Choď na obsah Choď na menu
 

4. časť

20. 7. 2010
MICHAEL
 
 
„Nuž, Michael, zlatko, ako sa ti páčilo v Londýne? Porozprávaj nám...“ nežne sa ma spýtala Katherine, moja mama. Pozrel som na ňu cez jemnú paru stúpajúcu zo strieborných šálok na stole medzi nami. Boli tam aj ďalšie iné maškrtky od výmyslu sveta, ktoré mamička vlastnoručne pripravila kvôli mne. Sedeli sme v obývačke na červenej zamatovej pohovke pred vyhasnutým kozubom. Ja, mama, zadýchaný Randy, Janet, Jackie, Marlon a ostatní. Skrátka všetci.
Vlastne... okrem otca. Ako som sa dozvedel, bol mimo mesto, pracujúc na akomsi svojom novom projekte. Väčšina súrodencov tu s nami už nebývala, ale toto rodinné stretnutie na počesť môjho návratu si nenechal ujsť ani jeden z nich.
„Ja... ani neviem. Za tých pár dní som toho veľa nezažil. V podstate som okrem múzea a hotelovej izby nič nevidel.“ odvetil som nezvyčajne potichu. Zdvihol som si šálku s čajom k perám, aby som zakryl svoju rozladenosť. Ak som niekoho naozaj nechcel zbytočne trápiť svojimi ťažkosťami, tak to bola moja mama. Dúfajúc, že na mne nič nespozorovala som si odpil z teplého kamilkového čaju. Rýchlo som zahnal všetky tie myšlienky do kúta, ako som to obyčajne robil v jej prítomnosti, a potom som sa na ňu odvážil pozrieť.
Ihneď som si v jej očiach všimol akýsi záblesk. Akoby záblesk pochopenia.
Jasné. Prekukla ma. Poznala ma až príliš dobre. Raz darmo, materinský inštinkt sa nezaprie. A zvlášť medzi nami dvoma akoby odjakživa prebiehala akási neviditeľná komunikácia aj bez slov.
„Tak hovor! Ako to vyzeralo na tom slávnostnom otvorení výstavy? Aj si prestrihoval nejakú zlatú pásku?“ posmešne sa zachechtal Jermaine, ktorý prvý prerušil myšlienkové pochody v mojej hlave.
„Jediná páska, ktorú som tam videl, bola tá na mojich očiach...“ vrátil som mu úder. Celá izba sa doslova zaplnila otáznikmi. Pár sekúnd som si pobavene vychutnával nechápavé výrazy na každej tvári, najmä Jermainovej, ale potom som ticho prerušil skôr ako niektorí zo súrodencov stihol otvoriť ústa.
„Žiadna otváracia akcia sa nekonala. Všetko to bola iba zámienka, pod ktorou ma tam dostali...“
„Čo? A potom čo si tam akože vlastne robil, braček? Načo ťa tam pozvali? Nechápem...“ skočil mi do reči netrpezlivý Randy.
„Ale veď vydrž, Randy. Nechaj Michaela dopovedať,“ jemne ho upozornila mama. Pustil som sa teda znova do rozprávania.
„No tak teda... Nakoniec to bol veľmi príjemný zážitok. Celé to bolo vlastne prekvapenie... A hádajte, aké asi len mohlo byť v Múzeu Madam Tussauds?“ s nadvihnutým obočím som zahľadel postupne na každého člena rodiny. Zavládla bujará vrava a Jackie obdivne zahvízdal s plnými ústami koláča.
„Oooo, takže náš malý Mikie má už v Londýne svoje dvojča...“ skonštatoval naoko ironicky Jermaine a potľapkal ma po pleci. Hneď nato ma z druhej strany pyšne objala mama a Janet mi zozadu postrapatila kučierky na hlave.
„Ozaj, Mike, za ten čas sa ti tu nazbierala pekná nádielka. Kopa pozvánok, listov, navoňaných ľúbostných dopisov, darčekov a veľa ťažko identifikovateľných vecí,“ milo sa zasmiala moja mladšia sestrička. „Celých šesť plných vriec už na teba čaká v tvojej izbe.“
„Tsss, niekomu sa žije! To čo si ty dostal za tých pár dní, som ja nedostal za celý svoj život!“ žiarlivo vykríkol Marlon, ale potom sa aj on na mňa vrhol s medvedím objatím. „No aj tak som rád, že si už doma, braček!“
Úplne som zostal zaskočený ich reakciami. Naposledy sa ku mne správali s takýmto obdivom po predstavení Motown 25: Yesterday, Today, Forever.
„Echm, prepáčte, že ruším. Ale Michael, všetko je už pripravené...“ doletel k nám hrubý Billov hlas odo dverí. „Ou, jasné...! Skoro by som zabudol,“ vymanil som sa spomedzi zhŕknutých bratov a pozrel na Billa „Ďakujem za pripomenutie, Billy. Môžeš ich priniesť sem?“ poprosil som. Iba kývol hlavou a stratil sa za dverami.
„Michael, čo je? Čo zase chystáš?“ podozrievavo ale predsa s pokojom sa ma spýtala sestra LaToya. Vyskočil som na rovné nohy a potmehúdsky sa zaškeril.
„Myslíte, žeby som sa vrátil bez darčekov...?!“
 
 
***
 
"Michael... keby si tušil, ako veľmi ťa milujem..."
Položil som list spať na vankúš a vydýchol pretierajúc si unavené oči. Čítal som už... asi dvanásty list v poradí. Musím priznať, že aj keď ma obsah každého jedného z nich náramne teší a lichotí mi, beriem to všetko s veľkou rezervou. Všetci títo ľudia, či už dievčatá alebo muži, ma majú radi z jednoduchého ale spoločného dôvodu. Vidia ma ako Michaela Jacksona, známeho speváka a tanečníka. Milujú ma, hoci ma ako obyčajného človeka nepoznajú. Chápem to, sám som to zažíval pri svojich veľkých idoloch.
Lenže ako môžem brať vážne všetky tie ľúbostné vyznania, keď nikto z nich nevie, aký v skutočnosti som? Iba si myslia, že ma poznajú. Neuvedomujú si to, ale čím venujú na moju adresu viac takýchto vrúcnych slov, tým v mojich očiach vyznievajú menej dôveryhodnejšie. Tie slová i tí ľudia.
Osobne beriem taký intímny cit ako je láska naozaj veľmi vážne. Ak zbadám voľakde na ulici pekne vyzerajúce dievča, predsa sa doňho nezamilujem z čistého pohľadu. To nie je láska. V mojom živote sa objavilo už toľko krásnych žien, s niektorými z nich som dodnes v priateľskom vzťahu. A nič viac. Úprimne povedané, našli sa aj dievčatá, ktoré o mňa prejavili záujem, lenže ja som ani v jednej z nich nenašiel to, čo som hľadal.
Doteraz som „to niečo“ výnimočné objavil v jedinej žene. Diane Ross. Avšak moja náklonnosť k nej bola odjakživa iba platonická. Uvedomil som si, že Diana ku mne prechováva city ako k svojmu synovi.
"Si najlepší spevák na svete. Dúfam, že mi aspoň pár viet odpíšeš. Milujem ťa!"
Dočítal som list do konca a vrátil ho na úhľadnú kôpku na posteli, pripravenú na odpísanie. Zahľadel som na ďalšie vrecia s poštou a sám seba sa spýtal, kedy tú hromadu stihnem prečítať a ešte aj odpísať...
Nie. Prečítam ich všetky, čo najskôr. Keď si už niekto dal tú námahu a poslal mi pekný list, cítim sa zaviazaný osobne si ho prečítať.
BUCH – BAH - BACH...!! Zaznel silný buchot na moje dvere.
„Tito...?“ zvolal som hlasno s úškľabkom na tvári. On jediný zvykne takto brutálne trieskať päsťou. Vstal som z postele a podišiel k dverám. Otvoril som a môj starší brat ma nešikovne zatiahol spať dnu a potichu za nami zavrel dvere.
„Ach, Mike! Musel som ti prísť znovu osobne poďakovať za tento úžasný darček! Ako si, doparoma, vedel, že práve po tomto odjakživa túžim? Nikomu som o tom nepovedal!“ spýtal sa celý nadšený zvierajúc v ruke malý model autíčka – starožitného veterána značky ELVIS.
„Možno to bude tou vzájomnou bratskou symbiózou.“ šibalsky som po ňom hodil pohľadom.
„Tento typ je taká obrovská rarita! Na celom svete sa vyrobilo iba zopár kúskov! Neúspešne ho zháňam už toľké roky a TY si proste len prídeš a dáš mi ho akoby nič!“ ohromene otáčal drobným modelom v prstoch, no naraz sa zatváril sprisahanecky. „Počuj, Mikie, ale bratom o tomto ani muk! Hneď by mi ho niektorí z nich šlohol! A ani otcovi to radšej nevrav, vieš aký je.“
„Dohodnuté“ ticho som sa zasmial nad Titovým monológom. Pri srdci som zacítil hrejivý pocit radosti, že sa môjmu darčeku dostalo takého vrelého prijatia. Ten krásny pocit sa nedá opísať. Urobiť niekoho šťastným. Ja nie som veľmi na materiálne veci, ale ak majú spraviť takú veľkú radosť iným, tak to stojí za všetko. Avšak nič mi nenahradí tú eufóriu, ktorú prežívam, keď prostredníctvom niečoho tak zdanlivo jednoduchého ako sú slová a piesne dokážem svetu priniesť radosť.
Tito zmĺkol a vzal ma do svojho mohutného náručia. „A ostatných si tiež veľmi potešil, veď si to sám videl. Hlavne LaToya je z toho šperku v siedmom nebi. Tie dary sú im ako šité na mieru, braček.“
Pustil ma zo zovretia a ja som sa mohol konečne voľne nadýchnuť.
„A vlastne som ťa aj prišiel zavolať dolu, lebo už sme na odchode,“ odvetil po chvíli.
„To je už toľko hodín? Pri čítaní týchto ton dopisov ten čas strašne rýchlo beží.“ škodoradostne som zažartoval ukazujúc na kopy listov na mojej posteli, načo Tito veselo obrátil oči k stropu. „Tak teda, poďme nech sa rozlúčime.“
Spoločne sme vyšli na chodbu a po schodoch zišli na prízemie, kde sa práve mama objímala s Jermainom, Jackiem, Rebbie a nato sa pridaj aj Tito (všimol som si, že autíčko si starostlivo skryl pod bundu. Čo už, moji bratia boli dosť nevyspytateľní). Táto časť Jacksonovcov bývala už nezávisle vo vlastných domoch a so svojimi partnermi. Po objímacej ceremónii s mamou som sa s nimi „jacksonovsky“ rozlúčil aj ja a nato sa všetci pobrali von, každý do svojho auta.
Odrazu sa na nás „domácich“ obrátila aj mama. „Tiež pôjdem. Je čas vyraziť. LaToya, Janet idete so mnou?“
„Isteže, ja idem určite,“ odpovedala vzorne LaToya a Janet váhavo prikývla na znak súhlasu.
Pri uchu som začul Marlonov šepot: „A kam to ako idú?“
S odpoveďou ma predbehol Randy. „Somár, kam asi? Predsa do Kráľovskej Siene!“ odšepkal mu späť, pyšne sa naparujúc, že vie viac ako on.
Mama každé voľné poobedie trávila v Sieni spoločne s LaToyou a Janet. Nás ostatných už ani nevolávala, už dávnejšie vedela, že viera v Svedkov Jehovových nám hovorila stále menej a menej. Hľadali sme svoje vlastné duchovné presvedčenia a ona nám v tom nebránila, aj keď na ňu Jehovisti kvôli nám tlačili. Nakoniec sme všetci zakotvili pri kresťanstve, hoci ja osobne mám ku každej viere výhrady, takže neviem, či sa môžem považovať za plnoprávneho katolíka...
Keď sa aj za nimi zatvorili dvere, v dome zavládlo neprimerané ticho. Prepadlo ma nutkanie upozorniť na to bratov.
„Počujete to?“ spýtal som sa Randyho s Marlonom.                            
„Čo??“ nechápavo vytresol Marlon.
„To ticho... Až mi naskakujú zimomriavky,“ podpichujúco som vysvetlil.
„Hej? Tak to by sme mali asi zmeniť!“ šibalsky zvýskol Randy.
„Čo máš konkrétne na mysli?“ položil som mu zvedavo otázku.
Marlon odrazu spustil na Randyho z plného hrdla našu pieseň Enjoy Yourself. Ranov prekvapený výraz ma prinútil od srdca sa zasmiať. So smiechom som sa aj ja k nemu obrátil a Marlonovi začal robiť sprievodné tóny beatboxovaním. Randy už viac nevydržal, že je stredobodom našej srandy.
„Prestaňteeeee!!!“ nahlas vykríkol. „Mal som na mysli...“ spravil napínavú pauzu. „VANKÚŠOVÚ BITKUUUU!!“ zareval na celý dom a schmatol prvý veľký vankúš z kresla, ktorý mu prišiel pod ruku.
„Je ozaj ešte ako malé...“ posmešne som pokrútil hlavou, keď mi znenazdania pristála na tvári mäkká bomba a odrazila sa do Marlonovej hlavy.
„TY...! Počkaj, teraz budeš ľutovať deň, kedy si vyliezol z maminho brucha!“ bojovne vyprskol Marlon a vrhol sa na ďalšie tri starožitné vankúše.
Ja, ešte stále zaskočený Randyho nečakaným útokom, som sa pri pohľade na túto scénku doslova rozrehotal. Zároveň mi na hlave pristáli hneď dva vankúše, tak som sa pustil do záchrany vlastnej kože. Chvíľu sme sa obhadzovali, uskakovali, bláznili a lietali po celom prízemí. No potom som začul prudké šklbnutie a do ovzdušia sa rozletelo milión drobných pierok.
„No pekne, Ran! Kupuješ nové vankúše, ty blázon!“ rozosmial sa Marlon a ja som tiež nevydržal. Randy však neodpovedal, čomu sme sa obaja úprimne začudovali. Zvyčajne sa mu ústa nedajú zavrieť ani na sekundu.
„Hhh....Chhhhhm......Eh...Haaa...H...“ trhane zo seba vydal celý červený.
Potom mi to došlo: Randy je predsa čertovsky alergický na husacie pierka...!!
„Ooou nie, nie! Kry sa kto môžeš!!“ zvýskol som náhle medzi stohmi usadeného páperia. S Marlonom sa nám v poslednej chvíli podarilo preskočiť za pohovku skôr, ako Randy hrozitánsky kýchol.
PHAHHHHPHŠŠŠŠííííííhh!!!!!!!!!
Obaja sme si ťapli nato, že náš akrobatický kúsok úspešne splnil svoj účel. Keď sme totižto napokon vystrčili hlavy spod gauča, dopadlo to presne tak, ako sme čakali. Pierka sa ešte stále bláznivo metali vo vzduchu a medzi všetkou tou pohromou stál vyjavený Randy, od hlavy po päty zasypaný bielou šteklivou pokrývkou. Znova ho začalo nebezpečne natriasať.
To sme si už ale s Marlonom vymenili výstražné pohľady a rýchlo pribehli k nemu. Marlon mu sfúkol z okolia nosa väčšinu pierok a potom mu jemne priložil ruku na ústa. „Čo teraz?“ spýtal sa celý rozčarovaný, kým Randy sa snažil dýchať ústami.
„Ty ho vezmi von a skús to z neho dostať dole. Ja sa to tu zatiaľ posnažím dať do poriadku,“ povedal som rozhodne.
„Okey, brácho. Keby to svinstvo z neho náhodou nechcelo zliezť dole, viem, čo urobím. Bachnem ho do bazéna!“ zachechtal sa Marlon ponáhľajúc sa s chudákom Randym ku vchodovým dverám.
Neviem prečo, ale mal som taký pocit, že to nemyslel len zo srandy.
Kým som stihol upratať polovicu spúšte, zabralo mi to dosť dlhý čas. Verte mi, že tak skoro sa do takejto zábavy nepustím. Cez okno som si všimol, že sa pomaly začalo stmievať.
Práve som si vyberal jeden zablúdený kúsok aj z vlasov, keď sa vrátil Marlon spolu s Ranom.
„Ha! Tak predsa len to zabralo! Ja som to vedel,“ prehodil hrdo Marlon objímajúc vedľa seba stojaceho Rana.
Zdvihol som zrak od zeme k nim dvom. Randy vyzeral byť už mimo ohrozenia agresívnej alergie. Lenže aj naďalej sa triasol. Tentoraz od  zimy, pretože mal kompletne mokré šatstvo.
„Neverím... Ty si ho vážne hodil do nášho bazéna?“ neveriacky som sa spýtal.
„Vieš, nešlo to z neho dole. A zase ho chytal ďalší záchvat, tak mi došli nervy a vzal som ho k bazénu. Hneď sa ako zázrakom vyliečil, heh! Ale neboj sa, bol som citlivý. Nebolelo ho to,“ spokojne poťapkal Randyho po ramene.
„Vezmem ho do jeho izby, aby sa mohol prezliecť. Môžeš to tu zatiaľ dokončiť?“ otočil som sa k Marlonovi.
„V pohode,“ sadol si do tureckého sedu na koberec. „Hlavná vec, že ten, čo to tu všetko spáchal, nepohne ani prstom... Ale aspoň dostal zaslúžený trest,“ zazubil sa na skrehnutého Randyho, ktorý mu venoval veľavravný pohľad.
Nenapomenul som Marlona iba preto, lebo som vedel, že máme vyhrievaný bazén. Takže Randymu nehrozilo podchladenie.
Odprevadil som Rana do jeho izby a počkal pred dverami, kým sa prezliekol. Keď som sa vrátil dolu už zase s „normálnym“ Randym (čo znamenalo – so suchým oblečením a nezastaviteľným rapotom), brat Marlon práve pchal zvyšky roztrhaných vankúšov do smetného koša. Keď nás zbadal, obrátil sa na nás s otázkou.
„Hej, ľudia, počúvajte, neskočíme sa niekam po večeri zabaviť??“
 
 
 
MICHELLE
 
 
„Tááák, sme tu! Moja svätyňa!“ usmiala sa Becky a naširoko rozhodila rukami, čím svojim slovám pridala dôležitosť.
Od môjho príchodu už ubehlo dosť hodín a za ten čas som sa stihla vybaliť vo svojej izbe. Mimochodom je ohromujúca. Je vidieť, že Becks ma pozná už veľmi dlho. Zariadená je minimalistickým štýlom, presne podľa môjho vkusu. Tvorí ju pohodlný gauč, ktorý sa dá rozložiť na posteľ, veľký biely šatník so zrkadlom, toaletný stolík s malou bielou taburetkou a v kúte izby je malý stolček s troma indickými vankúšmi na sedenie. A okrem toho sa za veľkými bledofialovými závesmi skrývajú dvere na obrovskú terasu s posedením a zasadenými palmamy. Do tejto oázy pokoja sa dá dostať z každej izby okrem kuchyne. Proste nádhera!
Práve som detailne preskúmavala všetky zákutia bytu a vravela si aké to mám ja šťastie, keď prišla Becky a zatiahla ma do jej izby.
„OCH, BECKS..!! Tvoja izba je proste... dokonalá! Sen každej právničky,“ ironicky som vykríkla s predstieraným ohromením.
Inak som zareagovať ani nemohla.
Na zemi vedľa mohutnej postele sa týčili do výšky kopy úradných dokumentov nahádzaných ledabolo na seba. O kúsok ďalej sa nachádzal pracovný stôl, ktorý som si však len domyslela, pretože bol skrytý pod obrovskou ťarchou ekonomických žurnálov. Kam som len zaletela pohľadom, všade sa čosi povaľovalo. Preplnené fascikle, počmárané poznámkové bloky, hŕba neotvorených obálok, niekoľko zaprášených právnických ocenení na poličke, vytrhnuté stránky z novín a dokonca aj pár nedopitých šálok kávy s prázdnou škatuľou od pizze a iné haraburdy.
„Dobre, dobre! Viem, je tu trošku neporiadok... Mala som hrozný mesiac, práve pracujeme na akvizícii jednej z najväčších firiem v Californii. A ja mám na starosti reštrukturovať korporátnu zmluvu a keďže som si dnes vzala voľno tak som sa do toho pustila. No vieš si predstaviť...“ povzdychla si a mávla rukou.
„A-ha...“ chápavo sa počujem odpovedať, aj keď spolovice nemám ani potuchy o čom rozpráva.
„Ešte som to tu nestihla upratať, kašli na to. Radšej sa pozri TAM..!“ víťazoslávne vystrčila ukazovák na náprotivnú stenu.
Otočila som sa, aby som videla, na čo ukazuje. Iba ďalšie a ďalšie papiere, notesy a rôzne somarinky zavesené na luxusne vyzerajúcej nástenke. Neprišlo mi na tom nič zvláštne vzhľadom na stav jej izby.
Na môj nechápavý výraz ma Becky až takmer obradne prisunula úplne do kúta, pred kus toho dreva zaveseného na stene.
Hmm...
Letmo som po tej veci preletela pohľadom. Vyzeralo to, že na tých desiatkach papierov sú podpisy. Nejakých obchodných klientov alebo tak...
Keď som však rozlúštila prvý z nich, okamžite mi zaplo. Ach Bože.
John Lennon.
„No nie! Netušila som, že si taká vášnivá zberateľka!“ odlepila som pohľad od nástenky k nej. Pyšne sa zaškľabila a preložila si ruky na prsiach.
„Za ten čas, čo tu žijem sa to pekne nakopilo. Mám tu skoro všetky známe osobnosti žijúce v L. A. Niektoré som si vypýtala osobne, iné vyobchodovala alebo vydražila v aukcii. Chýbajú mi už len tie najvzácnejšie úlovky...“
Blúdila som očami po všetkých tých originálnych autogramoch a postupne som rozpoznávala mnohé ďalšie mená.
Prince. Silvester Stallone. Elton John. Cher... Neuveriteľné!
Všetko to boli samé večné legendy, no nepoznala som ich do nejakých veľkých detailov. Možno som divná, ale nikdy ma svet showbiznisu až tak veľmi netrápil. Nedokážem posúdiť, či je to kvôli môjmu životu na vidieckom predmestí, ale asi to hraje značnú časť na mojej povahe...
Zrazu sa mi pohľad zvedavo zastavil na niečom, čo ani zďaleka nepripomínalo papier.
„A čo je toto...?“ adresovala som Becky otázku zvedavo sa dotýkajúc čohosi, čo pripomínalo mokrú slamu.
„To je prameň vlasov MARILYN MONROE!“ nadšene vykríkla.
„Áhhhh!!“ zvýskla som a okamžite som tú vec pustila z ruky. „Veď tá je už dávno po smrti!!
„Veď práve...“ zasnene sa usmiala. „Nie je to perfektná rarita?“
„Keď myslíš... Ale nemohla si to povedať skôr? Teraz, keď som to už mala v ruke, mi to prinesie smolu..!“ zúfalo som dodala.
„Ale čoby! Tú si si už zabezpečila tým, že si sa nasťahovala sem, ku mne. Nevieš, že právnici a smrť sú najväčšie pohromy na zemi..?“ vrhla na mňa strašidelný pohľad.
Nestihla som jej ani nič odvrknúť, pretože sa vtom ozvalo čosi ako ČVÍÍÍRRRRKKKK!!! Pripomínalo mi to hlasný štebot šialených vtákov, ibaže príliš mechanický.
„To nič. To je len zvonček! Exotika!!“ zachichotala sa Becky.
„Čudujem sa, že ma na tebe ešte môže niečo prekvapiť.“ odpovedala som s úsmevom a namierila si to za ňou ku vchodovým dverám.
„Ty niekoho čakáš?“ spýtala som sa jej, keď odstraňovala zámku z dverí.
„Sakra, prečo tu nemám kukátko??“ nahnevane buchla po zámku a ten konečne povolil.
Dobre, že som stála za jej chrbtom. Keby ma videla ako idem puknúť od smiechu...
„A nie, nečakám ani živú dušu. Netuším, kto to môže byť,“ vrátila sa k mojej otázke. Potom dvere otvorila dokorán. Zvedavo som sa zahľadela spoza jej chrbta von.
Na prahu stál mladý poslíček oblečený celý v rubínovej uniforme. Na tvár som mu nedovidela, lebo mu ju prekrývala obrovská kytica z jasmínu a veľká trblietavá taška.
„Zdravím. Špeciálna zásielka na túto adresu, pre slečnu Michelle Nelsonovú.“
 
 
 
 
 
 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

:-**

(Aďuška-Jackie, 9. 8. 2012 21:09)

No tak toto bola ozaj pecková kapitola, páčil sa mi každý riadok, ktorý si napísala, malo to dej, šťavu, proste plnohodnotné čítanie ... máš obrovský talent, naozaj, obdivujem ťa, neviem o nikom kto teraz ešte píše story okrem mňa a teba :-)))
páči sa mi, že si čítame príbehy navzájom, ten tvoj ma inšpiruje k lepšiemu písaniu :-) thx :-)

Úplne ako reálne...

(Angie; Agentka_M, 18. 4. 2011 21:33)

I keď som tento príbeh začala čítať len teraz, už viem povedať, že je to absolutne úžasné, pretože to je celkom ako naozaj... tá vankúšová bitka, listy od fanúšikov... úžasné proste :]

Viera.... :)

( Blanche, 23. 10. 2010 1:11)

V tejto časti kapitoly som sa dozvedela presne to čo som chcela...tá informácia sa mi vďaka Bohu potvrdila. Neviem čím to je ale ja necítim pri čítaní tohto kapitol niejkú zábavu a pritom je to skvele opisované...ale cítim akýsi ťažký a neprekonateľný smútok:( Prepáč,neviem to potlačiť :(

Krasne :)

(Vikša, 5. 8. 2010 21:27)

Tie slová, ako Michael opisoval lásku a tie listy .. dokonalost :) ak by som ich len tak našla na internete a nebolo by tam napísane kto ich písal bola by som presvedčená že to bol Michael.Že su to práve jeho slová :) .. lebo niečo take krásne, precitene a hlavne zo srdiečka može povedať len on.A ako vidím tak aj ty, bolo to popísane do detailov .. bola som napata.Ked si písala že im Michael odpíše takmer som sa rozplakala.Nebrala som to tak že je to len príbeh, že v skutočnosti im neodpíše, že im nemusim zavidiet.Naopak, brala som to ako jasnu skutočnosť .. neviem čím to je ale cele mi to pride ako skutočne.A ta vankúšová bitka :) nasmiala som sa, lebo viem že taketo chvíle Michael skutočne prežil a miloval ich.vždy som chcela vediet ako taketo niečo prebiehalo a ty si mi dala tu možnost vidiet to ako to mohlo naozaj byt :) .. Michelle, vyzerá byt zlata :) .. Krásne si ju ztvárnila ;) a som zvedavá kto bude ten poslíček :D je zaujimave ako dokážeš ludi dostat do napetia aj ked to je len príbeh.No nato že je to len príbeh ja nemyslím :) verím že je to skutočné :-* cítim sa ako v rozprávke.Dakujem ti miška :)

FááKT FUNNY:)

(Maťka, 30. 7. 2010 20:55)

Milujem Randyho!!a Marlona....Jermain!!aach&:) a tak byť sa tam:)s vankúšikmi:)júúj:)...Inááč je to super:)hm...trošku mi tá právnička pripomína mňa..:)s tým neporiadkom:)hee..ILY:* Miška!

ja nemám čo napísať

(baja, 26. 7. 2010 16:43)

nemám čo napísať pretože všetko je tu už napísané VELIKÁNSKA POCHVALA =D.

:D :) super

(kikušš, 24. 7. 2010 14:35)

wow :D perfectnéé :D som zvedava na pokracovanie :D:D

JANULIK

(JANULIK, 21. 7. 2010 20:21)

Super kapitolka ako aj celý príbeh....inak som zvedavá od koho sú ti kvety:o)

:o))))))))

(Moonwalker_Girl, 21. 7. 2010 16:11)

ty wole...to je super...a odkoho že je tá kytica??...žeby tajný ctiteľ??..heh:D....mno nechám sa prekvapiť...teším sa na ďalšie časti...zatiaľ je to uplná bomba:*...držím palce..aby to bombou aj ostalo....ale ja verím že hej...:-D:-D:-D:-D:-D

vyborné :))

(nika13, 21. 7. 2010 13:12)

ouu je to vynikajuce :) super, úúúúžasný pribeh :) nemám slov,krásny :) dobré nápady :D chválim, mojáá..sa už teraz teším na dalšie kapitoly , nech su čoskoro..a prajem,aby sa ti aj nadalej takto darilo v písani :) vela štastia ..

...

(Ivusska_15, 20. 7. 2010 23:39)

Takže Miška... V prvom rade ti chcem pogratulovať že sa ti to tak dobre rozbehlo :) Lebo vidím že tu máš samé pozitívne hodnotenia a musím povedať, že všetci majú naozaj pravdu ... Pretože už keď som začala čítať Michaelov part, neviem prečo, jednoducho niečo na tvojom štýle písania bude... Pretože okamžite som si všetko reálne predstavila a začali mi tiecť slzy... Keď som si predstavila Michaela, nedalo sa to zastaviť, všetko si nádherne opísala, dokonca aj pri tej vankúšovej bitke som sa nemohla zdržať.. Naozaj si myslím, že by som sa mala viac snažiť, tento príbeh asi vážne nemá konkurenciu, pretože ty sa vieš do všetkého tak vžiť :) dúfam, že je to len tým, že som mladšia a nemám toľko skúseností ako ty :D alebo možno ani nie :) som veľmi rada že tento príbeh píšeš, pretože je to niečo úžasné! :) len jedna pripomienka...ani to nie je pripomienka...len taká poznámka :D nemôžem sa dočkať first meeting, ako to všetko urobíš :) ale verím že to už máš napísané, aká ty si šikovná :D len tak ďalej, drž sa toho, želám veľa inšpirácie :) God Bless You :-*

...

(Sorbonica, 20. 7. 2010 22:02)

och wáu...Marilin Monroe =D kks...ale tá vankúšová vojna =D...kks..krásne..perfektné..premakané..wáu...vidno že si na tom dávaš záležať =) len tak ďalej!!!

:Owou:)

(123smajlik1, 20. 7. 2010 21:03)

oh:)premakané:))(zase)ty detailistka:)):DD...a dlhé:)):D:)..a tá vankúšová bitka..:)the best:D:))beautiful:-**btw-som zvedavá od koho je kytica;)

:DDDD

(kucierka242, 20. 7. 2010 18:17)

Bose moja si uzasna mas obrovsku fantaziu,mohla by byt z teba spisovatelka:))))..ta cast s Michaelom ked sa obhadzuju vankusmi je krasna aj jeho myslienky pri citani listov je to vsetko take uprimne:)))))...a druha cast tejto kapitoly je zaujimava som zvedava ako sa to secko vyvinie!!!! :D...:-*

Dokonalé:-)

(Katra, 20. 7. 2010 17:53)

Michaelova časť je úžasná,plná zábavy a smiechu,čo ma nesmierne potešilo:-)Viem si ich živo predstaviť ako šaleli chalani:-DMichellina je tiež úžasná,ten pramienok vlasov Merilyn Monroe no haluz:-D Som zvedavá od koho sú tie kvety:-)Naozaj úžasné,krásne,dokonalé:-*