Choď na obsah Choď na menu
 

37. časť

14. 4. 2013

MICHELLE

 
Vrátim sa k vedomiu.
Okolo hlavy mi pípajú nejaké mechanické potvory a k ruke mám pripojenú hadičku.
Žijem. Alebo dožívam?
Pokúsim sa pohnúť pažou, ale mám ju takú zmeravenú, že to predčasne vzdám. Cítim sa na hovno, a to hneď z niekoľkých dôvodov:
1)      ruky a nohy mám studené ako ľad a nedokážem nabrať silu, aby som si ich zahriala,
2)      v hlave mi duní akoby mi v nej stepovalo stádo slonov, a vôbec, prečo mám z vlasov nad uchom ufiknutú tri štvrtinu?? To ma strihal slepý kaderník, či čo?!
3)      ako náhle pohnem ktorýmkoľvek prstom, puká mi v ňom a to z duše neznášam,
4)      okolo postele mám zatiahnutý biely záves, ktorý mi ponúka štedrý výhľad na zavreté dvere,
5)      v hrdle mám väčšie suchoty ako bezdomovec v peňaženke, a tiež sa mi zdá, že som zabudla prehĺtať sliny. Dá sa to?
6)      pri pohľade pod prikrývku nemôžem prísť na to, prečo mi tak vytŕčajú bedrové kosti. Ale možno to robí iba ten uhol alebo erárna košeľa,
7)      včera sa ma pokúsil niekto zabiť. Mňa. Osobu, ktorá by neublížila ani muche v tanieri. Prečo? Bol to človek, ktorý mi poslal list, alebo nie?
Nemôžem tu len tak nečinne ležať. Pokúsim sa posadiť, ale zastaví ma príval bolesti zo všetkých strán. So skrútenou tvárou sa zveziem späť do perín. Ešte nie.
Vtom sa otvoria dvere na izbe a vojde sestrička. Keď ma zbadá, z rúk jej vypadne váza s kvetinami. Šokovane cúvne a s krikom vybehne preč.
Tu to máme, tomu sa povie prvotriedne newyorské zdravotníctvo. Miesto toho, aby vás povzbudili úsmevom na dobré ránko, vám dajú otvorene najavo, že vyzeráte ako strašidlo. A to mám asi najdrahšiu poistku aká v štátoch existuje.
Práve sa rozhliadam po nejakom zrkadle alebo aspoň lesklej ploche, aby som si obzrela neupravenú tvár, keď dnu vtrhne doktor s dvoma sestrami. Jedna sa zohne, aby pozbierala črepiny zo zeme. Záves sa o čosi posunie a ponad lôžko sa vystrčí fúzatá hlava v bielom.
„Pozrime sa, kto sa nám prebral!“ Zatlieska rozrušene rukami. Usmievajú sa na mňa ako na mešec peňazí.
Doktor si sadne na posteľ a začne ma prehliadať. Napraví mi hadičku zastoknutú v predlaktí a nadvihne mi očné viečka. Au.
„Ako sa cítite?“ Spýta sa držiac mi pred očnou buľvou baterku. Napne ma z toho na vracanie.
„Bol..“ Prinútim sa prehovoriť, ale z úst mi vyjde iba tiché pípnutie. Skúsim to znova. „Bolo už aj lepšie.“ Zašepcem. Mám slabý hlások, ale inštinkt mi vraví, že od včerajšieho spievania to asi nebude.
„Spomínate si čo sa vám stalo?“ Pozrie na sestry a zblízka sa mi zadíva do očí.
„Áno.“ Odpoviem a hlava sa mi zatočí.
„Tak vravte. Čo sa stalo?“ Vypočúva ma. „A čo ste mali na sebe?“ Znovu mrk na sestričky. Vymieňajú si podivné pohľady akoby som tu ani nebola.
„Niekto ma postrelil. Myslím...“ Nemotorne preglgnem, aby som sa nezadusila vlastnou slinou. „Mala som oblečené... ružové šaty s k-kamienkami a výstrihom na chrbte.“ Čo to mám s hlasom?
Doktor sa pozrie do svojich lajstier a zase raz na vrchnú sestru.
„Správne.“ Ťukne perom a niečo si poznačí. Skúša ma ako na maturite, je to smiešne. Predsa si pamätám čo bolo včera, nevystrelili mi mozog.
„Ste ešte malátna, moja, máte za sebou ťažkú dobu. A komplikovanú operáciu.“ Milo sa mi prihovorí vrchná a natrasie mi perinu. Zdá sa, že mi tie informácie dávkujú pekne jednu po druhej.
„Akú?“ Logicky nasleduje moja dychtivá otázka. „Pokojne to vyklopte, ja to zvládnem.“ Hlas mi preskočí asi trikrát.
„Musím si máličko osviežiť pamäť.“ Zamrmle si doktor popod dlhočizné fúzy a nazrie do svojich dosiek so somárskymi ušami.
„Natrhnutá oblička, boli tam problémy... a viete, no...“ Našepkáva mu jedna zo sestričiek, očividne tá najmladšia, a čosi mu naznačuje rukami. Kto tu má amnéziu, ja či on?
„Ale pravdaže!“ Kývne doktor znalecky hlavou, keď sa rozpamätá na dávnu pravekú minulosť, a to včerajší večer. „Tá guľka vám roztrhla obličku, bol potrebný okamžitý zákrok. Kolegovia sa snažili, ale nedala sa už zachrániť.“ Súcitne ma potľapká po ruke.
„Som bez obličky?“ Hlúpo sa uisťujem.
„Bohužiaľ, museli vám ju odobrať, nebola funkčná.“
Nervózne zafuním. Prestanem sa tým na moment zaoberať, keď mi do očí vhupne kytica jazmínu položená na obločnici.
„Tie sú moje?“ Ukážem na ňu jedným chabo zdvihnutým palcom. Prečo vystrkujem palec?
„Všetky sú vaše.“ Vrchná sestra sa na mňa znenazdajky zazubí.
Všetky?
Aby mi to názorne predviedla, odtiahne záves od postele a mne sa prvýkrát naskytne otvorená vyhliadka na moju izbu utrpenia.
Jazmín, červené ruže a slnečnice nastrkané v ťažkých vázach na mňa vystrkujú svoje okvetné lístky a čakajú len na to, kým k nim privoniam. Sú VŠADE. Na každom kúsočku voľnej plochy, dokonca aj na dlážke a v umývadle. Je to tu ako v kvetinárstve. Tá správa o tom, že tu ležím sa rozšírila rýchlejšie ako mor. Ako rada by som sa zdvihla a prezrela si ktorá kytica je od koho, ale len čo spravím rýchlejší pohyb, mykne mnou ako po zasiahnutí elektrickým prúdom. Navyše som k tomu hlúpemu lôžku pripútaná infúziou.
Už-už sa chcem natiahnuť aspoň k ružiam na najbližšom stolíku a pichnúť do nich nos, no doktor mi do ruky vtisne pohár s neperlivou vodou. „Napite sa. Do dna.“
„Ďakujem.“ Vlažne sa pousmejem, odpijem si a potom pohodím hlavou na záplavu kvetov. „Od koho sú?“
„Predsa od pána Jacksona.“ Vrchná sestra skriví perfektne vytvarované obočie do vysokých oblúkov.
„A ostatné?“
„Všetky sú od neho.“ Poučí ma.
„Fíha!“ Zmôžem sa len na lacnú reakciu. „A-a vravel niečo? Ako sa tváril?“
„Je to úžasný chlap.“ Prisvedčí najmladšia sestra a drgne lakťom druhú. „Pozorovala som ho, keď pri vás zvykol presedieť celé hodiny. Stále sa s vami rozprával a hladkal vás. V jednu chvíľu plakal. Skoro rozplakal aj mňa!“
„Vážne?!“ S malou dušičkou si predstavujem jej patetický opis a na tvári sa mi usalaší dojatý úsmev.
„Spomínam si, že bol s vami pri prevoze, ale nezvládol to. Odpadol v sanitke.“ Potiahne nosom vrchná sestra, zjavne Michaelova veľká obdivovateľka. „Chvíľu si u nás poležal a keď sa dal dokopy, prinútili ho odísť a v pokoji si odpočinúť. Jeho ľudia ho museli doslovne odtiahnuť, vyčítal si to čo sa vám stalo.“ Obráti sa k ostatným sestrám. „Dobre hovorím?“
„Áno, áno.“ Trilkujú zborovo.
„Dofrasa, dofrasa.“ Uľavím si rozpačito. „To som práve nechcela.“
„Ale je na zjedenie, to vám poviem! S tou hrivou to vyhral, a tie sexy handry!“
„Dobre, upokojte sa všetky!“ Zavelí pán doktor až mu nadskočia matuzalemské fúzy, vstane a výhražne sa zamračí na kolegyne. „Nemôžeme na ňu vychrliť všetko naraz. Uvedomte si situáciu.“
„Ale ja chcem počuť všetko!“ Zakňučím ako malé šteňa a ruky zatnem v päsť, hoci riskujem, že mi popraskajú neohybné prsty. Nemôžu so mnou jednať ako s malým deckom, mám svoje práva.
„Verte mi, teraz nie je ten správny čas.“ Poučí ma premúdrelo a zavrie poznámky, čím naznačí koniec odvrávania. „Musíte odpočívať. Šetrite sa. Poobede vám urobíme pár testov a všetko vám vysvetlím.“
„No tak dobre.“ Odujem pery.
„Keby ste niečo potrebovali, zazvoňte.“ Naraz sa zvrtne k sestrám. „Upovedomte, prosím vás, rodinu.“ A za jeho bielym plášťom sa len tak zapráši.
Tak som teda poslúchla jeho radu a odpočívala, čo sa skladalo prevažne zo spánku a premýšľania až kým nedorazili fyzioterapeuti, ponaťahovali mi svaly a odpojili ma z infúzií. Neskôr mi urobili psychologické – pardon - neurologické testy a odobrali mi vzorku krvi a moču.
Háčik je však v tom, že...
Na vyšetrenia ma museli odviezť na invalidnom vozíku. Vozíku, predstavte si to. Nedokázala som sa vzpriamiť a normálne prejsť ani dva metre. Akoby som mala nohy z rôsolu. Ubezpečili ma, že to je iba dočasné, aj keď mi stále nepodali poriadne vysvetlenie. Podvedome tuším, že so mnou niečo nie je v poriadku.
Po ceste nazad v čakárni vyhrávala hudba. Okamžite som identifikovala Michaelov hlas, pesnička mi však bola cudzia.
...Baby Loves Me
No, She Acts Like I'm Not There…”
V posteli som si to donekonečna prehrávala ako zmyslov zbavená. Bola som v tom, že poznám texty jeho piesní, no ako vidím, bohovsky som sa sekla.
„Prosím vás, prineste mi nejaké noviny!“ Požiadam sympatickú sestričku Victoriu v mojom veku (už sme sa stihli zoznámiť. Poznám po mene celý nemocničný personál, to je tragické)  zalievajúcu stovky ruží v izbe. Zháči sa akoby som jej hnusne vynadala. Nestihnem zistiť prečo, dnu sa dovalí doktor fúzač (mimochodom, vlastným menom Reginald, ale viac sa mi páči moja prezývka) s delegáciou spolupracovníkov.
„Dobrý deň, Michelle, ako sa dnes máme? Nejaké bolesti, problémy?“ Vyhrnie mi nemocničnú košeľu a skontroluje jazvu po operácii. Potom mi opatrne prehmatá hlavu a následne ma znovu oslepí baterkou a prikáže mi, aby som ju sledovala očami.
„Nič, som úplne v pohode.“ Nie je to tak celkom pravda. Hlas už sa ako-tak vrátil do normálu, ale v hlave mi treští z ustavičného premýšľania a z nekonečného vylihovania ma bolí kostrč.
„To je dobre, pretože vám teraz budem musieť pokaziť náladu.“ Posteľ obstúpia jeho siedmi stúpenci, zrejme medici. Ako trpaslíkovia v Snehulienke.
Doktor si odkašle, aby získal čas.
Je to tu. Moja intuícia zavetrí špinu. Kostlivca v skrini, ktorého mi ešte nepredstavili.
„Mám rakovinu?“ Vytresnem z mosta do prosta.
„Preboha, nie!“ Zhrozí sa. „Čo vám to napadá?“
„Som neplodná?“
„Nie, prestaňte.“
Uff, ok. Ak to nie je jedno ani druhé, tak to nejako prežijem.
„Michelle, z lekárskeho hľadiska ste v poriadku. Obličku nebudete potrebovať, mozog vám pracuje tak ako má a po rekonvalescencii budete fit ako predtým.“
Začína dobrou správou, to nie je veľmi dobré, chce mi navodiť falošný pocit bezpečia.
„Je tu však vec, ktorú neviete a to... ako to povedať?“ Rozhodí rukami a hľadá pomoc u ostatných. Nikto sa k slovu nemá.
„Začnem takto.“ Poškriabe sa na ohryzku. „Viete, kde sa nachádzame?“
„Hmpf, v nemocnici niekde v New Yorku.“ Zakrákam sebaisto. Čo je to za otázku?
Medzi medikmi sa rozpúta hra Kto zašepká nápadnejšie. Zatajím dych a prsty zaborím do matraca.
„Ste v Los Angeles. Nemocnica Ronalda Reagana.”
“Nie, to je blbosť.” Zakrútim hlavou. „Predvčerom ma postrelili v New Yorku a na druhý deň mám byť v Los Angeles? To ste mi na 5 hodín upchali dieru v tele prstom alebo ma operovali rovno v tryskáči? Prosím vás, nemám náladu na žarty!“
„Viem, že sa vám to zdá neuveriteľné, ale...“
„Mám vás! Je to ďalší psychologický test, však?!“ Ukazovákom mu namierim priamo medzi oči ako usvedčenému vrahovi.
„Slečna, naozaj si z vás nikto neuťahuje.“ Zdvihne oproti mne dlane. „Nechajte ma dohovoriť.“
Ruka mi ovisne, pokrčím ľahostajne ramenom akože nech pokračuje v tých svojich bludoch.
„Zdá sa vám to nezmyselné. Nezazlievam vám to, aj mne by sa to na vašom mieste zdalo. Ak by vás operovali predvčerom.“
„A kedy ma mali akože operovať?“ Pokrčím nos. Už som celá domýlená.
„Pred rokom a trištvrte.“
„Čo t-tým, sakra, myslíte...?!“ Zhrozím sa tej nehoráznej lži. „Pred dvoma rokmi som nemala žiadnu operáciu!“ Zvyšujem hlas až ma zabolí v krku. „Pred dvoma rokmi som ešte trčala doma v Rosemeade a o žiadnom poondenom psychopatovi som ani nesnívala!“
Chytím sa za vlasy, takmer si ich vyšklbnem. Čo sa to deje? Čo sa to len deje? Srdce mi z celej sily búcha do hrude a oblieva ma lepkavý pot. Toto celé je fraška! Títo ľudia... je to banda cvokov! Nepoznám ich, neviem ani kde som, neviem už nič! Celkom ma zblbli!
„Ako ja nenávidím oznamovanie týchto správ.“ Zloží si z nosa silné dioptrie, ktoré mu doteraz štvornásobne zväčšovali oči. Medici skúmajú moje správanie a zbesilo si do zošitov čmárajú všetko čo zachytia.
„Viem, že to musí byť pre vás ťažké, ale musíte mi veriť.“ Na pažu mi jedným šupom suverénne nasadí tlakomer. „Pri páde ste si nešťastne narazila hlavu - myslím, že to bol roh stoličky - poškodila sa cieva v subdurálnom priestore. Stratili ste vedomie.“
Prinútim sa sústrediť, ale vnútornosti mi sťahuje neviditeľná sila a takmer mi nedovolí dýchať.
„Okrem toho prišlo k vylúčeniu moču do krvi. Čo je však kameň úrazu, na mozgu sa vytvoril hematóm – krvná zrazenina, ktorú museli urýchlene odsať. Príznaky urémie a hematóm zapríčinili, že to počas operácie vaše telo nezvládlo a upadlo do šetriaceho režimu.“ Odkašle si. „Kómy.“
„Kómy?!?“ Vyprsknem jedovato a posmešne. Mimovoľne sa dotknem krátkych vláskov na hlave a ihneď sebou myknem, keď pod prstami nahmatám niečo, čo tam nemá byť.
Oholili ma počas operácie.
Nie. Proste nie! To nemôže byť pravda.
Pre istotu sa rozhliadnem, či niekde v kúte nezbadám skrytú kameru. Prehliadnem si tvár každého z tých ľudí osobitne, či sa niektorý z nich náhodou neprezradí výbuchom smiechu alebo grimasou. Lenže všetko čo vidím je nefalšovaná ľútosť.
Možno sú to fakt vymakaní herci.  
„Michelle, máme rok 1988.“ Hodí mi slučku okolo krku aj moja obľúbená sestra Victoria. Ukrivdene na ňu zagánim a ona cúvne ako keby sa bála, že na ňu skočím. Úprimne, nie som od toho ďaleko.
„Čo mi to tu rozprávate?“ Zakvílim, no tentoraz plačlivo. Roztrasenými dlaňami si zakryjem tvár. „A-ako... prečo?!“ Ani neviem čo sa chcem spýtať. „Prečo by som vám mala veriť?!“
Zrazu si zmyslím na tú Michaelovu pieseň. Poznala by som ju, som si tým stopercentne istá. Ibaže nechytala som sa.
Preto, lebo si ju nikdy nepočula, nahovára ma vlastné masochistické podvedomie, jedna nula pre kómu.
„Prineste niekto jej veci!“ Zrúkne doktor, keď vidí ako sa topím v hystérii, pochybnostiach a zmätku. Párik študentov si chce uňho šplhnúť a tak sa odpojí od skupinky. Doktor fúzač nahodí citlivý úsmev v domnienke, že mi tým dodá guráž. „Nebudeme to naťahovať, úplne jednoducho vám to dokážeme.“
Na kolenách mi pristane lepenková škatuľa s mojim menom. Je plná vecí. Už na prvý pohľad vyzerá stará približne... dva roky.
Len čo do nej nazriem, začnú ma príšerne páliť oči. Hrabnem dnu a vytiahnem prvé čo mi príde pod ruku.
Kazeta Kapitán EO.
„Niekoľko vecí vám tam nechal pán Jackson.“ Zatiahne doktor. „To je jedna z nich.“
Preglgnem tak hlasno, že prehluším aj škrabot pier medikov. Nepamätám si, že by Michael ten film dokončil. Dočerta, nepamätám!
Na prednej strane je nakreslený s dajakými príšerkami. Vyzerá tu rovnako ako v mojej pamäti, čo ma trochu povzbudí. Na rube je zopár maličkých obrázkov z filmu, tancuje na nich pred skupinou ľudí v tom bielom oblečku, v ktorom sa predo mnou producíroval, keď som ho bola pozrieť na nakrúcaní. Pod tým svieti veľkými číslicami rok. 1986. Môj rok. Posledný rok, ktorý si pamätám.
Ak mi predtým srdce bilo ako o dušu spasenú, tak teraz sa s mojimi rebrami hrá vybíjanú. Obraciam v rukách plastový obal kazety a snažím sa naposledy prebudiť k životu mozgovú aktivitu. Lipnem na nádeji ako ryba po vode. Čochvíľa samu seba presvedčím, že som premiéru toho filmu zažila. Tak zúfalo to chcem. Je to choré. Ja som chorá.
„Nech vás to nezmýli. Natočil to pred dvoma rokmi.“ Schladí ma vrchná sestra. Ruka s kazetou mi sklamane zvädne.
„Michelle, tu máte,“ medička s ryšavými vlasmi mi niečo podáva. „Dnešné noviny. Pozrite na dátum.“
Los Angeles Times. Vyschne mi v krku. Najserióznejšie noviny aké poznám. Zdvihnem si ich k očiam a zdesene zaškúlim na titulku.
Dátum vydania 04. február 1988.
Od hrôzy mi zamrzne krvný obeh.
„Nie, tomu neverím.“ Zachrčím priškrtene. Prst pošúcham po poslednej osmičke v nádeji, že tam je iba prichytená špina. Nie je.
Imaginárna slučka okolo môjho krku sa utiahla na doraz. Dochádza mi, že nemôžem vyloviť spomienky, ktoré jednoducho nemám. Moja pamäť je ako filmový pás, na ktorom sú posledné políčka čierne, bez obrazu. A je ich veľmi, veľmi veľa.
V podstate sa už bránim zubami-nechtami len z princípu. Veď to tu mám čierne na bielom. Štvrtý február 1988. To som predsa chcela. Ibaže sa s tým pochopiteľne nedokážem len tak zmieriť.
„Berte to z tej lepšej stránky. Ďakujte Bohu, že ste medzi nami.“ Utešuje ma fúzač, ale míňa sa to účinkom. Momentálne mi je to také platné ako vegetariánovi hotdog.
„Urobte mi láskavosť a nechoďte na mňa s Bohom!“ Vyšteknem. „Posledné na čo mám teraz chuť je ďakovať nejakému Bohu!“
Cítim krivdu, ktorá sa nedá ani popísať. Strašne to bolí. Najhoršie je, že neviem na kom si vybiť hnev a tak preventívne útočím na chudáka doktora.
Ale povážte. ROK A TRIŠTVRTE. Stratila som skoro dva roky života.
Čo ďalšie som vo svojom živote prepásla? Vrátim sa k čítaniu a už vopred sa mi robia žalúdočné vredy. Naďabím na článok s notoricky známym menom a bleskurýchle ho preletím očami.
Kansas City: Michael Jackson zahajuje o 20 dní americkú časť megaúspešného turné!
T-t-turné?!
Aké turné, prosím vás??! On už vydal nový album???
Zalapám po dychu.
T-o n-i-e j-e m-o-ž-n-é!! Nie bezo mňa! Rozfňukám sa, tečie mi z nosa a pramienky vlasov sa mi prilepia k vlhkým lícam.
Nemôžem sa zastaviť v hľadaní nových správ, som ani posadnutá. Čokoľvek si prečítam v tomto novom svete je pre mňa šokujúca novinka.
Černobyľská atómová katastrofa 1986: Dôvodom bolo porušenie predpisov!
Kristepane!! Aká havária???! Požmolím si päsťami viečka, ale písmená zostali na mieste.
Počkať.
Ukrajina?
Vedľa je predsa Československo! Starí rodičia! Akurát predvče... v deň, keď ma postrelili som s nimi volala! Nedokážem to vstrebať. V mojej pamäti sme spolu hovorili pred 2 dňami, ale v skutočnosti sú to 2 roky. To je pre mňa tá povestná posledná kvapka.
Rozrevem sa. Zadúšam sa vzlykmi, slzy mi potôčikom stekajú po čeľusti a s čľupnutím pristávajú na kazete Kapitán EO.   
„No tak, drahá, neplačte.“ Vezme ma do náručia vrchná sestra a vlasy mi zastrčí za ucho. „Celý život máte pred sebou, vy to zvládnete. Vaša rodina je na ceste, určite by vás chceli vidieť usmiatu a tešiacu sa z druhej šance.“
„Rodina?“ Prejdem si prstami po napuchnutých očiach. Matne si vybavujem, že ju dnes už niekto spomínal. Musím priznať, že som sa ešte poriadne nezamyslela nad tým, aký dopad to muselo mať na mamu a otca. Nech len prídu, mám pre nich pripravených tritisícdvesto otázok.
„Navštevujú vás pravidelne. Naposledy tu boli krátko predtým ako ste sa prebrala.“ Melie ďalej ako kolovrátok, a ja pochopím, že to je taktika – snažia sa odviesť moje myšlienky iným smerom. „Bola s nimi aj vaša kamarátka.“
„Bex?“ Zdá sa, že v jednej vete zvládam použiť nanajvýš jedno slovo.
„Navštívilo vás mnoho ľudí. Rodina, priatelia a známi, kolegovia aj Michaelovi priatelia z brandže. Prvého polroka sa k vám snažili dostať aj novinári, bola to veľká senzácia, chápete.“ Doplní ju sestrička šprintérka. Jeden z medikov si odkašle. Ich prítomnosť mi začína liezť na nervy.
„Logicky sme každého návštevníka preverovali, pretože sa pokúšali dostať dnu v prestrojení a s rôznymi výhovorkami. Kým to neopadlo, 24 hodín denne vás pred vchodom strážila ochranka.“
„Michaelova?“
„Michaelova aj policajná. Všetci sa báli, že ten atentátnik bude chcieť zaútočiť znova.“ Vzrušene zašepoce a akoby mi čítala myšlienky, rad za radom vypoklonkuje mladých praktikantov za dvere. „Stačilo mládež, toto už nie je pre vaše uši. Zbohom!“
Pokračujem bez toho, aby som dala najavo úľavu.
„A dostali ho?“ Zamrkám červenými očami a hryznem si do suchej pery. Victoria mi podá škatuľku vreckoviek, čím si u mňa trochu šplhne.
„Predstavte si, že nie!“ Doktor fúzač si ruky zakvačí o boky v prísnom geste. „Ale stále po ňom pátrajú. Snáď ho dolapia, sviniara!“
Utriem si mokrý nos. V hlave mám nenormálny chaos. Zaborím si ju do dlaní a pošúcham si bledú tvár.
Áno, je nezdravo biela. Videla som sa v zrkadle. Moja povestná škoricová farba je preč. Namiesto toho mám vysušenú pokožku a kruhy pod očami. Vlasy mám ochabnuté a rozdvojené končeky mi siahajú temer po pás. Po nafukovacom člne, ktorý sa tváril ako môj zadok, nie je ani stopy. S prsiami to naopak nie je žiadna výhra.
Utrápene zo škatule vylovím papierovú tašku, ktorú mi tu podľa všetkého nechala Bex tesne po nehode, keď ešte všetci verili, že sa z toho raz-dva vylížem. Viem to podľa dvoch indícii:
1)      Sú v nej Beckyne čierne zavinovacie šaty. Najnádhernejší kúsok oblečenia v jej šatníku. Nikdy mi ich nechcela požičať, lebo sa bála, že jej ich zašpiním/okvackám/roztrhnem, čo je moja špecialita. Nielenže ju robia o číslo chudšou, ale tiež v nich prišla o panenstvo, tak som to chápala.
2)      Okrem toho ma zásobila hygienickými potrebami, štyrmi baleniami mojich obľúbených cukríkov M&M's a vreckom chrumiek. Všetko je po záruke.
Nečakane sa mi po lícach začnú rinúť čerstvé slzy. Aj ja som po záruke. Zostala som zakliesnená v čase, ktorý je pre všetkých minulosťou. Život plynul dva roky veselo ďalej bezo mňa. Ako sa s tým mám, dopekla, vyrovnať?
Tento krát ma nechajú v pokoji vyplakať, asi usúdili, že je zbytočné mi v tom brániť. Začne sa mi čkať a tak sa napijem. Oblejem si paplón, tak veľmi sa mi trasú ruky.
Bez mučenia sa priznávam, že neviem čo ďalej. Chcem byť sama a poriadne sa vyplakať, aby sa mi uľavilo. Súčasne tu však potrebujem mať svoju rodinu, chcem aby ma mama pevne objala, otec povedal niečo silne motivujúce a malá Lissy mi ocmúľala líce. A napriek všetkému sa toho desím. Desím sa dvojročnej priepasti medzi nami.
Potom si spomeniem na svojich priateľov. Bex, Patrick, Nicole a ostatní. Túžim, aby ma rozosmiali svojimi hláškami a vyrozprávali mi posledné klebety, a zároveň sa cítim príliš zraniteľná na také stretnutie.
A ešte je tu Michael...
Dnes ráno sa mi jedna zo sestier ponúkla, že upovedomí aj jeho, ale odmietla som. Zatiaľ som nenašla odvahu. Mám z nášho stretnutia strach. Ani neviem čo mu poviem a ako sa mám k nemu správať. Za svoj spevácky výstup sa hanbím ako pes. A ešte viac sa hanbím za to, že som sa stala takým naivným a ľahkým terčom pre dajakého maniaka.
Najhoršie na tom celom je to, že sa zožieram udalosťami starými dva roky. Oficiálne je to zabudnutá udalosť, show must go on.
Vtom sa zháčim.
Aká som ja naivka! Sú to predsa dva roky. Dva prekliate roky, uvedom si to.
Nečakal na mňa.
Ako by aj mohol? Nemohol rátať s tým, že sa ešte niekedy preberiem.
Má inú ženu. Možno je už ženatý, ktovie. Nemala by som mu to za zlé.
Rozmazaným zrakom sa vpijem do jednej z kytíc.
Ale čo tie kvety?
Isteže. Zdvorilé gesto. Nezabudol, ale pohol sa vpred. 
Koniec koncov, nikto o ňom nehovoril ako o mojom priateľovi. Jednoduché ako facka.
Odrazu niekto zaklope a pretrhne mi tým spleť myšlienok. Dnu sa dotacká gigantický plyšový medveď.
„Panebože, je to pravda!“ Zakričí osoba, z ktorej vytŕča iba vrch blonďavej hlavy. Spoznávam jej hlas, i keď je teraz o štyri oktávy vyšší.
Mama.
„Zlatíčko!“ Vyrúti sa z dverí, odhodí maca na zem a priskočí ku mne. S hlasitým nariekaním ma začne strmhlavo objímať a bozkávať. V záchvate radosti a vytrženia ma postláča na háklivých miestach a uvedomí si to, až keď zapištím od bolesti. „Prepáč, zlatko!“
Odtiahne sa, aby si ma poobzerala. Prvýkrát mám možnosť urobiť to isté.
Všetko vo mne sa prieči, presviedča ma, že som ju videla nedávno. Je také lákavé tomu podľahnúť.
Ale oči sa nedajú oklamať. Schudla prinajmenšom päť kíl, sluchy má zblízka pretkané prvými šedinami a na čele jej pribudla hlboká vráska. S prihliadnutím na posledné udalosti sa tomu vôbec nečudujem.
„Mami.“ Neohrabane si utieram uslzenú tvár. Príde mi to všetko tak strašne ľúto. Neodolám a tento krát sa jej do náručia hodím sama. Slzné kanáliky nie a nie zastaviť. Hladí ma po hlave a obe plačeme. Svet sa mi pred očami dávno rozmazal.
Dlho som niečo také nezažila. Myslím, že ma matka neobjala od mojich pätnástich. A ajhľa, pozrite na nás teraz.
Vezme moju tvár do dlaní. „Každý deň, každý jeden deň sme na teba mysleli. Verili sme, že sa vrátiš medzi nás. Nevieš si predstaviť aké to bolo.“ Po stý krát mi vlepí rodičovskú pusu na vrch hlavy. „Bože, som taká rada! Vďakabohu, že sa naše dievčatko prebralo!“
„Vaše dievčatko má už 26 rokov. Som stará baba.“ Zašomrem.
Niežeby som bola nevďačná, to nie. Som nadosmrti zaviazaná nadprirodzeným silám za svoj život. Ale nemôžem si pomôcť, musím si zabŕdnuť do svojej rany.
„Oh, v tom prípade máš ty... 46, otec 47 a... a Lissy sedem!“ Vyratúvam ďalej s otvorenou pusou. „Nemôžem si na to zvyknúť. Je to... je to čudné. Ako sci-fi.“
„Si tu s nami, na ničom inom nezáleží.“ Dohovára mi. Doktorské osadenstvo pozvoľna opúšťa izbu a necháva nás samotné. Podaktorým sa nebezpečne lesknú oči. „Čert zober tie dva roky, takých si užiješ ešte veľmi veľa.“ Vtom sa zarazí. „Pravdaže oveľa krajších.“
„Ja to beriem, ale... čo sa stalo s mojim životom, kým som tu tvrdla? Mami, musíš ma dostať do obrazu!“ Rázne nadskočím na pružinách postele. „Kde je vlastne otec? A Lissy?“
„Lissy je v škole.“ Zahlási mama potichu.
„V škole. Ach jasné, nevedela som... neuvedomila som si... Doriti!“ Zahreším a buchnem sa po hlave. Mysli, mozog.
„Máme doma prváčika.“ Pousmeje sa akoby si spomenula na nejakú vtipnú udalosť a keď si všimne ako sa škľabím, zvážnie. „Skrátka, naša malá je v škole, a otec je vonku a rozpráva sa s policajtmi.“
„Čože? Oni sú tu?!“ Zblednem preľaknuto. Ktovie prečo sa ich bojím ako čert kríža.
„Chcú sa s tebou porozprávať, vraj to musí byť za čerstva, aby si nezabudla na niečo podstatné. Chceli sme ťa vidieť skôr ako oni, tak sa ich otec usiluje trochu zdržať.“ Hľadí si na špičky topánok.
„To si teda vybrali parádne načasovanie! Nemám náladu s nimi hovoriť.“ Zahniezdim sa.
„Ale to musíš! Doteraz sa im nepodarilo vypátrať kto to bol, takže rátaj s tým, že sa ťa budú držať ako svojej poslednej nádeje.“ Poučuje ma pričom ukradomky mrkne na hodinky.
„Pochybujem, že sa tým ešte tak urgentne zaoberajú. Vlastne som prekvapená, že sa namáhali prísť.“ Ústa vykrivím do uštipačnej grimasy. Mama mi úzkostlivo uhladí požužlané vlasy a nevraví nič.
Naliehavé klop-klop na dvere.
Na prahu sa objaví otec. Zavrie za sebou dvere a po špičkách sa doplazí k nám.
„Máme dve minúty.“ Sprisahanecky zašepká a obzrie sa dozadu. „Sú neodbytní.“
Hľadím naňho s očami veľkými ako pingpongové loptičky. Napodiv, čas sa na jeho telesnej schránke nepodpísal, je taký ako býval. Žiaľ, aj povahou. Oproti maminmu vrelému a uslzenému privítaniu sa jeho reakcia na to, že vidí svoju dcéru pri zmysloch po dvoch rokoch zdá nanajvýš... nezvyklá. Pre mňa je to však prirodzená vec. Chladný a praktický. Taký bol. Taký je.
„Ahoj otec, dlho som ťa nevidela!“ Zamávam mu pred nosom s predstieraným úsmevom.
„Ako ti je?“ Vytresne dookola omieľanú otázku a položí si ruku na moje rameno.
„Dúfala som, že ma zoznámite so svetom, ale ako vidím, byť 5 minút so svojimi rodičmi je nadľudský výkon.“
„Miláčik, prídeme za tebou len čo tí policajti odídu. Budeme čakať vonku.“ Stisne ma mama v náručí. „A potom sa porozprávame.“
Z posledných síl sa nepatrne usmejem.
„Toto je moje silné dievča! Vedel som, že to nevzdáš. Každému som to hovoril, však Carol?“
Netvári sa ani za mak vzrušene. Zhovára sa so mnou ako vo všedný deň. Žiadna prirodzená reakcia, ktorá by sa očakávala od normálneho človeka, rodiča.
Niekto zaklope a dnu nakukne exoticky vyzerajúci pomenší muž v policajnej uniforme. Španiel. Možno Portugalec.
„Môžem vás poprosiť...?“ Adresuje to mojim rodičom. Mama ma uštipne do líca, obaja mi venujú letmý pohľad a nechajú ma napospas americkej spravodlivosti.
Po odchode našich preberie štafetu nízky Španiel a jeho sympatický kolega.
„Dobrý deň, Michelle, som policajný vyšetrovateľ Robson a ako viete...“ Zavalí ma Španiel spŕškou slov, ale ja ho nepočúvam. Nemôžem odtrhnúť zrak od jeho kolegu.
„Vy??“ Narovnám sa ako drevená lata, keď sa mi v hlave rozsvieti. „Čo tu robíte?!“
Je to on.
Model z lietadla. Môj chvíľkový spoločník na ceste do New Yorku.
Mario neviemaký.
V čiernom policajnom mundúre.
To sa mi snáď zdá.
„Mario Stephan Eliott Dorsey.“ Predstaví sa a potuteľne sa usmieva. „Svet je malý, že?“
„Nehovorte mi, že je to náhoda.“ Prekrížim si ruky a zahanbene uhnem pohľadom.
„To nie, vyžiadal som si váš prípad, keď som sa dozvedel o koho ide.“ Prehodí oficiálnym tónom. „Slečna Jacksonová.“ Zablýska mu v očiach.
„Nespomínali ste, že ste policajt!“ Odvrknem mierne dotknuto.
Odkedy bývajú poliši takí... atraktívni??
„Zvyčajne sa tým nechválim.“ Hĺbavo sa na mňa díva, na just ho ignorujem. „Vy ste sa tiež nepochválila s kým chodíte. Sme si kvit.“
Drzáň jeden!
Pri narážke na Michaela mi zovrie hruď.
„Žiadne kvit, nehráme tu Monopoly!“
Zo slovnej prestrelky nás vytrhne až hlas s krkolomným prízvukom.
„Mohli by sme začať?“
Simultánne sa obrátime na mrňavého policajta číslo 2 a stíchnutím dáme najavo prímerie.
 
 
MICHAEL
 
„Michael? Michael, počúvaš ma?“
„Ah, prepáč, zamyslel som sa.“ Zažmurkám a vytasím rozpačitý úsmev.
V skutočnosti sa usmievam celú dobu. Ani nemám na výber, som na verejnosti. Je mojou povinnosťou blýskať zubami. Servítkou si z úst spôsobne zotriem zvyšky krému z dezertu a potajomky skontrolujem situáciu navôkol. Nik sa neotáča, nik na mňa neukazuje. Počujem chytľavý smiech začínajúcej hviezdičky Whitney Houston, pre ktorú má slabosť môj brat Jermaine, a márnivo obdivujem svalnaté ruky čerstvo rozvedeného Sylvestera Stalloneho s novou priateľkou dva stoly od nás. Hostia spokojne debatujú a pochutnávajú si na jedle, čašníci sa im venujú a keď prechádzajú okolo, letmo sa na mňa usmejú ako na všedného návštevníka ich reštaurácie. Totiž, všedného ako všedného, vstup majú povolení iba členovia a ich hostia. Inak preložené, raj pre celebrity.
Hotel Chateau Marmont si ma skrátka získal.  
„To nič. Pýtala som sa kedy sa sťahuješ.“ Sladké kudrlinky jej padajú na obnažené ramená, keď hýbe hlavou.
Spomeniem si ako si z nás každý uťahoval, že máme rovnakého kaderníka. Odpovedal som, že je ako ženská verzia môjho ja. A je to pravda. Preto ma tak zaujala.
„Skoro to nebude. Nanajvýš o pár mesiacov. Prístavba stále nie je dostavaná a všetko sa renovuje. A to nehovorím o pozemku, chcem tam toľko vecí...“ Zasnívam sa.
„Určite to bude úúúúžasné ako ťa poznám.“ Lichotí mi, čo v jej prípade nie je žiadna vzácnosť. Komplimentmi ma zahŕňa dosť často. „Takže si už napevno rozhodnutý odísť od rodičov. Veľký posun, Katherine to znáša dosť ťažko. Má ťa tak veľmi rada, najradšej by si ťa zamkla doma na štyri zámky. Zlatá Katherine!“ Diskrétne sa rozosmejeme.
„Myslím, že nastal ten čas. Bratia doma dávno nebývajú, odsťahovala sa už aj Janet, zostala iba LaToya. Pred nami je nová éra.“ Ťuknem do farebnej slamky v pohári.
„Máš pravdu, treba sa osamostatniť, bude to pre teba lepšie. Keď sa vrátime z turné, budeš bývať ako kráľ!“ Tenkými prstíkmi s nalakovanými nechtami sa pohráva so stuhou na červenom balíčku, darčeku odo mňa.
„Ani nevieš ako sa na to teším. Budem tam mať zvieratá, kolotoče - tie mi pomáhal navrhovať Mac – kino a vlastnú železnicu so stanicou a lokomotívou! Odmala som zbožňoval vláčiky, mal som ich niekoľko a predstav si to – tá istá spoločnosť, od ktorej som mal hračkárske vláčiky mi teraz stavia skutočnú železnicu! Nemôžem sa dočkať!“
„Splnil sa ti ďalší sen.“ Položí mi dlaň na ruku. Atmosféra zhustne. Zahryznem si do pery. Po menšej odmlke sa nadýchne. „Michael, chcem ti to už dlho povedať.“
Do rozhovoru nám vkĺzne zdvorilý čašník. „Máte hovor na recepcii, pane.“
„Je to Madonna?“ Chytá ma kŕč.
Odkedy mi vyšiel posledný album, je mi v pätách ako stopovací pes. Vie ju príšerne vytočiť, ak sa vyhýbam jej telefonátom. Mňa zase vytáča jej samoľúbosť.
 „Nie, pane. Nejaký pán.“
Odchádzam a na vrátnici si ho nechám prepojiť do kabínky.
„Haló?“
„Michael? Tu je Marcus Nelson! Som v nemocnici. Mám pre teba dôležitú správu!!“
Načúvam so zatajeným dychom a keď nakoniec položím, stojím tam ešte päť minút bez hnutia.
Žije.
Vníma.
Dýcha. Rozpráva.
V hlave mi ozubené kolieska zúrivo pracujú, myšlienky lietajú sem a tam. Ide mi prasknúť hlava. Je toho na mňa naraz priveľa. Zvriesknem radosťou úplne bez seba ako šialenec, opriem sa o dvere kabínky a zveziem sa na zadok. Smiech vystrieda plač. Od radosti, od šťastia, z vďačnosti. Spojenými dlaňami si zozadu oblapím krk a pozriem na strop.
Musím okamžite odísť.
 
 
 
MICHELLE
 
„Skúste si spomenúť. Nevideli ste v ten deň niekoho podozrivého? Muža alebo ženu?“
„Myslíte si, že by toho bola schopná žena?“
„Madam, musíme rátať so všetkými možnosťami. Odpovedajte na to, na čo sa pýtam, prosím.“ Napomenie ma drobný Španiel.
„Ja vážne neviem.“ Hryziem si nespokojne nechty.
„S kým ste v ten deň prišla do kontaktu?“ Vystrieda ho pán Model.
„No s kým! S vami...“
Mnohoznačné zakašlanie.
„S Billom Brayom, ochrankárom. Vyzdvihol ma na letisku.“
„Chcete povedať s blízkym priateľom.“ Utrúsi štipľavú poznámku. Naráža na moje malé klamstvo. Čo je ho do toho?
„Ha, ha.“ Zagúľam očami. „Ďalej s biznismenmi v lietadle, s letuškami, asi s tisíckou ľudí v letiskovej hale, so šoférom auta...“ Vymenúvam zachmúrene. „S hlasovými poradcami, zvukárom... a potom už len s obecenstvom a Michaelom.“
Mario si to sebavedome zapisuje do čierneho notesu a znova sa obráti na mňa.
„Počujte, prečo som nepočula výstrel?“ Zaujíma ma.
„Páchateľ použil tlmič výstrelu. Podľa preskúmania balistickej dráhy sme dospeli k záveru, že sa nachádzal v niektorej lóži.“
Génius, na to by som v živote sama neprišla. Ešteže tí policajti existujú!
„Aký mohol mať motív?“ Naladím sa na ich odbornú reč a svoj dotaz smerujem schválne na tmavého Španiela.
„Madam, v dnešnej dobe to mohlo byť čokoľvek.“ Páči sa mi, že ma oslovuje madam. „Od závisti a žiarlivosti cez vyžívanie sa vo verejných atentátoch až po okultizmus alebo psychické problémy. To stále nevieme, jednak sa však prikláňame k prvej verzii vzhľadom na váš vzťah s populárnym spevákom. Preverovali sme aj jeho.“
„Čo ste to povedali?!“
„Museli sme postupovať podľa štandardných predpisov, madam. Pán Jackson bol našim hlavným podozrivým. A stále je.“
„Strieľate si zo mňa? Okamžite s tým prestaňte! Zakazujem vám ho upodozrievať!“ Najedovane plesknem päsťami po posteli.
„Nemôžete nám to zakázať, na to nemáte právo.“ Pokojným hlasom preruší môj krik Mario. „A keď sme už pri tom, môžete s istotou tvrdiť, že ho poznáte? Že by vám neublížil? My nie, preto musíme brať na vedomie aj to najnepravdepodobnejšie riešenie. Zvyčajne sa však stáva, že páchateľ pochádza z najbližšieho prostredia. A pre takýchto vplyvných ľudí je maličkosť niekoho si najať a odstrániť nepohodlné osoby.“
„Nebudem vás počúvať!“ Zakryjem si demonštratívne uši.
„A mimochodom, nebola ste s ním náhodou v čase nášho stretnutia rozhádaná? Inak by ste mu asi nešla spievať do New Yorku, však?“
Pery zovriem do tenkej čiarky.
Neznášam ho.
Ani tá krása mu nepomôže.
„A tu sa nám črtá jeden pekný motív. Tiež sa vám zdá to načasovanie podozrivé?“  
„Nie, nezdá. On by niečo také nikdy neurobil. A prečo sa o tom vôbec bavíme? Ukončime túto stupídnu debatu. Mohli by ste ma nechať o samote?“
„Nie, nemohli.“ Prisunie si stoličku bližšie ku mne. Natruc.
„Ok, tak čo keby sme si potrkotali o inej téme? Čo tak váš rozvod?“ Rana pod pás. Neverím, že som to skutočne povedala. Ale koledoval si o to.
Dotknuté mlčanie. Španiel iba nechápavo klipká očami z jedného na druhého.
„Pedro, skoč nám po kávu.“ Prikáže mu Mario, zrejme je jeho nadriadený, inak by sa Pedro nezdvihol a nevybehol ako s nasoleným zadkom.
Zostaneme sami.
Typické, to sa môže len mne stať. Nedôstojne ležať v posteli pred chlapom, ktorý by mohol vyhrávať jednu súťaž krásy za druhou. Bez make-upu, bez umytých vlasov, bez podprsenky, bez deodorantu, bez nohavičiek. Keby to bol aspoň cudzí človek, ktorého už v živote neuvidím, bolo by mi to srdečne jedno. Ale nie, musí to byť:
1)      chlapík, ktorý so mnou flirtoval v lietadle a – pri všetkej skromnosti – ktorému sa zjavne páčim,
2)      policajt, ktorý sa zaoberá mojim prípadom dva roky, tj. má prelúskaný celý môj život, rodokmeň, milostné vzťahy, krvnú skupinu, znamenie v zverokruhu, moje osobné veci v izbe, pravdepodobne aj menštruačný kalendár.
S bradou opretou o notes monotónne podupkáva topánkou a ja sa pohrávam s gombíkmi na pyžame.
„Michelle, ste krásna žena. Iba preto vás nezatknem za zosmiešňovanie verejného činiteľa.“ Vystrie krk ku mne a rozpráva pomaly a vážne. Aj najsilnejšie nátury by mali čo robiť, aby sa z tej intímnej blízkosti nerozliali na kolomaž.
Nie, ja nie. Ja ho neznášam.
„Aby v tej base nebol Michael sám, to je od vás milé.“ Sucho skonštatujem, nemám síl sa ďalej škriepiť a hulákať. Dnes som siahla na svoje dno.
„Vy mi to neodpustíte, však? Robím iba svoju prácu.“
„Ak ste za dva roky naňho nič nenašli a stále ho považujete za podozrivého, tak to nie je práca, ale posadnutosť.“ Nezostanem mu nič dlžná.
„Milujete ho?“ Spýta sa odrazu.
„Čo prosím?“ Vyhľadám jeho pohľad, aby som sa presvedčila, či to myslel vážne.
„Odpoveď môže veľa vyjasniť. Poznáte to, ružové okuliare urobia svoje.“
„Do toho vás nič nie je.“
„Takže nie.“
„To som nepovedala! Nerobte zo mňa idiota!“ Naježím sa.
„Prečo sa bojíte odpovedať?“ Vychutnáva si ma. Na jednej strane by som mu najradšej strelila a na druhej sa mi jeho netaktná roztopašnosť páči, za čo by som pre zmenu uvalila jednu sebe.
„Lebo... kriste, teraz som sa prebrala z kómy! Čo ste odo mňa čakali? Že vám poviem na počkanie meno a rodné číslo strelca?! Povedala som vám všetko čo viem!“
„Stále sa vyhýbate odpovedi.“
„Prečo na tom tak trváte?“
„Pretože chcem byť na čistom, keď so mnou pôjdete na večeru.“ Ani brvou nehne.
Omráčene si obhrýzam jazyk ako lízanku. Čo to povedal?
„Podržte ma!“ Hrabnem si neveriacky do vlasov. „Vy máte ale guráž!“
Vezme ma za ruku. Len tak, akoby sa nechumelilo.
Vytrhnem sa mu. „Čo robíte?“
„Vraveli ste »Podržte ma«.“
„Dobre viete ako som to myslela!“
Iba sa zasmeje.
Vráti sa Pedro s plastovými kelímkami. Mario sa stiahne do úzadia a odpije si, pričom so mnou nepreruší očný kontakt.
„Myslím, že na dnes sme skončili.“ Vstáva zo stoličky a balí si veci. „Ešte sa vám ozvem.“ Ukončí s nádejným podtónom. Zachvejem sa. Kývne na Pedra a dvere sa za nimi zabuchnú.  
Potom sa dlho nič nedeje.
Pomaly mi začínajú padať viečka, čo čakám a čakám.
A napokon to príde. Konečne naši.
Nie sú sami. Doktor Fúzač je s nimi. Blažene sa usmievajú a keď počujem správu, ktorú mi prišiel oznámiť, spustím bosé nohy na zem, zapriem sa o posteľ a skočím mu okolo krku.
Môžem ísť domov.
„Pravdaže sa musíte šetriť, aspoň pár dní, kým sa neaklimatizujete v prostredí. O týždeň vás tu chcem mať na kontrole. Ak by nastali komplikácie, viete kde ma nájsť.“ Nalieva do mňa posledné inštrukcie a ja sa musím premáhať, aby som mu od radosti nepohladkala tie fúziská.
„Uhm, uhm.“ Odkývnem, lebo sa to patrí a ďalej sa už zaujímam iba o najrýchlejšiu únikovú cestu z tohto žalára. Zbehne sa to rýchlo. Pokým sedím na okraji postele a sestrička mi naposledy meria tlak, mama mi zbalí veci do pripravenej tašky, otec vyzdvihne predpisy liekov a vozík, do ktorého ma naložia a je koniec. Koniec tejto biednej etapy môjho života.
„Kde vlastne bývate?“ Otáčam k nim hlavu vo výťahu.
„V prenájme, 10 minút od nemocnice, nemohli sme predsa ostať doma, kým si... vieš.“ Mávne rukou mama, aby odohnala zlé predstavy.
„Aha, dobre. Zoberiete ma k Bex? Chcem sa s ňou vidieť, a potom môžeme ísť k vám a konečne sa porozprávať.“
Mama s ocom si vymenia netradičný pohľad.
„Čo zas?“ Vzdychnem. „Je s tým problém?“
Výťah cinkne na prízemí, odtlačia ma von a vozík zaparkujú vedľa bufetu, kde sa premáva najmenej ľudí.
„Prvá vec, ktorá sa nedá odkladať. Tak na rovinu.“ Hlesne otec. „Bex je na liečení v Pasadene.“
„To kvôli tomu chrbtu? Často mi spomínala, že ju...“
„Michelle, je na protialkoholickom liečení.“ Doloží mama s neskrývanou nevôľou.
„Robíte si zo mňa prdel?“
„Michelle!“ Zahriakne ma mama. Musím sa pred nimi krotiť.
„Prepáč, mami, ale čo to má byť?! Akože na liečení?“
„No vieš, bolo toho na chudinku priveľa. Najprv ty, potom ju opustil priateľ, hneď nato ju vyhodili z práce.“
„Panebože, prečo?!“
„Nejako sa jej to vymklo z rúk. Všetko prišlo naraz v jednom období. Netušili sme čo s ňou je, akoby sa prepadla pod zem, nemohli sme sa s ňou skontaktovať, až kým jej mobil raz nezdvihol nejaký Patrick a nepovedal nám čo sa stalo. Videla si ju niekedy popíjať viac ako... bolo nutné?“
„Doma zvykla popíjať, víno a tak, ale nikdy to neprehnala. Nechápem to.“ Pomasírujem si zamyslene krk. „Koľko tam je?“
„Budú to dva týždne. Ale problémy mala už dlho, len o tom nikto nevedel.“
Okolo nás prebehne dvojmetrový chlapík a prievan, ktorý vyprodukuje, mi z kolien odvanie prepúšťacie papiere. Kým sa k nim stihne ktokoľvek zohnúť, skončia u útleho poblednutého muža s čiernym chirurgickým rúškom.
Spomalene sa vystrie a jeho čierne okále mi prepália v hlave kráter.
Ako už stotisíc krát v minulosti.
„Nehanbi sa, daj si to dole.“ Drgne ho otec lakťom a prehodí si ruku okolo jeho ramien.
Poslúchne ho, zloží si rúško a ja sa nakloním na bok ako Šikmá veža v Pise.
Ešte stále mi to nedošlo?
Nedošlo, pretože v prvom okamihu som si takmer istá, že sa niekde stala chyba.
TOTO NIE JE ON.
Nemôže byť.
Pátram po čomkoľvek dôvernom a známom, čo mi navodí pocit, že ho poznám, že je to ten istý Michael akého si pamätám, iba v preoblečení. Okrem očí a určitých čŕt tváre nenachádzam nič. Iba ak typickú kučierku na čele, ktorá je teraz oveľa hustejšia.
Neistými krôčikmi vyrazí ku mne. Kľakne si pred vozík a rukami si zakryje tvár.
Žiadne preoblečenie na sebe nemá.
Potom siahne na moju ruku, vezme ju nežne medzi dlane a oprie si o ňu čelo. Neschopná jediného slova sa prizerám ako mi na priesvitnú pokožku kvapkajú jeho teplé slzy. Nepočujem ho plakať. Tichý plač je jeden z najhorších.
Jeho naskrz čierne dlhé kučery ma šteklia na predlaktí. Má ich černejšie ako predtým, alebo to robí tá svetlá pokožka? Vidím úzke bokombrady lemujúce uši a nad nimi... Moment. Nad tou pravou má vyholené vlasy ako... ako ja. Na milimeter rovnako dlhé.
„Michael.“ Zašveholím najtichšie ako dokážem, aby to počul iba on. „Si to ty?“
„Som pri tebe, už je dobre.“ Vtisne mi trasľavý bozk na chrbát ruky. "Ako sa cítiš?"
Jeho hlas je rovnaký, ale akoby vychádzal z podstatne iného človeka.
"Teraz už lepšie."
Kolenami v drahých nohaviciach čistí dlážku a čierna kožená bundička sa div nerozpára pri jeho plytkom dychu. Celý je v čiernom, koženom a priliehavom.
Hlcem jeho tvár.
Nahrubo orámované oči a drsne vykreslené obočie.
O dva odtiene bledšia pokožka.
Nemá niečo s nosom?
Do očí mi udrie čosi na brade, čo tam predtým rozhodne nebolo.
„Čo to tu máš?“ Špičkou prsta sa dotknem malej priehlbinky.
Zvláštne. Každý deň som zabíjala čas predstavovaním si nášho stretnutia, vymýšľala rôzne scenáre ako to prebehne, ale toto sa nepodobá ani jednému. Na um by mi nezišlo, že prvé čo sa ho spýtam sa bude týkať jeho brady, keď mám nutkanie klásť mu naozaj, naozaj dôležitejšie otázky.
Dotkne sa toho miesta aj on, naše prsty sa stretnú.
„Nepáči sa ti to? Spontánne rozhodnutie.“ Nesmelo sa usmeje.
„Čo si to... Ako to...?“ Chcem sformulovať otázku, ktorá by vyjadrovala všetko, ale skončím pri jednoduchej hláške. „Zmenil si sa.“
„Ach iste, prepáč. Predstavujem ti imidž zlého chlapca.“ Rozpaží nezbedne ruky očakávajúc čo na to poviem.
Mám mu povedať pravdu?
Že som z neho nadržaná?
„Nechcete odtiaľto odísť? Môžete sa porozprávať inde.“ Pripletie sa k nám otec a položí Michaelovi ruku na plece. Zase.
„Dobrý nápad.“ Súhlasí Michael. „Nenechám ju ale v tom vozíku.“ Zdvíha ma na ruky, na čo hlasno protestujem. Napodiv sa mu to ale bez problémov podarí. Som vyziabnutá na kosť, asi nebudem ťažké bremeno.
„Vysvetlí mi to niekto?“ Narážam na ten neprirodzený úkaz medzi ním a otcom, opierajúc sa lícom o Michaelovu hruď. Držím sa ho ako kliešť, bojím sa, že ak ho pustím, všetko sa stratí a on tu nebude. „Otec, ty ho už nechceš zabiť?“
„To je dlhá história, dcéra moja.“ Odvetí a pleskne Michaela kamarátsky po chrbte.
Teda.
Mám čo doháňať.
 
 
 
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

...

(adulienka303, 28. 4. 2013 12:55)

Páni ! Páni ! Páni !
Toto bola tá najdramatickejšia časť, ktorú som od teba prečítala !!!!
Ja ... som totálne vedľa, neviem sa z toho spamätať ... toľko vecí si tam popísala, toľko situácii, a neviem čoho si tam napchala ... Awesome !
Ty môžeš pokojne točiť filmy, akoby som čítala scenár americkej drámy :-) ... prisahám !
Dievča, klobúk dole, tvoje nápady sú perfektné a tak reálne, až mám pocit, že sa to deje naozaj, v tejto dobe, tu a teraz !
Bože, neviem čo ďalej dodať, ... ryjem v mozgu, ale slovná zásoba sa mi kráti, akoby rezignovala :-)
V skratke, som z teba paf si ozaj frajerka !

MŃAM!

(Kajuš, 15. 4. 2013 16:33)

Mám mu povedať pravdu?
Že som z neho nadržaná?
Tak tie slová žerem! (Pardón, že som sa neozvala skôr, ale ako si... tiež som bola v nemocnici...) A môj Mário NeviemAký- ako horúci poliš, z ktorého sa MICHELLE (dávam pozor na meno :D) zbiehajú slinky? WOW! Ten nápad bol spontánny, alebo si celú dobu tušila, že bude práve ON policajt, ktorý bude riešiť jej problém? A dva roky v kóme? KÓMA?! Dva-prekliate-roky?! Nedokážem si vôbec predstaviť, ako sa Michelle musela cítiť. A to, že Michaela (viditeľne) balila tá jeho ´herečka´ z klipu The Way You Make Me Feel... Skutočne je ako jeho ženská verzia, aj ja som si to povedala, keď som ju prvý krát videla.
Môžem povedať, že táto časť bola bezpochyby jednou z najvydarenejších! Ten šok, keď zbadala noviny musel byť taký veľký... mne by sa až zakrútila hlava. Našťastie, ja som v kóme nebola... Dvojhodinová narkóza a predstav si- mám pekelné okno! Samozrejme, nie je to ako (zaokrúhlené) dva roky ale ja som z toho úplne roztopená. Tak, ako aj z tejto časti. Hotel, v ktorom okolo celebrity, ako je Michael chodia bez povšimnutia (nanajvýš s úsmevom na perách) je skutočný? Modlím sa, ak áno- chcela by som tam ísť... Hoci by som bola asi jediná, ktorá by sa hodila nejakej celebrite okolo nôh, boli by tu predsa super fotky, nie?
Každopádne, kóma je skvelý nápad. Tie pochyby, ktoré Michelle mala keď sa prebudila som totálne prežívala s ňou. Cítila som všetko, ako by na vlastnej koži- bolo to perfektné! Mňam! S chuťou by som si dala ďalšiu kapitolu, no počkáme. Čo z teba vyskočí nabudúce?

Re: MŃAM!

(Autorka, 15. 4. 2013 19:40)

Jedno BIG ďakujem!!!
Mario - ten nápad bol jednou z variant ;)
Hotel - taký hotel skutočne existuje, aj keď v súčasnosti sa volá inak ako v príbehu. Osobne prelúskané :)
PS: Čo s tebou bolo?! :O

Re: Re: MŃAM!

(Kajuš, 17. 4. 2013 17:55)

V podstate... dlhý príbeh...
Tak, trocha... DOSŤ nešťastne som sa rezla nožom pri krájaní a prerezala som si dve šľachy na ľavej ruke. Zhodou náhod som ľaváčka... Ale už som ako-tak v pohode. Vďaka za opýtanie.
A nemáš zač.
Už sa pomaly cítim ako Simon Cowell, že tak zrecenzujem jednotlivé kapitoly. ;D

??????????????

(Stanča, 15. 4. 2013 11:57)

Akože teraz mám momentálne pocit akoby som v tej kóme bola ja a prebrala sa nie po roku aj čosi, ale minimálne po pol storočí :D
Čítam si, čítam si a zrazu Just good friends - čo to sakra?!
Toto som vôbec nečakala, žeby to až takto mohlo dopadnúť. Poviem ti...som plná nejasností a ak bol toto tvoj zámer, vyšiel ti na 110%.
Damn, teraz čakať na novú kapitolu. Pohni tými článkami prstov a ťukaj okamžite do klávesnice a popožen aj mozgové bunky. Expresnou linkou ti pošlem ginko nech ti neuróny šľapú na maximum :D :D
BTW z toho Michaelovko partu som mimo, akože naozaj!!!!!!!!!!!!

No čo na záver....B-O-M-B-A-S-T-I-C kapitola....úplne si ma dostala. Už sa teším na ďalšiu časť ;D
GBY