Choď na obsah Choď na menu
 

29. časť

5. 2. 2012
MICHAEL
 
 
„Vy ste sa pohádali??“
Vyletela na mňa Janet, ktorá sa mi z ničoho nič zjavila po boku. Chápal som sestrinu rozladenosť, od prvého momentu si Michelle obľúbila a preto ju pohľad na to, ako sa nahnevaná rúti z mojej izby určite nepotešil.
Bezradne som stál uprostred chodby a s prázdnym pohľadom hľadel cez dubové schodisko ku vchodovými dverám. Ani neviem aký čas ubehol odkedy sa za ňou zabuchli.
„Janet, prosím, nechaj ma samého...“ Poprosil som sestru a vrátil sa späť do izby. Zvalil som sa na posteľ. Väčšinou sa posteli vyhýbam a spávam na zemi, je to úľava pre môj namáhaný chrbát, ale teraz som sa na to vykašľal. Zavrel som oči, aby som aspoň na chvíľu unikol hroznému pocitu prenikajúcemu celou mojou osobou.
„Zabudni na to!“ Vtrhol mi do uší karhavý hlas zhora a okamžite ma prebral k životu. „Neodídem, kým mi nepovieš čo sa stalo!“ Moja mladšia sestra si zaťato dupla nôžkou, aby mi názorne predviedla ako veľmi si trvá na svojom. Vzdychol som a preložil si cez tvár paplón. Hneď mi ho strhla dolu.
„Si neuveriteľne tvrdohlavé dievča, Janet. Celá po mne!“ Pokúsil som sa uvoľniť atmosféru zvyčajným doberaním, ale nezabralo to. Nepohla ani brvou.
„Tak spusti!“ Založila si ruky vbok ako to robievala naša mama, keď sme sa spoločne naháňali okolo jej sukne za čias The Jackson 5. Sadla si na posteľ tesne vedľa mňa a oprela sa o moje rebrá až ma jej špicatá brada pošteklila. Na smiech som však nemal náladu.
„Tak pohádali ste sa, áno či nie?!“ Zopakovala svoju úvodnú otázku, keď som sa nemal k činu. Musel som sa k odpovedi posadiť, a tak som Janet jemne odsunul, aby som sa mohol narovnať.
„Vyzerá to tak. Ale bola to zbytočná hlúposť.“ Smutne som si navlhčil pery jazykom, čo sa stávalo mojim pravidelným zlozvykom. Janet to očividne zaujalo, prisunula sa ku mne a zamračila sa.
„A povieš mi čo to bolo za hlúposť?“
V tej chvíli mi bolo jasné, že sa s tým niekomu musím zveriť. Za iných okolností by som skončil v dôvernom dialógu s mamou, ale keďže nás s Michelle videla ešte pred pár hodinami spokojných a šťastných, nechcel som ju rozrušovať. Navyše, s Janet sme si boli odmalička veľmi blízki a vždy sme sa jeden druhému zdôverovali s našimi trápeniami, tak prečo nie?
„Začalo to celkom nevinne. Priznala sa, že jej Anita nie je veľmi sympatická. Nerozumel som prečo, chcel som vedieť viac.“ Zamyslel som sa a spravil malú pauzu, počas ktorej som preglgol. Janet zo mňa nespúšťala oči, no nechala ma nadýchnuť.
„Michelle sa zdá, že sa Anite páčim a ja nerobím nič pre to, aby som jej dokázal, že jej city neopätujem. Vraj sa k nej správam tak, že si to môže vysvetliť zle...“
Pokrútil som hlavou s bezmocným úsmevom pri spomienke na naše zvýšené hlasy, ktorými sme sa snažili ubezpečiť toho druhého o vlastnom pohľade na vec. Zatiaľ čo Michelle trvala na tom, že som k Anite prehnane »sladký«, ja som zastával názor, že sa správam ku všetkým ľudom rovnako. „Možno to bude práve v tom, Michael. Že nikomu nevieš povedať nie.“ To boli jej posledné slová. A odišla.
„Ale veď tak to nie je! K Anite necítim nič viac ako priateľstvo. Ty vieš, že podobné ženy ma nikdy nepriťahovali, Jan.“ Pouvažoval som nahlas čiastočne dúfajúc, že ma podporí a chápavo pritaká hlavou.
„Ach, Michael, ty si taký pako.“ Zavzdychala a zľahka ma odsotila. „Vidno, že si vo vzťahoch neskúsený. Nevieš jej dať najavo svoju lásku.“
„To... nie je pravda.“ Nervózne som sa zamrvil. „Nie je to pravda.“
„Ale je! Ty to vieš. Nedokážeš jej povedať, že ju miluješ... Hm, možno zo strachu?“
„Ja nemám strach. Prečo by som ho mal mať?“
„To musíš najlepšie vedieť ty. V tomto mi pripomínaš Josepha.“ Polohlasne dodala a narovnala sa. Zasiahla ma na citlivom mieste.
„Toto mi nehovor. Ja nie som ako on.“ Zaúpel som a zúfalo spustil plecia.
„Nie si ako on, máš len zopár jeho vlastností.“ Odvetila a potom rýchlo otočila reč. „Tak si to teda zosumarizujme. Povedal si jej niekedy ako ju máš veľmi rád? Povedal si jej, že ju ľúbiš?“
Nastala dlhá odmlka.
Skutočne som sa nad jej slovami zamyslel. A odrazu som zistil, že... v mysli tápam zbytočne. Isteže, boli tu nejaké náznaky a pár milých viet, no vedel som, že tým by som Janet neupokojil. Začal som si uvedomovať realitu. V mysli sa mi prehrával všetok čas strávený s Michelle akoby mi zostávalo posledných pár sekúnd života. Čoraz viac mi bolo jasnejšie, že sestrin názor na nás dvoch má pravdivú podstatu. Na povrch vystúpili všetky veci, ktoré som mohol povedať a nepovedal som. Pomyselná váha spravodlivosti sa právom naklonila na stranu Michelle. Napokon som sformuloval vetu, ktorá aspoň čiastočne mohla ospravedlniť moje správanie.
„Vyjadril som to cez...“ Janet ma ale nenechala dohovoriť.
„Nie, nie. Viem, že si jej daroval ten klub, nakreslil jej srdce na zrkadlo, prispel nemocnici, kde pracuje a tak ďalej. Ale vecné dary nie sú všetko, Michael. Nedajú sa nahradiť slovami.“
„No...no áno, dobre, asi máš pravdu.“ Ostýchavo som súhlasil, pretože jej argumenty boli nepriestrelné a to som musel uznať. „Myslím, že mi naozaj chýbala odvaha. Je pozoruhodné, čo vyžaduje odvahu a čo nie. Keď vstupujem na scénu pred tisíce ľudí, Janet, necítim sa byť statočný. Ďaleko viac odvahy potrebujem k vyjadreniu svojich pocitov jednej osobe. To vyžaduje skutočnú odvahu... odvahu byť dôverný.“ Pozrel som do prázdna. „A tam som zlyhal.“
„Ach, Michael, som rada, že si to priznal. Teraz už rozumieš prečo som sa postavila na jej stranu? Ženy potrebujú počuť od svojich partnerov, že im na nich záleží. Potrebujú to počuť, vidieť a cítiť. Skutočná láska nie je ako priateľská láska, Michael. Treba prijímať aj dávať. Ona proste potrebuje vidieť, že robíš rozdiely medzi ňou a ostatnými ženami, že je pre teba dôležitá, výnimočná. Ty to tak cítiš, ale to ona nemôže vedieť, keď jej to nepovieš.“
„Rozprávaš už rovnako ako mama.“ Upozornil som ju, čo mala byť pochvala a ona to vedela. Pousmiala sa a potom sa vrátila k téme. „Takže ti to je jasné?“
„Správal som sa ako... Skrátka, nevedel som ako na to. Ďakujem, že si mi otvorila oči, Janet. Mal by som to asi napraviť, však?“
„Bež.“ Zoširoka sa na mňa usmiala. Vyskočil som na rovné nohy a vyrútil sa na odchod. Náhle som však zastal a pomaly sa obrátil.
„Ale čo mám urobiť?“ Zahanbene som sa poškriabal vo vlasoch a nahodil nevinný výraz. „Budem v príšerných rozpakoch.“
„Árgh, Michael! Padaj!“ Spolovice zúrivo a spolovice rozosmiato po mne hodila vankúš, ale stihol som ujsť jej presne mierenej strele.
 
 
***
  
Vonku sa už zmrákalo, keď som spolu s Billom Brayom (ktorý mierne protestoval vzhľadom na neobvykle veľký počet fanúšikov pred našimi bránami) a šoférom vyštartoval z Encina do neďaleko ležiaceho Beverly Hills. Cestou som si musel vypočuť prednášku o tom ako hlúpo riskujem, keď som so sebou odmietol vziať ďalšiu ochranku, a nakoniec prežiť aj pár krušných okamžikov, kedy si Bill neokrôchane uľavil ako mal vo zvyku. Vždy ma tým šialene rozosmial a nebolo tomu inak ani teraz. Pod pazuchou som zvieral svojho miláčika Bubblesa, dokonalý prostriedok na rozptýlenie, ktorý sa ma pred odchodom za nič na svete nechcel pustiť (ani za úplatky v podobe pomarančov a banánov) a tak som ho vzal so sebou. Teraz som bol tomu celkom rád, pretože jeho spoločnosť a najmä neposednosť mi pomáhali udržovať úsmev na tvári.
Teda mimo Billových prdov.
Kvôli prísunu čerstvého vzduchu som otvoril okienko, keď mi do lona dopadla hŕstka posledných výtlačkov časopisov. Sám som si, pochopiteľne, nemohol odskočiť do trafiky a kúpiť čo sa mi zažiadalo (iba ak sa mi to podarilo v preoblečení), tak sa tejto agendy ujal šéf mojej ochranky. Bol som už zvyknutý, že ma Bill takmer každý deň zásoboval najnovšími správami o mne a mojej rodine, preto som sa v nich začal rutinne prehrabovať. „Michael Jackson spí v kyslíkovej komore!“ Nič nové. „Jackson a jeho opičia láska!“ Veľmi vtipné. „Jackson: Kupuje kosti Slonieho muža?“ Ach, to mi je novinka!
„Bill, majú terno! Vraj kupujem kosti Slonieho muža, nevieš o tom niečo?“ Zavtipkoval som a Bill predstieral, že zvracia. Vrátil som sa so zadosťučinením k streleným článkom.
„Michael alebo LaToya?“ Dookola to isté. To naozaj nemajú o čom písať?
Hodil som časopis nabok a v náručí mi zostal PLAYBOY.
Odkiaľ sa tu vzalo toto? Hodil som očkom po Billovi, či to opäť nie je nejaký jeho kanadský žartík, ale ten pozeral von oknom a mňa si nevšímal.
„Bill, čo je to?“
„Poriadne si prezri obálku. Myslel som, že ťa to možno bude zaujímať.“ Záhadne odpovedal s nosom prilepeným na predné sklo. Fajn. Pokrčil som ramenami a skĺzol rozpačitým pohľadom na lesklú obálku. Očami som preletel všetky nadpisy aj drobné písmená, ktoré informovali o obsahu vo vnútri. Čo si mám všimnúť? Nakoniec som sa pohľadom zastavil na obnaženom blond dievčati v nemravnej póze a automaticky sa mi vyhádzali červené fľaky. Nemal som zábrany voči ženskému telu, ale nikdy som nechápal ženy, ktoré sa dokázali takto verejne prezentovať. Presne tomuto som sa chcel vyhnúť. Zadíval som sa do peknej, ale predimenzovanej tváre dievčiny a v tom mnou hrklo.
Takzvaná Lula, dievča mesiaca, bola Anita!
Nemohol som tomu uveriť. Bola to ona. Necudne sa usmievala do objektívu, dlhé vlasy jej splývali cez plecia a tvorili priesvitný zákryt odhalenému dekoltu, pred ktorým som rozpačito uhýbal očami. Nie, nie, nie! Čo to urobila? Prečo sa takto ponížila? Znepokojene som si nalistoval dvojstránku s rozhovorom, na ktorú navádzal nápis vytlačený cez jej dolné partie. Boli tam ďalšie odvážne fotografie, ktoré som so zružovenými lícami preskočil a začítal sa do „interview s Lulou“. Nič dôležité som sa nedozvedel, až kým som neprišiel do polovice článku, kde mi do očí udrela jedna veľmi podstatná informácia. Tie „umelecké akty“ vznikli v Londýne v čase, keď mi tu Anita zanechala list o svojom bratovi. Náhle som si spomenul na LaToyine slová: „Ale potom musela súrne odísť do Anglicka, tak ti v rýchlosti napísala ten list...“
Vyrazilo mi to dych. Dala prednosť časopisu PLAYBOY pred vlastným bratom? Myslel som, že jej odchod do zahraničia bol z vážnych dôvodov. Predsa vravela, že jeho stav je veľmi kritický...
Časopis som si namrzene zmietol z kolien a nechal ho dopadnúť na špinavú zem, kde bolo odjakživa jeho miesto. Pán Hefner, odpusťte.
Bubbles zavetril novú zábavku a začal po ňom s jačaním skákať. Nebránil som mu v tom.  
„Mike, sme tu.“ Oboznámil ma Bill a ukradomky po mne hodil krátkozrakým očkom. „No čo, našiel si to?“ Zaujímal sa.
„Hej, našiel.“ Zahryzol som si do pier a potľapkal ho po mohutnom pleci. „Vďaka za upozornenie.“
„Pre teba čokoľvek. Naozaj nechceš, aby som šiel s tebou?“
„Nie, toto musím zvládnuť sám.“
„ Tak už choď.“ Žmurkol na mňa spod károvaného klobúka. „Veľa šťastia.“
 
 
 
MICHELLE
 
 
Zúrivo som kolenom zaplesla dvere od chladničky, šklbnutím otvorila vedro čokoládovej zmrzliny King&Kong s karamelovou polevou a z úst si vytiahla lyžičku. Zvalila som sa späť na kreslo, kde som rozjímala a napchala si poriadny kopčisko do úst. Je mi fuk, že budem mať zadok ako lokomotíva. Potrebujem si čokoládou obaliť nervy.
Zapla som televízor, no nanešťastie mi to pripomenulo blížiace sa Vianoce, pretože na každej stanici bežala rozprávka alebo romantický film. Dofrasa. Pár dní pred Štedrým dňom a ja sa nerozprávam s rodičmi a teraz ani s Michaelom. Perfektné! Prepla som na zaručený kanál – BBC. Začínala sa nová reportáž.
„Tohtoročným rekordérom v ankete magazínu Billboard sa stal so svojimi videoklipmi Billie Jean, Beat It a Thriller... a to aj po dvoch rokoch, priatelia!“
Keď sa obraz prepol na koláž Michaelových videí, musela som prepnúť. CNN to istilo.
„...Spevák Michael Jackson sa stal víťazom ceny Bozo Awards za svoj prínos jednou trblietavou rukavičkou. Na slávnostnom odovzdávaní cien sa však neukázal...“
Keď som začula informáciu o dátume, z nejakého dôvodu mi bol povedomý...
No jasné! V teň deň ma vzal k sebe domov na večeru a oficiálne predstavenie rodine. Ani slovkom sa nezmienil, že v tom čase mohol sedieť inde a poťažkávať v rukách ďalšiu významnú sošku. Dal prednosť mne.
Sťažka som prehltla obrovitú porciu zmrzliny cez stiahnuté hrdlo. Neviem, či mám zdvihnúť latku hnevu za to, že mi to zatajil alebo si naopak vážiť, že sa radšej venoval mne. Michael je plný nepochopiteľných protikladov. Nohy som si založila do tureckého sedu a vzdychla.
„Ty tam hore, daj mi nejaké znamenie...“ Obrátila som sa so svojou prakticky nulovou vierou na niekoho, kto by sa ma ujal.
„Čvíííííííííííííííííííííírrrrrrrrkkkkk!!!“
Od ľaku som doslova nadskočila a kýblik zmrzliny v mojom lone nebezpečne nadskočil. Začudovane som zdvihla hlavu k stropu a zahojdala obočím. „Dobre sa zabávaš?“ Šplechla som len tak do vzduchu a rozbehla sa k dverám. Ibaže žiadne zázraky sa nediali. Predo mnou stál tučný muž v pieskovom kabáte.
„Prajete si?“ Neisto som sa spýtala.
Muž ukázal na dlážku a zachrapčal. „Prepáčte, ale chcel som vás na toto upozorniť.“
Pozrela som dolu.
Pred prahom ležala červená ruža. A za ňou ďalšia. A ďalšia. Cestička z červených ruží sa vinula od našich dverí nevedno kam. Čo to, pre svätú mandragoru, má byť?
Vzápätí mi to bolo jasné.
Michael.
Musím uznať, že pohľad na desiatky rozkvitnutých ruží mnou poriadne zalomcoval. Nie. To je slabé slovo. Šla som sa zblázniť od radosti! Zdvihla som jednu pod svojimi nohami a privoňala k nej. Mala odstránené tŕne, takže som sa neporanila.
„Ďakujem vám!“ Zapišťala som neobratnému chlapíkovi a zamávala mu ružou rozbehnúc sa smerom ku schodom. Zakaždým som zo zeme zodvihla jednu ružu a v duchu rátala, koľko ich už mám v náručí. Cesta vystlaná kvetinami pokračovala aj na schodisku. Iba v papučiach a pyžame som sa pustila dolu schodmi a kým som sa dostala na prízemie, narátala som 89 ruží! Mala som čo robiť, aby som ich udržala. No ešte stále som nemala poňatia kam ma toto všetko privedie. Spomalila som akoby som intuitívne tušila, že sa blíži rozlúštenie záhady. Posledná, 100. ruža ležala pred poštovými schránkami na konci chodby. Očami som si premerala veľkú plechovú škatuľu pripevnenú na stene s vygravírovaným menom JuDr. Beckynsel Westwood.
Niečo v nej je!
S prstami rozklepanými od vzrušenia som nemotorne odchýlila dvierka a zatajila dych. Do rúk mi padla ďalšia - biela - ruža s pripevneným lístkom. Rozbalila som ho a niekoľko sekúnd civela na jeho obsah.
Akokoľvek sa môžu zdať červené ruže vábivé, pre mňa spomedzi nich žiari iba jediná.
Pochopila som čo mi tým chcel naznačiť. Toto bol celý Michael. Vymýšľal rôzne veršíky, zbožňoval ich skryté významy. Najradšej by som sa rozrevala. Dofrasa aj s mojou precitlivenou povahou!
Lístok som obrátila, bola tam ešte jedna veta.
„Iba ak sa vrátiš na začiatok cesty a otvoríš svoje srdce, dokážeš vidieť skutočnú pravdu, ktorú si predtým prehliadol.“
Ihneď som si spojila dve a dve dokopy. „Ach Bože, ach Bože!“ Luskla som prstami ako Albert Einstein pri svojom prevratnom objave. Potom som sa bezmyšlienkovite rozosmiala. Prišlo mi razom smiešne všetko kvôli čomu sme sa pohádali. Nestálo to za to.
Tesnejšie som zovrela náruč plnú kvetín a rozbehla sa naspäť. Capkajúc v ružových papučiach som zadýchane vyšla na naše poschodie a zastavila sa. Pomalými rozhodnými krokmi som našľapovala smerom k nášmu bytu. Ešte stále pred ním stál ten tučko a díval sa na mňa. Odrazu sa mi po tvári rozlial nekontrolovateľný úsmev a ja som sa pristihla ako naberám na rýchlosti. Dva metre pred ním som pustila 101 ruží na zem. Rozkotúľali sa po modrých kachličkách do všetkých smerov ako červené koráliky. Podišla som k nemu, zahľadela mu do očí a vedela som to. Bolo to tak ako som si myslela.
Slová neboli potrebné. Nečakala som na nič, vrhla som sa naňho a pritisla si jeho pery na svoje. Nebránil sa, naopak, pevnejšie ma zovrel vo svojom objemnom náručí až ma jeho husté mihalnice pošteklili na tvári. Ach, ako mi toto chýbalo! Pomaly som natiahla ruku a kým som prijímala bozky, vyzliekla som mu vypchatý kabát, ktorý padol medzi ruže pod našimi nohami. Prešla som rukou po dôverne známom štíhlom tele a odtiahla sa. Končekmi prstov som sa dotkla jeho umelého líca a potiahla. Vyzeralo to vskutku prapodivne, keď som mu strhávala silikónovú masku a odkrývala centimeter po centimetri jeho skutočnú tvár. Pripomenulo mi to dobu, keď som to isté robila s kožou Musclesa u neho doma.
Na dlážke sa ocitla aj falošná maska a predo mnou konečne stál Michael v celej svojej kráse. Neviem prečo, ale mala som náhle nutkanie vyhŕknuť nahlas jeho meno.
„Michael!“
Nespúšťajúc zo mňa prenikavé oči sa nadýchol.
„Je mi to tak ľúto.“ Boli jeho prvé slová, kým si oslobodzoval kučierky od kúska prilepenej umelej kože. Takmer som vyprskla.
„Ja viem. Aj mne je to ľúto, nemyslela som to tak.“
Pokrútil hlavou akože „to je v poriadku“, a vysúkal zo seba ďalšiu vetu. „Michelle, ja... ja tiež.“
Moment, hovoríme stále o tom istom?
„Čo ty tiež?“ Samovoľne mi naskočili zimomriavky.
Znovu sa nadýchol a preglgol. Zjem ho!
„Tiež ťa mám rád. Veľmi ťa...“ Vzal moju ruku, sklopil zrak, no zakrátko sa donútil ho zdvihnúť. „Ľúbim ťa. Mal som ti to povedať skôr.“
„Miláčik...“
Zaúpela som, pretože ma to dojalo. Potom sme sa obaja na milisekundu akosi zarazili, pretože medzi nami takéto označenia neboli obvyklé. Vlastne som ho tak nazvala prvýkrát.
„Mali by sme ísť dnu, čo povieš?“ Spýtala som sa, keď sa môj mozog prepol na racionálny režim a došlo mi, že stojíme na chodbe medzi hromádkou ruží a nevábne vyzerajúcich kúskov „kože“ a každú chvíľu sa môže niekto objaviť. Rýchlo sme to upratali dovnútra a zabuchli za sebou dvere. Potom sa Michael ku mne otočil a rozkošne nadvihol obočie.
„Ako si ma to nazvala?“
Okúňavo sa zachichotal svojim nákazlivým smiechom. Starý dobrý Michael bol späť. Placho som sa rozosmiala. A už to so mnou šlo dolu z kopca. Prestala som sa ovládať a pritlačila ho ku stene. Vo víre vášní som sa začala pohrávať s jeho perami a keď som videla, že ho moje vzbúrené hormóny neodradili, neprestávala som. Pomaličky som ho dotiahla na sedačku v obývačke, kde sme pokračovali vo vzájomnom spoznávaní.
Teraz sa to už naozaj stane, Michelle, stane sa to...
Opatrnými pohybmi som mu rozopla zips na fialovej mikine, nechcela som ho vyplašiť. Vsunula som pod ňu ruky a zacítila teplo sálajúce z jeho tela. Michael sa zatiaľ venoval mojim perám, oboma rukami ma držal za líca a vychutnával si každý môj sotva počuteľný slastný vzdych. Zvliekla som mu mikinu cez ramená, prevážila sa cez neho a prevrhla ho na gauč. Dlaňou som mu vošla pod bavlnené tričko a prešla po pevných svaloch na hrudi. Od vzrušenia ma doslova zamrazilo na zátylku, k čomu ešte viac prispel pohľad na jeho dlhé prsty žmoliace okraj vrchného dielu môjho pyžama. Nedalo sa to už zastaviť, bola som rozbehnutá a odhodlaná pokračovať. Začala som zápasiť s jeho tričkom, no niečo ma ostro pichlo do boku. Au! Nenápadne som sa obzrela a zistila, že mám pod zadkom plastové vedierko so zmrzlinou. Otvorené. Roztopená lepkavá kaša sa mi vyliala na celé nohavice a neuštedrila milosť ani koženému poťahu na gauči. No fasa!
„Kúpim vám nový.“ Ozval sa Michael slabým hláskom a už-už to vyzeralo, že incident so zmrzlinou prekazí našu šancu. Nemienila som sa však vzdať vášnivých chvíľ so svojim priateľom a tak som obal iba položila na zem a vrátila sa k nemu. Evidentne bojoval sám so sebou, či mi môže vyzliecť tričko alebo nie. Pomohla som mu v rozhodovaní, jemne som postrčila jeho prsty a ono sa to podarilo. Napoly ostýchavo a napoly neovládnuteľne mi oboma rukami vyhrnul tričko a ja som si ho prevliekla cez hlavu.
Ešteže mám vo zvyku, vzhľadom na nemalý obvod hrudníka, nosiť spodné prádlo aj doma, napadlo mi, keď som sa ocitla len v bielej látkovej podprsenke. Videl ma takto po prvé, odkedy sme sa dali dokopy a tak som so záujmom očakávala ako bude reagovať.
Iba sa pozeral. Zvedavými očkami si ma ostýchavo obzeral akoby bol v tranze a nevedel čo robiť. Dohneda opálená pokožka na mojom dekolte sa rytmicky zdvíhala a klesala vďaka zrýchlenému dychu. No tak, Michael, nezastavuj sa...
Sklonila som sa k jeho ústam a naslepo našmátrala jeho povytiahnuté biele tričko. Postupne som mu ho vyťahovala a vyťahovala... a konečne vyzliekla. Zdráhavo sa skrútil. Naposledy som ho videla hore bez na prehliadke u doktora, vedela som o každom jednom fliačku zamaskovanom make-upom, ktorý pokrýval jeho hrudník a brucho. A boli mi srdečne ukradnuté. Vlastne nie, zamilovala som si ich. Vážne. Boli jeho nemennou súčasťou, nevedela som si ho už bez Vitiliga predstaviť, akokoľvek bláznivo či odsudzujúco to znie. Jeho pokožka bola pre mňa i tak tou najdokonalejšou, nech si každý vravel čo chcel.
Preto som iba prevrátila očami a zahĺbila sa mu do zreničiek.
„Michael, milujem ťa takého aký si.“
Na dôkaz som mu fliačiky na hrudi začala nežne bozkávať. Cítila som ako sa jeho telo uvoľnilo, hoci som pochybovala, že uveril mojim slovám, no on si ma za okamžik pritiahol k svojej tvári. Nekonečne dlho sme si hľadeli do očí, až kým mi nevenoval vrúcny bozk, ktorý všetko zmenil. Perami hebkými ako hodváb prešiel po mojich lícach, zišiel ku krku a postupoval stále nižšie. Bol to jasný signál, túžil po tom rovnako ako ja. Hladila som ho po nahom chrbte a privrela oči. Zakrátko jeho božteky dosiahli úroveň mojej podprsenky. Naše pokožky sa o seba obtierali akoby k sebe odjakživa patrili. Zaklonila som hlavu a zahryzla si do pery. Obozretne mi stiahol ramienko z pleca a chystal sa... zazvoniť.
Ehm, čo??
Aha, telefón zvoní. Nevadí, nech si zvoní.
Michael sa však stopol, mierne sa odtiahol a rozpačito na mňa vzhliadol.
„Nezdvihneš to?“
„Nie.“ Zašepkala som. Nosom som sa zahrabala do jeho hustých vlasov a nahlas zamrnčala pôžitkom. Telefón prestal zvoniť. Ľahla som si naňho, oboma rukami ma objal a nechal sa opäť uniesť mojou blízkosťou.
Ako na potvoru, telefón sa znovu rozrinčal. To už Michaela definitívne odradilo. Posadil sa a pritiahol si tričko k nahej hrudi.
„Asi je to niečo súrne, mala by si to vziať.“ Zamyslene si o seba obtrel pery.
A je po všetkom. Zase.
„Tak dobre.“ Natiahla som si vrch pyžama, vyhrabala sa z gauča a s ľadovým pokojom zodvihla slúchadlo z vidlice na stene.
„Haló?“
„Uhm, Michelle??“ Oplieskal sa mi o ušné bubienky zvýšený hlas.
„Mama?“ Neveriacky som vypľula.
„Michelle, počúvaj ma. Je zle... Stalo sa jej... Ona...“ Nezrozumiteľne kričala, ale jej slová nedávali zmysel. Z tónu hlasu však bolo viac než zrejmé, že sa niečo stalo.
„Počkaj. Ešte raz mi to zopakuj, a pomaly.“ Rezolútne som sa ju snažila upokojiť a sadla si na presklený konferenčný stolík, ktorý bol práve poruke. „Čo sa stalo a komu?“
Michael sa empaticky prihrnul ku mne s už navlečeným tričkom aj mikinou. Kľakol si a vzal ma za ruku. Správne vycítil, že potrebujem podporu a toto gesto bolo najlepšie aké mohol momentálne urobiť. Rozrušene som sa naňho pousmiala snažiac sa dešifrovať mamin hysterický monológ.
„Lissy leží v nemocnici!“ Zachripela do slúchadla. „Sme tu s ňou, č-čakáme na vyjadrenie doktora...“
„Čože?? Preboha, čo sa jej stalo?“ Vstala som ako na povel. Popravde, takúto správu som nečakala ani vo svojej najhoršej predstave. Michael sa zamrvil, znervózňovalo ho, že je svedkom nepríjemnej konverzácie a aj tak nevie čo presne sa mu deje pred očami.
„Spadla z hojdačky! A-a rozbila si hlavu! Panebože...“ Nespoznávala som jej hlas, musela byť v riadnom šoku.
„Môj Bože!“ Utrúsila som už po stýkrát a dlaňou si prikryla ústa. Michael sa postavil tiež. Nakrátko som zachytila jeho pohľad. Vyzeral vystrašene, jeho oči sa leskli. Počul mamu?
„A... a čo je s ňou teraz? Je to vážne?? Ste pri nej??“
„Čakáme na chodbe, za ňou nás nepustili. Ale určite je to zlé, veľmi zlé! Všade bola samá krv...“ Na druhej strane sa spustil vzlykot a smrkanie do vreckovky. Mama, neschopná pokračovať v rozhovore, niekomu podala slúchadlo. V pozadí som zachytila hrubý hlas a v telefóne sa ozval otec. Otec!
„Ozveme sa neskôr...“ Stroho mi oznámil a zúrivo zašepkal. „Nie, nebudem jej to hovoriť!“
„Prosím?“ Začudovala som sa. Michael sa zamračil.
„Ale nič, tvoja matka má nezmyselné nápady...“ Zase sa obrátil k mame a stíšil hlas, no i tak som ho zreteľne počula. „Nepoučuj ma, Connie... ja to dobre viem! Nemôžeš ju o to žiadať, po tom všetkom...“
„O čo ma máte žiadať?“ Vložila som sa do ich hádky. Michael, uprene ma pozorujúc, si napäto vydýchol.
„To je teraz jedno.“ Nekompromisne ma odbil.
„Otec, povedz mi to. O čo ide?“
Linka onemela. Zložil?
„Otec?!“ Neisto som zvolala. Naraz sa na druhej strane ozval mamin zlomený hlas.
„Michelle, mohla by si prísť?“ Odvetila zahanbene. „Chcem, aby si tu teraz bola s nami. Pre každý prípad. Ty sa v tomto vyznáš, verím ti viac ako týmto šarlatánom.“
„Mami, to sú odborníci. Majú iné zameranie ako ja.“ Pripomenula som.
„Áno, viem, ale... ty máš... ty si...“
„Stačí proste povedať, že ma chceš vidieť.“ Prekrížila som si prsty, aby to videl Michael. Žmurkol na mňa a reflexívne si oblizol pery. Fakt to začal robiť často.
„Máš pravdu.“ Uznala mama. „Chýbaš nám. A teraz ťa potrebujeme mať tu. Lissy ťa potrebuje.“
„Tiež mi chýbate. Pravdaže, dorazím len čo to bude možné.“ Prisľúbila som a nadviazala očný kontakt s Michaelom.
„A vieš čo? Neprídem sama.“
 
 
 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Michael

(Aďuška-Jackie, 19. 8. 2012 20:22)

Ja asi umriem !!!
Takmer sa to stalo, takmer sa im to podarilo, nebyť krutého osudu s jej malou sestričkou Lissy !!
Ja som ti žrala každé jedno slovo, ktoré si napísala, akoby som to počula na vlastné uši a ešte aj hudba, ktorá mi práve vtedy hrala mi hrala do karát .... zamilovaná hudba a tie texty presne zapadali do deja !!!!
Mala som na mále !! celé telo mi stuhlo, pri Michaelovom vyznaní, pri horúcich bozkoch, pri odhalených telách, pri jeho hanblivosti a odvahe zároveň !!!!
Si úžasná zlato !!!

Part2

(Stanča, 5. 2. 2012 19:33)

"Vy ste sa pohádali" - super začiatok, celý čas som premýšľala ako budeš pokračovať. Milujem tieto napäté situácie. Nie vždy to je len ťuťuli muťuli, naozaj tieto party si vychutnávam viac ako tie horny, lebo život nie je len prechádzka ružovou záhradou, aj takáto situejšn do neho patria a Michael a Michelle nie sú výnimky.

Lula - pché ta mrška, nepomyslela by som, že má takúto profesiu "modelečky" - ale nebudem ju prozatím odcudzovať, ktovie čo ju k tomu donútilo--ale to si nechám pre seba a moju predstavivosť a som zvedavá, či sa stotožní s tou tvojou.

Billove tráviace ťažkosti - tak pri tomto odseku som kopmlet poslintala monitor, tak som vyprskla do smiechu - 100 bodov. :P

A ešte k tomu prvému komentu - presne tak s tou chorobou. Je to asi fakt divné, ale ja si Michaela bez nej neviem ani predstaviť, ba čo viac - priťahuje ma to. Viem, znie to čudesne, ale ako tam bolo napísane, je to jeho súčasť. A vôbec sa mi to nehnusí, ako by sa mi aj mohol hnusiť človek, ktorého tak milujem a predpokladám, že aj TY !!!

Tak veľmi som sa potešila novej kapči a prajem veľa nápadov do budúcna.
GBY ILY :-*

Part 1

(Stanča, 5. 2. 2012 19:18)

Začnem teda s týmto, keď už to mám skopírované, naozaj neviem čo je s tými stránkami...

Prestala som sa ovládať a pritlačila ho ku stene. Vo víre vášní som sa začala pohrávať s jeho perami a keď som videla, že ho moje vzbúrené hormóny neodradili, neprestávala som. Pomaličky som ho dotiahla na sedačku v obývačke, kde sme pokračovali vo vzájomnom spoznávaní.
Teraz sa to už naozaj stane, Michelle, stane sa to...
Opatrnými pohybmi som mu rozopla zips na fialovej mikine, nechcela som ho vyplašiť. Vsunula som pod ňu ruky a zacítila teplo sálajúce z jeho tela. Michael sa zatiaľ venoval mojim perám, oboma rukami ma držal za líca a vychutnával si každý môj sotva počuteľný slastný vzdych. Zvliekla som mu mikinu cez ramená, prevážila sa cez neho a prevrhla ho na gauč. Dlaňou som mu vošla pod bavlnené tričko a prešla po pevných svaloch na hrudi. Od vzrušenia ma doslova zamrazilo na zátylku, k čomu ešte viac prispel pohľad na jeho dlhé prsty žmoliace okraj vrchného dielu môjho pyžama. Nedalo sa to už zastaviť, bola som rozbehnutá a odhodlaná pokračovať. Začala som zápasiť s jeho tričkom, no niečo ma ostro pichlo do boku. Au! Nenápadne som sa obzrela a zistila, že mám pod zadkom plastové vedierko so zmrzlinou. Otvorené. Roztopená lepkavá kaša sa mi vyliala na celé nohavice a neuštedrila milosť ani koženému poťahu na gauči. No fasa!
„Kúpim vám nový.“ Ozval sa Michael slabým hláskom a už-už to vyzeralo, že incident so zmrzlinou prekazí našu šancu. Nemienila som sa však vzdať vášnivých chvíľ so svojim priateľom a tak som obal iba položila na zem a vrátila sa k nemu. Evidentne bojoval sám so sebou, či mi môže vyzliecť tričko alebo nie. Pomohla som mu v rozhodovaní, jemne som postrčila jeho prsty a ono sa to podarilo. Napoly ostýchavo a napoly neovládnuteľne mi oboma rukami vyhrnul tričko a ja som si ho prevliekla cez hlavu.
Ešteže mám vo zvyku, vzhľadom na nemalý obvod hrudníka, nosiť spodné prádlo aj doma, napadlo mi, keď som sa ocitla len v bielej látkovej podprsenke. Videl ma takto po prvé, odkedy sme sa dali dokopy a tak som so záujmom očakávala ako bude reagovať.
Iba sa pozeral. Zvedavými očkami si ma ostýchavo obzeral akoby bol v tranze a nevedel čo robiť. Dohneda opálená pokožka na mojom dekolte sa rytmicky zdvíhala a klesala vďaka zrýchlenému dychu. No tak, Michael, nezastavuj sa...
Sklonila som sa k jeho ústam a naslepo našmátrala jeho povytiahnuté biele tričko. Postupne som mu ho vyťahovala a vyťahovala... a konečne vyzliekla. Zdráhavo sa skrútil. Naposledy som ho videla hore bez na prehliadke u doktora, vedela som o každom jednom fliačku zamaskovanom make-upom, ktorý pokrýval jeho hrudník a brucho. A boli mi srdečne ukradnuté. Vlastne nie, zamilovala som si ich. Vážne. Boli jeho nemennou súčasťou, nevedela som si ho už bez Vitiliga predstaviť, akokoľvek bláznivo či odsudzujúco to znie. Jeho pokožka bola pre mňa i tak tou najdokonalejšou, nech si každý vravel čo chcel.
Preto som iba prevrátila očami a zahĺbila sa mu do zreničiek.
„Michael, milujem ťa takého aký si.“
Na dôkaz som mu fliačiky na hrudi začala nežne bozkávať. Cítila som ako sa jeho telo uvoľnilo, hoci som pochybovala, že uveril mojim slovám, no on si ma za okamžik pritiahol k svojej tvári. Nekonečne dlho sme si hľadeli do očí, až kým mi nevenoval vrúcny bozk, ktorý všetko zmenil. Perami hebkými ako hodváb prešiel po mojich lícach, zišiel ku krku a postupoval stále nižšie. Bol to jasný signál, túžil po tom rovnako ako ja. Hladila som ho po nahom chrbte a privrela oči. Zakrátko jeho božteky dosiahli úroveň mojej podprsenky. Naše pokožky sa o seba obtierali akoby k sebe odjakživa patrili. Zaklonila som hlavu a zahryzla si do pery. Obozretne mi stiahol ramienko z pleca a chystal sa... zazvoniť.
----- úžasný, horny part. Ja som sa bála, že sa to stane, ale ako som to tak čítala, som si povedala...Emmm, ona dá tomu ešte čas...
A BTW okrem tej podprsenky aj telefón!!!!!!!