čo dať do deja, proste všetko to sedí ako kúsky puzzle :-)) .. páči sa mi tvoja postupnosť aj to naťahovanie :-))) má to svoj zmysel pochopiteľne .... paráda, naozaj zlato :-**

:-))

(Ria, 25. 7. 2011 11:39)

Teraz si ma totálne odrovnala :D .. celý celučičký deň nebudem myslieť na nič iné :D Ako vždy to bolo geniálne ,najsamlepšie ,najromantickejšie .. no proste NAJ ! :D Celá táto časť bola ako keby si tá veštica bola ty nie Michael :D :D Ten telefonát Michelle s mamou .. ja som sa cez víkend pohádala s mamkou a vyzeralo to podobne aj keď nie pre Michaela /omg keby áno :D/ Potom knižka MOONWALKER v piatok som ju dočítala aj to ako Jacqueline hovorí o Michaelovi /hovorila som ti že len tú knihu a tvoju story :) /
Chuderka Michelle ako sa tam zobudila v tom hoteli a zrazu Michael na zemi :D ... by ma asi trafilo a ani neviem ako by som sa zachovala ,keby sa mi toto stalo a tá hanba :/ .. nechcela by som.
A poslednou vetou si to zakončila najkrajšie ,ako si len mohla -Milujem ťa- .. toto hovorí za všetko ;)
Celé to na mňa pôsobí ako 3D akoby ma to prenieslo do deja.Vidím to miesto počujem ich hlasy .. ako naživo :)Čítala som to 3krát ,ale ešte stále nie som pripravená psychicky opustiť túto stránku :D Tuším si to prečítam ešte raz :D :D :D
Obrovské ďakujem patrí iba tebe a veľmi veľmi sa teším na ďalšiu časť :) :*

...

(Ivusska, 14. 7. 2011 1:11)

Ako som ti spomínala, nemám v záujme tu rozpisovať nejaké zbytočné blah blah :D Poviem ti len to najpodstatnejšie, čo si myslím.
Keď človek číta tvoj príbeh, vety mu plynú pred očami a všetko vyzerá tak jednoducho, ale keďže som si to skúsila aj z druhej strany, viem, že sú za tým hodiny driny a siahania až na dno fantázie, takže vidím aj všetku tú námahu a perfekcionizmus, ktorý si do toho vložila. Milujem tvoju schopnosť urobiť aj z toho najobyčajnejšieho momentu niečo, čo nás jednoducho fascinuje, a pripadáme si pri tom, akoby sme boli sami súčasťami deja - nedá sa to ani nazvať ;) Vieš, že vždy som obdivovala jedinečný štýl písania, pri slovnej zásobe, akú používaš si nemožno nevšimnúť, že si určite inteligentná a ani jedno slovo nie je vypustené len tak do vetra, skrátka vieš veľmi dobre, čo robíš. Nikdy som ťa neprestala čítať, pretože táto story je najžiarivejšou hviezdou medzi odpadom, ktorí majú niektorí ľudia drzosť nazývať príbehmi, pričom sú to len umelé zlátaniny bez záživného deja a akejkoľvek štylistiky, proste o suchom hovne ;) Však asi vieme, o čom/o kom hovorím.
Dúfam, že COPYCATS teraz čítajú tento komentár, pretože aj keď preberú tvoje nápady a budú sa ťa zúfalo snažiť napodobniť, nikdy sa im to nepodarí, pretože človek s takým talentom sa jednoducho musí narodiť, musí to mať v sebe, čo ty rozhodne máš. Ber to od ich hlúpučkých vypatlaných hláv bez štipky predstavivosti ako komplimenty.
To je asi všetko, čo som ti chcela k tomu povedať - dej je ako obvykle až nadpriemerne zaujímavý, vieš že som veľmi ocenila part, kde sa Michelle opila, bolo to také oživenie všetkého toho odporného sladkého ňuňuňu, ktoré môžeme čítať v iných stories na túto tému, niekedy sa im až kufor dvíha, keď vidím, akú pomýlenú majú ľudia predstavu o živote, toto k nemu určite patrí, nečakané zvraty a prekvapenia.
Takže ďakujem za úžasný estetický zážitok a držím prsty na ďalšie plodné pokračovania, prajem veľa inšpirácie a nápadov :)

...

(Vika, 11. 7. 2011 17:42)

„Och, som v rozpakoch, prepáčte na moment.“
Tu je tá veta! Druha najkrajšia veta v príbehu, ja som z nej úplne mimo!!! :D
Taká nádhera :-* To k Michaelovi tak neskutočne pasuje, že keď som to čítala, takmer som počula ten jeho hlások, ako to hovorí.. :)

....

(Vika, 11. 7. 2011 17:36)

Zasa musím písať, že táto kapitola je najlepšia. Ale stavím sa, že pri ďalšej to napíšem znova ..
Ale ona sa mi fakt straaaaaaaaaaaaaaašne páčila!
Tá Michaelova jemnosť, nežnosť, starostlivosť, hanblivosť, proste všetky jeho jedinečné vlastnosti tu vynikali ako .. hmm, ako Michael vyniká pred ostatnými ľudmi. Preto ho tak milujem!!!!!
Keby si nejaký človek, ktorý nemá Michaela rád, prečítal túto story, a stále ho nemal rád, tak potom to ani nieje človek. Lebo každé stvorenie so srdcom, ktoré by si prečítalo tento príbeh, by začalo Michaela milovať najviac ako to len dokáže.
Vždy keď dočítam kapitolu, cítim sa ešte minimálne 2 dni inak. Neviem povedať ako inak, ale som šťastnejšia, je mi proste lepšie :)
Niektoré časti som musela čítať vážne aj 3krát a predstavovať si to aj viackrát a stále mi to nestačilo.. jednu vetu z časti, keď zavolal Becky som si dokonca uložila do počítača.
Keby si vedela čo ty týmto príbehom robíš pre Michaelovích fanúšikov! :-*
Dodávaš nám energiu, ale aj nové vedomosti o našom "Pánovi dokonalom"
Teraz si musím ísť pozrieť nejaký koncert a dať do poriadku myšlienky, lebo mi úplne všetko, čo som tu chcela napísať, vyšumelo z hlavy.. a ani sa nečudujem, po tých posledných vetách!
ĎAKUJEM, ĎAKUJEM, ĎAKUJEM!!!!!!
To hovorí za všetko :)

................

(Stanči, 9. 7. 2011 13:16)

Supéééééééééééééér, píšem koment ako prvá, čo som vôbec nedúfala, keďže včera som akosi nemala čas. A BTW podarilo sa mi to až na 4krát. Včera som to čítala, prečítala som si to ráno keď som vstala a pre v tejto chvíli som to dočítala po 3krát :D Takže teraz pôjdem k deju....
Michelle a jej mama...No, čo povedať k tomuto. Neviem, ale mám taký tušák...No proste, do mojej budúcej Chapter plánujem dačo podobné, tak som zvedavá, ako to s jej mamou nakoniec dopadne a či zas budemem mať podobné myšlienky...Na to sa fakt teším :D
Bože, Miši...To s tým alkoholom...ci pere...to čo...práve deň pred tým som pozerala na YT tú reklamu na alkohol za volantom, kde hrala Michaelová Beat it a ako následne u prezidenta Regana mal taký menší prednes o alkohole za volantom..no ale to len tak okrajovo...
„Veľmi som sa o teba bál.“ - och, áno...typický Michael, tá jeho úžasná starostlivosť...Viem si aj živo predstaviť tie jeho vystrašené očká.
Moment keď telefonoval s Becky...Zase mi v ušiach znie jeho rozkošný hlások..viem si to naživo predstaviť ako by to znelo :D
„Michael, ty si živý dôkaz toho, že dobrí ľudia ešte nevymreli!!!“ - presne tak, toto ja hovorím stále, že on bol (bohužiaľ) z tých dobrých ľudí. Presne tak, on je jasný dôkaz, najjasnejší :D
A teraz to najlepšie. Wow, dievča, tak toto som vôbec nečakala, že sa dočítam v tejto kapitole. Michael, milujem ťa...tak krásne to znie...Panebože, tak rada by som bola na jej mieste :D :-*
No, skončila si naozaj napínavo, tak ako to len ty vieš...takže pochopiteľne sa nesmierne teším na novú kapitolu a spešl na Michaelov part, čo sa medzi nimi ďalej odohraje...
GBY, ILY ♥ :*