Choď na obsah Choď na menu
 

26. časť

18. 9. 2011
MICHELLE
 
 
„Všetko v poriadku?“
Prevŕtal sa mi do spleti myšlienok vľúdny hlas a na ruke, ktorou zvieram balíček previazaný zlatou mašľou mi pristála hnedá dlaň.
Ešte pred štvrť rokom však bola tmavšia.
Michael doslova pred mojimi očami strácal farbu. V posledných dňoch musel začať používať o stupeň bledší make-up, aby zakryl prejavy Vitiliga, no aj tak to nebezpečne otriasalo jeho sebavedomím. Odmietal sa o tom rozprávať, kedykoľvek som na to zaviedla reč, len nervózne zmenil tému alebo odvrátil prázdny pohľad. Nechodil už von tak často ako predtým, stránil sa verejných udalostí a záujem zo strany fanúšikov absolvoval takmer vždy za obľúbenou značkou slnečných okuliarov. Oficiálnym dôvodom Michaelovej utiahnutosti bola potreba súkromia. Iba ja a jeho najbližší sme vedeli ako to je v skutočnosti.
„V najlepšom, iba som... premýšľala.“ Uistila som jeho podozrievavý výraz a na dôkaz sa usmiala.
„Určite?“ S vráskou na čele mi láskyplne odhrnul zatúlaný prameň z tváre a uprene sa mi zadíval do očí. „Nemáš strach?“
Kristepane, on si fakt myslí, že sa bojím!
Odkiaľ také niečo vôbec vzal??
Teda... nie že by som nemala určité obavy. Veď kto by ich na mojom mieste nemal?
Roztržito sa zamrvím a napravím si dlhý melírovaný kabát. Vonku je sotva osem stupňov nad nulou, čo nie je na začiatok decembra nič zvláštne. Skôr ako sa pokúsim o odpoveď, znovu skontrolujem svoje oblečenie (semišové čižmy, tmavé nohavice, biela košeľa pod sivou vestičkou), ktoré som tak krvopotne vyberala celé včerajšie popoludnie.
A moja snaha zostala aj tak neocenená. Keď som totižto pred pár minútami vyšla z nášho domu a Michael ma zbadal, začal sa skrúcať od smiechu so slovami, že vyzerám akoby som prišla zo stretnutia s prezidentom. Najprv som sa smrteľne urazila, ale neskôr som mu musela dať za pravdu.
Možno som to predsa len trošku prehnala.
Zvlášť keď to porovnám s jeho outfitom. Mohla som tušiť, že Michael si neoblečie nič formálne, ani slávnostné. Že po mňa príde v hrubej modrej mikine s Bugs Bunnym a čiernymi teplákmi končiacimi modrými ponožkami v mokasínach (vyzeral úchvatne, príťažlivo a... Ale to je teraz vedľajšie). Preňho to predsa nič nie je. On nevstupuje do „neznámych vôd“ tak ako ja. On nepotrebuje zapôsobiť ako ja. On nemá scvrknutý žalúdok pri pomyslení, že si vyrobí nejaký trapas. Tentoraz to nebude on, na koho sa budú obracať všetky oči. Achjaj.
Namiesto odpovede (priznanie by zo mňa nevypáčil ani za milión rokov!) mu vtisnem bozk na pery a obrátim list. „Kedy tam budeme?“
Odtiahne záclonu a obaja vyzrieme von.
Práve včas.
Prechádzame popri noblesných domoch a ich upravených záhradách spolovice ukrytých v hustej studenej hmle a auto uberá na rýchlosti.  
„Už.“ Oznámi mi so širokým úsmevom a rukou naznačí veľkolepé gesto.
A je to tu!
Božemôj, prečo som sa dala na toto nahovoriť?? Ešte predsa pre mňa nenastal pravý čas na takéto zásadné stretnutie. Čo tu robím?
Srdce mi spadne až do čižiem a moja odvaha sa vytráca ako kúdolček dymu nad domom, ku ktorému sme zabočili. Bola som tu už toľkokrát, no nikdy predtým som nebola v takom duševnom rozpoložení ako dnes (tým nemám na mysli, že by mi preskočilo, aspoň zatiaľ). Strnulo sa na Michaela pousmejem a pred vystúpením si naposledy dodávam smelosť.
Zvládneš to ľavou zadnou. Neprepadaj panike! Buď statočná!
Domáci už museli náš príchod očakávať, pretože len čo som sa vyhrabala z auta, za vchodovými dverami sa rozprúdila vojna v prekrikovaní a tlmený chichot. Náhle ich nekompromisný ženský hlas zahriakol a nastalo neprirodzené ticho.
Dvere sa rozleteli a z nich sa vynorila...
„Dorazila návšteva!“ Zajasá dáma oblečená v elegantnom modrom kostýme v najlepších rokoch. Rozťahuje ruky a priateľsky sa na mňa usmieva. „Vítam ťa u nás, Michelle!“ Podíde ku mne a bez okolkov ma vezme do bezpečného náručia. Sprvu vystrúham napol zaskočenú a napol rozpačitú grimasu, no ihneď sa mi to zapáči.
Tak už viem, po kom má Michael to nezameniteľné objatie. Po svojej matke.
„Ukáž sa mi, dievčatko, nech si ťa obhliadnem.“ Vezme ma za plecia a premeria si ma klasickým materinským pohľadom. Všetka krv z mozgu sa mi nahrnie do líc, len tam stojím so zaseknutým hrdlom a tupo sa na ňu usmievam. Spomeniem si na svoju naspamäť naučenú reč, ktorú som si opakovala celou cestou. Takže, ako znie časť o Katherine Jacksonovej...?
´Dobrý deň, pani Jacksonová, dnes vám to neuveriteľne pristane. Ako sa máte?´
Ibaže slová mi uviaznu v krku a ja ich zo seba nemôžem dostať, čo mi patrične naštrbilo celú predstavu o prvom stretnutí s Michaelovou mamou. Malo to vyzerať úplne inak!
„Konečne ťa spoznávam osobne, Michael mi o tebe veľa rozprával...“ Zašteboce pani Jacksonová s úprimným potešením v hlase a prehrabne sa v Michaelových kučierkach napriek jeho roztomilým protestom.
„Skutočne?“ Začudujem sa a veľavýznamne zdvihnem obočie k nemu. Okamžite si so zahanbeným úsmevom zahryzne do spodnej pery. Milujem, keď to robí.
„Samozrejme.“ Potvrdí jeho matka. „A, namojdušu, vôbec nepreháňal. Človek si ťa na prvý pohľad zamiluje.“
„Ďakujem, pani Jacksonová, ste milá.“ Zatiahnem hlasom, ktorý ani sama nespoznávam.
„Žiadna ´pani Jacksonová´, hovor mi Katherine, prosím.“ Opraví ma zdvorilo.
Nestihnem zo seba ani vysúkať odpoveď a ako veterná smršť sa pred nami z ničoho nič zhmotnia ďalší Jacksonovci.
„Ja!“
„Nie, ja!!“
„To si uhádol, ja som starší!“
„No a? Ale ja som vyšší!“
„Máte smolu, trpaslíci!“
Piati mladíci, čierni ako uhlíky sa postavia do radu a bláznivo sa predbiehajú v tom, kto mi prvý podá ruku a ja len silou vôle premôžem smiech. Napokon sa jednému z nich podarí prebojovať dopredu a s nastavenou rukou si vzpriamene stúpne predo mňa.
„Čauko, ja som Jermaine.“ Predstaví sa a prostoducho na mňa vyvalí hnedé očiská. Vezme moju ruku a urobí vec, ktorá ma v prvý moment zarazí.
Nakloní sa a smelo mi ju pobozká. Ten si ale trúfa! Nemôžem vyjsť z údivu, potajomky sa otočím na Michaela akoby som uňho hľadala vysvetlenie. S nečitateľným výrazom nás pozoruje.
„Braček, nič v zlom!“ Jermaine odo mňa odtrhne ruky a nevinne ich zdvihne do vzduchu.
„Vieš čo, Mike, nikdy by som nepovedal, že máš tak čertovsky dobrý vkus na ženy!“ Zamieša sa do debaty plnoštíhly černoch a podá mi robustnú ruku. „Tito, ahoj!“
Odbavím si ešte zábavné zoznámenie s Jackiem, Randym („Randall, ale dievčatá ma zvyknú volať ´miláčik Randy´!“) a Marlonom (každý jeden z nich ma spontánne vyobjímal ako skutočného člena rodiny. Aké milé!) a Katherine nás pozve do domu. Pri vstupe do haly nás čakajú ďalší traja ľudia.
Prvá predo mňa skočí dokonale upravená černoška v decentných šatách a falošnými mihalnicami. „Vítam ťa u nás, ja som LaToya Jackson, Michaelova staršia sestra.“ Predstaví sa rezervovane a prejde po mne klasickým kalifornským pohľadom, po ktorom musí poznať aj značku môjho spodného prádla. Odmlčí sa a odstúpi nabok, aby uvoľnila miesto ďalšej osobe.
„Nazdar!“ Usmeje sa na mňa bacuľatá Janet, v ktorej ihneď spoznávam Michaela. Pevne mi oboma rukami stisne ruku, aby zdôraznila nadšenie. „Tak ty si tá Michaelova dlho utajovaná priateľka Michelle!“
„Tak nejako.“ Hanblivo prikývnem a obrátim pozornosť na poslednú osobu, s ktorou som sa ešte neprivítala.
Hlava rodiny. Joseph Jackson osobne.
Nevyzerá však, že by mal o potrasenie si rukou so mnou ktovieaký veľký záujem. A v tej chvíli si uvedomím, že Michael sa predo mnou o svojom otcovi nikdy nezmienil. Ani jediným slovkom. Čo je dosť divné, keď zvážim ako často mi spomína svoju famíliu.
Ako mi mohol uniknúť taký podstatný detail?
Hlavou mi to vŕta dovtedy, kým zrakom znova neutkviem na jeho otcovi. V tmavom oblečení a čiernom klobúku pôsobí nadmieru autoritatívne, dokonca mi naháňa strach, ale snažím si zachovať chladnú hlavu. Pretože viem, že za mojim chrbtom stojí Michael ako môj pomyselný ochranný štít dodávajúci mi duševnú energiu. Zmätene natiahnem ruku smerom k jeho otcovi a slušne pozdravím.
„Dobrý deň, pán Jackson.“
Na zachmúrenej tvári sa mu zjaví ešte vážnejší výraz a po pár nekonečných sekundách mi ľahostajne potrasie pravicou a niečo si zašomre pod nos.
„Ehm.“ Nastane trápne a mrazivé ticho, ktoré neviem vyplniť žiadnou zmysluplnou komunikáciou.
„Myslím, že by sme sa mohli premiestniť do jedálne, čo poviete?“ Odrazu Katherine veselo zatlieska rukami snažiac sa prinavrátiť uvoľnenú atmosféru. Ja však nemôžem odtrhnúť zrak od Josepha, ktorý sa teraz zvedavo díva na moje ruky. Najprv nechápem, potom si uvedomím, že stískam objemný balíček, ktorý som ešte stále nepredala do správnych rúk. Možno si myslí, že je určený jemu. Budem ho musieť sklamať.
„Katherine,“ vyhŕknem trochu rozrušene. „Takmer by som zabudla... niečo som vám priniesla.“ S nervóznym úsmevom jej ho podám a ona šokovane poďakuje.
„Ale, moja drahá, naozaj si si nemala robiť starosti! Ďakujem ti pekne.“
„Je to len maličkosť.“ Namietnem.
„Mami, otvor to!“ Zavyje Randy a netrpezlivo začne poskakovať čím zaujme Michaelovu pozornosť viac ako je potrebné.
„Mám?“ Nerozhodne pokrčí ramenami, ale nakoniec sa nechá svojimi synmi presvedčiť a jemne rozbalí cyklámenový balíček.
 
*** 
 
Večera, na ktorú ma pozvala Katherine, a ktorú sama pripravila bola naozaj chutná. Nejednalo sa o žiadnu prehnane pompéznu hostinu akú by ste čakali v rodine, kde je osem z jedenástich ľudí talentovanými spevákmi. Nič to však nemení na tom, že Katherine s láskou varí pre každého obyvateľa tohto domu. A keď vravím každého, tak tým myslím skutočne každého. Vegetariánsku stravu pre Michaela (nie som tým nadšená, ale stále trvá na svojom presvedčení a nedá sa oblomiť), nízkotučnú pre Janet (ktorá pracuje na svojej postave), špeciálnu sacharidovú pre LaToyu, extra mäsitú pre Josepha a Tita a pre ostatných smrteľníkov niečo „normálne“. Michael ma o tom vopred informoval, takže keď každý dostal na svoj tanier iné jedlo, iba som Katherine prešla obdivným pohľadom, pochválila som jej kuchárske umenie a spoločne sa s ostatnými pomodlila krátku modlitbu. Počas jedenia (v prípade Jackieho mľaskania a sŕkania – kým ho otec nenapomenul zlostným odfrknutím) sa medzi nami rozprúdila prirodzená debata, ktorej iniciátorom bola Janet.
„A ako ste sa vlastne spoznali? Doteraz to presne neviem.“
„No... v podstate nás zoznámil jeden bradáč s afrom.“ Nenútene odpoviem a nepatrne mi šklbne kútikom úst. Na Michaela sediaceho vedľa sa neodvážim ani pozrieť. V opačnom prípade by som vybuchla smiechom.
„Tomu nerozumiem.“ Zamračí sa Janet a položí vidličku na tanier preskakujúc výraznými očami zo mňa na Michaela. „Kto to bol? Poznám ho?“
Všimnem si, že jej súrodencov i Katherine to tiež zaujalo. Všetci mi visia na perách a čakajú na odpoveď, ktorá by im priblížila totožnosť neznámeho amora lásky. Miesto mňa si vezme slovo Michael a významne si odkašle.
„Poznáš ho, Janet. A veľmi dobre.“
Po tomto si už sťažka udržím vážnu tvár. S Michaelom na seba sprisahanecky zazrieme a keď sa nám stretnú pohľady, rýchlo sa odvrátime, aby sme sa neprezradili. Na moment položí dlaň na moje koleno a potom svoju pozornosť obráti späť k rodine.
„Aha, myslím, že už sme pochopili o čo ide!“ Žmurkne Janet na ostatných a spokojne pokračuje v jedení zeleninového rizota pričom lakťom nenápadne udrie Randyho do rebier a zabráni mu tak v štipľavom komentári.
V podobnom duchu sa niesol celý večer, ako nám večera postupne ubúdala z tanierov, čoraz viac sme sa medzi sebou rozprávali a ja som bola podrobená dôkladnému výsluchu zo strany Michaelových rodičov. Aby som bola konkrétnejšia, najmä jeho matky. Joseph s nami neudržoval konverzáciu, iba raz na moju profesiu zdravotnej sestry podotkol, že sa mu to nezdá ako veľmi výnosná záležitosť, načo som sa rozpačito zapýrila. Okamžite sa rozprestrelo hrobové ticho, nikto sa neodvážil polemizovať. Očividne to bola priama narážka na majetkové rozdiely medzi mnou a jeho synom. Počula som ako Michael zalapal po dychu.
Dospela som k názoru, že Michaelovho otca by som nedokázala nadchnúť, rozveseliť ani presvedčiť, čokoľvek by som urobila alebo povedala. Ani keby som hneď na mieste podpísala súdne rozhodnutie, že do konca života nechcem z Michaelových peňazí ani dolár. Skrátka mal na mňa vopred utvorený názor. Lenže nemohla som mu to zazlievať, pretože rovnaký prístup majú k Michaelovi moji...
„A čo rodičia, Michelle?“ Zašteboce odrazu Katherine a prekrásnu antickú sošku – darček odo mňa – postaví doprostred stola pred vázu s bielymi ružami. „Kde bývajú?“
Och nie. Tejto téme sme sa mali vyhnúť.
„V Rosemeade. Je to také malé vidiecke mestečko.“
„Musíš ich niekedy pozvať k nám na návštevu. Rada by som sa s nimi zoznámila. Určite sú to dobrí ľudia, že?“
Tak teraz som vážne v koncoch. ´Sú to dobrí ľudia, ale konkrétne vašu rodinu neznášajú´, skoro mi vyletí z úst. V krku mi narastá uzol.
„Ehm... tak nejako.“
Naposledy som ich videla pred tromi mesiacmi, keď prišli za mnou do L.A, ale ktovie, možno sa toho veľa zmenilo.
Ha-ha. To ťažko. Pravda je taká, že sme sa toho dňa príšerne pohádali, matka sa rozplakala, otec explodoval, schytil malú Lissy a potom nahnevaní odfrčali naspäť domov. Odvtedy sme spolu nerozprávali, ani som za nimi nezašla, ani som im nezavolala. Len čo som zdvihla slúchadlo telefónu, zase som ho položila s úsudkom, že im musím dať čas. Rovnakou výhovorkou som sa držala v ústraní celého štvrť roka a doteraz sa nič nezmenilo.
Lenže hádať sa chceli oni, ja nie. Ja som o to nestála.
To oni mali problémy. To oni si nechceli nechať nič vysvetliť. To oni nič nepochopili.
Ja som sa iba bránila.
Veď dôvod toho všetkého, ich príchodu, našej hádky a nedorozumení bol úplne absurdný.
Išlo o to, že...
Prepána, na to sa nedá ani pomyslieť.
Uf, dobre.
Skrátka, aby som to stručne načrtla - kameň úrazu bol v Michaelovi.
Šlo o to, že moji rodičia nedokázali stráviť fakt, že podľa ich slov „žijem vo vzťahu s čudákom, ktorý ma iba využíva na sex a na to, aby mal konečne pokoj od bulváru“ (pokiaľ si dobre pamätám, rovnako hanlivé slová používala aj moja kamarátka Becky, kým sa s ním jedného pekného dňa pred vyše mesiacom nestretla osobne. Odvtedy v spojení s jeho osobou používa samé superlatívy).
Čo je na smiech, pretože ani jedno tvrdenie nie je pravdivé. Vlastne všetko je presne naopak! S Michaelom sme sa spolu ešte nemilovali (a keby aj, nemali sme ani kedy, ostatné týždne bol Michael v jednom kole pre nakrúcanie filmu Captain EO a nahrávanie nového albumu, do ktorého podrobností ma nechce zasvätiť) a od začiatku nášho vzťahu sa doňho média pustili oveľa ostrejšie. Čiže „zneužívanie“ by sa mu rozhodne neoplatilo. Sotva by to stálo za titulky „Michael Jackson: Láska alebo podvod?“, „Jacko: THRILLER v posteli!“ alebo „Jackson je impotent!“, ktoré denne obkolesia svet. To sotva.
Zo spomienok ma vytrhne zvuk zarinčania skla, už-už sa zľaknem, že som niečo pri premýšľaní rozbila, no našťastie sa nič vážne nestalo. Jermainovi na opačnej strane stola spadla na zem soľnička.
„Pardon.“ Skrúti tvár do otráveného úškrnu, zohne sa a stratí pod bielym obrusom. Zasmejeme sa a pokračujeme v družnej diskusii. Práve nás Janet zabáva rozprávaním o tom ako s bratmi v detstve zvykli tráviť voľný čas, keď mi zrak padne na zdvíhajúci sa obrus nad Michaelovými stehnami. Medzi kolenami sa mu vynorí Jermaineova hlava. Priškrtene si odkašlem, aby som sa nerozrehotala na celú miestnosť. Čo tam prepána robí?
Michael s potlačovaným chichotom odsunie stoličku a s Jermaineom si vymení bleskovú telepatickú správu. Sledujem celé to predstavenie, no vzápätí ma čudne zamrazí na zátylku. Inštinktívne preskočím očami na koniec stola a takmer ma trafí šľak.
Joseph blýska studenými zreničkami rovno po mne. Vyzerá to akoby ma nimi najradšej prebodol.
Ajajaj. Okamžite mi dôjde, že z jeho perspektívy to muselo vyzerať naozaj... zvláštne. Akože, nemohol predsa vedieť, že hľadím na kus Jermaineovej hlavy a nie na... echm, Michaelove chúlostivé partie. Už je však neskoro.
Jermaine sa stratí medzi množstvom nôh pod stolom a o niečo neskôr cítim kúsok nad kolenom náruživé pohladenie už po druhý krát v tento večer. Už zase? V duchu sa zasmejem a zatajím dych. Teda Michael...!
Keď sa však naňho pozriem, vidím, že je práve uprostred rozhovoru so svojou mamou a ku mne je obrátený chrbtom. Naľakane sledujem ako Jermaine vylezie spod stola a akoby nič sa usadí na svoje miesto.
To nebol Michael. Bol to on!
 
***
 
O niekoľko minút neskôr sa rozvaľujeme v Michaelovom kráľovstve spolu s jeho bratmi a sestrami. Všetko to pôvodne spískal Jermaine, ktorého tajná správa znamenala, aby sme sa odpojili od „dospelých“ a stretli sa v Michaelovej izbe. Takže sme zriadili babsko-chlapskú seansu a teraz sa s Janet a LaToyou vystierame na posteli (čo najďalej od Jermainea) a chlapci sa povaľujú na koberci. Niektorí z nich hlasno chrumkajú chipsy (Tito), obhrýzajú si nechty (Randy) a ostatní s očakávaním počúvame Marlona stojaceho nad nami, ktorý nám nahlas a s patričným umeleckým prednesom číta listy od Michaelových fanúšikov. Síce sa to Michaelovi zozačiatku nepozdávalo a každú chvíľu sa na koberci nesúhlasne mrví, ale čochvíľa vybuchne do potláčaného smiechu zanikajúceho za rehotom jeho bratov. Viem, že Michael nemá rád, keď mu niekto siaha na jeho fanúšikov a robí si z nich posmech, ale niektoré prípady sú doslova zrelé na psychiatriu.
Ach, Michael,“ teatrálne si povzdychne Marlon a priloží si chrbát ruky k čelu ako gýčová postava v opere. „Budem do smrti tvoja! Zostanem ti verná...“ Urobí pauzu, pretože sa celé obecenstvo zvíja v kŕčoch. „...a ak ma odmietneš, tak ťa nadosmrti prekľajem!“ Znova rehot, ktorý preruší Jackie. „Neverím! Naozaj to tam je??“ Zdvihne sa, nazrie do listu, neveriacky pokrúti hlavou a padne na koberec. „Došľaka! Fakt to tam je!“ Ešte väčší rehot bratov a chichot v Michaelovom podaní. „Ale no tak... prestaňte!“ Snaží sa ich stíšiť, ale sám má problém udržať si ako-tak vážnu tvár.     
„Michael, čo to nevidíš? Je to láska až za hrob!“ Okomentuje to Jermaine ironicky a smutne sa otočí ku mne. „Michelle, je mi to ľúto, ale máš smolu.“ S pobavením ho udriem do ramena a z druhej strany mu Michael uštedrí frčku do hrude, čím ho obaja šikovne sknokautujeme.
Už som sa stretla s tvojimi rodičmi a náramne sme si padli do oka...“ Pokračuje Marlon v dramatickom výstupe zatiaľ čo počujem Randyho výsmešnú otázku „Kedy to stihla?“ a Tito s omrvinkami na ústach na mňa vybafne: „Predbehla ťa!“. Marlon zopne ruky a prosebne sa nahne k Michaelovi. „Ty si jediný, ktorý ešte nevie, že patríme k sebe!
Zasmejem sa, ale tentoraz mi vlastný smiech znie falošne. V mojom vnútri začína vrieť malilinká nezmyselná žiarlivosť. To snáď nie je možné. Čo si tá ženská o sebe vôbec myslí? Nevie o tom, že je zadaný?
Pokiaľ si si prial stretnúť dievča z piesne The Lady in my life... tak som tu!
„Hahahahahahahahahahaha!“
Marlonov prednes pokračoval ďalšiu hodinu, napokon sa naše osadenstvo pozvoľna rozpustilo a zostali sme s Michaelom osamote. Opreli sme sa o stenu a pomaličky v nás doznievala eufória z dnešného dňa.
„Na mamu si urobila veľký dojem.“ Polohlasne skonštatoval nežným hlasom.
„Ako vieš?“
„Zašepkala mi to. Pri večeri.“
„Uch, super. To som rada.“ Hľadiac pred seba som súhlasne kývla hlavou a usmiala sa. Bolo mi však jasné, že úsmev predstierajú iba moje ústa. Moje oči nie.
„Je ti niečo?“ Zneistene sa spýtal a ja som hmatateľne cítila ako ma jeho oči podrobne skúmajú.
Samozrejme. Čo som čakala?
Pozná ma príliš dobre na to, aby som pred ním mohla niečo utajiť. Takže som sa nadýchla a vyšla s pravdou von.
„Tvoj otec...“ Preglgla som. „Nemá ma rád, však?“
Michaelovou tvárou preletela emócia akú som uňho nikdy predtým nepostrehla. Tak ma to zaujalo, že som zabudla zavrieť ústa.
„Ako si na niečo také prišla?“ Nadvihol s plnou vážnosťou obočie. Jeho zvyčajná detská aura, ktorá ho obklopuje na každom kroku sa zrazu vyparila. „Musíš ho... ospravedlniť za to čo povedal o tvojej práci. On je trochu... no... netaktný, nevie kde sú hranice...“
„O to nejde.“ Klesla som skľúčene na posteľ. „Je v tom viac. To, ako sa na mňa pozerá, akým tónom ma oslovuje a ďalšie veci. Mám z toho zlý pocit. Musel si si to všimnúť. A nevrav, že nie. Len mi povedz – urobila som mu niečo?“
Nastalo ticho, neodpovedal.
Zhrozila som sa, svojou mlčanlivosťou ma ešte viac zneistil. Keď už som si myslela, že to bude nekonečné, prisadol si ku mne a nežne si okolo mňa ovinul ruku.
„Michelle, vieš...“ Začal sťažka a uhladil si kučierky na vrchu hlavy. „S mojim otcom je to zložité. Veľmi zložité.“
„Vyhýbaš sa odpovedi.“
„A budeš mi veriť, keď ti poviem, že s tebou to nemá nič spoločné?“
Tým mi zobral vietor z plachiet.
Popletene som skĺzla pohľadom ku svojim spoteným dlaniam. „Nemá?“
„Nie. Takto sa nespráva len pred tebou. Taký je stále. Odkedy si pamätám, preto som na to už zvyknutý.“ Palcom mi monotónne pošúchal zápästie. „Ale vo chvíľach, kedy si svoju náladu vybíja na ľuďoch, ktorých milujem, si uvedomujem jeho krutosť. A nie som na to hrdý. Nie som hrdý na svojho vlastného otca. A tá skutočnosť ma ubíja.“
Odmlčal sa. Niečo mi hovorilo, že z neho viac pocitov ťažkajúcich jeho dušičku nedostanem. Otvorená spoveď sa skončila. Aura sa vrátila na svoje miesto. Koniec.
Presne načasované, niekto zaklopal.
„Neruším?“ Do dverí nazrel Jermaine. „Michael, mama chce s tebou hovoriť.“
„Dobre.“ Pritakal a hodil po mne očkom. „Počkáš tu na mňa?“
V odpovedi ma predbehol jeho brat.
„Neboj sa, ja sa o ňu postarám.“
Michael teda odišiel a nechal ma s Jermaineom samu.
Ako naschvál! Zo všetkých jeho bratov tu musím byť akurát s ním!
„Ako sa ti u nás páči?“ Spustil nezáväznú konverzáciu, keď som sa nemala k činu, a krok za krokom sa presúval bližšie.
„To ani nemusím komentovať, všetci ste úžasní.“ Slušne som odvetila a usmiala sa.
„Takže som ti sympatický aj ja?“ Omráčil ma svojou otázkou a zvodne sa uložil na posteľ vedľa mňa. Hrklo vo mne. O čo sa ten chlap snaží?
„Prečo... ehm... prečo nie.“ Hlas mi preskočil. Čo najnenápadnejšie som sa od neho odtiahla k peľasti postele a preložila si nohy, aby som zamaskovala nervozitu.
„Pretože keby som ti bol veľmi sympatický, tak by som vedel čo s tým urobiť...“ Preplazil sa pomaly ku mne na druhý koniec postele a dychtivo si ma premeral. Ešte o kúsok som sa posunula, ale jeho to neodradilo. Naopak, omnoho viac ho to dráždilo. Bolo treba ihneď zasiahnuť.
„N-neviem, o čo tu ide, ale už to prestáva byť smiešne, Jermaine.“
„Ale teraz sú všetky žarty bokom.“ Položil si ruku na moje stehno tak ako to spravil uprostred večere. „Priťahovala si ma od prvého momentu ako som ťa zbadal. Nedokážem to skrývať, aj keď chodíš s mojim bratom.“
Hladina adrenalínu sa mi nezdravo zdvihla. Ježišu Kriste! Mysli, mysli.
„No dobre, a-ale čo ja s tým?“ Zakoktala som a striasla jeho chtivú ruku, avšak on akoby ma ani nepočul. Oboma rukami ma chytil za boky a čoraz viac sa tisol ku mne. V šoku som sa zabudla hýbať.
„Môžeme sa stretnúť mimo tohto domu, len ty a ja. Michael sa o tom nikdy nedozvie, sľubujem.“ Lačne mi šepol do ucha a jeho ruky sa začali omotávať okolo môjho tela ako smrtiace zovretie hada. Zobuď sa, prosím, zobuď sa!
Vtom som sa prebrala.
Vstala som v takom chvate, že som mu nechtiac plnou rýchlosťou vrazila do nosa, ale bolo mi to jedno, chcela som jediné – vypadnúť.
„Nechaj ma na pokoji!“ Skríkla som hystericky a kým sa s pulzujúcim nosom zdvíhal z postele, trielila som ku dverám a rozrazila ich dokorán. V rovnakej pikosekunde sa dnu prepadli Randy, Tito, Marlon a Jackie.
„Neuveriteľné! Tri minúty a dvadsaťdva sekúnd! Bratia, máme tu nový rekord!“ Zavyl rozčarovaný Marlon hľadiac na vreckové hodinky.
Čo to má byť?? Nechápavo som pokrčila nos. Po mojom boku sa objavil Jermaine a s bolestivým úškľabkom zdvihol palec do vzduchu. „Všetko OK, je čistá.“
„Musel ti ale spadnúť hrebienok, čo, braček?“ Vysmial sa mu Randy a do úst si hodil žuvačku. „Nebodaj si dostal aj prémiu?“ Pohodil hlavou k jeho napuchnutému nosu a potom sa zachechtal.
„Prepáčte, ale ak vám to uniklo, ja som stále tu!“ Stopla som ich samovoľný dialóg. Mala som chuť dupnúť si nohou, aby som im zreteľnejšie pripomenula svoju prítomnosť. „A rada by som počula vysvetlenie.“
„Jáj, sorry!“ Capil sa Randy po čele a odvrátil sa k bratom. „My sme jej to ešte nevysvetlili.“
„Nechajte to na mňa.“ Ozval sa Jermaine a podišiel ku mne, načo som sa automaticky odtiahla. Z plného hrdla sa tomu zasmial. To sa má ešte tú drzosť smiať?
„Michelle, celé to bolo iba divadielko. S bratmi máme takú dohodu, že ktokoľvek z nás si privedie nové dievča, musíme ju preveriť z vernosti.“
„Z vernosti??“ Ohromene som zopakovala. V živote by mi niečo také nenapadlo.
Jermaine bol taký presvedčivý...
Akosi mi tá informácia stále nedorazila do mozgu. Skúšam sa to znova pochopiť.
Všetko iba hral.
Nechcel ublížiť mne, ani svojmu bratovi.
Ó, najvyšší, ďakujem ti!
„Michael ale o našom sprisahaní nevie. On je jediný, ktorý nepatrí do našej dohody. Spravili sme to tak trochu poza jeho chrbát. Neprezradíš nás, však?“
„Nuž...“ Naoko som sa zamyslela. S napätím očakávali môj ortieľ a Jermaine ma hypnotizoval pohľadom. „Čo mám s vami robiť! Neprezradím!“ Zvýskla som celá šťastná, že sa všetko na dobré obrátilo. Všetci zborovo vykríkli a nahrnuli sa ku mne, vyobjímali ma a postrapatili mi vlasy.
„Blahoželám, oficiálne si sa stala členkou klubu S. O. P. E. Ľ.!“ Zatriasol mi pravicou a skoro mi ju odtrhol.
„Čoho???“
„S. O. P. E. Ľ. Spolok ochranárov pravej emocionálnej ľudskosti.“ Hrdo prehlásil Randy s dlaňou priloženou na srdci ako na počesť národnej hymny.
Michaelovu izbu naplnil hurónsky rehot. Minula som poslednú zásobu smiechu.
Pre dnešok mám dosť.
 
 
 
 
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Michael

(Aďuška-Jackie, 19. 8. 2012 18:58)

Páni moji !!!
To ty kam chodíš na takéto nápady ????
Kto ti vlieva do mozgu tieto myšlienky ?? no povedz mi, hodilo by sa mi to vedieť :-))))
S.O.P.E.Ľ ??? zvodný Jermaine ??? ... to kde si čítala toto, že robili ???
A odkiaľ berieš všetky tie mená a vedomosti ??? ... producent Star Wars ?? ... to ty kde si o tom čítala ? pre mňa to je španielská dedina, ty o tom píšeš akoby od jakživa :-))))
Ja to nechápem ... mám také mezdery jak po výbuchu planéty :-))))
Toto by ma nenapadlo ani vo sne kks :-))) ... si skvelá, máš bujnú fantáziu a píšeš neskutočne pútavo ...
Dievča ty sa staň spisovateľkou a ja ti kúpim tú knihu prisam panu jak tu sedím :-))))
To je neskutočné !!!! :-DD

ktorá ťa poteší raritne no delikátne.

(I.S. , 24. 9. 2011 20:40)

Mala by som sa vyjadriť veľkými slovami? Hyperbolovať? Použiť pátos? No mala, lebo tvoja lukratívna story si to rozhodne zaslúži! ;)
Nepoviem ti nič nové. Lebo všetko som už povedala v mnohých komentároch a povedali to aj ľudia predo mnou (hoci trochu inak než ja, všakže), ale aj napriek tomu ti to veľmi rada všetko zopakujem :)
Máš exkluzívne štýlový intelektuálne prešpekulovaný štýl písania. Vysvetlím? Používaš zložité súvetia a veľké slová, o ktorých som sa už zmieňovala, no napriek tomu to tak hladko prechádza z jednej vety do druhej, že aj nevzdelaný a nesčítaný fanúšik to proste MUSÍ pochopiť. Páči sa mi to, že píšeš pre nás všetkých, aj pre tých s veľkými nárokmi, aj tých, ktorí si len chcú prečítať fan poviedku a ukojiť túžby svojej fantázie ;) Pretože viac realistickú story nikde nenájdete. Vážne nie.
A ani tvoja láska nepôsobí lepkavo a sladko a tak deptavo, že by som mala chuť z pocitu opustenosti podrezať si žily a skočiť z mosta. Nepreháňaš. No prežívaš. To je dobré.
Skrátka, ako obvykle napíšem, že toto je určite NAJLEPŠIA FAN FICTION akú som kedy čítala, čo sa týka každej oblasti. A myslím, že raz som ti už spomínala, že by som si od teba veľmi rada prečítala aj niečo iné, ako len poviedku o Michaelovi... Rozhodne by to bolo zaujímavé ;)
Prosím, pokračuj ďalej v svojom štýle a nič nemeň, len sa zlepšuj ako aj doteraz, vždy si nájdem čas na každý nový diel, to predsa vieš, aj v svojom nenormálne nabitom programe. :) MUCH INSPIRATION AND BEST OF LUCK TO THE FUTURE, darling!

........

(Stanči, 23. 9. 2011 16:54)

Takže sa popri učeniu nezmyselných poučiek konečne dostávam ku skomentovaniu new časti:D
Tak poďme k tomu. Tušila som, že nejako takto zareaguje jej rodina na Michaela.
Večera u Jacksonovic family - z toho Joea mi behal mráz po chrbte, ja keby som tam osobne a pozrie sa mi do očí tak určite by som to nezvládla.
tá Jermainová akcia. Normálne som si myslela, že to myslí vážne. Ale viem, že keby to aj bola skutočnosť Michelle by to Michaelovi nikdy neurobila :D
A ten názov ich spolku. Keď som to čítala takmer mi od smiehu spomínaná hmota vyletela z nosa :D

Takže sa teším na novú časť, nech je čoskoro! GBY