Choď na obsah Choď na menu
 

6. časť

30. 7. 2010
MICHAEL
 
Sám seba som sa pýtal iba jedno – čo sa to tu deje???
Zrovna som si spokojne vykračoval smerom k toaletám, keď sa z čista - jasna predo mnou objavila neznáma hnedovláska a oslovila ma nežne "miláčik".
Zostal som v pomykove, vôbec som nechápal o čo ide. Najprv som si pomyslel, že je to len jedna z ďalších mnou posadnutých fanúšičiek.
Ale potom mi zaplo – veď vlastne nemohla tušiť, kto som. Nemohla ma spoznať, pretože som bol v prestrojení. Na hlave mi trónila veľká afro parochňa a k tomu som mal hustú bradu, ktorá mi pridávala roky navyše.
Výsledok? Vôbec nikto ma nespoznával, a ja som si ten skvelý pocit nekonečne vychutnával. Tento nápad s preoblečením som dostal ešte v Londýne, v aute cestou do hotela, keď som mal čas premýšľať.
Keď ma teda dnes bratia nakoniec prehovorili, aby som s nimi navštívil jeden z tých lepších podnikov, STUDIO 54, rozhodol som sa vyskúšať to práve tam.
A naozaj sa to vyplatilo, bolo to výborné. Cítil som sa jedným z davu, nikto ma nezastavoval, nevrieskal na mňa, netrhal mi oblečenie ani vlasy. Žiadne davy, autogramy, fotoaparáty, paparazzi či bodyguardi – to všetko bolo preč, mimo mňa, akoby sa ma to ani nikdy netýkalo. Práve naopak – teraz ma všetci prehliadali, ignorovali, konečne som zapadol do normálneho každodenného sveta a mne sa to páčilo. Bol som verejnosti na očiach, no predsa som mal svoje súkromie.
Sen sa splnil. Aspoň na chvíľu.
Marlonovi a Randymu som tiež navrhoval zmenu vizáže, lenže nechceli o tom ani počuť. Oni si radi vychutnávajú pozornosť a obdiv všade, kde sa mihnú. Nemal som im to ale za zlé.
Ja mám však v  pláne oddnes vychádzať do ulíc so skrytou identitou tak často, ako to len pôjde. Aj keď viem, že to voči ostatným naokolo nie je tak celkom fér.
„Prosím, zachráňte ma!“ potichu mi odrazu šeplo to dievča.
Počul som sa vydať iba váhavé: „Hm?“ Očami mi naznačila, aby som pozrel poza jej chrbát.
Rozpačito som teda poslúchol očakávajúc tým objasnenie situácie, a všimol si, že na druhej strane chodby sa potáca nejaký muž, značne pod vplyvom alkoholu. Zaklipkal som v tom šere  očami v snahe lepšie rozoznať rysy jeho tváre, lebo mi prišiel dosť povedomý.
Jeho tvár som už predsa videl... Keď sa moje oči prispôsobili tmavému prostrediu, v tom momente som sa rozpamätal. Londýn, múzeum voskových figurín, chlapík s mikrofónom CNN...
Ten nervózny reportér!
Teraz som už ďakoval Bohu, za svoju smiešnu parochňu a chlpatú bradu. Jednak kvôli tomu, že ma snáď nespoznal ani on a jednak preto, lebo by asi len ťažko uveril tvrdeniu, že to dievča chodí s Michaelom Jacksonom.
„Toto si ale robíš žarty naozaj, čo? Tento úbožiak má byť náhrada za mňa??“ rozosmial sa a nezabudol koniec otázky patrične zdôrazniť. Jeho slová ma ranili, ale bol som v takom šoku, že som zo seba nedokázal dostať jediné slovíčko na obranu. Avšak to dievča, keď videlo, že sa nemám k žiadnemu činu, to vzápätí urobilo za mňa.
„Radšej obyčajný zrelý muž ako tupec s dvoma promile alkoholu v krvi a pilinami v hlave!“ odplatila mu rovnakým štýlom.
´To bolo dobré!´ chcelo sa mi vykríknuť. Keby som nebol z celej tej situácie v takých rozpakoch, asi by som sa neudržal smiechu.
„Aj tak ti to neverím!“ Ozval sa jeho chladný hlas.
„Neveríš? A čo by ťa tak presvedčilo o mojich slovách? Možno toto...?“ bleskovo sa obrátila ku mne a so slovami "prepáčte mi toto-", adresovanými iba mne, spravila rovno pred jeho očami so zaváhaním čosi, čo mi vyrazilo dych.
Pobozkala ma.
Bola to iba hraná pretvárka, no ja som ako hlupák zavrel oči.
Aj predtým sa síce výnimočne podarilo zopár mojim fanúšičkám pobozkať ma, ale toto bolo celkom iné, rovnako som sa pri tom aj cítil inak. Akoby v mojej mysli nastalo deja vu – okamžite som zo svojho podvedomia dostal signál, že ten pocit som už raz zažil. Myslím, že už celkom dávno, pretože som si ho až tak intenzívne nepamätal. Nestihol som tú odozvu ani lepšie definovať, lebo ako rýchlo vyplávala na povrch, tak rýchlo sa znovu stratila v mojich útrobách.
Dôvod bol jednoduchý ako facka. No to som ešte netušil, ako blízko som so svojimi slovami bol.
V momente, keď moje pery zostali bez dotyku a ja som opäť precitol, pred sebou som už nemal  to dievča, ale rozzúrenú mužskú tvár. Vyľakane som vydýchol. Pohľadom som hľadal tú hnedovlásku, a potom som ju uvidel bezmocne stáť bokom.
„Nick, nechaj ho na pokoji! Vypadni odtiaľto!“ nahnevane skúšala prehovoriť na toho muža, ale on sa ani nepohol.
„Ty sa ešte opovažuješ lepiť na moju priateľku??“ Vyvalil na mňa oči, hoci som v tom bol celkom nevinne.
Zamračil som sa a otvoril ústa, aby som sa ho pokúsil nejako upokojiť aj ja, ale iba som niečo nezmyselne zahabkal a znova ich zavrel. Veď...čo som mohol asi tak povedať? Nič poriadne, s čím by som mal prísť ako s vysvetlením mi v tej rýchlosti nezišlo na um. Nechcel som to úbohé dievča dostať do ešte väčších problémov.
Ten chlap ale nečakal na moju odpoveď, rovno prikročil k činu. Nemal som proti nemu žiadnu šancu, bol o hlavu vyšší ako ja, mohutný a svalnatý. Zneistene som cúvol o pár krokov dozadu a očakával už len to najhoršie (priznávam, premýšľal som aj nad možným útekom – ale bolo by odo mňa vrcholne zbabelé nechať mu to dievča napospas). Všetko sa zomlelo tak neuveriteľne rýchlo, že som sa nestačil ani pohnúť.
Ak by mi kedysi niekto povedal, že za nedobrovoľný bozk si vyslúžim pár rán do tváre, neveril by som.
 
 
 
MICHELLE
 
 
Nick ma od toho cudzinca nasilu oddelil a posilnený alkoholom pred ním zaujal útočnú pozíciu. Ako naschvál tade v tej chvíli neprešiel jediný človiečik, ktorý by mohol pomôcť zasiahnuť.
Snažila som sa ho všemožne zastaviť, dohovárať mu, aj ho od toho muža odtiahnuť, lenže nepomohlo nič.
V tom najneočakávanejšom momente mu naraz tvrdou päsťou udrel priamo do tváre.
Už som nečakala na nič a šokovaná som trielila cez celú chodbu ku vchodovým dverám. O niečo som v tom šere zakopla, no ani som sa neobzrela a náhlivo som rozrazila krídlové dvere. Dve gorily pred vstupom sa na hluk okamžite otočili ku mne. Lapajúc po dychu som vykríkla.
„Prosím... rýchlo!! Lebo ho zabije!“
Nabúchaná dvojica chlapíkov mala už s podobnými prípadmi asi skúsenosti, lebo po mojom zvolaní začala pohotovo konať. Vbehli dnu tak rýchlo, že som to ledva stačila zaregistrovať. No mňa vlastné nohy akosi nechceli poslúchať, iba som s napätím postávala na mieste.
Podľa kriku a zvukov vychádzajúcich zvnútra, ktoré som začula, urobili tí vyhadzovači s Nickom krátky proces. Od úľavy som mala chuť vyskočiť do vzduchu.
Tak keď som sa nakoniec prebrala z prvotného šoku a odhodlala sa vojsť dnu, práve si to proti mne mierili s naštvaným Nickom po pazuchami. Opatrne som uhla nabok, aby mohli okolo mňa prejsť, usilujúc sa prepočúvať jeho vyhrážky.
Keď ho s kamennými tvárami vyprevádzali cez vchodové dvere, pričom sa ma pokúsil neúspešne stiahnuť k sebe, zrak mi preletel na miesto, ktoré nechali za sebou.
Do zorného uhla mi bleskovo padol muž schúlene sediaci na podlahe a opretý o stenu. Priskočila som k nemu a padla vedľa neho na kolená. Nevyzeral byť až v takom zlom stave, aj keď doudieraný viditeľne bol. Oči mal mierne privreté a bol ešte stále v šoku, ale čo bolo najdôležitejšie – bol pri plnom vedomí. V duchu som ďakovala všetkým najvyšším mocnostiam na nebi, ktoré mi napadli (je pravda, že som ateistka, ale čo...).
Avšak ako skúsená zdravotná sestra som dobre vedela, že vážne zranenia nemusia byť na prvý pohľad viditeľné. Preto som mu najprv ohmatala hlavu, ako najzraniteľnejšie miesto na tele. Všetko sa zdalo byť celkom v poriadku. Potom som mu rukou nadvihla bradu, aby som mu videla do tváre. Jeho sklopené oči konečne zbystrili pozornosť (čo bolo z lekárskeho hľadiska tiež dobré znamenie). Veľké hnedé oči zaboril do mojich a nachvíľu na mňa hľadel s nezvyčajným výrazom.
„Ste v poriadku?“ spýtala som sa s malou dušičkou. „Uhm, čo sa tak hlúpo pýtam? Jasné, že nie.“ Sama som si odpovedala a sklonila sa k jeho tvári, keď zrazu potichu prehovoril. Napadlo mi, že som vlastne ešte doteraz jeho hlas nepočula.
„To nič. Nie je to také zlé.“ Odpovedal tichým hláskom, ale bolo mi jasné, že to bolo povedané na spôsob len-aby-som-neobťažoval. Vzchopil sa a zaprel sa rukami o zem, že vstane, lenže sa mu asi zatočila hlava a na rovné nohy sa nedostal.
Jemne som ho chytila za plecia. „Pokojne, len seďte a oprite sa... Moment! Vy krvácate!“ Až teraz som si v tej tme všimla stekajúci pramienok krvi nad jeho okom. Podrobnejšie som mu lekárskym pohľadom zranenie preskúmala. „Hm... je to natrhnuté obočie, to môže istý čas trvať, kým sa zahojí. Pokožka je na tom mieste veľmi tenká.“
„Vy ste lekárka?“ Opatrne sa spýtal.
„Nie, tak ďaleko zatiaľ nie som. Iba zdravotná sestra,“ na tvári sa mi mihol náznak úsmevu, no hneď som sa uvedomila. „Ale v každom prípade treba to krvácanie zastaviť.“
Z ramena som si stiahla malú kabelku a začala sa v nej prehrabávať, až kým som nevytiahla pokrčenú vreckovku. Kým som ju prekladala do úhľadného štvorca, položila som mu rečnícku otázku, ktorej odpovede som sa najviac desila.
„Takže... kým dorazili vyhadzovači, stihol vás zmlátiť, však?“
Zľahka sa dotkol obočia a na končekoch prstov mu zostali červené kvapky krvi. Jeho posunok mi bol hneď jasný, nemusel ani nič vravieť.
„Vedela som, že je to surovec, ale nikdy by som nepovedala, že sa z neho vykľuje obyčajný kriminálnik.“ Zamyslene som pokrútila hlavou.
Lenže on moje úvahy asi neregistroval, pretože ešte stále hľadel na svoje krvavé prsty, teraz už s akýmsi rozžiareným pohľadom. Nekládla som však tomu veľkú pozornosť, tie zvláštne pohľady som pripisovala prežitému šoku a stresu.
Takému natešenému som mu priložila poskladanú vreckovku na zakrvavené miesto na čele. Z toho jeho výrazu sa aj mne mimovoľne zavlnil na perách úsmev.
„Mimochodom, keď už sme sa stačili pobozkať, mohli by sme sa aj predstaviť, čo poviete?“ ozvala som sa žartovným i ospravedlňujúcim podtónom, pridržujúc mu na tvári ružovú vreckovku, aby sa potlačilo to krvácanie. Moja otázka ho konečne prebrala z tranzu.
„Ach, iste..“
„Tak teda... ja som Michelle.“
„Ja som Michael. Teší ma.“
Dosť nešikovne sme si potriasli rukami, lebo obaja sme si podali ľavú ruku. Ja som v pravici zvierala vreckovku na jeho tvári a on mi podal tú ruku, ktorú nemal pofŕkanú krvou. Automaticky sme sa naraz prekvapene rozosmiali nad tou našou čudesnou vývrtkou. Keď sme si ruky zase pustili, s povytiahnutým obočím som veľavravne zdôraznila: „Michelle....Michael...“
Michael vyprskol nad tou nápadnou podobnosť do tichého smiechu. Mne však prišlo vtipné aj to jeho "teší ma" vzhľadom nato, že som bola osoba, ktorá ho zatiahla do peknej... šlamastiky. Tá ho mohla pokojne stáť aj život, hoci to som samozrejme v úmysle nemala. Preto ma jeho slová šokovali (v dobrom slova zmysle). Čakala som, že na mňa nahnevane vybehne s niečím ako - "čo si si to dovolila?".
„Ak mám byť úprimná, veľmi ma mrzí, že sme sa stretli.“ Vypadlo zo mňa. Na jeho začudovaný pohľad som sa rýchlo doplnila. „Takto stretli.“
„Aha.“ potichu odvetil, keď pochopil, čo som tým mienila.
„Mhm... Michael, okrem tejto rany nemáte už nič vážnejšie? Vidím tu ešte pár škrabancov.“ Zmenila som tému obzerajúc si jeho tvár, lebo ma zase pochytil "sestričkovský syndróm".
„Myslím, že nie. Len ma trošku pobolieva hlava,“ hanblivo odvetil.
„Hlava? No to by mohol byť aj slabý otras mozgu. Snáď nie. Ale ak by ste mali náhodou nejaké problémy ešte aj na druhý deň,“ ľavú ruku som znovu zaborila do svojej kabelky a vytiahla odtiaľ malú kartičku. „tak navštívte našu kliniku, odporúčam tohto doktora. Je skvelý a rozumie sa mnohým oblastiam,“ vložila som mu do ľavej ruky bielu vizitku. „To je to najmenej, čo pre vás môžem spraviť. Ani neviem, ako sa vám mám poďakovať. Zachránil ste mi kožu, aj keď... nevedomky.“ Žmurkla som a vďačne sa naňho pousmiala.
Zahľadel sa na kartičku vo svojich prstoch a potom opatrne kývol hlavou. Bolo mi jasné, že ho museli tie zranenia riadne bolieť, no hrdinsky nedal nič najavo.
„Ale ja som v podstate nič nespravil. Práve naopak, zachoval som sa zbabelo, ani som nedokázal otvoriť ústa. A okrem toho, myslím, že skôr ste zachránili vy mňa,“ odvrátil zrak, ale potom ho znova zdvihol a venoval mi úprimný úsmev. „A ďakujem za kontakt, budem na to myslieť.“
Keď som to videla, ako čarovne a hanblivo sa na mňa usmial, hoci ja som mu spôsobila iba ťažkosti, veľmi ma to dojalo.
„Cítim sa strašne, nemala som spraviť takú blbosť. Som taká sprostá! Prečo ma len nenapadlo niečo iné? Mohla som predsa predvídať, čo Nick spraví.“ zúfalo som klesla na zadok vedľa neho.
„Nie, neberte si to tak. Chápem to, aj mne sa občas stáva, že urobím niektoré veci zbrklo, keď mi čas nedovolí inak. A vy ste v tom celkom nevinne, vy ste sa ma predsa ani nedotkla. Teda... vlastne dotkla... ale... chápete, ako to myslím.“ Nesmelo sa zakoktal do vlastných slov.
„Jasné, rozumiem.“ teraz som sa už zasmiala, pretože inak sa mi nedalo. Bolo zážitkom počúvať jeho roztomilo hanblivý, ale pôvabný hlas. Keď sa však k tomu pridalo to koktanie, nedokázala som svoje emócie udržať na uzde.
„Ďakujem Vám. Ďakujem za všetko, čo ste spravili aj nespravili vedome. Aj za to, že na to máte takýto pohľad.“
„Nemáte prečo ďakovať. Naozaj...“ odvetil a pohľad mu diskrétne spočinul na mojej ruke, ktorou som mu ešte stále držala vreckovku na čele (tá ruka mi v skutočnosti začínala dosť tŕpnuť, ale ignorovala som to. Bude to znieť šialene, ale zámerne som chcela čo najviac trpieť, aspoň takto, zato čo som spôsobila ). „Ehm...a to bol váš priateľ?“ dodal po chvíľke ticha.
„Chvalabohu, už nie. Pred týždňom sme sa rozišli. Práve z takéhoto dôvodu.“
Nechcela som myslieť na minulosť, aspoň nie na tú časť, ktorú som už vystrihla zo svojho života. Už – už som sa chystala posunúť našu debatu iným smerom, ale Michael sa ozval ako prvý.
„Rád by som vám niečo povedal... Smiem?“
Na jeho otázku som ale razom zabudla, pretože ma zamestnala celkom iná vec. Drobná vreckovka v mojej dlani začala nebezpečne presiakať červenou farbou.
„Jeej! Toto už dlho nevydrží, tá rana je asi hlbšia, ako som predpokladala...“ zarazila som sa tuho premýšľajúc čo ďalej.
Zrazu ma osvietilo. "V aute máme lekárničku! Kde som nechala mozog?"
Michael ma iba ticho sledoval, zjavne mi ako zdravotnej sestre dôveroval.
"Podržte si to a zostaňte tu. Len zbehnem do auta po nejaké náplaste a hneď som tu, dobre?“ Váhavo som mu adresovala otázku vstávajúc zo zeme, ale on ma mäkko chytil za ruku.
„Počkajte! A čo ak na vás niekde tam vonku stále čaká ten Nick? Radšej zostaňte.“
„Nick? Určite nie, ten si tu narobil takú hanbu, že sa tu neukáže najmenej desať rokov. Natoľko ho poznám,“ rozhodne som odpovedala a po pár sekundách som ešte dodala: „A aby som nezabudla, prepáčte mi ten bozk.“ Posledné slovo som zašeptala, otočila som sa a ráznym krokom vykročila naprieč halou.
Vyšla som do tmavého večera a prvé čo mi padlo do očí bol párik tých drsných chlapov, ktorých pomoc som pred necelou polhodinou potrebovala. Keď ma zbadali, okamžite veselo zasalutovali so slovami: „Lady, sme vám kedykoľvek k dispozícii!“
Iba som sa uškrnula a pokračovala v ceste na parkovisko. Z kabelky som vybrala kľúče a len čo som sa dopátrala k nášmu Chryslerovi, otvorila som nimi kufor. Z lekárničky som vybrala pár náplastí a pre každý prípad aj obväz a vykročila som nazad ku clubu. Opakovane som prešla okolo vyhadzovačov a vošla dnu a už od dverí som zakričala: „Už som tu!“
Lenže chodba bola prázdna.

 

 

 

 

Náhľad fotografií zo zložky Fotografie k 6. časti

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

Michael

(Aďuška-Jackie, 10. 8. 2012 13:39)

Tak toto bolo perfektné !!! Ten opis z oboch strán, pocity, ten bozk, to ošetrenie, krásne to píšeš, ja som sa na tom aj zasmiala, akoby som čítala nejakú skvelú knihu, vážne ... teším sa, že toto čítam, všetko je perfektné, a začína sa to fajne rozbiehať, pecka, teším sa čo bude ďalej, ale kam zmizol Mike ???

:o)

(ivuskaa-11cviro11, 20. 7. 2011 19:05)

Wow, tak toto je časť nabitá prekvapeniami, stretnutiami, ale aj sklamaniami, to mi ver! Fúúúha, nečakala som takýto zvrat mojaa :o) no , ale dobre...idem sa dozvedať viac v ďalšej kapitole :o*

Tak toto ma nahnevalo!!!!

( Blanche, 23. 10. 2010 1:53)

Po prvé...naozaj nechápem ako sa môžeš vytešovať z toho že Ti nikto nenapíše kritiku-ja si ju teraz dovolím! Proste ma to veľmi rozzúrilo..takéto niečo urobí a nechá ho len tak napospas..nemla odísť a nechať ho tam,krava jedna!Ako sorry ale najradšej by som ju zabila a to hneď! Ak očakávaš že budem aj naďalej s nadšením o nej čítať,tak si na omyle,moja...píšeš pútavo,to je pravda,ale..neviem,vôbec som nemala chuť čítať o nejakej Michelle a od tejto kapitoly u mňa skončila..mám ešte záujem to dočítať celé,pravdaže ak ma neodradíš tým čo už začínam tušiť:(

Okrem iného...je nepochopiteľné,že mu tak blízko pozerala do tváre a nespoznala NAJKRAJŠIE OČI na svete??? Naviac sa jej predstavil vlstným menom veď to musela vytušiť o koho ide! No teda,poviem Ti Misii táto baba u mňa klesla...hlboko,prepáč mi to...

Krásne :)

(Ria, 6. 8. 2010 14:27)

Bože to je fakt naj naj story akú som doteraz čítala :D...vôbec by ma nenapadlo ,že ten chlap v brade môže byť Michael ...tak mi bolo ľúto že ho zbil :(..až mi to pripadalo ako by som pozerala nejaký thriller...:)ale ako ho nemohla spoznať keď mu pozerala rovno do tváre aj sa s ním rozprávala ??...neviem ale to je jedno ,lebo fakt je to super :*...a dakujem že si mi dala tú sránku :)

:-*

(Vikša , 6. 8. 2010 13:17)

Moja ja som .. ja som :D :D neviem :D Speechless, bože :D ked som sa dozvedela že je to Michael tak som cela strpla, je to úžastne .. bolo to celkom ako živé a ked ten chlap zbil Michaela :( .. už som mala slzy na krajičku.Ale ked ho ta Michelle pobozkala mala som 100 chuti vojst do toho pribehu a zabit ju :D :D .. Ale no, som velmi zvedava kde je Michael :( .. chudáčik moj krásny :-* :D podla mna on ju navštivy v tej nemocnici :D a už to pojde :) Ach nadherne je to :) Miška velmi ta chválim .. a preboha prečo tu píšeš že chceš aj kritiku ? :D jedine čo možem skritizovat je to že nejaku kritiku vobec chceš :D :D .. ty si ta posledná ktora si ju zasluži :) ... Vážne je to krásne, len tak dalej .. ide ti to :-*

sorry

(Moonwalker_Girl, 31. 7. 2010 18:24)

Ups sorry to malo byt bereš:))

úžasné;)))))

(Moonwalker_Girl, 31. 7. 2010 18:23)

Ty vole Miška....všetky tieto kapitoly boli zatiaľ suprové!...A ja verím že aj naďalej budú...Odkiaľ ereš tie nápady??...to je proste fantastické:D:D...a som zvedavá kde Michael ušiel:)))....

...

(Ivusska_15, 30. 7. 2010 23:21)

Miška :) Tak najprv sa ťa spýtam - za čo chceš kritiku, dievča? :D
Asi sa budem opakovať, každý ti to však povie. Je to absolútne perfektné a úžasné :) Ten cit, s ktorým narábaš so slovami je úplne neuveriteľný... Ale to ti vravím vlastne vždy, už sa začínam cítiť ako papagáj :D
No všetko je to pravda, máš nepochybný talent :) -všetko som prežívala, tú bitku... Bože, chudáčik Michael :/ Myslím si, že by sa ozaj zachoval takto. Vieš sa doňho skvele vcítiť :)
Chcem sa ti poďakovať za to, že píšeš tento príbeh, popri mojom, ktorý občas nestíham písať:D je to skvelé rozptýlenie, milujem tvoje nápady, si veľmi kreatívna ;) Neviem, čo by som mala dodať, jedine ako vždy (čo mi praješ stále aj ty:D) strašne hrozne moc nápadov a inšpirácie, len tak ďalej, nech si stále lepšia a lepšia (hoci ti to ide dokonale:P)
God Bless You <3

woow

(baja-987, 30. 7. 2010 20:54)

woow tak toto som naozaj ani ja nečakala a ta fotka je úžasná heee som zvedavá kam zmizol hee

JANULIK

(JANULIK, 30. 7. 2010 19:31)

No čo mám napísat je to super ako vždy...chudáčik Michael :o(

...

(Kačena, 30. 7. 2010 18:18)

Och môj Bože.Tak toto som nečakala.V dobrom slova zmysle.Najprv bozk,potom bitka.Super vymyslené.Úžasné ako vždy.A kritika?Vôbec žiadnu netreba!:-)

hhah:D

(kucierka242, 30. 7. 2010 17:55)

nooo tato cast mi prisla aj tak troska vtipna hlavne kvoli tej foto kde ma Michael bradu:D ale aj kvoli tomu ako sa spraval ked sa tvaril ze je jej priatel:D..uplne brutalna cast pekne sa to uz zacina zauzlovat a to sa mi paci:D Misi zerem tvoj pribeh!!!!:))))) GBY:-*