Choď na obsah Choď na menu
 

31. časť

17. 6. 2012

MICHELLE

 
„Vďaka.“
Vezmem si od Becky šálku s horúcim čajom a ohrejem si na nej prsty. Niežeby bola zima, sme predsa v Kalifornii a tu teplota neklesá pod dvadsať stupňov ani v januári. Vtip je v tom, že som počas návštevy u svojich rodičov normálne prechladla (kombinácia nevyspytateľného rosemeadského počasia, večerných prechádzok a zle zvoleného šatníka urobila svoje. Páni, som preč z domu len trištvrte roka a už zabúdam na rozdiely medzi Rosemeadom a Los Angeles.) a po dnešnom návrate domov sa to iba zhoršilo. Takže tu sedím v oblečení, v ktorom som pred tromi hodinami dorazila späť, vreckovkou si fúkam upchaný červený nos a ako kôpka nešťastia hľadím na kufor medzi dverami kuchyne. Je taký prepchatý oblečením, darčekmi a ďalšími „maličkosťami“, že som ho nemohla zavrieť a tak som ho zviazala žltým opaskom, ktorý som si našla pod stromčekom od našich. A to som si myslela, že ho nikdy nevyužijem!
„Vyzeráš príšerne.“ Sucho skonštatuje Becky a sadne si vedľa mňa so šálkou kávy. Je deväť hodín večer a ona do seba leje už druhú dávku kofeínu. Pre obyčajného smrteľníka takmer hriech, pre Becky nutnosť. Človek by povedal, že vziať si dva týždne dovolenky nie je nič mimoriadne, ale v jej profesii sa to považuje za plytvanie časom a tak už dnešnú noc plánuje stráviť nad hromadou zmlúv a dohnať zameškané prípady. Zbláznila sa.
„Vždy som obdivovala tvoju taktnosť.“ Sarkasticky zamumlem a vzápätí sprudka kýchnem, čím neúmyselne uvediem do pohybu balíček vreckoviek na stole.
Becky strnie, zadrží dych a presadne si na stoličku na druhom konci stola. Potom zalapá po dychu a obráti do seba zvyšok kávy. Teda, poviem vám. Ako keby som bola nakazená smrteľnou chorobou a nie bežnou nádchou. Všimne si môj významný pohľad a pohodí ramenami. „Nemôžem si dovoliť byť chorá!“ Položí šálku a zamyslí sa. „Ale aj tak... boli to perfektné Vianoce, no nie?“ Obráti sa na mňa so spokojným úsmevom a pohladí si náhrdelník z bieleho zlata s dvoma anjelskými krídlami na prívesku, darček odo mňa.
„A ako tvoja mama stále spomínala Michaela, to nemalo chybu! Aj Lissy sa naňho pýtala, môj ty Bože, ak to nebolo dvadsať krát za deň, tak ani raz! Poriadne sa naňho naviazala. A tvoj otec...“ Urputne sa snaží vymyslieť pozitívnu štatistiku na vzťah otec verzus Michael. „Hm... nechal ho pozdravovať, úžasné!“
Nuž, asi tak by sa to dalo zhrnúť. Ale nechajme to.
„Len tak medzi nami, evidentne si mu musela hrozitánsky chýbať, na to aké mal silné reči pred odjazdom. Koľkokrát ti to vyvolával??“ Zagúľa na mňa očami a vidím, že ju stojí veľkú námahu udržať si vážnu tvár.
„No áno, volal mi, čo je na tom?“ Opriem sa o stoličku a potiahnem nosom. No tak dobre, telefonáty z Encina prichádzali dosť často, rovnako doňho aj odchádzali, kedykoľvek som zatúžila počuť jeho hlas alebo vedieť čo robí. Každý deň, veď to je normálne. A vôbec, niekedy vyslovene kvôli Lissy. Vtedy dvakrát za deň. Vlastne, keď to tak počítam... občas štyrikrát. Ale to je v poriadku. Zvlášť keď to porovnám s tým ako často som mala nutkanie mu zavolať a nespravila som to. Skrátka, viem byť disciplinovaná ako japonský samuraj.
„Nič by na tom nebolo, keby tie telefonáty netrvali hodiny. Ako dve čerstvo zamilované hrdličky, cukrú!“ Uškrnie sa, ale viem, že to nemyslí zle a tak to beriem s rezervou.
„A prečo si si ty nevolala s pánom Záhadným, ktorého si mi ešte stále nepredstavila?!“ Vrátila som jej, no potom ma to začalo skutočne zaujímať. Kto to môže byť? Prečo to tak tají?
„Náhodou! Volali sme spolu hneď v prvý deň.“ Vyplazí na mňa jazyk. „Ale sme iba vo fáze randenia, takže žiadne nekonečné cukrovanie po telefóne ako vy. Aj tak by som na to nemala čas.“ Zdržanlivým pohybom si zmietne neexistujúcu smietku z rukáva.
Nie je to fér. Pozrite sa na jej tip-top nepoškvrnené nohavice a fialové sako po piatich hodinách jazdy. A ja? Dolný okraj džínsov mám zelený od trávy, biela mikina je na boku pokrčená, konce rukávov sa trochu žmolia a navyše som sa v aute nemala kam vysmrkať. „A kedy sa ti uráči povedať mi o ňom viac?“
„Vlastne... niekedy by som ho mohla pozvať k nám. Súhlasíš?“
„Či súhlasím? Prikazujem ti to!“ Zvýšim hlas, ale pritom ma to rozkašle.
„OK, dohodnuté. To budeš pozerať!“ Tajomne zahojdá obočím a potom zrakom zavadí o môj rozpadávajúci sa kufor.
„Nechceš sa vybaliť?“
„Myslíš, že sa mu bude páčiť?“ Nasledujem jej pohľad pretierajúc si podráždené oči. „Ten darček?“ Spresním.
„O tom nepochybuj!“ Prekríži nohy a sebavedomo prisvedčí.
Vtom sa ozve čudný zvuk. Akoby sa niečo...
Inštinktívne sa otočím k svojmu kufru. Opasok to nevydržal. Kovová pracka sa odtrhla a celý obsah kufra sa rozletel po kuchyni. Všade sa váľajú moje nohavičky a podprsenky, šampón, zubná kefka, ponožky, platňa Destiny, po domácky nahraná videokazeta, na ktorej je načmárané fixkou Všetky MJ interview, plyšový Muscles a Louie, kľúčenka v tvare trblietavej rukavice, čierne tričko s nápisom Love is my message, budík s melódiou Billie Jean, Quinessovu knihu rekordov a hromady ďalších darčekov.
„Teda ak ho vôbec nájdeš.“ Uškrnie sa a obe sa rozosmejeme.
 
 
***
  
Ráno sa spotená strhnem zo spánku už o trištvrte na šesť na silné bolesti hlavy, chvíľu sa prehadzujem, ale ďalej zaspať nedokážem a tak sa vyhrabem z perín rovno do kuchyne. Postavím si na čaj a zo skrinky vyberiem šumivé tablety, ktoré si hodím do pohára s vodou. Medzitým si zbehnem umyť tvár a zuby, vlasy si vyčešem do konského chvosta, aby mi nezavadzali a prezlečiem sa do čiernych legín a melírovaného voľného trička. Usadím sa oproti francúzskemu oknu v kuchyni, jednu nohu v hrubých návlekoch vytiahnem na stoličku a mlčky sledujem oranžový východ slnka.  
Cítim sa ako vyšťavený citrón, včera večer som ani nenašla silu zavolať Michaelovi, že už som doma. V hlave mi treští, na brade a čele sa mi urobili vyrážky a hrdlo mám ako v ohni. Takto rozhodne do práce nemôžem ísť. Je streda, predĺžim si dovolenku do piatku, prejde mi hlavou, a o hodinu neskôr už nechávam odkaz na vrátnici v nemocnici.
Vonku sa rozvidnieva, na ulici pod nami ožili semafory a začínajú sa objavovať prví ľudia, v oblekoch sa náhlia do práce, v športových súpravách a s fľaškami v rukách upotene klusajú po chodníkoch alebo v autách brázdia naprieč mestom. Jeden chlapík na bicykli obvešanom štyrmi kartónmi minerálok sa s odfukovaním vlečie do kopca a jeho náklad sa nebezpečne nakláňa na jednu stranu. Vonku to začína žiť a ja musím tvrdnúť doma.
„Dočerta, zaspala som!!“ Zaručí hlas z druhej strany bytu a na prahu sa zjaví zúrivá mátoha v tele mojej kamarátky. Keď sa na ňu pozriem, od smiechu mi vyprskne trocha čaju cez nos, čo okamžite zamaskujem kašľom. Blond vlasy jej trčia dohora ako antény (ledva sa dokážem ovládnuť a nezvolám „E. T. volá domov!“), pod červenými očami jej svietia tmavé kruhy a tvár má bledú ako stena. V náručí zviera niekoľko fasciklov, z ktorých trčia do všetkých strán papiere. Určite spala menej ako tri hodiny.
„Páni, Becks! Chystáš sa mi konkurovať v imidži á la zvädnutá burina?“
„O polhodinu mám byť v práci!“ Rozčúlene zadupe a s čiernym oblakom nad hlavou sa zavrie v kúpeľni.
Toto nikdy nepochopím. Na rozdiel od Michaela, vorkoholika číslo dva. Oddanosť svojej práci majú spoločnú, obaja sú jej vernými otrokmi a pracujú do odpadnutia. V jeho prípade doslova.
Po Becky sa len tak zapráši a ja sa motkám po byte a neviem čo so sebou. Najprv spravím niečo so svojím zovňajškom, rozhodnem sa, keď začnú zaberať tabletky a bolesť hlavy ustúpi. Nacapkám si na pupienky krycí krém, podmaľujem si oči a špeciálnu pozornosť venujem ošúchanému nosu, ten mi zaberie najviac času. Tak, aspoň trochu k svetu!
Počujem zaškrípanie priezoru na poštu a žuchnutie listov a tak sa dokníšem na chodbu, pozbieram ich zo zeme a prezriem. Účty, účty, faktúra, účty, list pre Becky, reklamné letáky a pyramídové hry, a nakoniec – koľké prekvapenie! – more listov adresovaných mne. Obvykle ich nečítam, ale tentoraz nemám čo na robote. Sadnem si do kresla a otvorím prvý z nich. Úhľadné písmo pokrýva bielu stránku. Začítam sa doňho a obsah ma úplne pohltí. Prídem na koniec stránky a... júúú!
Je to najkrajší list od fanúšičky aký som kedy dostala!
Prajný, dobromyseľný, podporuje ma v ňom a píše mi, že Michael potreboval presne takú osobu akou som ja. Vraj nám to spolu veľmi pristane a na našich vzájomných úsmevoch a pohľadoch je vidieť ako sa milujeme. A na záver, nemám si robiť hlavu z primitívneho bulváru a paparazzov.
Naštartovaná otvorím ďalšiu obálku a čítam. Sníva sa mi?? Ďalší milý list! Žeby to ľudia konečne pochopili? Otvorím ďalší, ale ten sa už nesie v duchu klasických žiarlivých scén. No čo, nemôžu ma všetci milovať. Ostatok odložím stranou a s bolestivým zažmurkaním si vyfúkam nos (nie do listu, hoci aj to mi napadlo...).
Hodiny ukazujú deväť. Nemôžem sa už dočkať kedy mu zavolám a prekvapím ho. Môže byť už hore?
Radšej počkám.
Alebo nie. Idem na to. Určite bude rád.
Skočím po slúchadle, no skôr ako stihnem vytočiť číslo zazvoní domový zvonček.
Za dverami stojí seriózne vyzerajúci párik seniorov a keď otvorím, sladko sa na mňa usmejú.
„Dobrý deň, mladá slečna, máte chvíľočku?“
Dáma s okuliarmi mi bez opýtania strčí pod nos čiernobiely časopis. Strážna veža.
No nazdar. Jehovisti!
„Prepáčte, ale ne...“
„Nezdržíme vás dlho, dcéra! Iba sa vás spýtame pár otázok.“
„Ale ja naozaj...“ Krútim hlavou, ale nepočúvajú ma.
„Bude to pár minút! Máte rada Bibliu?“ Jemne mi vráskavou rukou obopne zápästie a nasadí zdvorilý úsmev láskavej starenky.
Došľaka, došľaka, ako sa z tohto vyvliecť?! Keď obaja sú takí staručkí a slušní... Nemám srdce poslať ich do hája. Pokúšam sa jej nenápadne vytrhnúť, ale babička má prekvapivo silný stisk.
„Môžeme na chvíľu dnu, dieťa?“ Hodí po mne nevinným pohľadom dedko a paličkou ukáže na dvere. Sú takí prefíkaní a rýchli, že nestíham registrovať naraz obidvoch.
„Nie-e! Nezaujíma ma to, ďakujem!“
Lenže oni neberú ohľad na moje odmietanie, naďalej ma zatláčajú do bytu. Sú ako posadnutí. A už mám toho akurát tak plné zuby.
„DOSŤ! NECHCEM NIČ POČUŤ!“ Zachrapčím so zaťatými päsťami a zatarasím im cestu dnu. Auvajs, moje hrdlo.
„Nepočuli ste čo povedala tá slečna??!“ Zaduní kohosi hlas a keď sa obzriem, zbadám statného chlapíka odetého od hlavy po päty v čiernom a s čiernymi okuliarmi cez polku tváre. Michaelov bodyguard. Vypleštím oči. Čo tu ten hľadá?
S vypnutou hruďou sa postaví predo mňa a založí si ruky ako Superman. Stačí jediné hrozivé zavrčanie a Jehovisti pochopia, že tu skončili. Vystrašene sa skrčia a tak rýchlo čo im to opotrebované nohy dovoľujú sa náhlia k východu. Poďakujem ochrankárovi a neisto ho poťapkám po ramene, na ktoré ledva dočiahnem. Chystám sa spýtať, čo tu robí, keď vtedy spoza rohu vylezie sám veľký boss osobne. Uch, ešteže som sa primaľovala!
S perami skrútenými od uštipačného smiechu kráča ku mne, na hlave mu tróni klobúk, oblečený je v šatách šitých na mieru vrátane bielej trblietavej rukavici navlečenej na pravej ruke. Očividne bol na nejakej verejnej akcii.
„Michael! Čo ty tu?“ Zdvihnem ironicky obočie zatiaľ čo jeho jagavé oči sa na mňa z diaľky usmievajú. Stojím na mieste ako zhypnotizovaná.
Tak dlho som ho nevidela. Je ešte krajší ako predtým. Niečo sa na ňom zmenilo. Dám na to krk. Ale čo? Pátram po akejkoľvek viditeľnej zmene, porovnávam si ho s obrazom Michaela v pamäti... a naraz mi to udrie do hľadáčika.
Pribral!
Tvár má plnšiu a ak sa poriadne zadívam na jeho postavu, vidím, že sa to odrazilo i na nej. Avšak iba minimálne. Takisto mi neunikne, že má výraznejšie namaľované obočie. Vyzerá omnoho mužnejšie. Ó, moje vzbúrené hormóny, dajte si pohov!
„Napadlo mi, že ťa prekvapím.“ Vystrúha smiešnu grimasu a zo zeme zdvihne Strážnu vežu. „A vidím, že som prišiel vhod.“
Chcem sa veselo zasmiať, ale miesto toho zo mňa vyjde hurónske kýchnutie. Tým sa u mňa spustia všetky príznaky choroby.
„Ty si chorá!“ Zhíkne a ústa si bleskovo zakryje dlaňou.
A to je ďalšia vec, ktorá ma na Michaelovi zaráža. Jeho prehnaný strach z baktérii a vírusov. Dobre viem, že mu to vsugerovali už v detstve. Raz mi rozprával ako sa museli drhnúť každý večer vo vani, kým neboli červení; ako im matka dávala ricínový olej, ak čo i len jeden z nich zakašľal a strašila ich baktériami, ktoré opisovala ako škodlivé príšery.
„Poďme dnu, musíš do postele.“ Zavelí otcovským tónom a prstom v rukavici naznačí ochrankárovi, že sa môže vzdialiť. Nenamietam, nechám sa zaviesť do izby a uložiť do postele. Nech má radosť. Prikryje ma paplónom až po bradu a uvelebí sa pri mojich nohách.
„Čo je??“ Spýta sa s rozpačitým úsmevom po chvíli, keď si povšimne ako ho hodnú chvíľu hltám očami.
„Vyzeráš... vyzeráš...“ Hľadám správne slová.
„Ako?“ Zvážnie a nepohodlne sa zamrví na okraji postele. O nos a ústa si preventívne opiera dlaň, je to také roztomilé a zároveň komické ako sa snaží pôsobiť prirodzene, aby ma neurazil.
„Vyzeráš nádherne.“ Odhrniem prikrývku a pousmejem sa pýchou. „Zdá sa, že si nabral formu, kým som bola preč.“
„Za tým je mama. Celý čas ma vykrmovala a keď už bola zúfala, vlastnoručne ma kŕmila.“ Zachichoce sa. „Ale necítim sa vo svojej koži, mal by som niečo zhodiť, kvôli práci a tancu.“
„To nech ti ani nenapadne!“ Pohrozím mu ukazovákom a on sa zachichoce. „Ale nejde iba o tvoju váhu, je to vo všetkom. Dospievaš.“ Hodím mu kompliment a čakám ako sa s ním popasuje. Znovu sa však rozosmeje.
„Čo ti je smiešne?!“ Schmatnem ho naoko výstražne za plece a zalomcujem ním.
„Tvoj hlas... ako Šmolko.“ Odpovie zatiaľ čo sa natriasa od priduseného chichotu. To je celý on.
„Ako chceš, nezaslúžiš si môj darček.“ Afektovane vystrčím bradu k stropu.
„Darček?“ Zavetrí.
„Náhodou sa u nás zastavil Santa a predstav si – niečo tu nechal aj pre teba.“ Podnecujem jeho detskú zvedavosť tak ako to robili moji rodičia, keď som bola malá.
„Naozaj?“
Strčím hlavu pod posteľ a vytiahnem balíček previazaný červenou mašľou. Podám mu ho.
„Júú, ďakujem pekne!!!“ Rozplýva sa radosťou.
„Taká maličkosť. Vieš, pre Santu bolo hrozitánsky ťažké vybrať vec, ktorá by sa ti páčila a ktorú ešte nemáš.“ Pozerám ako ho precízne rozbaľuje, papier netrhá, rozpačito odlepuje lepiacu pásku akoby to bol živý tvor a on mu nechcel ublížiť.
Užasnuto zapíska, keď vytiahne bordovú starodávne pôsobiacu hraciu skrinku v tvare dvoch spojených sŕdc. Gýč? Možno. Preňho však určite nie.
„No to ma podrž!“ Rozžiaria sa mu očká v momente, keď nedočkavo odklopí dvierka a ozve sa melódiaPutting on the Ritz. Vnútri je postavené maličké čierno-biele pódium, zospodu osvetlené žiarovkami a po ňom sa pohybuje Fred Astaire, figúrka s paličkou simulujúca tanec podľa rytmu melódie.
Naďabila som na to náhodou v jednom starožitníctve v Rosemeade a hneď som vedela, že to musí mať. Ako ho tak sledujem, asi som trafila. Usmievajúc sa od ucha k uchu sa od toho nemôže odtrhnúť, až keď melódia dohrá, vráti sa do skutočnosti. V záchvate eufórie zabudne na moju chorobu a vlepí mi rezký bozk na líce, kým skrinku si ochranársky pritisne k telu.
„Vďaka, to je najoriginálnejší dar aký som kedy dostal!“ Hovorí to tak vzrušene, že nemám dôvod mu neveriť. Hoci sa to pri všetkých jeho slávnych priateľoch, ktorí ho z času na čas zahŕňajú drahými darmi môže zdať naivné, verte mi, Michael sa nikdy nevyžíval v materiálnych veciach.
„Môj darček dostaneš, keď sa uzdravíš.“
„Ty máš niečo pre mňa?“
„Samozrejme!“
„Ale veď vy neoslavujete Vianoce.“
„To neznamená, že ich musím ignorovať. Môžem si robiť čo chcem, už nie som Svedok.“ Poznamená a sebaisto na mňa pozrie.
„Ale ešte stále ťa nevylúčili z komunity.“
„Pre mňa je to už uzavretá kapitola.“ Stisne pery, inak na ňom nie je nič poznať. „Nechajme to. Chcem ti povedať niečo iné. Vlastne, niečo ti navrhnúť.“ Nebadane mu mykne kútikom úst. „Šla by si so mnou na udeľovanie cien?“
Stuhnem. „Dnes??“
„Nie, blázonko, pravdaže nie dnes.“ Vycerí zuby do amerického úsmevu. „American Music Awards je až o dva týždne.“
„Michael, nechcem byť pred kamerami. Všetci budú na mňa zízať a celý ten rozruch okolo toho. Vieš, že to nemám rada.“ Pripomeniem mu otrávene, no s ľútosťou.
„Viem a práve preto som to premyslel. Počúvaj.“
Zapálene mi vykladá svoj plán. Podľa neho by som nemusela byť stredobodom pozornosti, ale i tak by som sa mohla zúčastniť. Jednoducho by som nebola s ním vo VIP zóne, sedela by som niekde vzadu stratená medzi publikom. A mohla by som so sebou zobrať niekoho blízkeho, kým Michael by robil garde Elizabeth Taylor a kolegom z iniciatívy USA For Africa. Keď sa zatvárim pochybovačne, dodá, že Karen Faye by si ma vzala do parády a upravila ma tak, aby som sa na seba nepodobala.
To ma napokon presvedčí a ja prisľúbim účasť. Môže to byť dobrodružstvo, no nie?
Potom Michael vytiahne kazetu Myšiak Mickey, spoločne ju pozeráme a ja mu medzitým ukazujem darčeky, ktoré som dostala. Kým si v pozadí Mickey veselo pospevuje, Michael si s našponovaným obočím prezerá kľúčenku a porovnáva ju so svojou skutočnou rukavicou. Náramne sa na tom zabáva a škodoradostne si ma doberá za jednotnú tému tej hromady darčekov. Všetky sa bez výnimky vzťahujú naňho.
Napchávame sa čokoládovými mufinami, ktoré som našla skryté v kuchyni za vreckom soli (a vraj Becky drží diétu, pcha!), smejeme sa na Disneyovke a tu a tam komentujeme niektoré pasáže alebo len tak medzi sebou debatujeme. V jeho prítomnosti zabúdam, že som chorá, tak ako aj on. Dokonca sa práve teraz rozvaľuje pri mne, listuje Quinessovou knihou rekordov a neodvráti sa ani keď zakašlem. Vo chvíli, keď sa na obrazovke zjavia titulky, zdvihne hlavu od knihy.
„Čo myslíš, pristali by mi dlhé vlasy?“
„Jasné! Popravde, čím ich máš dlhšie, tým ti to viac sekne.“ Koketne zatrepocem mihalnicami a pohladím ho po prstoch. „Prečo sa pýtaš?“
„Rozmýšľam nad novým imidžom. Hudobný svet je tvrdší, drsnejší. Ak sa chcem udržať, musím kráčať s dobou - nie, beriem späť - musím ju predbehnúť.“
„A čo máš v úmysle?“ Zaujímam sa. Dúfam, že mi tým nenaznačuje, že sa chce dať potetovať a prešpikovať pírsingom. Jedine cez moju mŕtvolu!
„Ešte neviem. Nezostáva mi dostatok času, aby som to premyslel. Captain Eo bude čoskoro dokončený, potom sa tomu budem venovať.“
Chcem mu odpovedať, lenže začne mi tiecť z nosa. Prekliaty sopeľ! Rozhliadam sa, ale vreckovky som už minula.
„Deje sa niečo?“ Šípi Michael.
„Potrebujem vreckovky.“ Zachuchmem. „Súrne!“
„Máš ich v zásuvke.“ Zašvitorí absolútne nenútene a načiahne sa k nočnému stolíku.
Zaklipkám očami. „Zase si kutral?“ Spýtam sa napol vyjavene, napol pobavene.
Prehľadávať ľudom zásuvky je jeho notorický zvyk. Keď som ho po prvýkrát nachytala vo svojich zásuvkách, iba so smiechom vystrelil z izby ako raketa. Neskôr mi to vysvetlil a ja som to odvtedy od neho pochytila. U cudzích ľudí sa našťastie ovládam, zatiaľ čo Michael... ehm, zabudnime na to. Takže teda, jeho obhajoba znela - o ľuďoch sa môže dozvedieť veľmi veľa, keď prešmátra čo skrývajú v zásuvkách a ako to tam majú usporiadané. Každopádne, u mňa má odpustené a povolené pokračovať v činnosti (zákaz platí iba na oblasť záchodu a Beckynej izby, kam už tiež strkal svoj zvedavý ňucháčik). Ako sú na tom ostatní, to neviem.
Podá mi balíček s lišiackym úškľabkom a prepne na režim »starostlivý otecko«.
„Nemala by si zájsť doktorovi?“
„Som v pohode, to prejde.“ Zo všetkých síl sa vyfúkam, aby sa mi uvoľnilo dýchanie až ma rozbolí hlava. „Ale ty by si sa nemal držať dlho pri mne.“ Vyslovím obavu mierenú na jeho krehkú imunitu. Súčasne nechcem, aby odišiel.
„Vlastne som sa už chystal na odchod. Musím do štúdia.“ Pohľadom zaletí na hodinky na ruke. Je jedna hodina poobede, vidím to na Billie Jean budíku.
„Počkaj! Nie si hladný?“ Ustarostene ho zadržím, keď vstáva z postele.
„Veď som pred chvíľou dojedol.“ Ukáže na pokrčený obal od mufín.
„Mám na mysli poriadne jedlo.“ Obrátim oči stĺpkom.
„Najem sa, keď prídem domov.“ Navlieka si vybíjané sako, jeho cvočky a pracky odrážajú odlesky po celej izbe. „Sľubujem!“ Zapiští, keď zbadá ako vraštím čelo.
„Dobre.“ Nechám sa obmäkčiť a nasledujem ho. Na chodbe mi vlepí bozk na spánok a na sekundu mi zdržanlivo obdivuje nohy v úzkych čiernych legínach.
„Ozvem sa. Rýchlo sa vylieč, ty moja Šmolinka!“ Neodpustí si žartík na rozlúčku a kým so svojim osobným strážcom odíde, zanechá po sebe ozvenu svojho nezameniteľného smiechu a opar sladkastého parfumu.   
 
  
 
MICHAEL
 
 
Toho odpoludnia mám ešte množstvo povinností. Od Michelle sa ponáhľam priamo do štúdia v Encine, kde ma už čaká Quincy Jones. Doniesol novú pieseň a tvrdí, že je ako ušitá pre môj hlas. Púšťame si ju stále dookola a obaja sa zhodneme, že má nádhernú melódiu. Viem čo s ňou urobím a ako ju naspievam. Od začiatku do konca.
Nahrávame demo verzie do pol šiestej, hádame sa o tom ako má tá-ktorá pieseň znieť, predvádzam Quincymu piesne, ktoré som medzitým zložil a on ich hodnotí. Vzájomne sa dopĺňame ako zohratá dvojka a mne sa to páči. Takto si predstavujem spoluprácu v štúdiu. Q mi úprimne predostiera názory na moje výtvory, kritizuje nedostatky s chladnou hlavou a chváli moje úsilie. Neustále mi opakuje, tak ako pri Thrilleri, že potrebujeme z každého žánru niečo. Nežné balady, svižný pop, tvrdý rock, všetko. Súhlasím s ním, chcem pokračovať v univerzálnosti svojich albumov.
Následne dorazí Stevie Wonder so svojou asistentkou, aby sme prešli spoločný nápad nahrať duet na môj nadchádzajúci album. Na záver, ako vždy, skončíme pri hraní Air hockeya a rovnako ako vždy ma Stevie poráža v každej partii. Môj brat Jermaine sa naňho za to jednostaj hnevá, pretože nerád prehráva. A ja takisto. Stevie je však neporaziteľný hurikán, pokúšam sa ho všelijako obalamutiť, no nech robím čo chcem, nemôžem ho poraziť. Ustavične sa vyškiera tým svojim belostným zuboradím, zakláňa hlavu s čiernymi okuliarmi na nose a celé štúdio sa trasie pod náporom nášho rehotu. Veru, čo mu matka príroda vzala, to mu nahradila vo vynikajúcom sluchu a rozume.  
O hodinu neskôr odchádzam do rádia v Beverly Hills na krátky rozhovor o filme Captain Eo. Strávim tam nanajvýš dvadsať minút odpovedaním na otázky dvojice moderátorov a som rád, že nevytiahli žiadne ponižujúce otázky typu „Ste homosexuál?“.
Odtiaľ sa urýchlene premiestňujem k Brooke Shields, ktorá ma pozvala k sebe na návštevu. Naše stretnutie prebehne v duchu „starých“ časov, smejeme sa, vyvádzame a rozprávame. Najprv ma však nemilosrdne zvozí za nedostatok času, ktorý si vyhradzujem pre ňu a rovnako aj za to, že je to vždy ona kto ma ťahá von. Sľubujem, že sa polepším a zároveň sa ohradzujem prácou, povinnosťami a svojou priateľkou. A práve ona je našou témou číslo jedna. Brooke chce o nej vedieť všetko a ja jej ochotne rozprávam čo mi príde na jazyk. Navrhnem jej, že im dvom zariadim stretnutie, aby sa bližšie spoznali a skamarátili.
„Dobrý nápad! Rada by som lepšie spoznala dievča, ktoré dokázalo skrotiť slobodného Michaela Jacksona, bejby!“ Zoširoka sa zasmeje a ja sa spontánne pridám. „Videla som ju iba raz, aj to na chvíľku. Vyzerala byť veľmi pekná, Michael.“ Dlhé lesklé vlasy jej poletujú okolo pliec a laškovne gestikuluje rukami.
Istým spôsobom mi pripomína Michelle. Ibaže Brooke je dáma na vysokej úrovni, nevie sa odviazať. Zatiaľ čo Michelle je dievča, ktoré nemá zábrany liezť po stromoch, zbierať komiksy a hrať sa s vodnými pištoľkami. A o to ide.
Cestou domov zazvoní telefón na paneli medzi zadnými sedadlami. Prvý telefonát odkedy som ho sem dal namontovať.
„Haló, tu je Michael Jackson.“
„Michael, človeče! Pred domom mi stojí Rolls-Royce!!!“ Zvrieskne na mňa káravý i pobavený hlas Franka Dilea. „Pred domom Johna Branca tiež! Že v tom máš prsty?“
Prešibane sa pousmejem.
 
 
***
 
Prejdú ďalšie hektické dni, v mojom podaní prebiehajú navlas rovnako ako tie predchádzajúce. Michelle som nevidel od nášho posledného stretnutia u nej, čo je už deväť dní. Chápe to však, rešpektuje moju prácu a dennodenne sme v kontakte cez telefón. Jej choroba je už našťastie zažehnaná, v pondelok nastúpila do práce.
Je piatok, pravé poludnie, vonku je jasný slnečný deň.
A ja zápasím s ukrutnou bolesťou. Od zlosti si šklbem rukami za hlavu a je len otázkou času kedy mi od bolesti vyhŕknu slzy.
Vrátilo sa to.
Bezradne kľačím na drevenej dlážke svojej izby a mám chuť kričať. Ziapať. Kopať. Bežať. Dať najavo ako strašne to bolí. Rovno podo mnou sedí otec a mama pred televízorom, no čo by mi tí pomohli? Iba čo by som zbytočne vyplašil mamu. Nedokážem racionálne myslieť, stará rana na temene sa pripomína v zničujúcej páľave zabodávajúcej sa mi do hlavy ako nabrúsený nôž. Po holeni ma pobúcha chlpatá ruka a ozve sa škriekanie nabádajúce do hry.
„Bubbles, teraz nie.“ Nervózne odseknem a zatnem zuby. Bubbles sa odkotúľa do rozostlanej postele a poslušne stíchne.
Ak niečo neurobím, absolútne sa zrútim. Šúcham si kožu v mieste implantátu, škriabem ju, poťahujem... Skúšam čokoľvek, aby to prestalo. Tlmene zasyčím, bez rozmyslu hlavu skrútim ku stehnám a potom zjojknem. Naraz vbehnem do kúpeľne, pootočím kohútikom na sprche a celú hlavu strčím pod studenú vodu. Zastonám, od bolesti sa mi chvejú viečka. Kvapky vody mi padajú po tvári až na krk, ale je mi to jedno.
Akoby zázrakom to prejde. Tentoraz som vyhral.
Vytriem si vlasy do uteráka a vrátim sa späť. Bubbles visí na lustri a demonštratívne sa pohojdáva. Oslabený od prežitej bolesti sa prekníšem okolo a zvalím na posteľ. Z vyfukovania ma vyruší zaklopanie na dvere. Neobťažujem sa vstať, iba zvolám „Ďalej!“
Dnu vojde matka a ja sa bleskovo nastavím z polohy OFF na ON, aby na mne nič nespozorovala.
„Neruším?“ Opýta sa zazerajúc pritom na zaveseného Bubblesa.
„Poď ďalej.“ Nabádam ju a zaujmem svoju obľúbenú pozíciu – turecký sed. Sadne si vedľa mňa a chvíľu ma bez slov pozoruje.
„Nič ti nie je?“
„Som v poriadku. Prečo si prišla?“ Spýtam sa milo, aby moja otázka nevyznela drzo. „Stalo sa niečo?“
„Musím ti niečo povedať.“ Odvracia odo mňa oči. Začínam vo vzduchu cítiť zlé správy.
„Hovor, mami.“
„Pozri Michael, Marlon a Randy majú už dlho priateľky, ako vieš. A tak...“ Odkašle si, ktovieako sa jej do toho nechce. „No a... rozhodli sa... odísť.“
„Odísť?“ Ani sám neviem či naozaj nechápem alebo sa tak len tvárim.
„Chcú sa odsťahovať s priateľkami. Hneď po American Music Awards.“ Zdvihne ku mne smutný pohľad. „Nechceli ti to povedať sami, báli sa tvojej reakcie. Vedia, že ťa to nepoteší...“ Prestávam vnímať jej reč. Dávam si dve a dve dohromady, no s realitou sa akosi odmietam stotožniť. Moji dvaja bratia nás chcú opustiť? Chcú odísť z tohto domu? Opustiť našu rodinu? Marlon a Randy, poslední dvaja bratia bývajúci so mnou pod jednou strechou?
„...že aj ty ich budeš čoskoro nasledovať spolu s Michelle...“ Zachytím úryvok z toho čo rozpráva a zaklipkám očami.
„My s Michelle ale nechceme meniť nič na našom vzťahu.“ Rázne oponujem akoby to vyhlásenie malo ubezpečiť bratov, že keď sa nechystám odísť ja, nemajú na to dôvod ani oni. Ale dobre viem, že klamem sám seba. Jedného dňa to muselo tak či tak prísť. Dalo sa predpokladať, že podobne ako ostatní bratia sa Randy a Marlon budú chcieť osamostatniť, hoci sme si tak blízki. Smútil som pri odchode všetkých súrodencov – Rebbie, Jermainea, Tita i Jackieho – a dlho sa s tým nemohol vyrovnať. Medzi nami bratmi vznikla výnimočná symbióza. Taká akú nemôžete mať s nikým iným na svete, iba s vlastnými bratmi, a odkedy sme založili kapelu, ešte viac sa prehlbovala. Odmalička sme bývali a držali spolu, nikam sme sa nepohli bez toho druhého. Jeden za všetkých, všetci za jedného.
Až s odchodom Rebbie sa naše puto začalo pretrhávať. Nevravím, že je to zlé, že to tak nemá byť, je to prirodzený vývoj v rodine, nedá sa mu zabrániť. Rozhodli sa začať nový život so svojimi polovičkami, zakladať si rodiny a tak to skrátka funguje. Nemôžem a nechcem sa voči tomu búriť alebo im to zakazovať. Nie som sebecký. Pravdou však je, že keď sa prechádzam po dome a vidím izby - predtým okupované bratmi - prázdne, cítim sa... opustene. Po odchode Tita z rodného domu som to pred matkou udržal v tajnosti, ale potom prišiel na rad Jermaine s Hazel Gordy, ktorú si tajne vzal a so všetkým som sa jej priznal.
Nečakaná správa o plánovanom odchode posledných bratov ma zdrvila ešte viac ako tie predtým. A oni to tušili, preto nenabrali odvahu povedať mi to osobne do očí.
„Ach, Michael, zlatko, príde deň kedy sa aj ty odsťahuješ, ver mi.“ Vzdychne si mama a pohladí ma po vlhkých kučerách.  
Zvuk telefónu predbehne moju odpoveď. Bubbles okamžite po ňom so zavíjaním vyštartuje a tak po ňom chmatnem skôr ako sa k nemu stihne dovaliť.
„Nechám ťa, pokojne si to vybav.“ Diskrétne sa matka vyparí ako keby mi volal prinajmenšom prezident. Priložím si slúchadlo k uchu.
„Haló?“
„Michael, tu Michelle.“ Temer som jej hlas nespoznal. Má ho zastrený a čudný. Srdce mi začne pumpovať silnejšie. Niečo sa stalo. Och, prosím, už nie!
„On... on zomrel.“
„Kto??“ Naprázdno preglgnem. V duchu si premietam všetky mužské tváre, ktoré poznám.
„Doktor Burns.“
Presne päť sekúnd nie som schopný slova. Nakoniec roztraseným hlasom vyhŕknem.
„Hneď som tam!“ Zložím a rozplačem sa.
 
 
 
MICHELLE
 
Dostal infarkt. Nemal žiadnu šancu. Mal iba 57 rokov. Život sa s nami zahráva ako so šachovými figúrkami.
„Úprimnú sústrasť.“ Potrasiem rukou vdove Burnsovej a objímem ju. Je to šľachovitá stará dáma v čiernych šatách a čiernom špicatom klobúku. Nikdy predtým som ju nevidela, ale keď jej hľadím do očí, vidím tam žiaľ a bolesť, musela ho stále milovať. So sklonenou hlavou sa posuniem ďalej, aby som dala priestor Michaelovi, ktorý stojí v rade za mnou. Neznáša pohreby. Opäť má tmavé okuliare, ale pôsobí pokojným vyrovnaným dojmom. V súkromí prelial more sĺz, vybil smútok a tak na verejnosti neprejavuje viditeľné emócie, prežíva to vo vnútri.
Podá jej velikánsku kyticu kvetov (bol to jeho nápad) a sústrastne ju pobozká na obe líca. Prehodia spolu zopár slov, asi sa jej predstavuje ako pacient jej manžela, pretože pani Burnsová nevyzerá, že by vedela o koho ide.
Naposledy sa otočím k čerstvému hrobu obloženého desiatkami kytíc, vencov a sviečok. Celkom na vrchu leží dva metre široké srdce zo slnečníc s meter dlhou stuhou „Bol si génius s priekopníckym myslením, bol si človek s veľkým srdcom, bol si darom pre tento svet a preto na teba nikdy nezabudnem! Odpočívaj v pokoji!“ Je od Michaela, chcel tam dať nápis v mene nás oboch, ale myslím, že takto je to spravodlivejšie. Ten veniec vymyslel sám, nemala som s tým nič spoločné. Moja kytica ruží s odkazom má miesto hneď vedľa. Zrakom preskočím na meno na kríži, z úst vypustím vzdych a pomaly sa poberám k východu z cintorína. Čierne lodičky ma tlačia a keď ma dobehne Michael, opriem sa oňho. Za bránou sa hrčia novinári a cvakajú nás ostošesť, pchajú nám kamery pod nos, načo zasahujú ochrankári a razia nám cestu k Mercedesu. Celé sa to odohráva rýchlosťou blesku, vlezieme dnu a len čo za nami zaklapnú dvere všetko sa spomalí a stíchne. Vyzujem si zradné lodičky.
„Čo bude teraz s tebou?“ Zloží si Michael okuliare a prebodne ma rozšírenými zreničkami.
„Preradia ma ku Kleinovi.“ Spustím hlavu na jeho rameno vypchaté rukávnikmi.
„V tom prípade pôjdem k nemu aj ja.“ Zahryzne si do pery a oprie si ruku o moje koleno.
„Kam to bude, mládež?“ Šofér Glen sa obráti na Michaela a následne na mňa.
„Rodeo Drive, prosím.“ Zavelí Michael bez najmenšieho zaváhania. Auto sa odrazí od chodníka, míňame dotieravých novinárov skáčucich na kapotu a prejdeme na cestu.
„Rodeo Drive?“ Začudujem sa zdvihnúc hlavu oproti nemu.
„Ideme nakupovať, zajtra je udeľovanie cien.“
„Veď ty máš šaty šité na mieru.“
„Nakupovať budeme pre teba.“ Figliarsky sa usmeje. „Chcem, aby si prišla na iné myšlienky, obaja to potrebujeme. Vyberieš si čokoľvek ti padne do oka, dobre? A ak nenájdeme nič vhodné, večerné šaty ti dám ušiť.“
„Ale veď ja nič nepotrebujem. Niečo doma vyhrabem, mám pár dobrých kusov a...“
„Michelle, prosím, chcem ti urobiť radosť, tak ju nekaz mne.“
„Hlupáčik, moja radosť je tu.“ Prepletiem si prsty s jeho a usmejem sa. „A už nevládzem chodiť v týchto lodičkách.“ Ukážem na topánky odhodené na dlážke a moje odrené päty.
„Tak kúpime aj tie.“
„Ty si blázon!“ Rozosmejem sa.
Vystrúha svoju najvydarenejšiu grimasu s vypúlenými očami a zavolá na Billa, nášho večného spoločníka na sedadle spolujazdca. „Bill, obchod už uzavreli?“
„Ako ste chceli, najvyšší vodca!“ Zasalutuje ako poslušný vojak. „Barneys dostal pokyny, vchod je zaistený a zamestnanci pripravení. Dorazí aj štylistka anglickej kráľovnej.“
Pánabeka!

 

 

 

 

Komentáre

Pridať komentár

Prehľad komentárov

cauky

(kk, 31. 10. 2012 13:48)

Tak ako hovmris o MJ zda sa mi, ze to bol sangvinik spojeny s melanchoonjikom... Nieco poadobne som aj ja ;-)

...

(Ivuš, 24. 6. 2012 8:58)

Pripadá mi neuveriteľné, že za tak dlhú dobu je toto len 31. kapitola. Ako som vždy tvrdila, je vidieť, že si dávaš záležať na každom detaile, máš ho premyslený, skvele spracovaný, nie ako "niektorí ľudia" (if you know WHO I mean). Nevynechala som ani jednu jedinú časť a keďže ich pridávaš s väčším časovým rozostupom, je naozaj poznať, hlavne na tých posledných kapitolkách, že si svoj štýl písania už dotvarovala a držíš sa ho, čo sa mi vážne páči, pretože mi vo všetkých smeroch vyhovuje.
Ale k deju - registrujem, že Michael a Michelle nabehli na zabehnuté koľajnice, ich vzťah nabral rutinu, čo sa síce dobre číta, ale vetrím, že máš na pláne nejaké zmeny, ako si spomínala v úvode, takže na to sa veľmi teším. Veď práve - Michael Jackson a vzťahová RUTINA? To fakt nejde dokopy, a som rada, že sa nesnažíš o sladké romániky s bezpečným happyendom. Milujem totiž tieto príbehy - celý dej je popretkávaný problémami, hrdinovia majú vzťah na štýl Rómea a Júlie, čakáš prinajmenšom dramatický koniec v podobe samovraždy (:D) a oni sa ti nakoniec vezmú a majú kopu detí. No KTO BY TO ČAKAL? :P
By the way - o pár dní bude mať tvoja story dvojročné anniversary, určite o tom vieš, len ti to pripomínam, takže by sa patrilo prekvapko v podobe virtuálneho šampanského, ohňostroja a (minimálne) 15 strán vo Worde. :D
Tak drahá, myslím, že toť vše, pretože nemám chuť omieľať veci, ktoré som vždy omieľala v svojich komentároch, keď som bola ešte aktívna, nelenivá komentátorka :D Držím prsty, aby to aspoň tebe vydržalo ešte dlho predlho. A nalejme si čistého vína - sama musíš uznať, že lepší príbeh o Michaelovi v týchto slovenských vodách zrejme nenájdeme. Tak si svoje prvenstvo drž a stay motivated! :-*

áááále

(Stanča, 18. 6. 2012 18:14)

Sám veľký boss osobne...
Musím začať práve týmto. Tak som sa na tom pobavila. BIG BOSS :P

Už v úvode si naznačila, že chystáš dačo zaujímavé. Len dúfam, že to nebude niečo podobné, alebo rovnaké ako to, čo chystám ja do následujúcej kapitoly. Nechám sa prekvapiť, len dúfam, že ma nepredbehneš :D

Michelle a jej rozpadávajúci kufor. Okej, prečo to spomínam. Momentálne riešim podobný problém, lenže ako vieš, ja sa preč len chystám a už je to na prd, keďže do môjho kufra akosi nedokážem napratať všetko čo si so sebou mienim zobrať. :P

Dar pre Michaela. Akže ja som za mladí mala podobnú skrinku, lenže bola v nej baletka a presne bola v tvare 2 srdiečok a tiež to bol dar na Vianoce od babky.

Ak niečo neurobím, absolútne sa zrútim. Šúcham si kožu v mieste implantátu, škriabem ju, poťahujem... Skúšam čokoľvek, aby to prestalo. Tlmene zasyčím, bez rozmyslu hlavu skrútim ku stehnám a potom zjojknem. Naraz vbehnem do kúpeľne, pootočím kohútikom na sprche a celú hlavu strčím pod studenú vodu. Zastonám, od bolesti sa mi chvejú viečka. Kvapky vody mi padajú po tvári až na krk, ale je mi to jedno.
Akoby zázrakom to prejde. Tentoraz som vyhral. - Fúha, tak toto bolo silné...Ešte silnejšie ako som to mala ja. Až mi zvieralo žalúdok. ako sa chudáčik Michael musel pasovať s neznesiteľnou bolesťou. Ale bol statočný.

Hmmm, takže Brooke sa chce zoznámiť s Michelle...Tak na to sa teším :P

No a teraz toto -- Takže náš párik sa chystá na nákupy. Už sa mi hlavou prehráva zopár situácii ako by to mohlo prebiehať. Ale úprimne, keby som bola na jej mieste ani za nič by som nešla nakupovať s Michaelom. A vlastne ani keby mám ja svojho vlastného partnera. Najradšej nakupujem, keď som výlučne sama, takže pri tejto činnosti nepotrebujem žiadnu spoločnosť kamošiek a už vôbec nie chlapa.

Dobre. Ďakujem ti za túto kapitolu, ktorá bola zmesou všetkého. Trochu humoru, smútku ale aj milých okamihov.
Thanks :D