MICHELLE
Na druhý deň sedím v príšernej vypočúvacej miestnosti a potia sa mi dlane. Nie som tu kvôli tomu, čo som sa včera dozvedela. Niežeby som na to zabudla, ale nechávam si to len pre Michaelove uši. Nikomu inému som to nevešala na nos, pre prípad, že by:
a) ma vyhlásili za nesvojprávnu a strčili do vankúšmi vystlanej miestnosti; alebo
b) zalarmovali všetky obranné zložky v USA a Michaela odvliekli na utajený ostrov.
Neviem čo by bolo horšie.
„Preverovali sme si vaše telefónne hovory.“
Prípadne horšie ako toto.
„S pánom Jacksonom ste za rok prevolali 280 hodín čistého času. O čom takom zaujímavom ste spolu rozprávali?“
280 hodín? To je skoro 12 celých dní! Ej bisťu!
„Aj to je súčasť vyšetrovania?“ Nadvihnem obočie a inštinktívne sa zaborím hlbšie do kresla, keď si Mario oprie ruku o stôl predo mnou.
„Pravdaže.“ Odpovie s kamenným výrazom a ďalej na mňa sebaisto hľadí.
Človeka vie nasrať, keď z neho niekto nespúšťa hodinu bez prestávky oči.
„To snáď po mne nechcete, aby som vám vykladala o čom sme sa 280 hodín rozprávali?“
„Ja mám času dosť. Aj do konca života, ak chcete.“ Prejde mi poza chrbát, vyzlečie si sivé sako a spôsobne ho prehodí cez operadlo stoličky, na ktorú si sadne. Jeho metrosexuálny zovňajšok pôsobí v tejto kobke ako päsť na oko.
„Ešte ste mi nevysvetlili čo to má s mojim prípadom.“ Otrávene vyvrátim oči k stropu.
„Potrebujem si urobiť o ňom a vašom vzťahu mienku.“
„Aha.“ Ironicky zasipím. „Na to nepotrebujete počuť naše súkromné telefonáty, môžem vám to ujasniť jednou vetou.“
„A to?“
„Mám ho rada a on má rád mňa. Bodka.“
„Viete, nechápte ma zle, ale neprídete mi ako žena preňho.“
„To už prečo?“
„Máte na viac ako na predstieranie vzťahu s celebritou tohto typu. Možno robíte službu kamarátovi alebo vám za to sľúbil odmenu, ale skôr či neskôr na to doplatíte vy sama.“
„Čo to zase trepete za somariny? Nič nepredstierame!“ Rozhodím rukami a začnem krúžiť okolo stola, aby som vypustila paru. „Ako vás mám presvedčiť, keď mi neveríte? Je zbytočné tu strácať čas. Viete čo? Ostatné otázky smerujte na môjho právnika!“ Chňapnem po kabelke a rozrazím dvere. Nezmienim sa, že žiadneho právnika nemám. Vyletím von ako fúria.
„Počkajte!“ Dobehne ma na chodbe a zatarasí mi cestu. Spustí plecia a nastaví proti mne dlaň. Za pultom stojaca policajtka nás podozrievavo pozoruje a tak ma zatiahne za roh a stíši hlas.
„Ospravedlňujem sa, prehnal som to.“
„Nemám chuť s vami debatovať.“ Predstieram, že ma zaujala ceduľka Zákaz fajčenia na dverách oproti. Chcem sa mu vyšmyknúť, ale nepodarí sa mi to. „Uhnite mi z cesty.“
„Prečo ma tak nenávidíte?“
„Vy sa ešte pýtate? Po tom všetkom, čo ste si dovolili povedať a... a urobiť!“
„To nie je pravá príčina.“
„To je vám málo?“
„Vidíte? A toto vám napríklad neverím.“
„Vy ste neskutočný! Celý čas si zo mňa strieľate, robíte mi návrhy a urážate ma a ešte sa čudujete, že mi leziete na nervy?!“ Udriem ho kabelkou, aby som ho prinútila ustúpiť z cesty, ale ani sa nehne. Sekundu porovnávam naše sily, pre prípad, že by prišlo k násilnostiam, kým mi z toho nevyjde, že proti dvojmetrovému nabúchanému chlapiskovi so silou ťažného býka mám asi takú šancu ako chromý mravec proti mamutovi.
„Liezol by som vám na nervy, aj keby som nevyšetroval vášho priateľa?“ Nakloní hlavu mierne nabok a oprie sa rukami o stenu za mojou hlavou, takže mi nezostáva veľa manévrovacieho priestoru. Cítim blízkosť jeho svalov pod košeľou a ten istý parfum, aký mal na sebe v lietadle. Kabelku si v obrannom geste pritisnem na hruď.
„Je to moja práca.“ Rozpráva zastretým a pomalým hlasom, aký zvyknú používať muži v romantických filmoch pri namotávaní hlavnej hrdinky, takže sa mi dostáva poriadne pod kožu. Zase sa mi snaží balamutiť hlavu. Kretén.
„Viete, nemôžem si pomôcť, ale vaše vyšetrovacie metódy by som nenazvala prácou.“ Chrstnem mu do tváre a dúfam, že ho to nejako zasiahne. Ale on nič, ďalej na mňa zíza tým uhrančivým pohľadom.
„Budem k vám úprimný, Michelle. Veľmi sa mi páčite. Krásna, no neistá. Verná, inteligentná a bojovná. Dlho som nestretol takú ženu.“
„Uhm.“ Vyrazí mi to dych, aj keď som si toho bola dávno vedomá. Musela by som byť úplne na hlavu, aby som si nevšimla ako mi nabieha.
„Ak ma pošlete dočerta, tak to urobím. Ale nie som typ muža, ktorý by sa predčasne vzdával.“
Ježišikriste. V rozpakoch si premeriavam muža, ktorého krásu gréckeho boha by mohli vytesať do kameňa a ktorý mi tu otvorene priznáva záujem.
Si zadaná. Si zadaná. Si zadaná. Ani len nepomysli na niečo iné!
„A čo vaša manželka, ehm, exmanželka?“ Počujem svoju absurdnú otázku.
Sakra, prečo som sa ho spýtala práve toto?! Veď to bude brať ako jasnú šancu!
„Myslíte, že by som tu bol teraz s vami, keby som s ňou ešte niečo riešil? Je to dávna minulosť.“
Samozrejme, samozrejme. Zabudla si na jeden podstatný detail, Michelle? Že si bola dva roky mimo prevádzky? Chcem si tresnúť po hlave, ale pred ním sa neodvážim.
Pred očami sa mi odrazu vyjaví usmiata Michaelova tvár. Zahryznem si tak nervózne do pery, až v ústach pocítim krv. Nemôžem tu zostať.
„Musím ísť.“ Sklopím oči a podleziem mu pod natiahnutú ruku. Neodvážim sa obzrieť, poklusom šprintujem cez vstupnú halu a zadržiavaný dych vypustím až na ulici. Cez hlavu si prehodím šál a omotám si ho okolo tváre, aby ma nikto nespoznal. Párkrát zaklipkám očami a stratím sa v anonymnom dave ľudí na chodníku. Rozopnutý kabát mi povieva v rannom vánku a podpätky klopocú na betónovom chodníku.
Cítim sa ako zradca. Prečo som mu rovno nenapľula do ksichtu s tým, že nemá čo otravovať zadané ženské? Teraz by som mala pokoj.
Ľudia náhliaci sa za prácou do mňa bezohľadne vrážajú. Postupne spomaľujem, nohy sa mi preplietajú jedna cez druhú. Až po čase si uvedomím, že neviem kde som. Parkovisko s mojim autom som musela prešvihnúť už veľmi dávno. Zazriem názov ulice, Magnolia Avenue. Som v štvrti Inglewood pri hlavnom letisku.
Dva bloky odtiaľto býva Nicole. Pichne ma pri srdci, keď si pripomeniem, že sa vôbec nezaujíma či žijem alebo nie. Odišla z kliniky a odvtedy sa po nej zľahla zem. Skúšala som sa jej dovolať, ale nikto to nebral. Ktovie ako žije.
Nájdem vchod do štvorposchodového viktoriánskeho domu, v ktorom okupuje maličkú garsónku so slizkým chameleónom s voľným výbehom po celom byte (čo v praxi znamená, že návšteva musí byť pripravená, že si naňho napríklad omylom sadne).
Vyjdem schodmi pred jej byt a zazvoním. Nič. Zvoním vytrvalo ďalej, ale za dverami ani pohyb. Rozhodnem sa tu stáť, kým si ju neodchytím a nezabijem.
Vtom sa z vedľajšieho bytu vynorí stará žienka v zástere a predstierajúc, že zametá sleduje moje dobýjanie sa do Nicolinho bytu.
„Mladá pani, zbytočne zvoníte! Nikto tam nie je.“
Otočím sa na ňu. „A neviete kedy príde?“
„Tu už nikto nebýva! Byt je na predaj.“
Vytreštím oči. „A netušíte kde je posledná majiteľka?“
„Kde by bola, na svadobnej ceste, dušička! Pred mesiacom sa odsťahovala, to ste nevedela?“
„Čože?! To si robíte srandu.“ Takmer skydnem, čo ma spadnutá sánka tlačí k zemi.
„Namojveru! Na bielizníku mám jej svadobné oznámenie, vyčkajte, hneď poňho skočím, je tam aj adresa.“ S tými slovami zalezie do bytu a mňa nechá s podlomenými kolenami stáť uprostred chodby.
„Tu to máme, nech sa páči!“ Podáva mi zlatú kartičku s trblietavými menami. Mužské meno mi nič nehovorí a to druhé je skutočne jej. Podľa dátumu mali svadbu takmer pred týždňom.
Takže je to pravda. Za koho sa mohla, prepánajána, vydať? Prečo mi nič baby nepovedali? Nevedeli o tom?
Opíšem si adresu do notesa. „Asi by som od vás chcela veľa, keby sa spýtam, či neviete kedy sa vracajú...?“ Neurčito zakyvkám hlavou. Pani mi príde ako typická hlasná trúba, ktorá musí vedieť o všetkom čo sa okolo nej deje, takže mi príde vhodné z nej vydolovať aj túto informáciu.
„Náhodou viem.“
Vytiahnem jeden zo svojich absolútne nepresvedčivých prekvapených výrazov (herečka zo mňa asi nebude). „Vážne? To by ste mi veľmi pomohla, nerada by som tam merala cestu zbytočne.“
„Pokiaľ viem, zo Sicílie sa vrátia až cez víkend.“ Nadvihne bradu, hrdá na svoju bohatú informačnú základňu, a prekríži ruky na hrudi.
Čo to povedala? Zo Sicílie? No teda, človek si náhodou na dlhšie schrupne a svet je hore nohami.
Fajn, znamená to, že sa vrátia v čase, keď sa budem baliť na turné. Počkám do nedele, nič iné mi nezostáva.
Poďakujem sa a za ochotu jej vtlačím do rúk balíček cukríkov, ktorý nosím v kabelke pre prípady, keď ma prepadne náhla chuť na sladké.
Odchádzam oveľa informovanejšia a vyrovnanejšia ako predtým. Aspoň viem prečo sa za mnou nezastavila. Skrátka nevie, že som späť medzi živými.
Vrátim sa k autu so šoférom, ktorý je mojim povinným príveskom, keďže mám kvôli zdravotným rizikám stále zakázané riadiť auto. Trošku ma zabolí jazva na hlave, ale vzápätí to prejde. To nič, môže za to ten stres, čo prežívam.
Zrazu zbadám v spätnom zrkadle podozrivý pohyb. Obzriem sa do zadného skla a vidím ako k nám uteká skupinka asi desiatich paparazzi s pripravenými foťákmi. Už zase.
Fredovi netreba nič hovoriť, na tieto situácie je vycvičený, dupne na plyn a biely kabriolet so zaflekovaním vyrazí na cestu do Encina.
MICHAEL
Vytiahnem zátku z vane plnej bublinkovej vody a sledujem ako sa hladina vody postupne znižuje a odhaľuje mi čiernobiele kruhy na lýtkach a slabinách. Akoby sa moja koža nevedela rozhodnúť za akú farbu bojuje. Čierna alebo biela. Zabrukám si časť rovnomennej piesne, ktorú som dokončil len nedávno.
Začínam si na svoj osud zvykať. Nanešťastie alebo našťastie? Ako sa to vezme.
Prehupnem sa cez okraj vane, skonfiškujem Bubblesovi svoj biely župan a zabalím sa doň. V spálni sa zavŕtam medzi hŕbu papierov a zápiskov, ktoré som tu nechal od rána. Básne, nedokončené piesne, texty, pripomienky, predsavzatia. To všetko mi napadlo v lietadle po ceste sem, na Floridu. Obrátim k sebe pokrkvaný papier s niekoľkými zažltnutými riadkami. Nosím ho v nášivke saka polroka.
Tvoje slová mi prebodli srdce, plakal som od bolesti.
„Choď preč!“ Kričal som. „Toto sú posledné slzy, ktoré som pre teba vyplakal.“
Odišla si.
Čakal som hodiny, ale ty si sa nevracala. Tú noc som plakal frustráciou.
Čakal som týždne, ale nemala si mi čo povedať. Mysliac na tvoj hlas som plakal osamelosťou.
Čakal som mesiace, ale ty si sa neozvala. Z hĺbky srdca som plakal zúfalstvom.
Aké kruté, že všetky tie slzy nezmyli moju bolesť!
Napokon jedna myšlienka na lásku prelomila moju zatrpknutosť. Predstavil som si ťa v slnečnom svetle, s úsmevom sladkým ako májové víno.
Vyronil som slzu vďačnosti, a akoby zázrakom si bola späť. Jemnými prstami si sa dotkla mojej tváre a nahla, aby si ma pobozkala.
„Prečo si prišla?“ Zašepkal som...
Vezmem ceruzku a z náhleho impulzu doplním záverečný riadok.
„Zotrieť ti poslednú slzu,“ odpovedala si. „Slzu, ktorú si si odložil pre mňa.“
Spokojne sa usmejem a papier založím do rozčítanej knihy Leonardo da Vinci. Bubbles mi vyskočí na kolená a tak sa s ním chvíľu maznám, kým nezazvoní hotelový telefón.
„Haló, tu je Michael Jackson.“ Neviem prečo mám tento hlúpy zvyk prezradiť na počkanie celé svoje meno. Raz sa to môže otočiť proti mne.
„Zdravím ťa, Mike.“ Je to môj advokát, John Branca. Spojenie je veľmi slabé, ale dobrosrdečnosť v jeho hlase je počuť aj na tisíce míľ od Kalifornie. „Ty sa nemusíš predstavovať, stačí jedno slovo a každý vie kto je pri telefóne.“ Smeje sa.
„Máš pravdu.“ Zasmejem sa s ním. „Čo sa deje?“
„Mám pre teba niekoľko správ. Ktorú chceš počuť ako prvú? Zlú, dobrú alebo najlepšiu?“ Podpichuje ma v dobrom.
„Daj tú zlú, nech to mám za sebou.“ Spozorniem.
„Najbližšiu sobotu musíš prísť do San Francisca. Určite ti to naruší plány, ale musíš tu proste byť. Potrebujem ťa.“
„Prečo?“
„Si môj svedok na svadbe.“ Na linke zostane ticho, iba v pozadí počujem pridusené zvuky. Upodozrievam ho, že sa premáha, aby sa od šťastia nerozosmial alebo nerozplakal.
„Ty sa ženíš???! Gratulujem, človeče!!“ Obočie mi vyletí do výšky. Ten chlap ma dostal! Ani slovkom sa nezmienil, že chystá takýto krok a teraz to na mňa vybalí ako hotovú vec!
„Povedala áno, Michael. Som šťastný.“ Skromne odvetí.
„A to má byť tá zlá správa?! To chcem potom počuť tie ostatné dve!“ Zaškerím sa sám pre seba (alebo pre Bubblesa, ktorý so záujmom pozoruje moje reakcie).
„Buď v pohode, nenesiem zlé správy. A mimochodom, pozvanie platí aj pre Michelle, prirodzene.“
„Ďakujeme. A môžem...“
„Áno, Michael, môžeš vziať aj Bubblesa.“ Zdanlivo trpiteľsky vzdychne, ale viem, že s ním rátal, pretože ho má rád.
„Ďakujem, John.“
„Ty? Ja tebe ďakujem, že si prijal moju ponuku byť mi svedkom, hoci si sa zatiaľ nevyjadril.“ Do ucha mi zaduní jeho diplomatický smiech.
„Prepáč, jasnačka, že budem tvojim svedkom!“ Hodím sa na posteľ, až matrac zavŕzga a založím si ceruzku za ucho.
„Máš to u mňa, kámo! Keď budeš pomýšľať nad ženbou ty, som pripravený ti to oplatiť rovnakou mincou.“
„Vrelá vďaka, ale myslím, že si ešte veľmi dlho počkáš. Hlboko ťa teraz sklamem, ale nič nechystáme.“ Obraciam to na žart. Neviem čo iné na to povedať.
„Ako myslíš, poviem ti teda tie zvyšné správy. Tá dobrá je, že ma kontaktovala PEPSI s tým, či by si nechcel nakrútiť reklamu. Pár sekvencií, ktoré by dokopy tvorili jeden mini príbeh. Majú to už dosť premyslené, ale všetko nechávajú na teba. Hovorili sme aj o honorári, a chlapče, poviem ti jediné – ber to.“
„Vieš, že nemám rád ich nápoj.“ Premýšľajúc si oblizujem pery. „Ale páči sa mi ten nápad s mini príbehom. Už to vidím pred sebou.“
„Rozmysli si to a v sobotu mi povieš ako si sa rozhodol.“ Linka ohluchne, ale po troch sekundách znovu ožije. „Dokelu, vypadáva to. Takže, tá najlepšia novinka je...“ Počujem šuchot papierov. „Spomínaš si na Lavson Powlisovú?“
„Ako by som mohol zabudnúť.“
Lavson Powlisová je moja dlhoročná prenasledovateľka. Raz mi poslala svoju fotku a zbraň s odkazom, že ak nemôžeme byť spolu, radšej zomrie. Jej obťažovanie zašlo až tak ďaleko, že som bol nútený obrátiť sa na súd, čo v prípade fanúšikov nikdy nerobím. Dostala súdny príkaz, aby sa od nášho domu držala najmenej 90 metrov, ale vôbec to nerešpektuje. Nahovára si, že je Billie Jean Jacksonová a čerešničkou na torte bolo, keď ma obvinila, že som otcom jej troch detí. Podala na mňa 150 miliónovú žalobu.
„Nepovedz mi, že...“ Zasekne sa mi hlas. „Že sme to vyhrali.“
Čo sa týka súdnictva, som dosť skeptický.
„Neuveríš, ale presne to sa ti snažím povedať! Vyhrali sme to! Vyšlo najavo, že nie si jediná celebrita, ktorú obvinila a súd jej odklepol dva a pol roka v base!“
„Dva a pol roka? Nezdá sa ti to trochu pritvrdé?“ Rozpačito si triem nos. „Má predsa tri deti, čo s nimi bude?“
„Mike, musíš si uvedomiť, že to už bolo neúnosné. Inak sa to nedalo zariadiť, tá žena by ťa terorizovala naďalej. To si celý ty! Myslíš neustále na druhých, aj keď si to nezaslúžia. Jáj, Michael, si priveľký dobrák.“ Láskavo ma karhá.
„Poznáš ma, nenechá ma to chladným. Som po mame.“
„Len si z toho, prosím ťa, nerob ťažkú hlavu. Myslel som, že ťa tie správy potešia, ale vyzerá to tak, že úprimnú radosť máš iba z mojej svadby.“
„Ale nie, teším sa... teda, som spokojný, len...“
„Nemusíš viac hovoriť. Chápem.“
„Ja viem.“ Podopriem si hlavu. „Mimochodom, ako je na tom... veď vieš.“ Stíšim hlas na sotva počuteľné minimum.
„Všetko ako má byť. Dohliadam na to.“
„Chcem ťa poprosiť... pred Michelle ani slovo, ok?“
„Môžeš sa spoľahnúť.“
S tými slovami sa rozlúčime a ja padnem na vankúš. Hlavou sa mi honia udalosti dnešného dňa - jednotlivé choreografie, uhly kamery, akustika, chyby, ktoré treba doladiť, basové linky a tak ďalej - a tie sa prekrývajú so zábermi z domova.
Kým som telefonoval, Bubbles sa uvelebil vo svojom pelechu a teraz potichu odfukuje v pásikavom pyžame. Ledabolo skontrolujem čas. Deväť.
Náhle mi niekto zaklope na dvere a dnu sa prestrčí brčkavá hlava bodyguarda.
„Neruším, pane?“
„V pohode, deje sa niečo?“
„Je tu slečna Thumbtzenová, mám ju vpustiť dnu?“
„Ehm, moment!“ Ležím vo vlhkom župane na posteli, mám mokré vlasy a všade sú porozkladané moje zápisky, takto ma nemôže vidieť. Vyskočím ako na pružine a narýchlo zhrniem svoju prácu do skrinky. V kúpeľni zo seba zhodím župan a oblečiem si červenú mikinu a čierne tepláky. Nie, mikinu nie. Pretiahnem si cez hlavu biele tričko a na to si dám modrú košeľu. Pozriem do zrkadla, zhrozím sa a začnem si uhládzať dlhé kučery do copu.
„Ehm, môže!“ Zvolám a šaškujem pri posteli. Mám sa na ňu posadiť alebo zostať stáť? Nakoniec si sadnem do tureckého sedu. Vojde Tatiana v tričku a šortkách a úsmevom od ucha k uchu. V náručí nesie popkorn a lepenkovú škatuľu.
„Ahoj!“ Priateľsky ma pozdraví. „Priniesla som nejaké videokazety, pozrieš si so mnou niečo? A chcem sa tiež porozprávať o našej choreografii.“
Je taká milá, že nemám to srdce ju poslať preč. Som síce na smrť vyčerpaný, ale ako sa poznám, tak či tak by som teraz nezaspal (na rozdiel od Bubblesa, ktorého nezobudí ani bomba). Tak prečo nemať spoločnosť?
„Dobrý nápad! Pokojne si sadni.“ Ponúknem jej a hneď mám nos zaborený v škatuli s páskami. „Tak čo pustíme?“ Je tu Čarodejník z krajiny Oz (pôvodná aj moja verzia), Hviezdne vojny, Karate Kid, Highlander, Top Gun, Policajt z Beverly Hills, Americký vlkolak v Londýne, Rocky a Piatok trinásteho.
„Mne je to jedno, vyber ty.“ Zazubí sa na mňa a položí medzi nás misku s pukancami. „Daj si, sama som ich kúpila.“ Zaškľabí sa a natiahne si štíhle nohy cez posteľ.
„Čo vravíš na Policajta z Beverly Hills? Dlho som ho nevidel.“
„Ako povieš.“ Vloží si do úst pukanec, ukazovák si zastrčí medzi zuby a takto na mňa hľadí s prižmúrenými očami. „Počuj, Michael, čo hovoríš na to naše číslo?“
„Čo je s ním? Nepáči sa ti?“ Nakloním k nej hlavu a bezmyšlienkovite jej očami zablúdim k nohám. Keď si to všimne, začervenám sa a odvrátim zrak.
„Nie, to nie. Len sa mi vidí, že záver tak trochu... nemá šťavu.“ Pokrčí ramenami v nevinnom geste.
„Ako to myslíš?“ Vložím pásku do prehrávača a uvelebím sa oproti nej so zmätenou grimasou. Na obrazovke bežia úvodné titulky, ale my im nevenujeme pozornosť.
„Ty nemáš pocit, že záver by vyžadoval viac? Celý čas ma obletuješ a skončí to objatím? Je to divné, ako rozprávka pre blbé detičky.“
To sa ma dotkne. Nedám to však na sebe znať.
„Čo navrhuješ?“
„Mmm, nechaj to na mňa. Bude ti prekážať, ak do záveru vložím niečo vlastné a neokukané? Iba to mierne osviežim.“
„No... nie, ak to nebude zasahovať do vystúpenia. Ale najprv to musíš oznámiť choreografovi.“ Privolím, vopchám si do úst dve hrste pukancov a prežúvam ich ako v Thrilleri, načo sa obaja začneme dusiť od smiechu a naša debata je tým uzavretá.
MICHELLE
„Adolf!“ Pokúšam sa zo svojho ucha striasť lepkavý jazyk. „Haha, dosť!“ So smiechom od seba odstrčím nemeckého ovčiaka, keď prechádzam po štrkovej príjazdovej cestičke okolo fontány. V mesačnom svite mu svietia oči ako kocúrovi z Alenky v ríši divov. Pohladím ho po lesklej srsti, aby sa nehneval a vojdem do Jacksonovie vily, môjho prechodného domova.
Čo sa týka bývania, ešte stále som ho nevyriešila. Všetky moje veci preniesli z Bexinho bytu sem a ona sama je stále zavretá v Pasadene, takže do prázdneho bytu sa mi nechce vracať. Bolo by absolútne fantastické bývať s Jacksonovcami v jednom dome a mať pri sebe Michaela kedykoľvek si zaumienim, ale nie je to správne riešenie. Každý predsa vie, že bývať pod jednou strechou s potenciálnymi svokrovcami je ako dostať tŕňom do oka. V tomto prípade to neplatí, pretože Katherine je úžasná žena (verte mi, milovali by ste ju rovnako ako ja, je to Michael v ženskom vydaní) a ja proti nej nemôžem povedať ani pol slova. Aj tak by však rozhodnutie zostať tu znamenalo stratiť určitú časť súkromia. Navyše, a to je ešte podstatnejšie, obaja s Michaelom sme nezávislé typy, každý potrebujeme svoj vlastný priestor, a ja nechcem, aby sme jedného dňa zo seba dostali ponorkovú chorobu. Michael mi navrhoval, že by som sa mohla nasťahovať do jeho bytu alebo apartmánu. Tak či tak, všetko sa uvidí po návrate z turné.
„No hurá, kde si sa toľko flákala?“ Zatarasí mi cestu Marlon s plnými ústami čokoládového croissantu. „Máš nejakú bokovku, o ktorej by sme mali vedieť?“ Vedľa neho sa zhmotní Randy s významne našponovaným obočím.
Takmer by som zabudla na naše rodinné zlatíčka.
Pri zmienke o bokovke sa nepatrne zapýrim, hoci nemajú ako tušiť súvislosti.
„Je ich toľko, že neviem za ktorým skôr skočiť.“ Zakontrujem im vyzúvajúc si hnedé lodičky, ktoré mi robia otlaky. Keď sa nám stretnú pohľady, vybuchneme do smiechu a kamarátsky si tľapneme.
„Chceš niečo vidieť?“ Zažmurká na mňa Randy a drgne do Marlona. „Ako hrdá členka spolku S.O.P.E.Ľ. máš unikátnu príležitosť nazrieť do prísne tajného archívu!“
„Ako členka čoho?“ Vykrivím ústa.
„Už si zabudla? Predsa Spolku ochranárov pravej emocionálnej ľudskosti!“ Pripomenie mi a ja si ťuknem po čele. Marí sa mi, že mi niečo také pred rokmi spomínali pri mojej prvej návšteve.
„Tak to vyklopte, o čo ide?“ S rukami vbok ich prepaľujem očami.
„Bude ťa to zaujímať. Poď za mnou!“ Z každej strany ma vlečie jeden, aby som im neufrnkla a Marlon mi rukou zakryje oči.
„Je to nutné?“ Protestujem.
„Aby si zbytočne nehundrala.“
„Vy dvaja, nezdá sa mi to.“ Vedú ma na koniec chodby. Nejaký ten piatok som tu už prežila, preto viem, že mierime smerom k Michaelovmu mezonetu a ak si myslia, že nemám orientačný zmysel, tak ma pekelne podceňujú. Niečo buchne, cítim, že za mojim chrbtom divoko gestikulujú a potom vŕzgajú parkety v Michaelovej izbe. Marlon mi zloží ruku z tváre a postrčí ma vpred. Pri zadnej stene, ktorá je teraz vysunutá a odhaľuje zamknutý trezor, stojí Janet. „Ahoj!“ Bezstarostne vyťuká kombináciu čísel a otvorí ho.
„Tak moment, ľudia, na tomto sme sa nedohodli!“ Spravím pár krokov dozadu. „Nemáme právo sa mu hrabať v súkromných veciach! Zavrite to, lebo... lebo vás nažalujem mame!“ Ale to už zvedavo nakúkam Janet cez rameno.
„Buď v poho, celá rodina má k tomu prístup! Odkiaľ by som inak vedela kombináciu na otvorenie? Ver mi, ak by chcel Michael niečo skryť na vlastnú päsť, určite by si to nedal do izby. Nikto by to nikdy nenašiel. Drží tu pod zámkou najcennejšie rodinné veci kvôli prípadnej krádeži, nie kvôli nám!“ Oprie sa o otvorené dvierka.
„Tak načo ste mi zakrývali oči, vy mudrlanti?“ Obrátim sa na Randyho a Marlona.
„Lebo by sme ťa sem nikdy nedotiahli, keby si vedela, čo chceme urobiť. Verila by si nám?“
„Nie.“
„Tak vidíš.“ Prehodí sebavedomo.
„Dobre, padajte zabaviť našich, aby sa tu neukázali!“ Vyženie ich Janet preč a starostlivo za nimi zavrie dvere. „Matka stráži Michaelovu izbu v jeho neprítomnosti ako strážny pes.“ Odpovedá na môj zmätený výraz.
„Čo ste to na mňa ušili?!“ Spýtam sa spolovice zamračene a spolovice rozosmiato.
„Je to iba medzi nami.“ Vezme ma okolo pliec. „Myslím si, Michelle, že máš právo... že by si mala poznať Michaela hlbšie. On za to nemôže, ale niekedy nevie vyjadriť svoje pocity voči žene, ja ho poznám.“
„Ale mne žiadnu pohyblivú stenu nikdy nespomínal, tak sa mi nezdá správne, aby som tam... Čo je to?“ V trezore sa na mňa medzi hromadou rodinných kaziet, šperkov a slušnou kôpkou peňazí usmieva vlastná tvár z titulky časopisu. Nadvihnem ho. Jedna. Druhá. Tretia. Štvrtá. Je ich tu aspoň šesťdesiat! Niekde som sama, niekde s Michaelom alebo niekým iným. Takmer všetky som už niekedy videla, ale nikdy by mi nenapadlo, že ich tu nájdem.
„Michael si uschoval všetky časopisy, v ktorých sa o tebe písalo.“ Ukáže na druhú hromádku. „Tieto sú z doby, keď si ležala v kóme. Bol to strašný tlak zo všetkých strán. Chcel byť stále v obraze čo o tebe píšu. Usiloval sa ti napraviť verejnú mienku, lebo ľudia si mysleli všeličo, že si mala styky s mafiou a niekto sa ti pomstil; že to bolo len pripravené divadlo; že si Michael niekoho najal, aby...“ Nedopovie. Netreba.
Tá kopa je trikrát taká veľká ako prvá. Preglgnem. Musela to byť obrovská senzácia. Inak sa tie titulky podobajú ako vajce vajcu. Zväčšenina mojej tváre a cez to dramatický titulok. Prípadne ešte doložená Michaelova fotka, na ktorej si s mimoriadne vážnym výrazom a tmavými okuliarmi kryje tvár pred fotografmi. Nikdy som uňho nevidela taký chladný výraz. Musí to byť záber spravený krátko po tej streľbe. Pri pohľade na tú fotku sa mi chce samej plakať. Musel byť zúfalý. Neviem čo by som robila na jeho mieste.
„Niečo ti pustím, lebo veľmi pochybujem, že by ti to mal Michael niekedy odvahu ukázať. Súhlasíš?“ Schmatne jednu z kaziet (je na nej načarbané Súkromné) a vloží ju do prehrávača ukrytého spolu s televízorom v skrini. „Radšej si sadni.“ Nechám sa usadiť na Michaelovu rozťahovaciu posteľ a čakám.
A vtedy príde bomba.
Zhypnotizovaná hľadím na obrazovku. Zimomriavky mi prejdú v mexickej vlne od krku po členky.
„Neverím, že to urobil.“ Uhryznem sa do stisnutej päste. „Veď to je... to som...“
Na spodku obrazu je dátum 25. 06. 1987. Ležím v posteli tuhá ako štolverk, okolo mňa milión prístrojov presne tak ako si to pamätám po prebudení. Nado mnou sedí Michael. Pol tváre mu zakrývajú čierne Raybanky, od hlavy po päty je odetý v čiernom, okrem bieleho trička, ktoré mu vykúka spod svetra. Hlavu má sklonenú a opretú o zopäté ruky. Vyzerá to ako keby sa...
Nie, on sa skutočne modlí. Modlí sa.
„Pre-prečo?“ Potiahnem nosom. Som v šoku. Ešte stále si pred ústami držím dlaň ako nejaký štít.
„Neber to tak, že si chcel urobiť pamiatku, keby sa to náhodou neskončilo dobre, tak to nie je. On o tebe rozprával akoby si si len niekam odskočila, stále hovoril niečo o pozitívnych myšlienkach a vesmíre. Myslím, že skrátka to chcel mať zachytené na videu, lebo to bolo preňho veľmi bolestivé. A možno tiež poučné, možno ho to inšpirovalo. A ak mám byť trúfalá, tak by som povedala, že dúfal, že zachytí tvoje prebudenie.“ Pohladí ma súcitne po chrbte, lebo tuší prichádzajúcu prílivovú vlnu.
A veruže sa nemýli. Stačí, keď obraz stmavne a o chvíľu sa objaví identický záber, s jediným rozdielom. Dátum je iný, 27. 06. 1987. Opäť má na sebe čierny mundúr a čierne sklá, tentoraz mi však umýva tvár mokrou utierkou, ktorú podchvíľou preplachuje v plastovej vaničke.
Je to tak strašne zvláštne. Zízam na seba ako tam tak bezvládne ležím a na nič si, pochopiteľne, nepamätám. V hlave mám iba čiernu dieru.
Vidím ako nežne prechádza po mojej bielej pokožke, s akou láskou sa o mňa stará, a som natoľko sústredená na jeho ruky, že zabúdam dýchať. Na plachtu podo mnou začnú kvapkať slzy, nemôžem to zastaviť.
„Vypnem to?“ Neisto sa spýta Janet, ktorá má tiež na krajíčku.
Pokrútim hlavou. Mám tak stiahnuté hrdlo, že nedokážem rozprávať. K obrazovke ma opäť priklincuje Michaelov hlas. On sa so mnou rozpráva!
Hladká ma po predlaktí a pokojným hlasom pretína mrazivé ticho v miestnosti. „Si zdravá. Každú chvíľu sa zobudíš. Keď sa preberieš, vezmem ťa so sebou na turné, sľubujem.“ Odhrnie mi pramienok vlasov z líca a zastrčí za ucho. Okuliare si vyloží do vlasov. „Počuješ? Potrebujem ťa.“
Konečne mu mám možnosť vidieť do očí. Má strhané črty, tmavé kruhy pod očami a červené bielka. Aby som bola úprimná, vyzerá horšie ako ja na tom lôžku.
Panebože, smoklím ako malé dieťa.
Tma. Ďalší záber. 28. 06. 1987. Rovnaké okuliare, rovnaké oblečenie, akurát čierny sveter nahradila šedá mikina. Spieva mi baladu, neviem rozoznať akú. Začne sa mi čkať.
Takto to pokračuje do druhej ráno, kedy sa predstavenie končí januárom tohto roku. Kazeta sa zastaví a pretáča sa naspäť. Prerevala som pri tom tri hodiny a pri konci sme sa s Janet objímali a fňukali spoločne.
***
Ráno vstanem v hosťovskej izbe s odtlačkom tlačiarenskej farby na čele, zaspala som na časopise. Približne dvadsať minút ležím s otvorenými očami a prehrávam si včerajšie video. Potom sa dám rýchlo do poriadku, naraňajkujem sa s Jacksonovcami, príjemne pokecám s Katherine i Janet a vybavím si telefonát so svojou rodinou, ktorá sa už medzičasom presunula do Rosemeadu. Mame som musela sľúbiť, že prídeme s Michaelom na návštevu len čo to bude možné.
Poobede sa v meste stretávam s Bex. Dostala prvú povolenú vychádzku. Pri kapučíne v malej talianskej kaviarničke preberáme posledné novinky, zmienim sa jej aj o svojom stretnutí s Nickom a o jeho chorobe. Chcem ju tým naštartovať, naznačiť jej, že jej problém nie je ani zďaleka taký vážny ako osudy iných ľudí a ľahko sa z toho môže dostať, ak bude chcieť. Ožije, táto téma ju očividne zaujala.
Vyzerá omnoho lepšie ako pri mojej prvej návšteve v Pasadene. Pohľad už nemá kalný a doškriabané ruky takisto zmizli. Vyzerá to, že sa z toho dostáva. Pevne v to verím. Pretože poznám jej minulosť.
Ako trinásťročnej jej otec nečakane zahynul pri hasičskom zásahu. Trvalo dlhý čas, kým sa s tým Bex zmierila. Jej matka však nie. Prestala žiť, zmietala sa v depresiách a takmer nevychádzala zo svojej izby. O nejaký čas sa zrazu všetko zmenilo. Konečne sa zdalo, že sa spamätala a dala životu druhú šancu. Bex o nej šťastne rozprávala celé hodiny a ja som z toho mala radosť. Začala chodiť von a dokonca si našla prácu. Videla som ju na vlastné oči, keď som bola u nich na návšteve. Usmievala sa a vyzerala lepšie ako kedykoľvek predtým.
Na druhý deň ju našli mŕtvu. Prerezala si tepnu na krku.
Svojho muža milovala natoľko, že bez neho nevedela pokračovať v živote. Bola to láska až za hrob. Doslova.
Bex v tej dobe končila strednú školu, bola utiahnutá sivá myška, ktorú si nikto nevšímal. Ujali sa jej príbuzní zo San Bernarda len preto, lebo v tej dobe sa za opateru siroty vypisovali mastné šeky. Nechcela s nimi zostať, zaťala sa a sama sebe prisahala, že bude schopná sa o seba postarať sama. Po nekonečnom úsilí sa dostala na medzinárodne uznávanú univerzitu. Dokázala to.
„Tam je!!!“
Ohluší nás šialený výkrik a obe sa otáčame za jeho strojcom. V sekunde sme obkolesené tlupou novinárov pokrikujúcich na mňa jednu otázku za druhou. Okamžite si zakladám okuliare. Už chápem čo na nich Michael vidí, je to nenahraditeľná vychytávka. Na stôl hodím bankovku a ťahám Bex von. Niekto mi nasilu podstrčí mikrofón pred ústa a tučný chlapík ma potiahne za vlasy. Au!
„Vypadnite!“ Vyšteknem na nich z plných pľúc, ale môj hlas celkom zanikne v zmesi pokrikov a cvakaní foťákov. Bex si kryje hlavu, čo pokladám za rozumné, keďže sa cez ňu snažia dosiahnuť na mňa a zdrapiť ma za kabát. Cítim sa ako hlavná hrdinka v zombie filme.
„Chodíte ešte s Michaelom Jacksonom alebo sa váš vzťah rozpadol?“
Medzi to dokola a dokola omieľajú moje meno v snahe upútať na seba pozornosť. Michelle! Michelle! Michelle! Michelle! Ako otravné sliepky.
„Boli ste naozaj v kóme alebo je to celé jeden podfuk?!“
K novinárom sa pridávajú hlúčiky ľudí z kaviarne, lebo im docvaklo vedľa koho celý čas sedeli.
V tom momente dnu vtrhne Fred s posilou dvoch ochrankárov a skôr ako by ste stihli vysloviť švec rozoženú zbesnený dav a uvoľnia nám cestu priamo do auta. Výsledok tejto akcie: jednému ochrankárovi tečie krv z nosa, Fred bude pravdepodobne čeliť žalobe za rozmlátený fotoaparát a mne niekto z kabátu odtrhol dva gombíky a prišla som o trs vlasov.
Prekrížim si prsty. Nové predsavzatie. Bez bodyguarda už ani krok.
Zvyšok dňa trávim v sídle Jacksonovcov, dnes majú na programe Rodinný deň. Celá široká rodina sa jeden deň v roku stretáva v ich dome, deti lietajú okolo nás, veľa sa smeje, rozpráva a hoduje.
Posledný chýbajúci člen dorazí až na samý záver akcie. Jeho príchod oznamuje búrlivý štekot Adolfa. Je úžasné ako všetky zvieratá šalejú od radosti, keď zacítia prítomnosť svojho najmilšieho majiteľa. Keby to bolo možné, tak odprisahám, že z druhej strany domu počujem syčať Musclesa.
Vystrelím von ako tornádo za potuteľného Katherininho úsmevu, ktorý sa dá voľne preložiť ako 'Milujte sa a množte sa, deti moje!'.
Zastavím na prahu dverí.
„Michael!“
Privítame sa dlhým bozkom. Následne sa mu schúlim do jamky v podpazuší a zapradiem. Určite zase prinajmenšom kilo schudol, lebo málo jedol a veľa trénoval.
Však ja si ho vykŕmim.
Anjelsky sa usmievam, keď ho prichádzajú privítať členovia rodiny a všetok záujem sa obracia na nás. Katherine niečo šepká do ucha Rebbie a ukazuje našim smerom, no viac sa mi nepodarí vypátrať, lebo mi výhľad zacloní Titov pupok.
Ak by som však mala hádať, tak by som povedala, že Katherine potajomky spriada plány ako nás dostať pred oltár. Už dlhšie ku mne vysiela nepriame narážky a včera som ju dokonca nachytala ako pletie niečo čo sa náramne podobalo na detské dupačky.
„Chcem byť s tebou osamote.“ Zašepká mi Michael do vlasov a súčasne mi vtisne bozk na temeno.
„Aj ja.“ Zastoknem si majetnícky prsty za jeho opasok a naďalej rozdávam úsmevy na všetky strany. Absolvujeme ešte povinnú hodinku v kruhu rodiny, aby Michaelovi nevyčítali nezáujem o Rodinný deň, a potom sa pošepky dohodneme, že po jednom zalezieme do jeho mezonetového bytu.
„Uááá,“ vstanem s predstieraným zívnutím a naťahujem sa. „Dnes toho bolo na mňa veľa, pôjdem si už ľahnúť, ak vám to neprekáža. Dobrú noc vám prajem!“ Kývnem všetkým na rozlúčku a vypočujem si tisíc krát prianie pekných snov. Zájdem za roh, skryjem sa za palmu a čakám asi desať minút, kým sa zdvihne aj Michael.
„Ďakujem všetkým za privítanie, ale pôjdem už aj ja.“ Ospalo zaklipká očami. „Ten tréning dal zabrať.“ Všetci pritakajú hlavami. Až... až na Katherine, Rebbie, Randyho, Marlona, Janet a Jermaina. Ehm. Vymieňajú si veľavravné pohľady a Katherine naňho žmurkne. Bože, to je trápne.
Zadržiavam výbuch smiechu a keď okolo mňa prechádza, chytím ho okolo pásu.
„To bolo teda strašne nenápadné!“ Pobavene prevrátim oči k stropu a stiahnem mu gumičku z vlasov. Hormóny mi pracujú ostošesť. Pred jeho izbou sa naňho pricucnem ako sépia a on mi začne šeptať do ucha. Čo, to si nechám pre seba. Na kľučku improvizovane zavesím jednu z jeho trblietavých kravát a zamknem na dvakrát. Nerušiť, prosím!
6 z 5 :;)
(Kajuš, 12. 3. 2014 17:37)