Choď na obsah Choď na menu
 

34. časť

16. 10. 2012

MICHELLE

 
Jedna hodina po polnoci. Oblohu za okenicami pretne blesk práve vo chvíli, keď vyleziem z kúpeľne v prúžkovanom pyžame a s turbanom na hlave.
Zbožňujem kúpeľňu v Michaelovom byte, tu na Lindeley Avenue v Encine. Je priestranná s obrovskou voľne stojacou vaňou z liateho mramoru a fľaštičkami šampónov od výmyslu sveta. Z času na čas sa tu zdržujeme, keď chceme súkromie, preto tu už mám nasťahovanú zubnú kefku a niekoľko kusov oblečenia.
Celým bytom sa nesú lahodné tóny Debussyho brnkajúceho z gramofónu na príručnom stolíku. Nazriem do obývačky, do spálne a potom do hosťovskej izby.
„Michael?“
Moja otázka zostane visieť vo vzduchu nezodpovedaná. Nevadí, mám v malíčku jeho najobľúbenejšiu hru. Nazerám pod postele, pod gauč a stoly a odhŕňam záclony. Pre istotu pozriem aj do úložného priestoru v posteli, bez výsledku. Začujem však slabé chichotanie a najprv neviem odkiaľ vychádza. Idem za jeho zvukom a prídem k skrini, ale také triviálne to nie je. Všimnem si odchýlené dvierka na hornom priečinku, asi dva metre nad zemou. Po špičkách sa prikradnem bližšie a rozcapím ich dokorán. Michael je vnútri doslova natlačený ako sardinka v konzerve.
„Ty blázon!“ Zavijem od smiechu, kým sa pokúša vyškriabať z uzučkého priestoru. „Ako si sa tam dostal??“ Šmatlavo zoskočí na bosé nohy a obaja vybuchneme do nepríčetného rehotu.
Takéto sú naše bezprostredné chvíle po prvom milovaní, chápete?
„Pustíme si rozprávku?“ Omotá si ruku okolo môjho pása a zvodne na mňa zažmurká dlhými mihalnicami.
„Jasné, niečo tam hoď.“ Vrátim mu úsmev a pohladím ho po brade. Od radosti sa mi chce vyskočiť z kože, keď ho vidím takého rozžiareného. Hodím sa na pravú stranu postele a Michael sa uvelebí na zemi pri mojich nohách. S nikým iným ma nebaví sledovať telku viac ako s ním. Ak nadhodím nejaký postreh alebo komentár, neodbije ma surovým „sklapni!“ ako to robieva môj otec, ani nenadáva ako Becky, ale s nadchnutím si ma vypočuje a ešte povie aj svoj názor, pospevujeme si sprievodné piesne, smejeme sa a doťahujeme. Môžem mu povedať čokoľvek, nikdy ma nevysmeje, nikdy ma neurazí.
Dnešné voľby vyhrala rozprávka Bambi. Už pár minút po úvodných titulkoch sa medzi nami rozpúta zaujímavá debata. Iniciátorom je Michael, ktorého zaujme pasáž, kedy malý srnček Bambi príde na svet. Aby som bola úprimná, v duchu som odratúvala minúty kedy asi príde táto téma na pretras.
„Mimochodom, je tu jedna vec, ktorú som chcel s tebou prebrať.“ Vyšplhá sa na posteľ vedľa mňa a ovládačom stíši hlasitosť. „Chcem, aby si vedela, že keby sme mali čakať bábätko, nevadilo by mi to, práve naopak.“
Nezmôžem sa na viac než naňho nemo hľadieť a v tom okamžiku ho nemám chuť sklamať. Keď ma vezme za ruku a v jeho očiach vidím nefalšovanú nádej, naprázdno preglgnem.
„Michael, nemôžeme čakať dieťa.“
„Nie?“ Ruka mu ovisne.
„Beriem antikoncepciu.“ Ukazovákom mu zahojdám kučierkou na čele.
„Aha.“ Mykne hlavou akoby mu táto možnosť napadla len teraz.
„Ale zlato, ty si sklamaný?“ Ostražito sa spýtam. „Ty by si chcel dieťa??“
Vážne sa zamyslí a duchom neprítomne zíza do paplóna. „Keby k tomu neplánovane prišlo, určite by som sa nebránil.“ Odrazu sa však pozviecha a odhodlane prehlási. „Ale na plánovanie rodičovstva je ešte príliš skoro.“
„Mám pocit, že sa sám nevieš rozhodnúť.“ Vtisnem mu bozk na čelo a nadvihnem pochybovačne obočie.
„Čo si o tom myslíš ty?“ Ľahne si na brucho a nohy pokrčí v kolenách. „Rozmýšľala si už niekedy o dieťati? Zaujíma ma to.“
„Len okrajovo. Ešte sa na to necítim. Som mladá, ty si mladý, nechajme si to na neskôr.“ Poškrabkám ho vo vlhkých vlasoch. „Čisto teoreticky – koľko by si chcel detí?“
„Trinásť.“ Bez škrupúľ vychrlí astronomickú cifru a mne sa zahmlí pred očami.
„Čože?! Koľko?!“
„Trinásť detí. Povedal som Josephovi, že budem mať viac detí ako on.“ Zachechoce sa, ale myslí to vážne. Smrteľne vážne.
No, no, no, tak pomaly!
„Preboha, Michael, vieš čo to je trinásť pôrodov?“ Úprimne sa preľaknem nad jeho nereálnou víziou a pleštím si na tvár vankúš. „To odo mňa nechci.“ Zachuchmem a na výstrahu zdvihnem do výšky ukazovák.
„OK, takže desať prirodzených pôrodov a tri adopcie?“ Navrhne so svätožiarou nad hlavou a ja sa naňho hneď vrhnem. Plieskam ho vankúšom, on zavíja a pokúša sa odrážať útoky, ale nakoniec ma schytí tak, že sa nemôžem ani pohnúť.
„Stop, chcem prímerie!“ Smeje sa na plné hrdlo, kým sa mu snažím vytrhnúť.
„To nebude lacné!“
„Čo za to?“
„Hádaj!“ Našpúlim pery, no dostanem len mini božtek.
„Hej, to neplatí! Takúto pusu som dostala naposledy v škôlke!“ Zaprotestujem a chcem ho schmatnúť, ale vyšmykne sa mi ako klzká rybička a so smiechom zdúchne. Naháňame sa po celom byte, vrieskame a skáčeme po posteliach. Samozrejme, že ho nedohoním a tak sa vzdám a zadychčane dopadnem na pohovku v obývačke.
Zazvoní telefón, Michael si odkašle a suverénne ho vezme. Vyzerá to, že ten telefonát očakával.
„Haló, tu Michael Jackson.“ Bez dychu odrapká zvyčajný pozdrav svojim umelo zvýšeným hlasom, ktorý používa na verejnosti.
Málokto o tom vie. Jeho hlas je v skutočnosti posadený nízko, na úrovni priemerného muža. Michael si toto tajomstvo prísne stráži a vedia o ňom iba jeho najbližší priatelia a rodina. Ešte vždy mi oči vyliezajú z jamiek pri sledovaní toho s akou ležérnosťou dokáže preradiť z jednej výšky do druhej, no pre jeho prácu je nevyhnutné, aby si zachoval svoju dlhoročnú značku - čo najväčší hlasový rozsah. Môžem potvrdiť, že je majster v imitovaní. Prvýkrát mi svoj skutočný hlas predviedol pred štyrmi mesiacmi, keď mi zavolal a vydával sa za daňového úradníka. Neverila som, že je to on ani keď sa rozosmial a šesťkrát prízvukoval svoje meno.
„Fajn, takže zajtra o deviatej, adresu máš?“
Sústredene načúva hlasu v telefóne a občas jednoslovne odpovie. Prenesie si ho ku mne na sedačku a ja sa k nemu pritúlim.
„To nestojí za reč. Vďaka, dobrú noc!“ Zloží.
„Kto to bol?“ Vyzvedám hrajúc sa s jeho prstami a káblom od telefónu.
„Santa Claus. Ráno sa tu zastaví a konečne ti prinesie ten sľubovaný darček.“
„Ach, na to som už zabudla!“ Odpoviem skromne a pošteklím ho načo sa rozkošne rozchichoce.
„Ale Santa nie.“
„Pekné od neho.“ Usmejem sa a zoširoka zívnem. „Teraz by sme však mali ísť už spať.“
„Ty choď, ja ešte musím niečo dokončiť.“ Zo stola zhrnie kôpku papierov s diktafónom, nemusím sa ani pýtať čo chce robiť.
„Prečo skladáš piesne tak neskoro v noci? Nechápem to.“
„Ani ja, ale niečo na tom je. Nadránom dostávam najlepšie nápady, ja za to nemôžem. A po dnešku mám toho v hlave veľmi, veľmi, veľmi veľa.“ Stisne kŕčovito pery, aby sa nerozosmial. Plesnem ho zdanlivo napálene po zadku a on si zahryzne do spodnej pery. Ako milujem naše doberania!
„Tak dobrú, a nebuď dlho hore.“ Pobozkám ho na líce a odídem do spálne.
 
 
***
 
Na špičke nosa zacítim niečo teplé a mokré, no len sa mi to sníva. V driemotách sa pomrvím a opäť zaspím. Lenže ono sa ma to zase dotkne, tentoraz môjho líca, a prinúti ma to rozpleštiť oči dokorán.
„Bleh, Bubbles, prestaň!!“ Zvriesknem, keď prvé čo zbadám je jeho lepkavý jazyk prilepený k mojej tvári. Doparoma, dokonalé ráno by sa malo začať francuzákom od priateľa a nie od opice!
Moja reakcia ho vyplaší, skryje sa pod paplón kde by mal podľa správnosti ležať Michael. Rozospane zažmúrim na budík a ak dobre vidím, je minúta po siedmej. Ako to ten chlap robí, že je vždy hore skôr ako ja?! Spí vôbec niekedy?
Odšuchcem sa do kúpeľne, kým ma neuvidí strapatú s karpinami a neumytými zubami a Bubbles mi robí spoločnosť. Je nasúkaný do drahého červeného trikotu, takže predpokladám, že jeho majiteľ má na sebe rovnakú verziu oblečenia. Dokonca z neho ťahá vôňa Dolce Gabbana, keby som bola šimpanz, normálne by som si dala povedať.
Pre dnešok sa rozhodnem pre vlasy stiahnuté do konského chvosta, červené tričko s dlhým rukávom (nech ladíme) a texasky s čiernymi trakmi. Pousmejem sa nad nápisom na zrkadle „NAJLEPŠIE SVETOVÉ TURNÉ! VYPREDANÉ ŠTADIÓNY!!!“ (podobné poznámky nachádzam po celom byte, Michael už plánuje svoje prvé samostatné turné) a Bubblesa zdvihnem na ruky. Už sa nebojím jeho nepredvídateľných reakcií, ovládam väčšinu špeciálnych trikov, keď neposlúcha. To isté platí aj o Michaelovi.
„Už si hore? Nemohla si sa dočkať darčeka, všakže?“ Znenazdajky ma odzadu objíme párik dlhých rúk a vtisne mi bozk na zátylok.
„Myslela som, že toto bol ten darček.“ Vyhodím Bubblesa do vzduchu a obočie mi sarkasticky vyletí nahor. „Ranný budíček si budem ešte dlho pamätať.“
Jeho bránica sa rozozvučí sympatickým smiechom. „Prepáč, ani som si nevšimol, že nie je pri mne.“
„A čo si robil?“
„Chystal raňajky.“
„Ale čo! Nevyhoreli sme?“
Opäť smiech, zbožňuje, keď si ho niekto doberá.
„Poď sa presvedčiť.“ Prisvojí si Bubblesa a pobozká ho na vrch chlpatej hlavy. Plný detskej nedočkavosti čaká čo poviem na jeho dielo. A veruže to stojí za to!
Aj do takej maličkosti ako je príprava stolu v jedálni vložil srdce, to je poznať na prvý pohľad. Na čisto biely obrus postavil oproti sebe dve bodkované misky plné cereálií, lyžičky zamotal do žltých obrúskov a previazal (mojimi) gumičkami s malými slnečnicami. Do krištáľovej vázy uprostred naaranžoval umelé kvetiny a pomedzi ne pozastrkoval farebné papierové vrtuľky z hračkárstva. Vyzerá to ako prestieranie na detskú narodeninovú oslavu, páči sa mi to!
„Krásne, ďakujem.“ Poviem, pretože som si vedomá, že čaká na pochvalu a usadím sa k stolu. Naraňajkujeme sa (je to jedna z mála príležitostí kedy ho vidím na vlastné oči niečo zjesť, aj keď sú to iba medové cereálie) a poprosí ma, aby som sa pripravila von.
„A vezmi si so sebou bundu.“ Podotkne a nasadí si čierny klobúk.
„Načo bundu? Veď nie je zima.“ Začudujem sa nad tým nezmyslom. Sme v Los Angeles, čo to tára?
„Ver mi, budeš ju potrebovať.“
Vytiahnem teda modrú prešívanú bundu a vycupkám z bytu za ním. Musíme vyzerať ako komická rodinka. Medzi nami sa čaptavo nesie Bubbles a drží nás za ruky. Dolu nás už čaká Bill Bray s dvoma urastenými chlapíkmi, jeden z nich kývne na Michaela a vzápätí stojím zoči-voči svojmu oneskorenému a šokujúcemu vianočnému darčeku.
„Íííííííííííííííííííí, Cadillac!!!!!!!“ Poskakujem okolo nablýskaného bieleho auta a môžem na ňom oči nechať. Ak mám na niečo slabosť, tak sú to vkusné kabriolety! „Michael, ty nie si normálny!!!“
„Eldorado, presne taký aký sa ti páči.“ Posadí sa na kapotu, navlečie si prsty do pútok na mojich džínsoch a stiahne ma k sebe. Bubbles medzitým krúti volantom na prednom sedadle a uhýba sa Billovi, ktorý sa ho snaží polapiť.
„Toto ti nebudem môcť odplatiť do konca života, je ti to jasné??!“
Dlaňou mi zakryje ústa a pokrúti nesúhlasne hlavou. „Ja si ťa nechcem kupovať, ja ťa chcem potešiť. A všetko čo od teba chcem je úprimná radosť, nič viac.“
Na mieste by som ho od dojatia vybozkávala od hlavy až po päty, ale sme na verejnosti a nie sme sami, takže ho iba horúčkovito objímem a neviem sa dočkať kedy prevetrám svojho nového tátoša.
Ježišikriste. Stále neverím tomu, že mám auto! Mám auto!
„Môžeš ho vyskúšať cestou na letisko.“
„Kam ma chceš zase uniesť?“ Provokačne sa mu pohrávam s golierom košele a uprene sa dívam na jeho ružové pery. Vždy ho to uvedie do rozpakov, mám to odskúšané.
„Do Gary.“ Odpovie jedným vrzom. Tentoraz nerobí žiadne drahoty s prekvapením, lebo s návštevou jeho rodného domu ho otravujem už pekný rad týždňov.
„Takže preto tá bunda, bude tam aj sneh?“
„Bezpochyby, teraz tam je okolo päť stupňov pod nulou.“
 
 
***
 
Abraka-dabra. Predpoveď sa vyplnila.
Keď o zopár hodín neskôr pristávame na letisku v Gary, je to akoby sme prišli do iného sveta, teplotný rozdiel je vskutku prevratný. Vzduchom poletujú chumáčiky zmrznutej vody a na cestách sa hromadia záveje snehu. Pud sebazáchovy mi káže navliecť si ešte jednu vrstvu oblečenia - Michaelov rezervný sveter, náš dych sa na ostrom čerstvom vzduchu stáva viditeľným až pokým sa nedostaneme do pripraveného minibusu. Prebieha to rekordne rýchlo. Žiadni ľudia. Žiadni novinári. Žiaden poplach. Viete prečo? Pretože z lietadla nevystúpil Michael Jackson a Michelle Nelsonová v sprievode ochranky, ale sivovlasý dedko s dioptrickými okuliarmi a jeho ryšavá opatrovateľka.
Za ten čas čo sa vezieme k domu na 2300 Jackson Street mi Michael robí sprievodcu. Ukazovákom ustavične ťuká po okne auta, aby mi raz ukázal knižnicu kam chodieval, raz obchod kde pracovala jeho mama a inokedy základnú školu, ktorú navštevoval s bratmi. To už sa od cieľa nachádzame doslova na hod kameňom.
Jacksonovie domček je veľký ako perníková chalúpka z rozprávky. Nie je ničím výnimočný, nik by nepovedal, že práve tu sa zrodila jedna z najväčších hviezd na svete. Obyčajná príjazdová cestička vedie k skromným dverám, za domom sa povaľuje hŕba tehál a len o pár metrov ďalej stojí školské ihrisko. Ulice v okolí zívajú prázdnotou, celé susedstvo je pozastrkované vo svojich miniatúrnych domčekoch a autá by som hľadala márne. Tunajšie prostredie na mňa pôsobí... čiernobielo a bezútešne. Ani v najlepšom prípade sa nehodí k Michaelovi a jeho živej povahe.
„Tu ste žili celý čas?“
Neveriacky sa uisťujem a prekročím drevený prah, keď Michael odomkne vchodové dvere. Cez malé okná dnu presakuje svetlo a vo vzduchu pri každom pohybe tancuje usadený prach. Už dlho tu nik nebol.
„Až kým sme neodišli do Kalifornie. Potom ho otec prenajal, takže ostal v rodine, nevedeli sme sa ho vzdať,“ vysvetlí mi s nostalgickým úsmevom, zatiaľ čo dlaňou prejdem po staručkej kuchynskej linke, kde sa pred mnohými rokmi zvŕtala Michaelova mama v zástere od rána do večera, aby nakŕmila desať hladných krkov. Mám voči tomuto domu takmer posvätnú úctu, podobne ako Michael, ktorý spracováva každučký môj pohľad a dotyk niektorého z nábytku. Napadne mi, že v duchu už akiste formuje ďalšiu pieseň do repertoáru. Ako jedna z mála viem určiť kedy taký moment nastal, a Michael sa na mojej prezieravosti často krát zabáva vtipkujúc, že mu čítam myšlienky a preto by si mal dvakrát rozmyslieť, nad čím rozmýšľa.
Z kuchyne simultánne prejdeme do obývacej časti malých rozmerov. Tróni tu preležaná rozkladacia pohovka zelenej farby, jedno kreslo a maličký staromódny televízor, ktorý nepozná iné farby ako čiernu a bielu. Michael si sadne na zem a oprie sa o kolená.
„Wow, nevedel som, že to tu zostalo tak ako kedysi...“ Zahryzne si do pery. „Tu spávala Rebbie, LaToya a Janet. A neskôr aj Randy.“ Pohľad sa mu zastaví na akýchsi papierikoch vedľa televízora. Zdvihne jeden z nich a obráti sa ku mne.
„Vieš, čo to je?“ Huncútsky sa na mňa usmeje. Klesnem k nemu a prehliadnem si ho. Je to akýsi priehľadný papier, horná časť je modrá a spodná zelená.
„Nič mi nenapadá, čo?“ Bezradne sa zasmejem, keď nedokážem prísť so správnou odpoveďou a tak ho prekvapiť.
„Farebné fólie na obrazovku.“ Vyhlási znalecky a zatrepoce jednou v ruke. Priloží ju na obrazovku televízora, aby mi to názorne predviedol. „Keď vysielali hudobné programy, s bratmi sme sa vždy striedali pri televízore, držali sme ich na obrazovke a tak sme si vytvorili ilúziu farebného obrazu.“ Roztomilo sa zasmeje. „Nebolo to príliš účinné, ale nám to stačilo.“
„Aké šikovné! Vôbec som nevedela, že niečo také existovalo.“
„Mimochodom, všimla si si vonku tie tehly?“
„Áno, čo je s nimi?“
„Nemôžem uveriť, že tu ešte stále sú! Joseph ich jedného dňa priviezol, pretože mama chcela pristavať ďalšiu miestnosť. Na to nikdy neprišlo, ale na tie tehly nezabudnem do konca života. Joseph nás vďaka nim naučil perfekcionizmu. Raz nám prikázal, aby sme ich premiestnili z jedného konca záhrady na druhý a naukladali na seba. Celý deň sme sa s tým trápili a keď večer prišiel skontrolovať výsledok, štyri tehly vyčnievali o pár milimetrov a tak sme to museli celé urobiť odznova. A znova a znova, až kým nebol spokojný.“
„To je dosť drsné, ale podľa mňa je veľmi chytrý muž. Všetko čo robil malo istý zámer, chcel vám pomôcť, chcel, aby ste boli najlepší, nemyslíš?“
„Ja viem, ja viem. Som mu za to vďačný.“ Zahľadí sa z okna.
„Pozri, ja viem, že ti chýbala otcovská láska a hrdosť, ale musíš ho brať takého aký je. Skrátka nedokáže prejaviť city a neviem prečo... možno sa bojí, že by stratil rešpekt alebo čo. Jedno je však isté, on ťa miluje rovnako ako tvoja mama. Keby mu na vás nezáležalo, tak by sa vám celé detstvo nevenoval, nepomohol by vám vybudovať si svoje sny. Vezmi si, že keby som ja ako malé dieťa chcela spievať – a mohla by som mať ten najkrajší hlas – môj otec by ma vysmial a poslal do školy. Vás otec veril vo vaše sny a schopnosti, a to je presne to čo tým chcem povedať.“
Michael hĺbavo pokyvkáva hlavou, premýšľa nad mojimi slovami. Napokon slabo zahundre. „Máš pravdu.“
„Nemysli už na to, daj mu čas. Príde deň, kedy ti povie aký je pyšný na to čo si dokázal, uvidíš.“ Povzbudivo dodám.
„Ďakujem.“ Padne mi okolo krku s čerstvým náznakom úsmevu. „Som rád, že ťa mám. Vždy vieš čo máš povedať.“
„Iba ti vravím to čo vidím.“
„Presne. Na takých ľudí nemám vo svojom živote šťastie. Ty si výnimka.“ Vo svojej slabej chvíľke mi pobozká chrbát ruky ako gentlemani za starých čias. „Ľudia sa ku mne nesprávajú prirodzene a úprimne, pretože som kto som. Všade mám výhody a prednosť, obskakujú ma od rána do večera a nikto sa v mojej prítomnosti neodváži byť sám sebou.“ Svoju reč doplní mimikami, ale jeho hlas je prekvapivo vyrovnaný. „Človeka po čase prestane baviť všetka tá pretvárka. Chce zažiť niečo skutočné, život vo svojej najobyčajnejšej forme. A s tebou sa tomu môžem aspoň priblížiť, ale to ty dobre vieš.“ Venuje mi vrelý pohľad a potom naraz vstaneme. Pohladím ho po tvári a usmejem sa.
Načo slová, pochopili sme sa aj bez nich.
Zaujíma ma ako to vyzerá v ostatných častiach domu. Spravím šesť krokov cez mini chodbičku a zrazu príde koniec – zastaví ma stena a východové dvere do záhrady. Moje nervy, je to tu také maličké.
Po stranách sú už len dvoje dvere, jedny vedú do spálne Michaelových rodičov. Zdráham sa, kým ich otvorím. Cítim sa akoby som liezla do súkromia ich aktuálnej spálne, hoci tu už nebývajú viac ako desať rokov. Na moje sklamanie, v miestnosti nie je nič okrem veľkej manželskej posteli a pár stôp po nábytku vyrytých v koberci. Zase ju zavriem, pretože oveľa viac ma láka vedľajšia izba.
S vrzgotom vojdem dnu a ihneď ma prevalcuje dojatie. Je to hádam tá najskromnejšia izba v Amerike, ale predsa z nej vyžaruje čosi neopísateľné. Nosom nasávam pach dreva a opriem sa o jednu z dvoch poschodových postelí prisunutých ku stene.
Odrazu sa mi stane zvláštna vec.
Bezprostredne pred sebou vidím malého Michaela. Môže mať tak 7 rokov. Chlapec, ktorý nemá žiadnych kamarátov okrem svojich súrodencov. Sedí na zemi, v ruke stíska farebný vláčik, svoju obľúbenú hračku, a krúži ním po hnedom koberci a bielej prikrývke na posteli. Ústami realisticky napodobňuje zvuky lokomotívy a okolo neho pobehuje šedá myška. Živý domáci miláčik, o ktorom nikto z obyvateľov domu netuší.
Vidím ho tak jasne a zreteľne. Viem, že je to iba hra mojej fantázie, obyčajná ilúzia. Na rukách mi naskočí husia koža a v ústach mám sucho.
Stojím neďaleko neho. Michaela, chlapčeka v tyrkysovom tričku a krátkych nohaviciach s trakmi obklopeného nevinnou detskou aurou. Kolená má zaprášené a kde-tu sa mu na nich mihne modrina. Tvár má ako tmavý uhlík, na čo si chvíľu zvykám, no jeho svietiace oči a zuby sa do dnešných dní nezmenili. Z ničoho nič vláčik zastaví a začne si potichu popiskovať. Vyzerá to, že ho pochytilo spontánne nutkanie zaspievať si, vezme do spojených dlaní myšku a začne jej veselo nôtiť pieseň. Poznám ju! Je to Cotton Fields. Najobľúbenejšia pieseň Katherine, ktorú som prvýkrát počula práve v Michaelovom podaní, keď sa mi snažil priblížiť matkin vkus. Neuveriteľne čistý spev malého Michaela sa jemne odráža od mojich ušných bubienkov a ja cítim teplo na hrudi. Je to ako fantastická rozprávka, ktorá sa niekedy v hlbokej minulosti odohrala. Mimo mňa.
„Michelle?“
O dvadsať rokov starší originál ma vyvlečie z inej dimenzie, keď ma znenazdajky vezme za boky.
Zamrkám. Obraz zmizol. Hľadím do prázdnej izby.
Náhle z toho zosmutniem. Čistý hnedý koberec nahradila jeho zájdená kópia, na posteliach nie sú biele prikrývky, dokonca ani matrace, iba ošúchané kovové konštrukcie a hračky zmizli s nimi. Ako pamiatka po bratoch Jacksonových tu zostala iba mohutná skriňa a dva plagáty Sly and Family Stone prilepené na stene. Na parapete okna ešte visí zvonkohra. Ktovie komu patrila. 
„Iba som sa zamyslela,“ vysvetľujem roztržito a sťažka si povzdychnem. Opriem sa o jeho plece a privriem oči. Zopár minút stojíme v tejto póze bez jediného slova, obzeráme si starú detskú izbu a spomíname na časy dávno minulé. Napokon sa obaja posadíme na koberec, ja do pohodlného tureckého sedu, Michael si ľahne, lakťom si podoprie ruku a pozrie na mňa.
„Michael, zaspievaj mi Cotton Fields.“ Požiadam ho a zvalím sa na brucho. „Prosím.“
„Uhm, dobre.“ Prikývne, pošúcha sa vo vlasoch a žoviálne sa usmeje. „Že si to ty...“
Oblizne si pery, ľahne si celým telom na chrbát a chvíľku sústredene hľadí do stropu. Potom začne. Tak zľahka akoby to bola prirodzenejšia vec ako dýchanie. Je to takmer hriešny zážitok počuť ho spievať naživo, bez hudobného sprievodu, bez kapely a všetkých čačiek naokolo. Spieva polohlasne a bez jedinej chybičky, udržiava tempo a rytmus, rovnako ako keď bol malý chlapec. Na jeho speve sa nezmenilo absolútne nič, akurát jeho hlas zmužnel.
Pokyvkávajúc hlavou sa uvelebím po jeho boku a ďalej počúvam. Toto je jedna z mojich najspokojnejších a najšťastnejších chvíľ. Stačí, že je pri mne, že sme spolu.
Michael zatrilkuje refrén a následne spieva stále tichšie, až jeho hlas celkom zanikne v tichu a občasnom cinknutí zvonkohry, na ktorú vanie studený vzduch prefukujúci dnu spod zle utesneného okna.
„Čo je? Už sa ti nechcelo ďalej?“ Zadívam sa do jeho tváre. Oči má privreté do úzkych štrbiniek, ligocú sa mu v nich iba zreničky, v ktorých sa odráža svetlo z vonku. Upiera ich na mňa. Vyzerá úchvatne. Neodolám, nakloním sa nad neho a vrúcne ho pobozkám.
„Na to som čakal.“ Krátko sa usmeje a nezbedne na mňa zažmurká oboma očami. „Teraz by som pre zmenu rád počul ja teba.“
„Čože?“ Zahrmím a trochu sa odtiahnem.
„Zaspievaš mi?“ Opýta sa na rovinu a pohodí ramenami akoby vravel „a čo je na tom?“.
„Nemôžem.“ Rezolútne odmietnem a vraciam mu pohľad nabitý rozhodnosťou.
„Prečo?“
„Pretože... pretože som nikdy pred nikým nespievala. Preto.“ Oponujem mu pádnym argumentom. Čo to nechápe? Že sa hanbím?
„Všetci raz zažívame svoju premiéru.“ Prevalí sa na bok a skúmavo si ma premeria.
„Ale...ja nechcem. Je mi to trápne, Michael, nenúť ma.“ Skryjem si zahanbený úsmev v dlaniach a zakolíšem sa ako tvrdohlavé decko.
„Trápne?“ Zopakuje po mne akoby som hovorila čínsky. Áno, presne tak sa tvári.
„Áno. Hanbím sa, jasné?“ Vystrčím bradu a stisnem pery, aby som sa nerozosmiala. Už mi to príde naozaj hlúpe. Musíme to rozoberať? Rozhodnem sa zaviesť reč iným smerom. „Tak, ehm... ktorá posteľ patrila tebe?“
„Hanbíš sa... mňa?“ Nejde mu do hlavy a tak vôbec nevenuje pozornosť mojej otázke. Nuž, čaká ma asi dlhšie vysvetľovanie.
„É, ja neviem... Asi hej. Proste nie som na to zvyknutá ako ty. Pre teba je to samozrejmá vec už od malička, jasné, že tomu nerozumieš.“
„A bol by to taký problém, keby si to skúsila? Iba kúsok? Nebudem sa smiať, sľubujem.“ Nemieni sa vzdať. Nahodí prosebný výraz a tak sa do toho vloží, že sa narovná a sadne oproti mne. Čaká, že spustím. Cha-cha.
„Nie, nie, nie!“ Rezolútne odmietam, ale už sa mi nechce doťahovať. Strácam argumenty. Proti Michaelovej tvrdohlavosti sa nedá bojovať. V hlave mi bubnuje krv a potia sa mi dlane. Nemienim sa tu strápniť svojim zadŕhaním, neviem spievať, keď to odo mňa niekto dychtivo očakáva. „Ani za milión rokov! To je tvoja parketa, nie moja.“
„Dobre. Tak si teda zaspievajme spolu.“ Navrhne zrazu a pohodí hlavou na znak rezignácie.
Na to nedokážem nájsť protiargument.
„Hm, dobre teda. Nech je po tvojom!“
Zvolám a v duchu si pripravujem taktiku. Nechám ho spievať a ja budem len otvárať ústa a tváriť sa, že spievam s ním. Prípadne prehodím jedno, dve slovíčka hlasnejšie, aby si nemyslel, že podvádzam. Tralala. Mám to.
Počkám, kým začne úvodné slová a nespieva nahlas. Potom otvorím ústa a potichučky sa pridávam, ale tak, aby ma nebolo počuť. Michael na mňa žmurkne a tak nesmelo „spievam“ ďalej. Prichádzame k refrénu, celú pieseň poznám naspamäť a tak sa do toho poriadne vžijem. Končíme refrén, Michaelov hlas dominuje. Vpijem sa mu do očí, on urobí to isté. Hypnotizuje ma jedným zo svojich najkrajších pohľadov a mne až po chvíli dôjde, že sme za polovicou piesne. Odtrhnem od neho zrak a zadívam sa na zem. Michael zvyšuje grády, tlačí na každé slovo, chce zo seba vyťažiť všetok cit a mňa tým burcuje k maximálnemu výkonu. V tom mi hlas nepekne preskočí, odkašlem si a púšťam sa do toho s väčšou vervou. Zatváram oči a... prestávam si všímať okolie, venujem sa iba svojmu hlasu, usilovne ho namáham, aby som dosiahla najlepší výsledok a riadim sa svojou intuíciou. Absolútne strácam pojem o prítomnosti, existuje iba to, čo zo seba vydávam a to, čo počujem. Hm. Musím uznať, že naše duo znie dobre.
Vtom sa strhnem a preberiem z tranzu. 
Michael sa na mňa uličnícky usmieva. Už nesedí, opäť je natiahnutý na koberci, iba hlavu má otočenú na mňa. Nejako sa mi to nepozdáva.
„Bravó!“ Zaujúka a ostošesť tlieska. „Ja som to vedel!“ Od radosti zatrepoce nohami vo vzduchu a biele ponožky zanechávajú za jeho prudkými pohybmi rozmazané šmuhy.
„Uznávam, boli sme dobrí.“ Poznamenám a uškrniem sa mávnuc ľahostajne rukou. Ale niekde vo mne sa kopí zvláštny pocit a nemôžem sa ho zbaviť.
„Boli?“ Rozosmeje sa a ja naňho nechápavo zízam. „Nie. Bola si dobrá. Michelle, spievala si sama! Po refréne som sa odpojil a ani si si to nevšimla!“
Naprázdno preglgnem. V hlave sa mi všetko točí ako v bláznivej práčke. Ja že som spievala sama? Nie, tomu neuverím. To je výmysel. Hovorí to iba preto, aby ma uchlácholil. Pravdepodobne ma počul a pre moje dobro sa rozhodol prísť s milosrdným klamstvom. Veď som to predsa počula! Počula som hlas, ktorý spieval. Bol... bol jeho... bol náš. Alebo nie? Bol to môj hlas?! Spätne si uvedomím, že od refrénu si nespomínam na žiadne detaily. Nechala som sa až tak nehorázne uniesť, že som si nevšimla, že spievam sama?? Panebože. Mám chuť sa od hanby celá zahrabať pod tento koberec.
„Nechal si ma... spievať samu?!“ Od krivdy sa mi tají dych. Mohla som to tušiť!
„Nenútil som ťa, pokračovala si dobrovoľne, spomínaš?“ Otrčí dlane na sebaobranu, no o sekundu neskôr sa už šialene chichoce.
Pekný podraz!
„OK, dostal si ma.“ Porazenecky spustím plecia. „Tak mi aspoň povedz pravdu. Aké to bolo?“
„Vynikajúce, ako som povedal.“
„Michael, vážne nevieš klamať.“ Nakloním odmietavo hlavu.
„Prisahám!“ Dušuje sa. „Netušil som, že vieš takto spievať!“
„Fakt?“ Zaironizujem, ale tón hlasu ma prezrádza. Sadla som mu na lep.
„Musíme s tým niečo urobiť. Zužitkovať to.“ Priam vidím ako v hlave spriada tajomné plány a odvážne nápady.
To si teda, chlapec, počká.
 „Ale... kde sa to vo mne vzalo??“ Zamyslene sa zamračím.
„Stačilo len postrčiť. Dohnal som ten refrén do krajnosti, naštartoval ťa a potom to už šlo samo.“ Zamrká na mňa a vezme ma do náručia. Zaborí tvár do mojich vlasoch a pobozká ma na ne. „Ak sa chce, človek dokáže všetko. To je moja filozofia.“
 
 
 
MICHAEL
 
 
Ešte ani poriadne neotvorím dvere do nášho domu v Encine a už na mňa skáče Bubbles. Vždy ma poteší úprimná radosť, akou ma víta po pár dňoch mojej neprítomnosti.
V dome je hotový blázinec. Zhora počujem zúrivý štekot, z kuchyne vychádzajú zvýšené hlasy, ktoré ani náhodou nepôsobia prívetivo a v Janetinej izbe vrieska hudba.
„Úbohý Bubbles, ani sa ti nečudujem, že sa tu necítiš dobre.“ Poškrabkám ho sústrastne po hlave a nechám sa od neho pobozkať. Zabuchnem dvere. „Som doma!“
Hádka v kuchyni okamžite ustane a dokonca i pes Hitler prestane štekať. LaToya, Jermaine a mama mi vyjdú v ústrety a privítajú ma nezvyčajne mĺkvo a podozrivo.
„Čo sa stalo?“ Prejdem hneď k veci.
Jermaine ma chytí za rameno. „Michael, musíme ti niečo povedať. Mal by si to vedieť, ale mama s tým nesúhlasí.“
„Čo? Čo by som mal vedieť? Tak hovor!“ Nechám sa ním zatlačiť do pohovky a dezorientovane preskakujem pohľadom z jedného na druhého.
„Nie, Jermaine, to nie je dobrý nápad.“ Oponuje mama a ja zbadám jej zahmlené okuliare. Hrdlo mi zovrie. Neviem si predstaviť čo predo mnou taja.
„Mami, nech je to čokoľvek, chcem to vedieť. Tak už prosím začnite!“ Podráždene zalomím rukami. Bubbles vycíti napätie a tak vezme nohy na plecia.
Jermaine si vymení pohľad s LaToyou, potom s mamou, ktorá iba bezbranne pokrčí ramenami, a spoza chrbta vytiahne zložený papier.
„Prišiel ti list.“ Podá mi ho. Urobí dlhú pauzu a potom si odkašle. „Výhražný list.“
„Och, toto je vo veci? Veď to nie je po prvýkrát čo sa nám vyhrážali, nepamätáte?“ Rozložím ho, celá stránka je popísaná strojovým písmom.
„Ten chlap sa tam vyhráža, že bude strieľať na verejnosti.“ Zakvičí LaToya.
„Zoženiem si nepriestrelnú vestu ako naposledy.“ Snažím sa zachovať chladnú hlavu. „Zvládnem to.“
„Lenže ide o to, že...“ Jermaine sklopí oči.
„Jermaine...“ Nástojčivo zaprosí mama. „Nestraš ho.“
„On to musí vedieť, mama! Nemôžeme mu držať klapky na očiach!“ Udrie po stole a obráti sa ku mne. „Michael, terčom nemáš byť ty.“
„A kto?“ Vyhŕknem, ale v hlave mi už alarmujúco duní jediná správna odpoveď.
„Michelle.“
Stiahnutý žalúdok mi zasypáva lavína balvanov. V tej chvíli mi neprekáža ani to, že ma po pleci potľapká ruka s pečatným prsteňom s iniciálkami JJ. Zalapám po dychu, nechcem sa zložiť pred Josephom. Bezducho hľadím na zažltnutý papier a sústredím sa na text. Pokúšam sa pochopiť človeka, ktorý dokázal niečo také spísať a pritom ma ani nepozná.
Ty zasraný zazobaný bastard, v živote si nepocítil čo je to skutočná drina, vozíš si svoju čiernu riť v mercedesoch iba preto, že otváraš papuľu... ona nadobro skončila... vezmem ti to jediné čo si za prachy nekúpiš... pocítiš o čom je realita, aspoň raz v živote budeš trpieť... Dostanem ju, budeš pozerať ako zomiera... jedna guľka do hlavy nastolí spravodlivosť.
Na posledné slová dopadnú kvapky mojich sĺz a rozpijú sa v čiernu machuľu. Skončím v klbku objatí a keď zmobilizujem všetky svoje sily, list z náhleho popudu roztrhám na kúsky.
„Chcem, aby ho vypátrali. Chcem, aby ho chytili. Hneď!“ Rozkážem nepríčetne. Vstanem a zúrivo sa rozbehnem po dome kričiac na každého koho stretnem. „Kde je Bill??!“ Dupocem smerom do svojej izby v záchvate paniky. „Bill! Bill!!!“
 
 
 
MICHELLE
 
 
Úderom šiestej hodiny večer zaparkujem svoje nové autíčko pred reštauráciou La Terraza na Hollywood Boulevard, láskyplne zotriem šmuhu na palubnej doske a vystúpim na rušnú ulicu. Vo vzduchu sa okrem osviežujúceho vánku nesie i vôňa čerstvého pečiva z preslávenej pekárne na rohu a pach pripálených hamburgerov zo stánku o blok ďalej. Prederiem sa pomedzi ľudí k automatu a vhodím doň mince. Čo už, parkovanie v centre je jednoduchá rovnica. Nemáš prachy = nemáš flek.
Zložím si tmavé okuliare a periférnym pohľadom zočím troch mužov bežiacich za mnou. Paparazzi. Nestrácam čas a zapadnem do La Terazzy. Je tu šum, tlmená vrava hostí kontrastuje so štrngotaním príborov a klasickou hudbou.
„Dobrý večer, stôl rezervovaný na meno Westwood.“ Oznámim vysokému mladíkovi s briadkou na recepcii a nervózne poškuľujem cez mozaikové sklo von.
„Áno, madam, je pripravený. Zavedú vás tam.“ Nonšalantne pohodí prstom na uvádzača vo fraku.
„Sú už tu?“ Prehodím si rozpustené vlasy dozadu. Mala by som zájsť kaderníčke, poriadne mi podrástli.
„Nie, madam, ešte nedorazili.“ Obdaruje ma profesionálnym úsmevom.
„Dobre, ďakujem.“
Nechám sa uvádzačom (iste nemá viac ako 20) usadiť k rohovému stolu pri stene, na ktorej visí olejomaľba talianskeho vidieku. Michaelovi by sa určite páčila. Možno by ju dokonca kúpil.
Prifrčí ku mne čašník a podá mi jedálny lístok. Otvorím ho a zamyslene ho študujem.
Contoni e insalate.
Ehm.
Minestre e zuppe toscane del giorno...
Specialita´di mare su prenotazione...
Aha. Vzadu je preklad.
Práve listujem v ponuke vín, keď sa moje oči inštinktívne zdvihnú k prichádzajúcemu páru. Je to Bex a... jej nový priateľ.
„Ahoj, cica!“ Rozžiarená Becky sa na svojich vysočizných lodičkách prirúti ku mne a tuho ma vystíska. Ja však nemôžem odlepiť oči od neho. „Vyzeráš ako sexy kosť! Tie šaty sú senzačné!“
„Vďaka.“ Silene sa usmejem a potom zmením tému. „Becky... toto je pán Záhadný?“ Obrátim sa na dobre vyzerajúceho muža v obleku s červenou kravatou a tmavou šticou začesanou dozadu. Jeho výzor ma trochu pletie, lebo doteraz som ho vídala iba v zamastených montérkach a rozstrapatených vlasoch. Poznáme sa. Pracuje ako inštalatér v Brotman Memorial Hospital, sme kolegovia.
„Nicholas, rada ťa vidím.“ Potrasiem mu rukou. Šklbne mi kútikom oka. Ani si nepamätám, kedy som si naposledy tak vymýšľala.
„A ja ešte radšej, každým dňom si krajšia.“ Zdvorilo sa usmeje a pohľadom striedmo zablúdi po krivkách môjho tela v čiernych padajúcich šatách.
Achichouvej. Ošemetná situácia.
Ako by ste sa cítili, keby ste zistili, že priateľ vašej najlepšej kamarátky je ten istý muž, ktorý vás polroka obletoval, posielal vám darčeky, pozýval vás na rande a povedal vám, že sa do vás zamiloval a vy ste ho museli odmietnuť?
Tak vidíte, presne tak sa cítim.
„Vysvetlí mi niekto ako k tomu prišlo?! Kde ste sa stretli?“ Vzrušene rozhodím rukami. Posadáme si za stôl, v sekunde sa objaví čašník, vypýta si naše objednávky a zase sa vytratí zo scény.
„Svet je malý.“ Sarkasticky spustí Bex a vezme Nicholasa zamilovane za ruku. Cítim na sebe jeho prepaľujúci pohľad, nemôžem sa naňho ani pozrieť.
Prirodzene, Bex o našom pracovnom prepojení vie od neho. O všetkom ostatnom nemá pravdepodobne ani páru, pretože sa to odohralo dávno predtým ako som sa k nej nasťahovala. Potom už na to neprišla reč, príchod Michaela do môjho života zatienil túto bezvýznamnú záležitosť.
„V kaviarni Starbucks. Práve som si išla odpiť z kapucína a predstav si, že Nicholas-“
TRESK.
Koniec príbehu si už asi nevypočujem. Dnu vrazí skupina chlapíkov v tmavých oblekoch s vysielačkami a zbraňami v puzdrách na opaskoch. Medzi hosťami nastane panika, počujem vykríknuť staršiu ženu strhávajúcu si z krku diamantový náhrdelník mysliac si, že ide o prepadnutie. Na zemi sa roztriešti pohár s vínom. Všetci sa vystrašene zhrbia na svojich miestach, až na jedného muža, ktorý sa zbabelo skryje pod stolom a svoju partnerku nechá zaskočenú sedieť. Len čo si s Bex vymením veľavravný pohľad, jeden z mužov ma zdrapí za pazuchy a vytiahne na nohy tak bezcitne, že sa mi pritom roztrhnú silonky. Všetky oči v miestnosti zízajú na mňa. V poslednej chvíli popadnem kabelku. Nasilu ma ťahajú k zadnému východu, dvaja vpredu zaisťujú voľný priechod, ďalší sa zhŕknu vôkol mňa ako živá zátarasa. Zachytím tvár, ktorú poznám, ale neviem jej meno. V priebehu dvoch sekúnd som natlačená do pristaveného čierneho Fordu. Zasvištia pneumatiky a rýchlosť akou auto vystrelí vpred ma zatlačí do sedadla.   
„Hej, čo to má znamenať??“ Búcham päsťou do rozdeľovacej steny, cez ktorú nevidno na predné sedadlá. „Je to Michaelova práca, však?“ Nikto sa neuráči odpovedať. Srdce mi div nevyskočí z hrude, neviem čo si mám o celom tomto únose myslieť.
Práve keď mám na okne prilepený nos a pokúšam sa zistiť kam smerujeme, auto spomalí a vojde do garáže prízemného obytného domu. Dvere mi otvorí Bill Bray.
„Bill! Čo sa to dopekla deje? Kde to sme?“ Vyskočím naňho vynervovane, keď mi pomáha vyliezť z auta.
„To ti vysvetlí on. Čaká hore.“
Nasmeruje ma schodmi do bytu, v ktorom som nikdy predtým nebola. Zaklope na dvere, ktoré sa tiahnu až po strop a postrčí ma dnu.
„Michelle, som taký rád, že si celá!“ Vrhne sa mi do náručia Michael s viditeľnou úľavou. „Chvalabohu!“
„Môžeš mi vysvetliť čo je to za sprostú hru?!“ Chladne sa naňho oborím, stojím ako soľný stĺp a objatie mu nevraciam. Pohár mojej trpezlivosti pretiekol.
Zdrevenelo sa odo mňa odtiahne a zahľadí sa mi hlboko do očí. Výraz na jeho tvári sa zmení. „Čo tým myslíš? Je to pre tvoju bezpečnosť.“ O krok odstúpi.
„Pre moju bezpečnosť? Som rada, že som nedostala infarkt!“ Zvýšim naňho hlas a vyhnem sa jeho dotyku.
„To som nechcel.“ Stisne pery. „Ale musel... museli sme to urobiť. Nevieš čo sa chystá. Objavil sa vydierač, ktorý môže byť naozaj nebezpečný a...“
„Kašlem naňho!“ Prudko sa mu otočím chrbtom. „Toto mi nemôžeš robiť! Nie som kus nábytku, aby si ma prehadzoval z miesta na miesto ako sa ti zapáči! Bez upozornenia, bez prípravy, bez všetkého! Vieš ako sme sa zľakli?! Vieš ako som sa cítila? Ani som to nemala možnosť nikomu vysvetliť!“
„Krivdíš mi.“
„Nie, Michael, nie!“ Prudko sa obrátim na opätkoch. „Vždy urobíš rozhodnutie bez môjho vedomia. Robíš si čo chceš, s kým chceš a kedykoľvek chceš. Ale takto to nefunguje. Nemôžeš sa správať tak panovačne!“
„Ty si vôbec nevážiš čo som pre teba urobil, však?“ Do jeho zreničiek vojdú plamienky zlosti.
„Prekrucuješ moje slová! Iba mi vadí spôsob akým to robíš!“ Skríknem dopálene a prekrížim si odmietavo ruky.
Je to boj tvrdohlavého proti tvrdohlavému. Ani jeden z nás sa nemieni vzdať a priznať chybu.
„Chceš povedať, že radšej by si bola, keby som sa o teba nezaujímal? A nechal ťa tam napospas bláznovi?!“ Podráždene na mňa zaútočí.
„Vieš, problém bude asi v tom, že si prehnane úzkostlivý!“ Prižmúrim oči. „Mám sa teraz po zvyšok svojho života skrývať v tomto brlohu, aby si bol šťastný? Aby si ma mohol mať pod zámkou a pod kontrolou?! To je to čo chceš?!“
Michael sa zatvári akoby som mu dala zaucho. Nechala som sa uniesť.
„Ak si toto myslíš, nemáme si už viac čo povedať.“ Prázdny pohľad odvráti na druhú stranu.
„Fajn.“ Prehltnem horkú slinu. „Ako myslíš.“
V tichosti opustím izbu a škrípajúc zubami vykročím po vydláždenej ceste preč z tohto miesta. Potiahnem nosom a narazím si okuliare. Kývnem na taxík, nasadnem a nechám sa odviezť do centra. Nájdem najbližšiu telefónnu búdku a zavolám Bex, že som v pohode. Potom sa vrátim k svojmu autu a vleziem dnu.
Dobrú polhodinu sedím a obhrýzam si nechty. Mám chuť urobiť mu napriek. Doslova chcem urobiť niečo čo sa mu nepáči. Hnev a nepochopenie vo mne priam blčí. Naštartujem a zamierim do Encina, cestou lámem svoj rýchlostný rekord.
Urobím to tak ako chcem. Presne ako Michael.
Auto nechám pred hlavnou bránou, vrátnikovi podám kľúče a vypadnem.
 
 
 
 
 
 

Náhľad fotografií zo zložky Fotografie k 34. časti

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

prosíííííííííím!

(kk, 9. 11. 2012 13:47)

božeeee!!! to napätie! uz sa nemozem dockat na dalsiu! boze!!! viem, som strasne nedockava, ale je to krasne! ako to dopadne?! noooo??? pohadali sa a...????? zastreli ju ten blazon??? OOOO!! ;D :O :P

No páni moji !

(Aďuška-Jackie, 20. 10. 2012 15:35)

Miška !!!!
Tebe sa čo dodhrávalo v hlave, keď si písala túto dlhočíznu kapitolku ?? :-D ... ja tomu nemôžem uveriť, akosi mi to nejde do tej mojej blonďavej hlavy :-) :-)
Zahrunula si tu hádam všetky katastrofy, ktoré môžu postihnúť ľudské vzťahy a situácie na svete :-DDD
Som stále v šoku, ale musím sa cez to preniesť a napísať ti sem moje pocity, a všetko čo mám teraz v mozgu :-DD
Ten spoločný spev, no jedná báseň. Michaelov šikovný plán, ako dostať Michelle k samotnému spevu bol brilantný a urobil to jeho štýlom :-DD páčilo sa mi to fest, hlavne to, ako sa do toho Michelle vžila cez všetko naokolo :-DD
Ďalej tu máme výhražný list ! To bola jednoducho pecka, tie slová, tá panika, tá hrôza, to všetko okolo toho, bolo akoby sa to teraz dialo v mojej izbe, akoby som to počula, videla a cítila ... žrala som ti to ako halušky :-D :-D
Únos !!!
Toto bolo dosť drsné, a grobiánske, takýto štýl mi k MJ vôbec nejde, ale chápem ho, preľakol sa a rýchlo konal ... no jeho muži boli ako zvery !!! Ako žena to pokojne poviem :-DDD
Čo ma zabilo úplne bol rozhovor a štýl, akým sa Michelle a Mike spolu bavili, no des a hrôza !! Ako z nejakého hororu, na bode mrazu !
Obaja sú maxi tvrdohlavú a neústupčiví, ale Michelle to hádam aj preháňa, načo pridávať olej do ohňa, no načo to chce urobiť s tým autom ... dostala ho v inej situácií, koná v hneve a bez rozmyslu ... ale je mi jasné, že to patrí do tvojej zápletky, aby to bolo zaujímavejšie a zapletenejšie :-DD
Okay, máš moje požehnanie :-DD ... ďakujem ti za chvíľku strávenú pri čítaní tejto ohromujúcej kapitoly, až som sa zapotila :-DDD
Naladila si skvelú notu dievča :-DD

óóóóóo em džíííí

(Stanča, 17. 10. 2012 18:47)

48 minút a nejaké drobné.
To je presný čas, ktorým som sa prelúskala cez túto dlhočiznú kapitolu :D
Najradšej by som plakala, smiala a kričala. Je to jednoducho bomba.
Začnem netradične od konca. Tá ich hádka ma dostala v závere do kolien - aj keď sedím. Myslela som si, že dotyčný sa ani nezjaví, teda aspoň típim, že je to on.
„Pozri, ja viem, že ti chýbala otcovská láska a hrdosť, ale musíš ho brať takého aký je. Skrátka nedokáže prejaviť city a neviem prečo... možno sa bojí, že by stratil rešpekt alebo čo. Jedno je však isté, on ťa miluje rovnako ako tvoja mama. Keby mu na vás nezáležalo, tak by sa vám celé detstvo nevenoval, nepomohol by vám vybudovať si svoje sny. Vezmi si, že keby som ja ako malé dieťa chcela spievať – a mohla by som mať ten najkrajší hlas – môj otec by ma vysmial a poslal do školy. Vás otec veril vo vaše sny a schopnosti, a to je presne to čo tým chcem povedať. ---- Ou je, toto mi je známe. Tuším to mám v našej fb konverzácii :D Ale je to nádherne a pravdivo napísane.
Ani ti nemusím hovoriť, že tá časť, keď sa ocitli v Gary bola jednoducho báseň, nádhera, dokonalosť a hlavne Cotton Fields :D
Uhm, baby theme, uhm, uhm... To sú tie moje dve strany. Je to podobné, ale skôr našej fb téme.

Bože som tak z tejto kapče HAPPY :DDDDDDDDDDDD
Thank you :D