Choď na obsah Choď na menu
 

27. časť

27. 10. 2011
MICHELLE
 
 
Som ďaleko. Vnímam iba záblesky farebných obrazov, ktoré mi dynamicky prúdia vedomím ako nezastaviteľný film. Sedím pred súdom. Doslova cítim ako mi po chrbte kvapka za kvapkou steká ľadový pot. Nekompromisný sudca s bizarnou parochňou na hlave treskne kladivom po stole. Spomalene k nemu zodvihnem hlavu a vtom sa jeho tvár zmení na tvár... Josepha Jacksona! Od strachu sa zhrbím na sedadle. Joseph sa trpko zasmeje a z výšky na mňa vyčítavo ukáže prstom.
Nemôžem vymeniť obsadenie, nemám nárok na režírovanie deja, musím čeliť vlastnej predstavivosti. Zrazu na posledný obraz padne hustá hmla a ja sa stratím v nekonečnej tme. Je to ešte horšie ako predtým, vyľakane krúžim dookola, bezradne tápam v čiernom bludisku, zabáram sa do temnoty bez akejkoľvek šance na útek. Nie...!!!
Až keď nadvihnem viečka, cez husté mihalnice mi do očí udrie ranné svetlo a všetko je razom preč. Sen sa mi vymazal z pamäte a nahradil ho skutočný svet.
Som prebudená.
Ponaťahujem sa a rukami prejdem po hladkej prikrývke, ktorá sa záhadným spôsobom ocitla na mne. Vlastne za tým nie je žiadna záhada, duch, ani námesačnosť.
Nachádzam sa totiž v Michaelovej izbe.
On sám však – ako je jeho zvykom - vedľa mňa neleží. Budíček na nočnom stolíku ukazuje niečo po pol desiatej, čo ma mierne zaskočí. Nebodaj je už hore? Potom však prevrátim oči a so šibalským úsmevom nazriem na dlážku vedľa postele. Z jednej strany, z druhej. Nikde nikto. Z recesie nakuknem aj pod posteľ. Po Michaelovi ani stopy, ale...
Čo to tam je?
Zaostrím na zvláštne nepriesvitné vrecko ležiace v tmavom zastrčenom kúte. Nie je to náhoda. Niekto ho tam úmyselne skryl. Zleziem z postele, uistím sa, že dvere sú zatvorené. Zamračene sa poškriabem na nose a v duchu na chvíľu bojujem so svojim svedomím.
Mám alebo nemám? Mám právo nabúrať Michaelove súkromie? Čo ak tam má ukrytý nejaký darček? Zvedavosť je však silnejšia a napokon vyhráva. Vždy ho predsa môžem vrátiť namiesto a predstierať, že som nič nevidela.
Načiahnem sa a končekmi prstov biely balíček zachytím. Vytiahnem ho, posadím sa na posteľ a opatrne ho obraciam v rukách. Je ľahší ako vyzerá na prvý pohľad a vnútri sa niečo maličké presýpa. Zavrtím sa, napočítam do troch a nedočkavo ho otvorím.
Preboha! Jeho obsah mi doslova vyrazí dych, môj mozog sa však nestačí spustiť na plný výkon, pretože zrazu zavŕzgajú dvere na izbe.
„Dobré ráno!“ Radostne pozdraví Michael (v kompletnom „vyzbrojení“ - v bielom tričku, modrej košeli a texaskách... mmm. Prestaň, rozplývanie musí bokom!), prihrnie sa bližšie, ale v polovici cesty sa zarazí, keď si všimne čo držím. Sladký úsmev mu zamrzne.
„Ako si to našla?“
„Michael, čo to má byť?“
Obaja sa zavalíme otázkami, ale k odpovedi sa ani jeden z nás akosi nehrnie.
„Prepáč, náhodou som na to...“ Snažím sa vysvetliť svoj počin, ale mne samej je jasné ako smiešne by znela odpoveď „Náhodou som na to natrafila pod posteľou,“ a preto sa odmlčím. Niekoľko sekúnd je ticho, iba na seba hľadíme. Neujde mi, že mu medzi obočím vyrástla znepokojená vráska. Tá je tam vždy, keď sa má vyjadriť o niečom čo mu je značne proti srsti.
„Nič to nie je.“
Prosím??? Žalúdok sa mi nepríjemne zatrasie. „To je všetko čo mi na to povieš? Vieš vôbec čo je to zač?“ Rozohnene potrasiem bielou tubou s pilulkami a prebodnem ho ustaraným pohľadom. „Užívaš ich?“
Michael si rozrušene pošúcha zátylok a hlasno vzdychne.
„Iba v najnutnejších prípadoch.“ Vyhŕkne vyhýbavo a nepozerá mi pritom do očí. Mám pocit, že sa mi prepadáva pevná pôda pod nohami.
„V akých najnutnejších prípadoch??“ Zmôžem sa na roztrasenú reakciu. Jeho odpoveď je síce chabá, ale kladná, čo ma nahnevá. Od zlosti a sklamania vo mne kypí žlč a naskočia mi zimomriavky. Presne ako v mojom sne, ktorý sa mi útržkovito vybaví.
Michael si požmolí tvár. „Ach Bože, Michelle, nechcem, aby si si myslela, že...“ Podíde k posteli, na ktorej sedím a kľakne si predo mňa. „Nechcel som ťa tým zaťažovať. Vieš, asi mesiac po tom, čo som prestal chodiť na tú terapiu, sa mi vrátili bolesti. Občas je to... zlé, nemôžem sa sústrediť, pracovať a tvoriť.“ Prstami sa dotkne balenia liekov, ktoré urputne zvieram. „Vtedy to bez tohto nezvládam.“ Očami previnilo skĺzne k zemi. „Ale je to naozaj iba zriedkavo. A posledné dva týždne som ich nepotreboval.“ Nadvihne hlavu a snaží sa ma pohľadom presvedčiť o svojich slovách. Ja som však na pochybách. Ak mi nepovedal o tomto, ktovie koľko má ďalších tajomstiev?
„Kto ti ich dal?“ Položím mu otázku, ktorú v sebe dusím hodnú chvíľu. „Vicodin je veľmi silné liečivo. Nesmie sa používať bez lekárskeho predpisu.“
„Zostalo mi ešte po doktorovi Kleinovi.“ Argumentuje na obranu a vráska na čele sa mu ešte väčšmi prehĺbi. Spraví náležitú prestávku a potom s malou dušičkou zašeptá. „Veríš mi?“
Sekundy plynú a ja si schválne dávam načas. Jedna, dve, tri, štyri, päť... Musím ho trochu potrestať. Zaslúži si to. Šesť, sedem, osem...
„Verím ti. Ale už predo mnou nemaj žiadne tajnosti, Michael.“ Dôrazne ho vezmem za ruku. „A toto...“ Vystrčím do výšky tubičku spolovice naplnenú pilulkami. „...sa zabavuje. Ak budeš mať nabudúce bolesti, budeš ma o tom informovať. Vyriešime to bez tohto.“ Rázne vstanem, zamierim na toaletu a vrátim sa za sprievodu hlasitého spláchnutia.
„Odteraz je to minulosť.“
„Ďakujem.“ Polohlasne vyriekne, keď sa usadím na zem vedľa neho, aby sme mali oči v rovnakej výške. „Viem, že to nebolo správne.“
Pozrie na mňa s takým ľútostivým pohľadom, že jednoducho neodolám. Nakloním sa k nemu, pomaličky ho objímem a jemne pobozkám akoby som ho tak chcela podporiť.
„Záleží mi na tebe a tvojom zdraví.“
Z ničoho nič mi bozk vráti. Dvojnásobne. Potom si pritiahne moju ruku a rad za radom mi bozkami zasypáva prsty. Vie, že sa mi to páči. Hnedým noštekom sa obtiera o moju pokožku a ja začínam cítiť teplo.
„Milujem tvoje motýlie božteky.“ Slastne mu vzdychnem do ucha a ruky položím na jeho pevný chrbát.
„Znie to pekne.“ Sladko sa zazubí zakloniac hlavu mierne dozadu. „Čo tým myslíš?“
„Že sú tak nežné ako dotyk motýlích krídel. To bola prvá vec čo mi napadla, keď si ma po prvé pobozkal.“
 „Uhm, nikto mi ešte niečo také nepovedal.“ V Michaelových očiach sa zaleskne... šťastie? Alebo slzy? Pohladí ma po vlasoch. „Mohol by som to jedného dňa použiť v piesni?“
„Ty môžeš všetko.“ Vezmem jeho tvár do dlaní a pokračujem tam, kde som prestala. Michael sa krátko usmeje a vezme si ma do mäkkého náručia voňajúceho po decentnej kolínskej. Do prstov sa mi svojvoľne dostanú gombíčky od jeho košele a než od neho utŕžim novú porciu „motýlikov“, mám už jeho modrú košeľu takmer rozopnutú. Vychutnávam si ten pocit naplno. Nikdy som si nedovolila zájsť tak ďaleko a hoci sa to môže zdať až banálne, pre mňa to je zážitok.
Zostával posledný gombík, Michael si zrejme ani nevšimol, keď som ho uvoľnila. Vsunula som ruky pod jeho košeľu a pritiahla si ho bližšie. Pod nechtami sa mi šmýkalo jeho prekvapivo pevné svalstvo pod tenkým tričkom, jemnučko som sa doň zaryla. Ach! Svojou hruďou sa pritisol k mojej a naše bozky sa stávali čoraz náruživejšie.
Odrazu na mňa doľahol silný erotický náboj. Nechcela som to už viac odkladať, potrebovala som ho. Jeho pery, pokožku, teplé dotyky, blízkosť jeho tela. Tu a teraz.
„Michael, poď.“ Naliehavo som šepla so zavretými očami a zvliekajúc mu košeľu z ramien som ho svojou váhou donútila ľahnúť na zem. Lenže, ouha!
Náhle jeho aktivita stratila šmrnc. Michael sa odo mňa placho odtiahol a odmietavo odvrátil tvár. „Nie, prosím, ešte nie.“
Pôsobil tak bezradným dojmom, že ma všetka túžba razom prešla. Išla som naňho príliš rýchlo? Nepáčim sa mu? Nepáči sa mu moje telo? Alebo ten nový parfum? Okamžite som svoju akciu zastavila a nechápavo skúmala čo sa deje. Líca mu priam blčali. Lakťami som sa zaprela a zliezla z neho dole.
„Urobila som niečo?“
Posadil sa a zavrtel hlavou. Na čele pod vlasmi sa mu zaleskli drobunké kvapky potu. Nemohla som sa zbaviť dojmu, že za to mohol strach. Ale z čoho?
„Nie, to nie.“ Zhlboka sa nadýchol. „Proste... na to ešte...“ Dostal zo seba nesúvislú vetu. „Ešte... nie som... pripravený.“ Vytrysklo z neho mimoriadne ostýchavé zdôvodnenie a ja som tvrdo padla na zadok.
„Michael? Ehm, t-ty... ešte... si... nie...“ Nezrozumiteľne som zakoktala. V živote by som nepovedala, že mi sánka dokáže padnúť tak nízko. Všetky horúce myšlienky, ktoré som mala ešte pred malou chvíľou sa scvrkli ako deravá nafukovačka. Čo mi to chce tento muž nahovoriť? Stále som z toho bola v pomykove. „Myslela som si, že všetky tie reči na... na túto tému nie sú pravdivé, nebrala som ich vážne.“
Michael sa na mňa hanblivo zadíval. „Je to problém?“
„Myslíš to vážne?“ Neudržala som sa a takmer som vybuchla smiechom a plačom zároveň.
„Chcela si, aby som ti nič netajil. Nechával som si to pre seba, pretože... Uch, na rovinu.“ Odvetil skôr pre seba ako pre mňa. „Bál som sa. Ale nemôžem to odkladať donekonečna.“
„Z čoho si mal strach?“
„Nerob mi to ešte ťažšie, prosím. Pokojne mi to povedz, ja to pochopím. Potrebujem to vedieť.“
„O čom to hovoríš?“
„Nechceš mať už so mnou nič spoločné, však?“ Zrak obrátil do diaľky a smutne si o seba obtrel pery.
V tej sekunde by som ním najradšej poriadne zatriasla a povedala mu ako veľmi ho mám rada! Odkiaľ vzal tieto bludy?? Prečo by som ho, preboha, mala opustiť?
„Michael, toto si o mne myslíš?“ Neveriacky som pokrútila hlavou. „Aký by som mala na to dôvod?“
Teraz sa pre zmenu zatváril popletene on. Skutočne očakával, že mu po tomto vlepím pár faciek a odpochodujem z jeho života? Veď to nedáva zmysel!
Veď... ja som tým nadšená!!!
Michael je nedotknutý ženou!
Dobre, to stačilo.
Ale aj tak... Je...!
Dosť, počuješ??
Je p... Podržte ma! Toto nerozchodím.
Varujem ťa, mozog, ešte raz a... ehm, a potrápim ťa Shakespearovými veršami!
„Myslel som, že ti to bude vadiť. Že ešte nechcem...“ Zrak zabodol do huňatého koberca. „Tatum to prekážalo. Preto sme sa rozišli.“  
Aha! Tak tu je pes zakopaný!
Takže Tatum bola jedna z týchto...? Vždy som si ju predstavovala inak.
„Ale ja nie som Tatum. Ak sa na to ešte necítiš, je hlúposť, aby som ťa do niečoho nútila.“ Pohladila som ho po červenom líčku. Na moju ruku si priložil svoju, usmial sa a naše oči si k sebe našli cestu.
Vo vzduchu som zavetrila víťazstvo. Úspešne sme prešli ďalšou skúškou nášho vzťahu.
 
 
 
MICHAEL
 
 
„Ako ste sa vyspinkali?“
Namiesto zaželania dobrého rána nám vchrstla do tváre Randyho sarkastická narážka, len čo sme zišli do obývačky, kde sa rozvaľovali skoro všetci z mojich bratov. Bola sobota doobeda, Janet s LaToyou už dávno sedeli v kráľovskej sieni, takže môj záujem smeroval skôr k ostatným neprítomným členom rodiny. Najprv som sa však musel popasovať so svojim mladším bratom, ktorý na našu slovnú prestrelku čakal ako na spasenie.
„Tipujem, že určite lepšie ako ty, nebolo ti tesno medzi Sparkym a Pocahontas?“ Randy sa naježil a bratia sa mohli popučiť od smiechu.
Takto som to mal rád, opäť raz všetci pokope ako za starých dobrých čias. Odkedy sa Tito, Jermaine a Jackie odsťahovali z Encina, vídaval som ich iba sporadicky. Iste, mohlo za to aj moje pracovné nasadenie, každopádne som sa nevedel nabažiť potešenia z toho, že tu strávili noc, hoci to bol iba výnimočný akt zdvorilosti voči Michellinej návšteve (nečakane spojenej s prespaním. Nemal som to srdce zobudiť ju, keď upadla do spánku pri pozeraní Čarodejníka z krajiny Oz. Dopozeral som ho teda sám, dojedol pukance a prikryl ju paplónom. A áno, napokon som si ľahol vedľa nej. Dal som si však pozor na to, aby som vstal skôr ako ona. Hoci som si na noc nechal make-up, do rána som väčšinu našiel na vankúši a nemohol som dovoliť, aby ma tak Michelle videla. Vankúš som pretočil a utiekol.)
„Kto je Sparky a Pocahontas?“ Vyzvedala Michelle, keď sa jej ušiel priestor medzi zavíjaním. Podľa úst pokrivených do úsmevu mi bolo jasné, že si na základe tých mien urobila ako-takú predstavu.
„Randyho plyšoví kamaráti.“
„Hej! Sľúbil si mi, že to nikomu nepovieš!“ Oboril sa na mňa zahanbený Ran a výstražne zdvihol zovretú päsť. „Veď počkaj!“
„Nebuď smiešny, každý v Encine vie, že spávaš s plyšákmi.“ Rýchlo ho schladil Jermaine so svojou typickou drzosťou.
„Ja za to nemôžem! Bol to darček.“ Urputne sa Randy pokúšal o obranu svojho mužského ega, ale ja som vedel svoje (raz som ho nachytal ako sám sebe balí darček a potom sa tváril, že bol od fanúšičky). Kým sa hádka stihla dostať do varovného bodu, elegantne sa do nej zapojila Michelle s nevinným úsmevom.
„Keď už sme pri tých darčekoch... tešíte sa na Vianoce??“
Ticho, ktoré nastalo sa snáď nedá ani opísať. Jej otázka bola trefná, predsa len kalendár ukazoval 17. December. V meste žiarili veselé ozdoby na každom kroku, po uliciach sa preháňali náhradníci Santa Clausa, davy detí s rodičmi túžobne hľadiace do výkladov každým dňom pribúdali a najkrajším znakom blížiaceho sa kresťanského sviatku bola zvláštna, takmer magická atmosféra. Lenže bol tu jeden háčik.
„Vianoce?“ Zopakoval Randy a ľahostajne si odfrkol. „Tie neoslavujeme.“
„Neoslavujete? Ale prečo?“ Michelline obočie sa vyškriabalo do výšky. „Teda... veď nie ste jehovisti. Už.“ Opravila sa.
„Máš pravdu, ale nikdy sme to neoslavovali, takže pre nás nič neznamenajú. Vlastne pre nás neexistujú.“
Michelle vyzerala akoby si až teraz uvedomila kam sa to dostala. Musel som sa zasmiať, pravda, trošku hlasnejšie.
„Čo sa týka mňa, strávim ich prácou na albume.“ Odvetil som pokojne navonok, zvädnuto vo vnútri. Vždy ma zaujímalo ako to asi na také Vianoce môže vyzerať, čo sa vtedy zvykne robiť, ako to prebieha a z akého dôvodu sa na ne všetci tak tešia. V dobe, keď som bol zarytým jehovistom som ich nemohol brať na vedomie. Odvtedy ubehlo veľa vody. Teraz sa vlastne neradím nikam. A preto asi nemám nárok ich oslavovať. Ale nie som ateista, verím v Boha, len mi prekážajú niektoré podmienky a povinnosti v náboženstvách, o ktorých som doteraz počul. Možno som však ešte nenašiel to správne. Sám neviem. Que sera, sera. Čas ukáže.
Zrazu sa s hukotom otvorili vstupné dvere a dnu vošla mama s plnými rukami nákupných tašiek a v jej pätách sa držal Bill ovešaný ešte väčším množstvom tašiek. Ihneď som pribehol k mame a vzal jej toľko nákupu, koľko som vládal. Po mojom boku presvišťali čiesi ruky a pomohli mame s ďalšími igelitkami. Obrátil som sa, bola to Michelle.
„Dobré ráno, Katherine!“ Pozdravila moju mamu a ja som sa pridal. „Ahoj, mami!“ Pobozkal som ju na líce a zazrel na svojich bratov, ktorí sa ďalej rozvaľovali na sedačke akoby sa nič nedialo. Marlon len pokrčil ramenami a poznamenal. „Chcete pomoc?“
„Už netreba, ďakujem.“ Spražil som ho pohľadom, ale Jermaine s Titom sa nenechali zahanbiť a bez mihnutia oka vzali tašky mame i Michelle.
„Mami, kúpila si aj tú orieškovú čokoládu?“ Zabáral Tito opakovane nos do tašiek ako obrí pštros.
„Ale Tito, čo tvoja diéta?“ Prekvapene som sledoval ako snorí v obsahu veľkej modrej tašky s logom známeho supermarketu. Venoval mi jediný skeptický pohľad a znovu sa vrátil k svojej činnosti so slovami: „Skončil som s ňou. Podľa mňa som už tak akurát.“
„Tak akurát?“ Skrivil som tvár do bláznivej grimasy pri pohľade na jeho brucho prevísajúce cez ledva zapnuté nohavice. Spomenul som si na jedálny lístok, ktorý som špeciálne preňho zložil spolu s Jermaineom minulý týždeň, a potom na to, ako včera večer zúrivo trhal papier, ktorý mi bol hneď povedomý. Tá diéta musí byť zázračná! Ako inak sa dá vysvetliť fakt, že Tito sa už po dvoch dňoch cíti byť „tak akurát“?
„Veru, veď ty si už ako špáradlo! Chudší ako ja!“ Zlomyseľne sa na Tita zaškľabil Marlon a oboma rukami sa chytil za útle boky pre detailnejšie porovnanie. „Nie že budeš ďalej chudnúť, Tito, to by ťa zabilo!“
Tito nechápajúc akýkoľvek ironický kontext v Marlonovom výstupe hrdo vypol hruď. Až keď sme sa všetci rozosmiali, pochopil a spadol mu hrebienok. „Debili!“
Kým tu prebiehala hra „kto je chudší“, mama s Michelle sa dávno premiestnili do kuchyne. Zo svojho miesta som mal perfektný výhľad priamo na ne. Zahrialo ma pri srdci, rozumejú si a majú sa rady. Sledoval som ako jej Michelle pomáha neobratne vykladať nákup na stôl a oči sa jej rozširujú nad tým kvantom jedla čo vyťahovala z tašiek. Tak som sa na ňu zapozeral, že som stratil pojem o prítomnosti a očami hltal iba ju, neviem koľko mohol môj stav trvať. Z pozorovania ma vytrhol až ženský smiech kdesi za mnou. Potom mi prišlo, že moji bratia sú podozrivo ticho a to ma vrátilo späť do reality.
Do obývačky vkĺzli dve ženy. Jedna z nich bola LaToya, tú druhú som ešte nikdy nevidel.
„Michael! Tak tu si!“ Zvolala LaToya a strojene sa usmiala. „Tak to je on!“ Postrčila dievča po svojom boku dopredu a to sa vlnitým pohybom bokov prepracovalo ku mne.
„Anita, toto je môj brat Michael. Michael, toto je Anita, moja priateľka. Anita sa s tebou chcela stretnúť, vravela som ti o nej, spomínaš?“
Anita mi s úsmevom podala ruku okrášlenú prsteňmi a ja som ju stisol. Nevzrušene som si ju prehliadol. Moji bratia stále neschopní slova na ňu vyvaľovali oči ako na prízrak z iného sveta. I tak by sa podľa mňa dala nazvať.
Anita bola modrooká blondína s výstavnou tvárou a mimoriadne ženskou postavou ako vystrihnutou z reklamy. Medzi peknými súmernými očami jej sídlil malý noštek, aký som túžil mať odjakživa. Husté zlatisté vlasy jej siahali po plecia, kde sa začínal šedý kabát odhaľujúci plný dekolt. Dlhé opálené nohy v pančuškách mala odhalené v džínsových šortkách a navlečené v čižmách na vysokom opätku so sebavedomým postojom.
Jednoducho typ ženy, o ktorý som sa nikdy nezaujímal.
„Ahoj!“ Prehovorila sladkastým hlasom a obtrela si o seba silne namaľované pery. „Tak ty si Michael! Konečne ťa vidím na vlastné oči!“
„No, ehm... hej.“ Začínal ma slabučko štekliť nos, čo bola jasná predzvesť, že som sa dostával do nepríjemných rozpakov.
„Dostal si môj list?“
Zmätene som urobil neurčitý pohyb ramenami. Má na mysli nejaký špeciálny list, ktorý by som si mal pamätať? Vo svojom živote som prečítal more listov a dopisov od fanúšikov. „Aký list?“
„V purpurovej obálke. Chystala som sa ho predať tuto LaToyi,“ zašermovala dlhým nalakovaným nechtom smerom k mojej sestre a nadýchla sa. „Ale náhodou som stretla tvoju kamarátku a tak som ho poslala po nej.“
V hlave sa mi mlelo jedno cez druhé. Po mojej kamarátke? Po Brooke?
V tom istom okamžiku z kuchyne vycupkala dobre naladená Michelle roztomilo si popiskujúc melódiu známej piesne (Rock with you).
„To je ona!!“ Nahlas zapišťala Anita a nevychovane označila ukazovákom Michelle, ktorá sa okamžite strhla. „Jej som dala ten list! Sľúbila mi, že ti ho odovzdá!“
„Deje sa niečo?“ Vyplašene sa spýtala Michelle a zdržanlivo si ju premerala. Pripomenula mi vyľakaného králička z Disney rozprávky, fakticky.
„Áno, deje!“ Vzala si slovo Anita a sebaisto si založila ruky. „Nespomínaš si na mňa??“
Nemal som z toho dobrý pocit, jej slová vyzneli takmer arogantne. No možno som iba prehnane senzibilný. Čakal som, že Michelle poprie spojitosti s Anitou, ale mýlil som sa.  
„Hm, nie... ale vlastne áno! Ak si dobre pamätám, stretli sme sa v... nemocnici, nie?“
„Presne tak. Niečo som ti vtedy dala. List pre Michaela. Ale práve som sa dozvedela, že si mu ho neodovzdala.“ Triumfálne si stúpla pred ňu a z výšky svojich podpätkov ohrnula nos. „Čo si s ním urobila?“
Všetci v miestnosti napäto očakávali rozuzlenie zápletky.
„Ja... ja som naňho úplne zabudla. Och Bože.“ Pleskla si dlaňou po ústach. „Musela som ho niekde doma založiť, vôbec si nespomínam.“
Anita si pohŕdavo odfrkla.
„Neurobila som to náročky!“ Ohradila sa Michelle zrakom preskakujúc z Anity na mňa a na bratov.
„Vieš aký bol ten list pre mňa dôležitý?“ Anita presmerovala svoju pozornosť na mňa a z jej tváre sa akoby zázrakom vytratila všetka povrchnosť a nevraživosť. „Michael, písala som ti kvôli svojmu bračekovi Marcovi. Má dvanásť rokov a... a leukémiu.“
Stislo mi srdce.
„Doktori mu nedávajú veľa času. A preto som ti napísala t-ten dopis. Je tvoj veľký fanúšik a vždy sníval o tom, že ťa raz stretne osobne. Prednedávnom povedal, že... že nemôže zomrieť bez toho, aby sa mu jeho sen nesplnil.“ Zvlhli jej oči, smrkla a pokračovala v čoraz smutnejšom príbehu.
„Ten list sa mal k tebe dostať už dávno. Teraz je to s ním... je na tom veľmi zle, s nikým sa nerozpráva. Celé dni je zavretý vo svojej izbe a plače.“
„To som... to som nechcela.“ Pípla ochromená Michelle nedokážuc sa Anite pozrieť do očí. „Nevedela som. Prepáč...“
„Ty za to nemôžeš, Michelle.“ Uchlácholil som ju skôr ako stihla Anita čokoľvek odseknúť na jej adresu. Celé telo sa mi triaslo. V hrdle mi navrela nestráviteľná hrča a hruď mi bolestne zovrelo. Chudák chlapec. Musí byť tak nepredstaviteľne sklamaný, že som sa ani len neozval. Nedostal odo mňa jedinú odpoveď. Nič, ani písmenko.
Musím ho navštíviť. Okamžite. 
Vedel som, že to je to najmenej, čo môžem teraz urobiť. Viac než to, je to moja povinnosť. Niekde ďaleko odtiaľto sedí chorý chlapec a plače. Kvôli mne plače. Chcem deťom robiť radosť, nie im spôsobovať bolesť! Pochytila ma náhla zlosť. Na seba, na nespravodlivý osud, na vlastnú bezmocnosť. A na svoju sestru.
„LaToya, prečo si mi o tom nepovedala?“ Vyletel som na ňu rozochvene. „Musela si o tom vedieť!“
„Máš pravdu, vedela. Lenže Anita nechcela, aby si sa to dozvedel odo mňa, chcela, aby si to počul z jej úst. Bolo to pre ňu príliš citlivé. Ale potom musela súrne odísť do Anglicka, tak ti v rýchlosti napísala ten list. Len včera sa vrátila a zistila čo sa udialo, vlastne neudialo, kým bola preč. A teraz je celá záhada vyriešená!“ Široko roztiahla ruky zatiaľ čo Michelle tíško stála bokom.
 
 
 
MICHELLE
 
 
„Mohol by som ho vidieť? Chcem to napraviť.“
So žiaľom v očiach sa Michael prihovoril Anite. Tá ženská sa mi nepozdávala ani za mak.
„Možno už je neskoro. Ale skúsiť to môžeš.“ Privolila nakoniec utrúc si rozmazanú linku pod pravým okom a na krátko pozrela na LaToyu.  
„Kde sa nachádza?“ Zaujímal sa hľadiac jej rozhodne do tváre. „Aká je to ulica?“
„Momentálne býva v mojom dome na Orchid Boulevarde. Včera som ho dala presťahovať, takto to má bližšie do nemocnice ako z domu rodičov v Pasadene.“
Nechcem byť zlá, ale pozrime sa, aká náhoda! Práve včera sa presťahoval k nej domov. Mala som chuť niečo povedať, ale musela som držať jazyk za zubami. Môžem si za to sama. Keby som nebola zabudla na ten list... Ach jaj, nechajme to tak.
„Fajn.“ Prikývol Michael, otočil sa na opätkoch a palcom zamieril za seba. „Pohľadám Billa a...“
„Netreba, vezmem ťa svojim autom.“ Navrhla Anita bez najmenšieho zaváhania ako keby mala túto repliku pripravenú už dávno. Mala som silné podozrenie, že je tomu skutočne tak.
Začínalo to presahovať hranice.
Michael sa na chvíľu zamyslel, potom odpovedal. „Tak dobre.“
Napokon si konečne ráčil vziať na vedomie aj moju existenciu. Vzhliadla som naňho len silou vôle.
„Ach, Michelle!“ Uvažujúc si zahryzol do pery. Snáď zabudol, že som tu? „Chceš ísť s nami?“
Iste, že by som chcela ísť s nimi. Ale tak ma tou otázkou podráždil, že som si to na mieste rozmyslela. Spýtal sa to naozaj úprimne, ale problém bol práve tam. Prečo mi vôbec položil takú otázku? Ak by naozaj chcel, aby som šla, tak by mu to vôbec nenapadlo. Bral by to automaticky. OK, nepôjdem. Nebudem mu kaziť zábavu.
„Nie, ďakujem. Mám niečo... na programe.“ Odvetila som vyhýbavo.
Dobre, moja časť je splnená. Ako ho poznám, každú chvíľu niečo namietne. Určite zachytil moje signály. Muselo mu dôjsť aká som odmeraná. A je to tu, už po mne pohadzuje očkom.
„Aha, v poriadku. Takže... Bill ťa vezme kam budeš potrebovať.“ Vyhlásil na moju adresu kývnuc na osobného ochrankára, ktorý sa znenazdajky objavil.
Moment, toto nebolo v pláne. Mal ma predsa presviedčať!
„Ozvem sa ti.“ Myšlienkami niekde inde ma roztržito pobozkal na rozlúčku, odzdravil ostatných (Anita sa ani neobťažovala otvoriť ústa) a spolu s ňou odkráčal k vchodovým dverám. Tesne predtým ako za nimi zapadli dvere som zazrela niečo čo ma znepokojilo.
Anitine slzy smútku sa krátko premenili na víťazoslávny úsmev.                               

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Anita

(Aďuška-Jackie, 19. 8. 2012 19:29)

To je mrcha !!!
Ja presne viem, čo urobila, klamala !!!
Chcela Michaela nalákať do bytu a tam .... tam ... mrcha !!!
Michael, rozhodnutý pomôcť dieťatu sa dostáva do zákerných pavučín tej ... osoby ....
Ach !! Koľko hnevu mám, súcitim s Michelle, na jej mieste by som od hnevu spadla do jadra Zeme !!!!
Jááááj .... neznášam tú ženskú, je to typ ženy, s ktorým sa stretávam denno-denne !!!
Idem ďalej !!!

:-))

(Ria, 24. 11. 2011 17:58)

Wooooow Miška ty si neskutočný talent ! Neviem ako inak by som to nazvala :D zase mám na dlhý čas zážitok z čítania :D :D :D dúfam , že novú čast sem dáš rýchlo a že neprehliadnem tvoj status :D :D .. po mojom pozornom prečítaní som týmto úplne nadchnutá .. naozaj ! :D čítala by som to aj celé dni :))
.. a to že je p.. :D :D to ma uplne dostalo :OO som bola v šoku :D :D a ešte jak zlato to hovoril :* taky ňuňu bol :* :DDD
.. Anita :D najprv že to bude krava .. potom mi jej bolo ľúto .. a potom že je to zase krava :D :D len dúfam , že im ten vzťah nenaruší , lebo vyzerá fakt nebezpečne :D
.. a čo sa týka toho chlapčeka .. tak ked neklame tá ,,anita,, :D tak potom chudáčik :/ ale ona si to možno všetko len vymyslela :D .. uvidím :)
teším sa na dalšiu čast :D :**

....

(Vika, 12. 11. 2011 14:28)

Bože, to je také nádherné! ten začiatok :O :O skoro ma porazilo ..!!!!!!!!!!!!!!!! Milujem také časti
Tá Michaelová hanblivosť a všetko.. ja ho milujem :-*********
A som zvedavá čo je zač ta Anita :/ vvr... keď si to všetko o tom bratovi len vymyslela.. zabijem ju :D
A Michael sa zachoval zvláštne :O som zvedavá ako sa to všetko vysvetlí :)
Je to krásne..celý príbeh :) Už sa teším na pokračovanie ;)

Love It :-*

(Lilly (Moonwalker_Girl), 30. 10. 2011 18:51)

Mišička, po dlhšom čase ti zasa pridávam koment k príbehu a aby si si nemyslela, že som prestala čítať, keď som nepridávala komentáre. Neboj, čítam každú jednu časť od začiatku do konca a každá časť má v sebe čosi iné, také magickéé :)... a táto časť tiež :).. taká multifunkčnosť: začiatok - úúú velice erotikuš, to opisovanie vyzliekania atď... že dala si si záležať :)... to ty vždy.. a nakoniec tá leukémia... dostalo ma to :(... ale aj takí ľudia žijú medzi nami, nič sa nedá robiť... a vtedy, Michael hneď že: "Musím ísť za ním".. celý ON :-*... No Krásne čosi mojka.. len tak ďalej ... podľa mňa by bola škoda, kebyže prestaneš písať... :/.... Lebo si super ;)

KOment č.3

(Stanči, 28. 10. 2011 16:45)

Ženo, sorry, že som sa tak rozpísala a prekopírovala som skoro jeden celý part...ale proste som unesená, očarená, šťastná (a neviem aké šete slová mám na to použíť) z toho a musela som to tam dať znovu...normálne som prišla taká zmordovaná z roboty, až som si myslela, že dnešný deň nemám na nič chuť, ale keď som si sadla za noťas a spomenula si, že ešte mám jednú nesplnenú, príjemnú povinnosť, hneď som ožila a pustila sa do komentovania :D
Dokonalo si ma prebrala k životu, čo sa tam budem deprimovať nejakou sprostou robotou :D

To čo toto????????? PART 2

(Stanči, 28. 10. 2011 16:38)

„Nič to nie je.“
Prosím??? Žalúdok sa mi nepríjemne zatrasie. „To je všetko čo mi na to povieš? Vieš vôbec čo je to zač?“ Rozohnene potrasiem bielou tubou s pilulkami a prebodnem ho ustaraným pohľadom. „Užívaš ich?“
Michael si rozrušene pošúcha zátylok a hlasno vzdychne.
„Iba v najnutnejších prípadoch.“ Vyhŕkne vyhýbavo a nepozerá mi pritom do očí. Mám pocit, že sa mi prepadáva pevná pôda pod nohami.
„V akých najnutnejších prípadoch??“ Zmôžem sa na roztrasenú reakciu. Jeho odpoveď je síce chabá, ale kladná, čo ma nahnevá. Od zlosti a sklamania vo mne kypí žlč a naskočia mi zimomriavky. Presne ako v mojom sne, ktorý sa mi útržkovito vybaví.
Michael si požmolí tvár. „Ach Bože, Michelle, nechcem, aby si si myslela, že...“ Podíde k posteli, na ktorej sedím a kľakne si predo mňa. „Nechcel som ťa tým zaťažovať. Vieš, asi mesiac po tom, čo som prestal chodiť na tú terapiu, sa mi vrátili bolesti. Občas je to... zlé, nemôžem sa sústrediť, pracovať a tvoriť.“ Prstami sa dotkne balenia liekov, ktoré urputne zvieram. „Vtedy to bez tohto nezvládam.“ - tak tento part som tak tŕpla ako dopadne, ale našťastie sa to dobre skončilo. A prekvapila ma reakcia Michelle, ako spláchla tie tabletky :D

„Michael, poď.“ - tak táto veta vo mne vystupňovala hladinu erotičnosti na maximum. Normálne ma to dostalo a keby bol vedľa mňa, no neviem, neviem ako by to akončilo :D Božé, také dve jednoduché slovíčka a čo to urobí s človekom, ktorý je tak obssessed s Michaelom. Ach!!!!!!!!!

Tesne predtým ako za nimi zapadli dvere som zazrela niečo čo ma znepokojilo.
Anitine slzy smútku sa krátko premenili na víťazoslávny úsmev. - fúha, tak teraz som úplen, ale úplne že K.O. Ja mám normálne strach, ako to bude pokračovať. Ak je tá Anita taká, aká si myslím, že je, tak verím Michaelovi, že sa zachová správne...

Tak ja sa teraz idem modliť, aby sa ti tento koment pridal hneď na 1x :D Držím si palce idem na to...
GBY ILY.... :-*

To čo toto??????????? PART 1

(Stanči, 28. 10. 2011 16:37)

Sorry, za názov komentu, ale to bola prvá myšlienka, ktorá ma napadla po prečítaní tejto kapitoly. Nevysvetľuj si to zle, ale som šoknutá z obsahu. V stredu som aj ja začala písať new časť a poviem ti už dopredu, že teraz neviem čo mám s tým spraviť. Máš tam jeden part v podobnom duchu sa nesie, ale nemôžem viac o ňom prezradiť, lebo keď si prečítaš pripravovanú časť, nebola by si ničím prekvapená - ale už nebudem okolo toho kecať, lebo prezradím aj to čo nechcem :D
A počkať, vlastne to nie je jeden part ale dva - ten druhý je len trošičku podobný, ale inak sa to vyrieši :D
MY MUSÍME BYŤ DAJAKO PREPOJENÉ, ALEBO ROVNAKO UVAŽUJEME - JA UŽ NEVIEM :D

Ale teraz poďme radšej k deju :
Z recesie nakuknem aj pod posteľ. Po Michaelovi ani stopy, ale...
Čo to tam je?
Zaostrím na zvláštne nepriesvitné vrecko ležiace v tmavom zastrčenom kúte. Nie je to náhoda. Niekto ho tam úmyselne skryl. Zleziem z postele, uistím sa, že dvere sú zatvorené. Zamračene sa poškriabem na nose a v duchu na chvíľu bojujem so svojim svedomím.
Mám alebo nemám? Mám právo nabúrať Michaelove súkromie? Čo ak tam má ukrytý nejaký darček? Zvedavosť je však silnejšia a napokon vyhráva. Vždy ho predsa môžem vrátiť namiesto a predstierať, že som nič nevidela.
Načiahnem sa a končekmi prstov biely balíček zachytím. Vytiahnem ho, posadím sa na posteľ a opatrne ho obraciam v rukách. Je ľahší ako vyzerá na prvý pohľad a vnútri sa niečo maličké presýpa. Zavrtím sa, napočítam do troch a nedočkavo ho otvorím.
Preboha! Jeho obsah mi doslova vyrazí dych, môj mozog sa však nestačí spustiť na plný výkon, pretože zrazu zavŕzgajú dvere na izbe.
„Dobré ráno!“ Radostne pozdraví Michael (v kompletnom „vyzbrojení“ - v bielom tričku, modrej košeli a texaskách... mmm. Prestaň, rozplývanie musí bokom!), prihrnie sa bližšie, ale v polovici cesty sa zarazí, keď si všimne čo držím. Sladký úsmev mu zamrzne.
„Ako si to našla?“
„Michael, čo to má byť?“
Obaja sa zavalíme otázkami, ale k odpovedi sa ani jeden z nás akosi nehrnie.
„Prepáč, náhodou som na to...“ Snažím sa vysvetliť svoj počin, ale mne samej je jasné ako smiešne by znela odpoveď „Náhodou som na to natrafila pod posteľou,“ a preto sa odmlčím. Niekoľko sekúnd je ticho, iba na seba hľadíme. Neujde mi, že mu medzi obočím vyrástla znepokojená vráska. Tá je tam vždy, keď sa má vyjadriť o niečom čo mu je značne proti srsti.